Kolyma Trip 2019 - časť 1 - Altaj & BAM 5/6

Deň 33 – 04.07. – 728km – Ak Dovurak – Abaza - Abakan

Ráno ma budí slnko a teplo! Parádny pocit, tak to mám rád. Zároveň je sucho, žiadna rosa. Rýchlo balím a valím vyprahnutou krajinou. Dediny sú tu dosť dezolátne, ale ľudia na mňa nepôsobia nepriateľsky alebo mi nedávajú pocit, že nie som vítaný, ako som mal niekedy napr. v Turecku. Pohoda.

Za Ak Dovurak sa cesta točí viac na sever. Vedie ma do kaňonu a nemôžem sa zbaviť pocitu, že to je presne ako v južnom Arménsku. Vyprahnuté vysoké kopce a zeleň len tesne okolo vody. No netrvá to dlho. Pár kilometrov jazdy na sever a zrazu sa okolo mňa znovu rozprestierajú lesy. Tu niekde je aj checkpoint, kde sa kontrole už nevyhnem. Jeden poliš je dosť zvedavý, ale v dobrom. Po kontrole dokumentov pokračujem. Cesta stále jemne stúpa. Sranda je, že tu je takmer nulová premávka a vždy keď stretnem kamión tak je to na moste, čo je jemne nepríjemná situácia, lebo je to zúženie a kamioňáci sa s tým moc neserú.

O chvíľu sa krajina otvorí a ja si pripadám pre zmenu ako na Aljaške, iba asfalt tu chýba. Stúpanie do horského prejazdu je bomba. Hore v sedle je hranica republiky Chakasja. Cestou dávam zopár odbočiek. Pokochať sa, nasať hory a úžasné scenérie. Toto miesto si fakt užívam.

Klesanie je niekoľko kilometrov zaujímavé, objavuje sa asfalt, ale potom sa to ťahá a ťahá a ťahá. Stále to isté bez zmeny. Spestrením je Abaza. Benzín, zbaštím nejaké sladkosti a ťahám ďalej. Pred Abakanom zase len polia a potom už sa napájam na cestu, ktorou som prišiel. Tuvianske kolečko je komplet. A stálo fakt za to. Toľká rôznorodosť na nejakých 1500km je fakt úchvatná.

Do večera už len ťahám kilometre a niekde v poli rozbíjam bivak. Prekvapuje ma veľké množstvo komárov.

Deň 34 – 05.07. – 206km – Abakan – Krasnojarsk

Ráno mrholí celú cestu do Krasnojarsku. Idem znova okolo priehrady a pri obchoďáku v pizzerke sa stretávam s Borisom. Má za sebou riadnu nálož kilometrov. Pod 700 denne nešiel viac ako týždeň. Dávame pizzu, nákup poživne a ideme do Fanbajku zobrať jeho veci. V princípe to isté, gumy, brzdové obloženie, reťazovku a olej. Ešte mu riešime výmenu reťaze a vývodového koliečka, lebo nitovačku nemáme. Zbytok berieme so sebou. Do večera len klábosíme a zbežne umyjeme motorky, aby sme zajtra nešróbovali všetko špinavé.

Deň 35 – 06.07. – 49km – Krasnojarsk

Servisný deň. Boris vymieňa rozetu a vlastne len kontroluje všetko. Ja mám toho viac. Najskôr výmena oleja, potom kontrola ventilov. Potešujúco všetky v norme. Potom výmena reťazovky. Bojujem so spojkou reťaze, ktorú neviem stlačiť aby som nasadil perko. Zachraňuje ma Boris jeho kliešťami so svorkou, super vec. Musím zaradiť do výbavy miesto obyčajných klieští. Potom výmena oleja vo vidlici. Nerozoberám nohy celé, iba cez hornú maticu vylejem starý a nalejem nový. Starý olej je ale fakt špatný.

Pri skladaní ale nastane taký úsmevný zádrhel. Brzdová platnička od piestikov mi pri nasádzaní kolesa vypadne a visí na poisťujúcom čape ale mimo trmeňa. To som si samozrejme nevšimol a brzdu nie a nie napumpovať. Keď sa to konečne podarilo chod nebol dobrý. Pri presune motorky na lepšie svetlo si všímam problém. Rozborka. No piestiky nejde zatlačiť naspäť. Pri napumpovaní sa museli vzpriečiť a proste nejdú naspäť. Skúšame všeličo možné, pomáha aj Saňa. Nakoniec celú brzdu rozoberáme ale nič nepomáha. Nakoniec cez drevo sa piestiky tlakom poddajú, kompletujeme rozobratú brzdu, odvzdušnenie prebieha bez problémov. Uff. A přitom taková blbost...

Potom ešte skočíme do mesta, Boris potrebuje nejaké hovadiny nakúpiť, ja kupujem pár vecí Saňovi do bajkpostu, lebo mi je blbé mu dávať peniaze. Večer rozvešiame v garáži opraté veci a končíme pilný deň. Mal byť oddychový.

Deň 36 – 07.07. – 547km – Krasnojarsk – Tajšet - Čunsky

Ráno sa dosť dlho balíme, lebo musíme pobrať veci, ktoré sú nové. Ja len gumy, ale na kúsok ešte bordel a spotrebované veci zo včerajšieho servisovania. Starú, stále dobrú reťazovku spolu s nejakými drobnosťami nechávam u Saňu v garáži, pretože cez Krasnojarsk pôjdem naspäť. No aj tak odchádzame nabalení ako cigáni. Nič proti cigáňom.

Na pumpe sa zbavujeme bordelu, dávame čistič vstrekov, prémiový benzín, raňajky a vyrážame na prvé spoločné kilometre. Musíme si nájsť systém ako budeme spolunažívať a komunikovať. Jak na ceste, tak mimo.

V Kansku dávame celkom fajn kaféšku a obed. Po 400km z Krasnojarsku po bezchybnom asfalte odbočujeme do mestečka Tajšet. Tu začína BAM – Bajkalsko-Amurská magistrála. Dávame ešte kvalitnú pumpu, nanuk, kecáme s pumpárom. Je celkom teplo.

Dobrý asfalt pokračuje len niekoľko kilometrov za mesto k druhému výjazdu na federálku. Ďalej kvalita cesty klesá. Hneď prvý úsek bez asfaltu odhaľuje nedostatky Borisovho systému naloženia batožiny. Riešime operatívne a pomaly pokračujeme. Striedajú sa úseky so starým asfaltom s rozbitým asfaltom a bez asfaltu. Do večera to dotiahneme do mestečka Čunsky, kde dávame celkom v poho gastinicu.

Deň 37 – 08.07. – 548km – Čunsky – Bratsk – Usť Kut

Po raňajkách v kaféške nám končí asfalt a najbližších 130km do Bratsku sa neukáže. Mne to nevadí, Boris sa zoznamuje s gruntovkou na cestných gumách. Ale ide statočne. Ideme okolo 50-60. Ja tak mám viac času na kochanie alebo fotenie. Príjemná zmena.

V Bratsku sa napájame na asfalt a obchádzame obrovský rezervoár. Pri kaféške zisťuje Boris zadný defekt. Jeho prvý v histórií. Nafúkneme na vedľajšej pumpe, zatiaľ dáme obed. Bohužiaľ nepomohlo, koleso je znova prázdne. Našťastie oproti je pneuservis, nafúkneme a ideme tam. Trochu nechápavo sa na nás pozerajú, keď chceme opraviť defekt na kolese, ktoré je nafúknuté.

Zhodiť zadné koleso na cestnej motorke je trochu komplikovanejšia záležitosť ako na mojej. Chvíľu to trvá. Chaloši sa činia a za hoďku odchádzame so zalepenou gumou.

Výjazd z mesta je brutálne rozdrbaný, ide sa tam 20. Borisa a autá nechávam za sebou. Ale iba na chvíľku, kým nestojím a nefotím. Ďalej cestu do Usť Kut dávame skoro na šupu. Celkom pekná cesta cez kopce, väčšina asfalt. Posledných 50km ma už ale nejak nebaví a fakt to tlačím. Fotíme sa pred tabuľou. Ak všetko pôjde podľa plánu o mesiac a pól by sme sa tu mali vylodiť. Uvidíme.

Ubytovanie v meste je riadna dražoba. Až na štvrtý pokus nájdeme ubytko v spoločnej izbe za 800rub na hlavu. Dosť. Vonku stojí upravená Yamaha XT660R. Jej jazdec – Alexej má tiež v pláne BAMku.

Deň 38 – 09.07. – 343km – Usť Kut – Magistraľny – Severobajkalsk

Ráno Alex odchádza do Bratsku, kde zabudol pas. Náš cieľ je prezuť gumy. Ja to mám jednoduché, prezujem si sám hocikde. Ale Boris tie bezdušáky nízkoprofilové nie. Nájdeme servis, kde sa ho ujmú. Rodí sa tak Yamaha FZ1 Masaker Edition. Inak naháč na TKC80 v rozmere 180 vzadu popísať neviem.

Slniečko riadne pripeká a ja sa začínam cítiť nejaký zmátožený. Časovo nám výmena vyšla skoro narovnako. Použiteľné gumy nechávame v servise, mohli by sa cestou späť hodiť. Boris ide ešte k Číňanom opraviť zips na bunde, ja chcem zmeniť peniaze. Behám od čerta k ďáblu. Banky buď nemenia, alebo nemenia inostrancom, alebo majú inventúru. Keď už tretí krát križujem mesto a znova neuspejem, kašlem na to a vyberám z bankomatu. Dávame na dlho poslednú pumpu v európskom štýle a opúšťame mesto. Asfalt je minulosť a začína BAMka. Už naozaj.

Cesta je viac kamenistá, nie moc kvalitná. Boris má nový problém. Štuplová guma má jemne vyšší obvod a koleso na doraze má kontakt s nosičom batožiny. Máme obavu aby to nepoškodilo gumu alebo niečo iné. Tlmič pritvrdzujeme na max, odľahčujeme bagáž a sťahujeme niektoré veci ku mne. Trochu to pomohlo ale nie úplne, v civilizácií to budeme musieť vyriešiť nejako perspektívnejšie.

Aby som to ja nemal také jednoduché, tak ranná slabosť pri prezúvaní pneumatík už je jasná. Niečo na mňa lezie. Snáď to bude len klasická sračka. Po 50km som ale hotový, vôbec nevládzem a zbytok dňa už len sedím a idem pomaly popri Borisovi. Do stupačiek nemám síl.

Popri ceste sa sem-tam objaví nejaká dedinka. Hlavne sa ale už ukazujú rôzne monumenty a iné pripomienkovače, že sme na BAMke. Cool.

Do mestečka Magistraľny je to z Usť Kut asi 170km. Sem som prišiel už fakt hodne použítý. Dávame neskorý obed a oddychujeme v chládku. Vonku je hic. Pokračujeme ďalej a za mestom nás víta skutočne nepríjemný prašný úsek s veľkou premávkou nákladných áut. Jedno obehneme, ďalšie ide oproti. Kým sa prach rozplynie a niečo vidno, znova dobehneme ďalšie. Peklo. Z čista-jasna nabiehame na asfalt a prajeme si, aby vydržal čo najdlhšie.

Pri Uľkane známy monument a potom už zase len gruntovka. Kvalita najskôr ok, postupne sa ale zhoršuje. Tu som čakal, že cesta bude ešte v lepšom stave. Priblížili sme sa k horám. V Rusku nevídaným, fakt veľkým. Cesta nás vyvedie až hore do sedla kde je hranica Burjatie a odtiaľ už je to fakt zlé. Aj cesta, aj náš stav, aj svetelné podmienky. Tlačíme, čo sa dá, ale je jasné, že Severobajkalsk nedôjdeme. Nájdeme nejaké horúce pramene, ktoré Borisovi odporučil jeden Ruský kamoš. Cena OK, akurát príplatky za všetko. Za uterák, za kúpanie atď.

Ja dlho v horúcej vode dlho nevydržím a rýchlo padám do spánku. Dúfam, že ráno mi bude lepšie.

Deň 39 – 10.07. – 73km – Severobajkalsk – Nižneagarsk

Ráno sa cítim lepšie. Výrazne lepšie. Až som prekvapený. V kaféške v areáli dávame celkom v poho raňajky a vyrážame do Severobajkalsku. Na ceste je roleta, Boris s ňou bojuje, ja konečne pri sile, ju dávam v stupačkách v pohode. Cestu do Severobajkalsku si užívam.

Fotíme sa pri monumente a zisťujeme že Borisovi z motorky tečie olej. Ale je nejaký podozrivo čistý a na divnom mieste. Nad zadným kolesom. Nakoniec je to len PETka s novým olejom na výmenu. V meste potom hľadáme avtozapčasti – autosúčiastky a Boris musí nejak zimprovizovať tlmič, ktorý stále púšťa zadnú gumu k rámu. Kupuje zopár rôznych silentov. Pri tejto akcí nás nájde miestny bajker Max a ťahá nás do servisu, že tam všetko vyriešime. Boris vyťahuje tlmič, inštaluje silent ako doraz, ja len fotím a kecám s chalanmi. Nadávajú na Putina, na situáciu v Severobajkalsku. Nie sú moc nadšení zo života.

Pokračujeme po brehu Bajkalu, všade naokolo sú slušné hory. Na Rusko je to šok. Dotiahneme to len do najbližšej dediny a cestou na najsevernejší bod Bajkalu sa zhodujeme, že tu to dnes zapichneme a dáme oddych pred BAMkou. Poobede dorazí Alex aj s pasom a tak kecáme o tom čo nás čaká a neminie. Zoznamovacie pivo.

Deň 40 – 11.07. – 317km – Nižneagarsk – Kičera – Novy Ujan – Severomujsk

Ráno sa kupodivu efektívne balíme a vyrážame po BAMke. Ladíme jazdu v trojici. Až do dediny Kičera je asfalt. Je síce miestami riadne zvlnený, ale pohodička. Len si nejak neviem zvyknúť na tie hory všade naokolo. V Kičere dávame magazin, niečo ako raňajky. Milá miestna tetuška nám sama od seba kupuje nanuky, lebo že je žarka. Skoro 30.

Ďalej už nie je asfalt, ale až do Nového Ujanu je cesta fajná. Boris valí aj 70. Ideme parádne. Mosty sú stále luxusné. Prechádzame ich niekoľko celkom veľkých, kde je obrovské koryto a ani kvapka vody. Zaujímavé.

V Ujane hľadáme pumpu a nejak sa nám nedarí. Miestny nás potom zavedie, je to trochu mimo mesta. Potom nás vedie aj do kaféšky, tú by sme tiež len tak netrafili. Dávame fajné jedlo a nejaké chladené drinky. Vonku je už dosť cez 30 a v prachu nám to dáva zabrať.

Za Ujanom nás víta piesok. Najskôr len tak pozvoľna, ale postupne prituhuje. Miestami je už fakt hlboký. Chalani majú tendenciu ísť pomaly v sede na káčera. Mne sa tak ide zle a potrebujem ísť rýchlejšie, takže im periodicky utekám a čakám. Keď sa utrhne Alex, tak idem radšej za Borisom keby čosi. Boris s tým dosť bojuje. Ja za ním pár krát tiež. S krátkymi nohami na vysokej motorke sa mi zle rieši situácia v nízkej rýchlosti, keď ma zmotá.

Piesok trvá výživných 30km, ktoré ideme asi hodinu. Ale tu to nie je o hrdinstve. Potom sa cesta zlepší. No zlepší. Zmizne piesok. Už nejdeme po peknej šotoline ako do Ujanu. Často ideme po kameňoch a po členitejšom teréne. Je vidno, že prechádzame vyschnuté kaluže. Niektoré z nich sú impozantných rozmerov a radšej si nepredstavujeme aké to tu je po dažďoch keď sú plné vody.

Tu niekde nám zdrhol Alex a keď ho stretávame je s miestnymi, a tí nás ťahajú na nejaké jazero sa okúpať. Opatrne sa ponárame do ľadovej vody a kým schneme tak od nás ťahajú kadejaké informácie. Príjemný pokec. Samozrejme chcú potom ale chlastať, čo nikomu z nás moc nešmakuje. Ďakujeme a pokračujeme po BAMke.

Podvečer cesta začne stúpať. Míňame čertov most, známy točitý železničný most na BAMke. Až tesne pred západom slnka sa nám podarí dôjsť do dediny Severomujsk, kde by sme chceli prenocovať. Nakoniec sa nás ujíma miestna komanda. Je to niečo ako ochrana železnice. Strážia mosty, tunely a strategické objekty na železnici. Dajú nám izbu a majú tu aj sprchu. Jediný háčik je, že musíme do 7 ráno vypadnúť, aby nás nevidel veliteľ. Samozrejme sa to neobíde bez chlastu. Kým je vodka, tak je dobre, keď vyťahujú samogon(domáca), začína ísť do tuhého. Už je skoro polnoc a chaloši sa netvária, že chcú končiť. Holt dnes si asi moc neoddýchneme. Na záver fotenie pri, na a pod motorkami a po polnoci konečne zalíhame.