Kolyma Trip 2019 - časť 1 - Altaj & BAM 4/6

Deň 25 – 26.06. – 334km – Aktaš – Manžerok

Ráno nič moc. Dážď prestáva až pred 8. Je zima ako v Rusku, zatiahnutá olovená obloha. Predpoveď neveští žiadne zlepšenie. Juh ruším, idem na sever za teplom.
Krájam asfaltové kilometre. Čike Taman idem tentokrát po asfalte. Hore je v horšom počasí aspoň menej ľudí. V stánkoch nakupujem suveníry a pokračujem. Míňam Seminsky pereval, druhý na Čujskom trakte. V Šebaline konečne výjde slnko a oteplí sa na príjemnú teplotu. V obchode som našiel nejaké čerstvé zapekané pečivo, ktoré je fantastické. Som špinavý, motorka na komplet od blata z Ulaganu. Od odchodu som sa neholil, od zimy vysilený sedím na obrubníku a tlačím pečivo a pepsi max, tak už asi pôsobím takým adventure dojmom. Počas toho mám 2 atkuda-kuda rozhovory.

Tých pár slnečných kilometrov do Manžeroku do Altai Moto si v teple užívam aj po asfalte. Altaj mi dal zabrať aj za tých pár dní. Altai Moto nachádzam prázdne, Vladimír je s partiou niekde na ľahkých endurách a manažér Anton drieme.

Do večera ešte aspoň umývam motorku a periem veci. Večer Anton robí BBQ a učí ma hrať ruské kartové hry. Napríklad hru Durak :-)

Deň 26 – 27.06. – 0km – Manžerok

Celý deň oddychujem. Altai Moto je prázdne, tak nie sú rušivé elementy. Celkom mi to vyhovuje. Vypral a premazal som vzduchový predfilter. Až večer dorazil Vladimír a jeho skupina. Baba, taký ten modelkotyp ma šokne tým, že pred 8 rokmi išla BAM na SuperTenerke s frajerom. Som v šoku, ale na druhej strane, snáď tá cesta nebude teda taká zlá :-)

Deň 27 – 28.06. – 555km – Manžerok – Gornoaltajsk – Artybaš - Novokuzneck

Ráno som celkom oddýchnutý. Naložím skorozjazdenú E09, ktorú som prezúval pred týždňom a vyrážam. Prekrižujem Gornoaltajsk, dobijem kredit na SIMke a pokračujem smerom na sever Teleckého jazera, kde by to malo žiť viac ako na juhu. Cesta je nuda, okolie ako u nás, asfalt. Zaujímavé to je až tesne pred jazerom popri jednom jeho prítoku. Dedinka Artybaš je celkom príjemné miesto, je tu kľud, moc turistov tu nie je. Je to asi dosť od ruky. Vúčšina turistov je na Čujskom trakte. Dám niečo pod zub, pomotám sa po brehu. V stánkoch obzerám tričká, nejaké by som si vzal na pamiatku, ale sú také gýčové, že si nič neviem vybrať.

Ďalej valím cez Turočak smer Novokuzneck. Onedlho končí asfalt a začína prašná šotolina. Chvíľu ma baví, ale to ma rýchlo prejde. Týchto čisto prejazdových šotolín som už najazdil tak 1500km a za každú cenu po šotoline jazdiť nepotrebujem. Unavuje to, človek tranzitne ťahá čím rýchlejšie a je to zbytočne nebezpečné.

Asfalt začína až na večer niekde pred Novokuzneckom a celkom ho vítam. Tankujem plnú a pokračujem smer Kemerovo. Niekde cestou v poli rozkladám stan. Miesto nič moc, taká núdzovka pocestná.

Deň 28 – 29.06. – 628km – Novokuzneck – Kemerovo – Marinsk – Ačinsk

Ráno je celkom chladno. V poliach sa mi znova objavila alergia. Som na ňu už aj zabudol. Celkom ma ničí. Za mestom na pumpe ma chytá lejak. Už to nie je búrka, ale niečo veľkoplošnejšie. Musím sa rozhodnúť či idem najskôr do Tuvy alebo do Krasnojarsku pre diely. Čakajú ma tam pneumatiky a potrebujem preventívne spraviť pár vecí pred BAMkou. Ďalej sa mi zbytočné problémy a opotrebené veci riešiť nechce, mohlo by to jednak stáť hodne času a vyjsť pekne draho.

Predpoveď a fakt, že možno na niektoré veci bude treba čakať na objednávku, ma smeruje do Krasnojarsku. Ťahám teda asfalt cez Kemerovo. Inak hrozné mesto, križovať ho bez navigácie, tak minimálne 3x zle odbočím. Aj sa mi to minule tak stalo. Tentokrát to mám jednoduché, stačí prepnúť na aplikáciu, ktorá vie navigovať. Ďalej mám cestou Marinsk, kam omylom odbočím. Rozbitá cesta v centre, no aspoň cvaknem lokomotívu na piedestáli pred vokzálom.

Nocujem na celkom peknom mieste v poli pred Ačinskom. Akurát je to také mäkučké, že keby zapršalo ráno to môže byť veselé.

Deň 29 – 30.06. – 407km – Ačinsk – Krasnojarsk

Nepršalo! Z poľa sa vymotávam v pohode. Už okolo obeda som v Krasnojarsku a smerujem rovno do šopu, kde ma majú čakať gumy. Je ale nedeľa, shop je síce otvorený, ale moja kontaktná osoba nie je prítomná a o mojich gumách nikto nič nevie. No nezačína to dobre. Zbytok vecí, ktoré potrebujem je ale skladom, až som prekvapený. Iba rozeta je o 1 zub väčšia ako by som chcel, uvidíme, či zoženú tú čo chcem. Potom riešim s obsluhou kde by sa dalo spraviť si na motorke veci sám. Pýtam sa na bajkpost a navigujú ma tam.

Je to celkom ďaleko. Pred mestom v takej chatkovej oblasti. Majiteľ Saňa, super chlap, v garáži má Hondu Valkyrie. Masakrálny stroj. Ubytovanie pre motorkárov je na poschodí, všetko je nové, iba vybavenie je staršie. Odporúča mi čo sa dá vidieť. Údajne priehrada a nejaké veci cestou tam. Večer je ďaleko, do zajtra čakám na info o dieloch tak sa idem previezť na priehradu. Je to za mestom na druhej strane.

Nedeľa večer, ľudia sa vracajú do mesta. Ale tá kolóna áut tlačiacich sa jedným smerom nemá u nás obdoby. Priehrada fasa. Až múr som videl zo spodu a poď ho do kolóny. No hrozne strávené poobedie, ale každý zážitok sa počíta.

Večer dorazil ešte bajker z Novosibirsku smerujúci na Bajkal. Nebol moc v obraze o povodniach, ktoré zobrali cestu, takže aktuálne na Bajkal nem prejazd. Čaká sa kým padne voda a spraví sa prejazd nový. Násilná zmena plánov.

Deň 30 – 01.07. – 45km – Krasnojarsk

Pomalé ráno. Kolega Anton zisťuje, že fakt neprejde, tak ide pozrieť stolby, kamenné útvary pri Krasnojarsku. Ja oddychujem, až poobede sa zbieram do mesta na nákupy. Vo Fanbajku našli moje gumy, tak som dobre naladený. Najskôr nakupujem bežné potreby, jedlo, pivo a potom valím do Fanbajku po diely. Gumy sú trochu kríž, objednané boli 4ks ale môj pôvodný dohodnutý kumpán sa nedostavil, tak riešime čo s tým. Nakoniec platím len svoje a z depozitu, ktorý som platil dopredu sa druhé pošlú naspäť. Čo zostane dostanem neskôr naspäť. Nakupujem ešte motorový olej, do vidlice, brzdové obloženie predné, zadné, komplet reťazový kit. Suma sumárum asi 400eur.

Spracem sa naspäť do Bajkpostu a špekulujem čo ďalej. Boris valí sem ale má to ešte na 3 dni. Špekulujem, že to by som stihol Tuvu. Je rozhodnuté. Ak ráno nebude pršať, idem do stredu Ázie.

Večer keď dojde naspäť Anton, tak nadáva na stolby. Pól dňa behal pešo aby videl pár kameňov. Vraj prejazd Altaja po hlavnej je to isté len na motorke. Potom sa zbehlo ešte zopár motorkárov, ktorí umývajú a pucujú motorky do nemoty. Čopristi. Iný druh.

Deň 31 – 02.07. – 618km – Krasnojarsk – Abakan – Tanzybej

Ráno neprší. Dohoda so Saňom, nakúpené veci nechávam v garáži a za 4 dni som späť. Nejdem cez mesto, jeho križovanie mi už stačilo. Idem alternatívne kúsok naspäť na Ačinsk. Potom cesta po odpojení z transsibírskej magistrály je dosť dlho nezaujímavá, vedie stále v lese. Cestu opravujú, samé obmedzenia, sem tam kolóny.

Zmena nastáva po prekročení hranice republiky Chakasja. Stromy skokovo takmer miznú a predo mnou sú šíre pláne a pahorkatina. Akurát to počasie. Sem tam sprchne, sem tam vykukne slnko, ale teplo moc nie je.

V Abakane na kruháči fotím monument, zastavuje sa pri mne motorkár. Prezident klubu, že mám u nich prespať. To mi moc nezapadá do plánu, ešte potrebujem nabehnúť nejaké kilometre aby sme sa s Borisom stretli v Krasnojarsku. Tak mi natlačí niekoľko telefónnych čísel na ľudí z Kyzylu. Fajnový týpek.

Cestou na Kyzyl mi posiela ešte cennú informáciu, že v Tanzybej, poslednej dedine pred horami, nie je benzín a mám natankovať skôr. Cesta ďalej znova vbehne do lesov a je pomerne nudná. Je dosť mokro, zjavne tu dosť pršalo. Tak v Tanzybej hľadám ubytovanie, ktoré mi minule pomohli nájsť tetušky z miestneho obchodu. Tetuška sa netvári nadšene, ale asi si ma pamätá a za noc pýta 100rub. To ma prekvapí a spomeniem si na situáciu z Altaja. Ona ale fakt chce 100rub. Dávam jej teda aspoň 300 lebo za 100 by som sa cítil, že ju okrádam.

Deň 32 – 03.07. – 565km – Tanzybej – Kyzyl – Ak Dovurak

Ráno ma víta zatiahnutá obloha. To ma neteší, pretože prejazd cez hory som dúfal že sa podarí slnečnejší. Sú tu veľké skalnaté hory ako naše Tatry, čo v Rusku nie je bežná vec. Na výjazde z Tanzybej raňajkujem šašlík. Dosť ťažké na ráno, ale nič iné tu chalan nemá. Pumpa je fakt bez benzínu, Igor z Kyzyl mal pravdu.

Potom už stúpam do hôr, postupne bohužiaľ aj do oblakov. Zadná guma z Barnaulu už má celkom dosť. Ešte by čosi dala, odhadom tak 500km na placku. Ale v Tuve ju niekde pri ceste meniť nechcem, všetci ma varujú, že opití Tuvianci vedia byť agresívni a v situácií, keď sa nedá zbaliť a odísť sa mi potenciálny problém riešiť nechce. Mením teda na odpočívadle v oblakoch a tajne dúfam, že kým to dorobím oblaky sa zdvihnú, rozplynú alebo niečo.

To sa bohužiaľ nestalo a tak pokračujem oblakmi až do Tuvy. Na checkpointe ma tentokrát nikto nezastavuje a v prvom meste v pneuservise sa zbavujem zjazdenej gumy. Do Kyzyl je to trochu ďalej ako som si pamätal. Cestou ešte vybehnem na pár bočných kopčekov. Stále je veľmi oblačno, fotky nestoja za moc.

Na vjazde do mesta ma prekvapujú 3 motorkári, ktorí tu čakajú. Ukazuje sa, že čakajú na niekoho iného. Snažia sa pribaliť aj mňa a poslať jedného so mnou do bajkpostu, to ale znova odmietam, potrebujem dôjsť ďalej.

V Kyzyle si v známom podníčku dávam parádne cestovinky a kapučíno. Mesto som chcel pôvodne odignorovať a skočiť len ku monumentu stredu Ázie, ale nakoniec som to obehal poriadne. Zháňal som magnetky. Dobrú hoďku to trvalo, až sa nakoniec podarilo v národnom múzeu.

Na výjazde z mesta smerom na Ak Dovurak ma víta znova iná scenéria. Celá Tuva má charakter čistého Mongolska a tu už sa nedá nevšimnúť si to. Naokolo je step, iba okolo mohutnej rieky Jenisej je normálna vegetácia. Cesta ubieha, robím kopec odbočiek. Až sa musím krotiť, lebo to stojí dosť času.

Keď cesta opustí breh rieky, krajina výrazne spustne. Neskutočný kontrast. Medzičasom sa vyčasilo a jazda je fakt parádna. Ďalej ma vedie cez jeden pereval bez asfaltu a povrch je celkom bojový. Teda pre autá musí byť teda riadne. Premávka je už ale slabá. Za perevalom znova úchvatné scenérie. Fakt šupa. Som rád, že som toto kolečko nevynechal.

Nocujem niekde pred Ak Dovurak v kopcoch nad cestou.