Kolyma Trip 2019 - časť 1 - Altaj & BAM 6/6

Deň 41 – 12.07. – 187km – Severomujsk – Taksimo – Vitim

Ráno pokračujeme nie úplne čerství, holt družba nie je zadarmo. Do Taksima je cesta stále celkom OK. Miestami už trochu technická cez kamene a objazdy mostov. Ale stále po suchu, takže len ideme pomalšie.

V Taksime zastavujeme v kaféške na vjazde. Mne sa láme bočák. Už niekoľko dní bol taký smutnejší, ale nechcelo sa mi to riešiť. Opieram motorku o stenu a ideme sa najesť. V kaféške je menu písanou azbukou, ktorú nedávame, tak sa pýtam obsluhy, či nám môže povedať čo má, lebo nevieme čítať písané. Začne polievkou Ši o ktorej som nikdy nepočul a robím osudovú chybu, keď sa pýtam čo to je. Nasraná že nevieme čítať, ani nevieme čo je čo. Rezignuje. Že majú všetko v menu, nech si vyberieme. Zjavne má nejaký problém. Zachraňuje nás Alex, ktorý lúšti písanú ruštinu. Už ani neviem čo sme si dali, ale nebolo to nič moc.

Ďalej musíme vyriešiť 3 veci. Benzín, nákup a môj bočák. Ja primárne teda hľadám svarku – zváračku. Chvíľu beháme, ale nakoniec sa darí. Vedie nás chlapík autom. Taksimo je dosť rozsiahle a postavené veľmi freestajlovo medzi stromami a kopčekmi. Úplná haluz. Zvárač sa dáva do práce. Moc sa mu nedarí a niekoľkokrát to musí prerobiť, kým je to na poriadok. Trvá to tak hoďku-čosi a vypýta si 300 rubľov. Mám radosť, platím, odovzdávam nejaký suvenír so Slovenska a valíme na pumpu. Videli sme tu celkom modernú. Potom nákup. Normálne aj ovocie a tak tu majú. Cool!

Za Taksimom sa má podľa informácií cesta už výrazne zhoršiť. Preto nás prekvapuje, že si to valíme po kvalitnej širokej gruntovke. Lepšej ako viedla do mesta. To sa mení tak po 20km keď z nej odbočujeme a hneď nás víta brod popod železnicu. Nič vážne. K Vitimskému mostu je to necelých 30km ale tie už ideme vážne pomaly. Najskôr sa ukáže prvý most, ktorý musíme okuknúť, potom ďalší a ďalší. V princípe sú stále OK, myslím že jeden alebo dva sme šli malými brodmi. Dlhšie nás zdržia ale hlbšie kaluže v kamenistom podklade. Idem prvý a dosť s tým bojujem. Kamene v stojatej vode sú šmykľavé a voda tmavá, nie je dobre vidno dno. Alex to dáva lepšie a Boris s prstom v nose. Karta sa obracia. Takýchto kaluží nebolo veľa, ale každú sme skúmali a zabralo to dosť času.

Potom už prichádzame k známemu Vitimskému mostu. Je krásne slnečné počasie. Vody je v rieke prekvapivo málo a most na prvý pohľad vyzerá byť omnoho kratší. Je to ale klam. Vidno ho totiž len po stredovú platformu, ktorá je vyvýšená. Je presne v strede a druhú polovicu nevidno.

Vydávame sa na peší prieskum. Stav mostu nie je už moc dobrý. Pred 2 rokmi na jar dokonca zmylo jeden pilier, ale most ostal stáť. Oficiálne je samozrejme zatvorený a na oboch stranách bol vytvorený aj násyp. Miestni most ale používajú, lebo v lete inej cesty niet. Teda možnosť je naložiť sa na vlak, ale je to proste drahé.

Ale naspäť k mostu. Je široký presne na nákladiak, jeho povrch tvoria železničné pražce, ktoré boli kedysi prekryté aj pozdĺžne. To už ale dávno nie je pravda Aktuálne je už aj nemálo pražcov proste rozpadnutých alebo úplne chýbajúcich. Aby to nebolo málo, tak stredom mosta sa vlní plastová hadica s priemerom tak 10cm. Zrejme určená na čerpanie paliva. Nie je ale natiahnutá po celej dĺžke, takže jej použitie je otázne.

Po pešom prechode sa zhodujeme, že prejazd po vlastnej osi je príliš riskantný a budeme tlačiť motorky po jednej a istiť sa navzájom. S Borisom si strihneme kto z nás pôjde prvý, lebo naše motorky blokujú Alexa. Ja som vyhral, alebo teda prehral, už neviem a idem prvý. Motorku tlačím z ľavej strany naštartovanú a cez spojku pridávam cez diery. Kráčam tesne po kraji mosta, občas dosť stresujúci zážitok. Navyše pred polkou mosta už nevládzem spojkovať, lebo aj vyspojkovaná jednotka je na nás príliš rýchla, takže ju treba väčšinu času držať. Po oddychu stredovú platformu len preskočíme a pokračujem ďalej. Vôbec ma nenapadlo tam zastaviť, preto odtiaľ nemám bohužiaľ fotku. Druhý oddych je na mieste, kde skončí hadica. Počas oddychu si chcem na moste na motorku aspoň sadnúť. Akonáhle na ňu sadnem a vidím pred sebou most už bez hadice, štartujem a poslednú tretinu dôjdem po vlastnej osi. Skvelý zážitok. Nebyť tej prekliatej hadice, tak som si istý, že by som most prešiel. Škoda.

Následne tlačíme Alexa. Ide to hladko, až na jedno miesto, kde ho zmotá a motorka sa mu rozbehne. Mne sa zozadu vytrhne, ale Boris ho duchaprítomne strháva na správnu stranu a situácia je zachránená. Na konci mostu nás Alex vrúcne objíma, je to silný emotívny moment.

Borisov prechod je najhladší, skoro až nuda. Nakoniec motorku tlačíme na neutrál a ide to asi najľahšie. Človek sa učí celý život. Celý tento cirkus nám zabral hádam 3 hodiny. Naposledy ideme most ešte raz pre oblečenie a prilby, ktoré sme nechali na začiatku mosta. Cestou späť slnko zapadá a my rozbíjame kemp na druhej strane mosta, na miestečku pod ním. Večer debatujeme a vidíme 2 autá ako idú po moste po tme. Jedno je osobné, ale druhé je zjavne nákladné. Večer špekulujem, že ráno by som pokúsil dosiahnuť stredovú platformu ešte raz a spraviť fotky a video.

Deň 42 – 13.07. – 66km – Vitim – Kuanda

Ráno nás budí dážď. Ja dúfam, že je to len tak a rýchlo prejde. Stále mám chuť ešte raz opáčiť most do stredu. Utícha až o nejakú hodinu, tak rýchlo balíme. Visia na oblohe ale ťažké oblaky a mne je jasné, že z mosta nebude nič. Kým dobalíme, začína znova pršať a vyrážame už celkom v lejaku. Mierime do neďalekej dediny Kuanda. Celú cestu celkom slušne leje. Našťastie sú všetky mosty na tejto časti cesty dobré natoľko, že sa dajú prejsť, takže žiadna dráma.

Kuanda je taká pochmúrna dedinka. Staré socialistické budovy. Berieme útokom magazin a zisťujeme čo a ako. To nás vonku prepadne miestny čávo, ktorý údajne 30r žil v nemecku, potom sa vrátil a má tu kaféšku. Že nás tam môže zatiaľ prichýliť. Obetavo sa nám snaží vybaviť nejaké ubytovanie na noc, ale márne. Nič nie je na prenájom. Stále prší a vyzerá to tak, že budeme kempovať pod strechou kaféšky. Teda ono je to taká letná terasa so strechou skôr. Vedľa je otvorený obchod, takže si doprajeme zopár somarín, ktoré by sme inak nekupovali.

Poobede prestáva pršať, chvíľami vykukuje slnko. Pokúšame sa aspoň trochu nechať obschnúť do nitky mokré veci. Prichádza čávo, že bude musieť otvoriť kaféšku, že ho ľudia otravujú. Ale že nás niekde odprace. Medzičasom volá vodičovi Uralu, ktorý nás má prepraviť cez rieku Kuanda. Ten sa obáva, že ak bude znova pršať, že stúpne voda a neprejdeme, takže lepšie bude ísť hneď. Tak balíme veci, odovzdávame suveníry na pamiatku ako prejav vďaky a vyrážame z Kuandy ku brehu rieky Kuanda.

Cez Kuandu cestný most nestojí už roky rokúce. Rieka je príliš hlboká a rýchlo tečúca na brodenie motoriek. Železničný most je strážený a kedysi sa nechala stráž ukecať alebo podplatiť, ale niečo sa muselo stať a od určitého momentu už tejto možnosti niet. My preto ideme na korbe Uralu, ten nás za 5000 rubľov všetkých prepraví na druhý breh. Nakladanie už majú zmáknuté. Žiadny freestyle ako vo videách z pred 10 rokov. Rieka nie je príliš hlboká, ale zjavne je dosť rýchla. Ani neuvažujeme nad inou možnosťou.

Na druhom brehu akonáhle vyložíme poslednú motorku, prichádzajú dvaja poliaci na BMW G650XC, ktorí idú BAMku v opačnom smere. Majú celkom šťastie na timing. Dáme rýchly pokec. Železničných mostov by nemalo byť veľa a vody je všade málo. Nuž len aby to tak ostalo.

Do večera už sa ďaleko neprepracujeme. Alex nájde fajné miesto na brehu rieky pod kamenným násypom. Robíme oheň a máme fajn večer. Neskôr zisťujeme, že na rovnakom mieste kempovali minimálne 2 ďalšie posádky o ktorých vieme. Sranda

Deň 43 – 14.07. – 154km – Kuanda – Novaja Čara

Ráno pokračujeme v zamračenom počasí. Sem tam padne pár kvapiek, ale nič tragické. Cesta je už výrazne menej používaná. Vystupujú z nej kamene, je dosť členitá. Už je na ceste dosť popadaných mostov, ktoré obchádzame brodmi. Po dažďoch sú na ceste kaluže, väčšina ale neškodná.

To sa mení až v okolí Leprindských jazier (Veľké, Malé, Leprindskoe). Najskôr na uvítanie jeden hravý mostík a potom kaluže po celej šírke cesty evidentne v priehlbine. Robíme prieskum a prvých niekoľko dávame celkom v pohode. Potom v jednej si Boris vyberie stopu viac ku stredu ako sme šli my s Alexom a zrazu len stojí vo vode po koleno. Výfuk je pod vodou, ale zvody našťastie trčia,takže motor by zaplavený byť nemal. Skúšame tlačiť, nepomáha, Yamaha sa zahrabáva do piesku. Alex podkladá nejaké konáre, Boris skladá tašku a ja fotím. Nakoniec sa nám podarí motorku vytlačiť bez ujmy, fyzickej. Boris je kus vyklepaný a avizuje, že už si bude všetko prešľapávať, stejne je celý mokrý. No zopár ďalších skutočne prešľape. Vody ale tento deň križujeme toľko, že jeho odhodlanie postupne predsa len chladne a chodíme väčšinu brodov a kaluží na oči. Míňame aj niekoľko miest, kde je stále sneh. Na jednom z nich keď som prvý, zliezam z motorky, chystám guľu a čakám na chalanov. Útok snehovou guľou v strede júla nečakali.

Celý deň je zamračené a výrazne sa ochladilo. Cesta je mokrá, piesková, sem-tam trochu blata, ale nič extra náročné. Iba postupujeme pomaly. Poobede dorazíme do dediny Novaja Čara, dávame celkom fajn šašlík, robíme nejaký nákup a riešime čo ďalej. Alexovi sa moc kempovať nechce a zháňa ubytko. Všetko je obsadené robotníkmi železnice. Ideme teda ďalej. Dostal som tip na horúce pramene za mestom, ktoré potvrdzujú aj miestni. Zaujímavé je, že odbočka z gruntovej cesty je asfaltová.

Horúce pramene, no. Je tu nejaká partia na offroadoch a majiteľ nám dáva nejakú kuticu za 4000rubľov a že sa môžeme kúpať koľko chceme dolu v nejakých vaniach. Nie som úplne nadšený, ale berieme to. Dolu sú 2 staré vagóny alebo niečo podobné a tam nainštalované staré ošarpané, fľakaté vane. Z horúcej vody smrad, je to taká vajcovka. Je mi z toho skôr špatne, tak sa otáčam na päte a oddychujem v kutici.

Boris sa ešte pokúša nainštalovať do partie, ktorá má luxusný bazénik pod našim ubytkom. Je ale drsne vykázaný preč, zjavne uzavretá partia, kamoši majiteľa. Toto miesto mi fakt nesadlo. Ale keby tu neboli protekční kamoši majiteľa, tak by to nemuselo byť úplne špatné.

Deň 44 – 15.07. – 208km – Novaja Čara – Chani – Oljokma

Za Čarou je asi tak 100km slušnej cesty aj s mostami. Jazdí tu dosť nákladných áut. Tipoval by som to na nejaké bane alebo niečo také. Naša rýchlosť stúpa. Cesta nás vedie cez zaujímavé horské sedlo. Ochladí sa a úplne v okolí zmizne vegetácia. Ja jednom mieste sa pokúšam o výlet pomedzi kamene na vyšší bod, ale v piesku netrafím ideálnu stopu a padám do kameňov. Alex mi pomáha dostať sa potupne naspäť. Ideme tam aspoň pešo. Zaujímavé miesto. Taká severská scenéria.

Nakoniec dobrá cesta odbočuje niekam inde ako BAMka. Na ceste je pekný pozváraný rozcestník a tabuľa na Chani ukazuje na starú dobrú členitú kamenistú cestu. Do Chani je to 30km takej hravejšej trasy. Dosť mostov je takých, prejazdných, ale na pováženie. Niektoré prejdem, ale chalani idú radšej brodmi. Mne sa tie brody nelúbia. S vysokou motorkou sa mi vo veľkých kameňoch jazdí zle. Radšej strelím technický most v stupačkách. Pred Chani sú na ceste už fakt veľké napršané kaluže. Zjavne tu padlo výrazne viac zrážok ako nám v Kuande.

Chani je kúsok od cesty. Síce nepotrebujeme benzín ani nič konkrétne, no aj tak odbočujeme. Bola tu kedysi nejaká továreň alebo niečo také, ale už je schátraná. Dedina je vlastne len niekoľko starých panelákov. Na ceste sú veľké kaluže vody. Je to smutný pohľad. Na námestíčku sú asi 3 obchody, tak dávame kolu a tuším nejaké ovocie, pokecáme s miestnymi. Varujú nás, ako skoro všetci už dávno, že ďalej cesta nie je, mosty nie sú, len medvede. Doteraz to ale šlo, snáď to pôjde aj ďalej.

Za Chani je cesta evidentne viac zarastená, ale stále jasne viditeľná. Netrvá dlho a prichádzame ku prvému väčšiemu problému. Most cez rieku Chani, ktorý je spadnutý. Rieka Chani je fakt veľká a brodenie neprichádza do úvahy. Je nám jasné, že prišiel čas použiť železničný most. Backtrackujeme a hľadáme výjazd na násyp. Ono železničná trať je v tejto časti jednokoľajová, ale násyp je vytvorený pre dvojkoľajovú trať, takže väčšinou keď nie je inej možnosti, dá sa ísť bezpečne po násype. Akurát je to po sypkých kameňoch, takže sa tadiaľ nejde tak pohodlne ako po ceste.

Ku mostu sa dostávame o chvíľu, prechádzame pešo, upravíme nájazd a výjazd a ideme na to. Ja ho prejdem prvý a signalizujem chalanom, že ide vlak. Potom celkom hladko prechádzajú aj oni. Vychádza slnko a deň začína byť krajší. Teraz už sme skutočne na BAMke. Zdolali sme zase nový naozajstný problém a užívame si to.

Ďalej pokračujem po násype, kým nenájdeme zjazd na cestu. Chvíľu ideme po ceste no netrvá to dlho a sme znova pri rieke bez mosta. Znova železničný most, tento je trochu technickejší a ani ja si ho netrúfam na prvý krát prejsť. Je to celé na úzko, priestor medzi zábradlím a železničnými pražcami dáva skutočne minimum priestoru na omyl. Zaberie nám to celkom dosť času.

Ďalší pokus o návrat na cestu. No opäť netrvá dlho a hľadáme cestu na násyp. Keď nie je spadnutý veľký most, tak sú obrovské kaluže alebo bažina. Násyp je bezpečnejšia voľba. Chalani idú po násype trochu pomalšie. Boris dosť nadáva, lebo sa mu ide fakt zle. Hreje ho ale aspoň myšlienka, že je asi prvý blázon na litrovom naháči na BAMke.

Jazda po násype má ale niekoľko úskalí. Okrem sypkého povrchu teda. Každý jeden potôčik znamená zúženie a nutnosť prejsť cez most. Malý ale most. Je potrebné sa vyštverať vyššie ku pražcom do väčších neujazdených kameňov, prebalancovať 10-15m a potom naspäť. Niektoré sú celkom nepríjemné. A týchto mostíkov je proste každý kilometer niekoľko. Druhý problém nastáva, keď sa objaví druhá koľaj alebo stanica. Staničky sú malé, v podstate ide len o servisné stanoviská. Ale to nás násilne vyženie z násypu a musíme ísť cestou/bažinou okolo. Ako kedy.

Na večer dôjdeme do dedinky Oljokma. Asi tak 10km pred dedinou už bola cesta ok. Dokonca sme videli jedného medveďa na ceste. Nebol príliš veľký, ale konečne. O medveďoch nám rozprávajú od kedy sme na BAMke a ešte sme žiadneho nevideli.

V dedinke nakupujeme poživeň a pýtame sa na ubytko. Majiteľka obchodíku nám ponúka svoju záhradnú chatku a údajne aj benzín vybaví. Chatka je trochu mimo, ale pekné miesto. V miestnych pomeroch celkom luxus. Keď ideme ešte raz do obchodu po zásoby, tak prichádzajú sa s nami odfotiť nejakí miestni a hlavne nespočet deciek. AJP alebo ja sa im moc nepáči, hviezdou je jednoznažne naháč a potom Alexove XTčko. Holt decká ešte nemajú vkus :-)

Deň 45 – 16.07. – 119km – Oljokma - Juktali

Deň železničných mostov. Ale nepredbiehajme. Ráno robíme nejakú údržbu. Boris mení predné brzdové obloženie a pri tom nachádza ložiská v alarmujúcom stave. Tu s tým nič nevymyslíme. Musí to vydržať. Tetuška nám prišla nadeliť benzín. Cenu dáva normálnu 50rubľov. Teda normálnu v tejto oblasti. Ešte nákup a pokračujeme na východ. Cesta z dediny ako vždy ok. Srandujeme ako dlho to asi tak vydrží. Nebolo to také zlé, hádam aj 15km. Cesta končí náhle na planine, kde je znova nejaký lom alebo čosi. To čo by sa dalo nazvať cestou ďalej končí ani nie o 200m niečím, čo kedysi bol most. Takže zase naspäť, na násyp a hybaj.

Dnes už ani nezliezame z násypu pokiaľ to nie je nutné. Včera vždy, keď sme to dobrovoľne skúsili, tak do hodiny sme hľadali cestu naspäť. Po násype to ide pomalšie, ale ide to. Prechádzame nespočet železničných mostov. Stav je veľmi podobný, takže už riešime len či je pre naháča dobrý nájazd a výjazd, keď nie, tak improvizovane vyrábame. Je pekný slnečný deň, možno až moc teplo, ale lepšie ako dážď. Míňame veľké množstvo chatrčiek, ktoré slúžia ako útočisko pre robotníkov pri nepriazni počasia alebo ako núdzový nocľah. Sú v dobrom stave, väčšinou majú aj nejaké kachle a stôl.

Ten hlavný najotáznejší most nás ale čaká cez rieku Oljokma. Je to najväčší železničný most, ktorý musíme prejsť. Je strážený a všetci nám cestou vravia, že sa musíme s ochranou najskôr dohodnúť. K mostu prvý prichádzam ja, ochrana ma vidí a chlapík nie je zrovna nadšený. Vykrikuje na mňa nech ani náhodou nejdem hore, že sa mám vrátiť na stanicu či čo. Nie úplne mu rozumiem. Idem teda ešte kúsok ďalej, lebo ani nevidím výjazd na trať. Cesta vedie popod most, ale je zatopená tak sa vraciam. To prichádzajú chalani. Ja som ticho, nechávam to na nášho domáceho diplomata Alexa.

Nakoniec ideme podjazdom na druhú stranu trate a tam je rampa pred výjazdom. Pešo ideme na pokec s ochrankárom. Ten postupne poľaví v drsnosti, je to dobrák. Vypadne z neho, že nedávno tadiaľto šiel jeden Čech (Marek Havlíček). Most si ani nepozrel, vybral si zlú stopu a na výjazde spadol a zrovna šiel vlak. Narobil mu celkom slušné problémy. Za prejazd nás skásol po 1000rub, ale peňazí za jeho riziko do kapsy mne osobne vôbec nie je ľúto. Ľudia to tu nemajú ľahké. Keby bol hajzel pýta omnoho viac.

Počkáme na jeho signál a valíme po moste. Tento je spravený inak. Pražce sú betónové a bez medzier, takže ideme po nich. Nemusíme tak riešiť ani nájazd ani výjazd.

Na druhej strane nás ešte ponúkne vodou, je teplo aj keď je už večer. Podľa všetkého je cesta v zlom stave až po Čilči a čaká nás ešte jeden podobne veľký most. Čilčinský. Uvidíme.

Do večera to dotiahneme ešte do mesta Juktali. Juktali je celkom veľké mesto. Od Taksima najväčšie. Konečne nám funguje internet, v Chani aj Oljokme to mal podchytený iný operátor, raz Beeline, potom MTS. My máme všetci Megafon. Riešime benzín. Miestni motorkár nás dovedie do chatkovej oblasti, kde je odstavený vagón a v ňom má miestny čávo nádrž a čapuje benzín. Iná pumpa tu nie je.

Alex potom ešte vybavuje ubytovanie v byte za magazinom. 1000rub na hlavu a je to totálny luxus. Byt normálnej slovenskej úrovne. Akurát zrovna nejde teplá voda. Inak je tu ale fakt všetko. Bomba!

Deň 46 – 17.07. – 144km – Juktali – Čilči

Alex ráno bookuje letenku z Magadanu, takže už má daný dátum, kedy tam musí byť. Robíme nákup a vyrážame. Boris škrípe zubami, bo jeho ložiská v prednom kolese sa dosť zhoršili. Dobrá cesta za mestom sa nekoná. Okamžite nás víta brod a ani potom nie je úplne jasné kadiaľ ďalej. Osobne som čakal, že cesta už bude lepšia ako doteraz a mal som takú malú dušičku, že by sme to mohli strihnúť dnes už do Tyndy. No po prvých pár kilometroch je jasné, že sotva.

Cesta nás vedie preč od železnice do kopcov. Stále viac zarastá a sú na nej vymyté koľaje. Vo vysokej tráve nie je vidno kam človek ide. Všetci v nejakom momente padáme. Boris sa drží dobre. Ale je vidno že to v ňom vrie. Mňa prekvapuje, že stále drží jeho spojka.

Po prechode dávame oddych a obed a následne už kašleme na zarastenú cestu a ideme znova na násyp. Cesta už vedie po opačnej strane železnice. Horšie je s násypom ale to, že často sa stavia druhá koľaj a tak nie je pre nás miesto. V mape z Horizons Unlimited mám poznačených ešte niekoľko bodov s označením “funky“. Sám som zvedavý, čo sa pod tým skrýva.

Prvý tento bod, je už fakt dosť rozpadnutý most, navyše nahnutý na jednu stranu. Ten po prieskume zavrhujeme. Most mal vybudovaný už objazd, ale ten evidentne zmyla voda, pretože vidíme nákladiak s cisternou ako cez zmytú cestu hadicou čerpá naftu do na druhej strane pristaveného nákladiaku. Objazd teda nehrozí. Takže znova železničný most. Už výjazd na násyp ale vyzerá zle. Hlavný problém je ale to, že násyp je pod úrovňou mostu a na okraji betónového piliera je ešte tak 30cm vysoký pražec. Teda oni sú asi 2 na sebe, ale to je jedno. To rozumne neviem prejsť ani ja, nie to Boris. Prejazd mosta ale definitívne padá keď zisťujeme, že na druhej strane niet cesty. Tým pádom je naša jediná šanca krížom cez „funky bridge“.

Nájdeme tam stopu, ale je dosť kľukatá, raz treba ísť jednou stranou, potom druhou, stredom a tak. Ja sa pokúšam o prejazd na motorke, ale nedávam to. Na plynulý prejazd to nie je kvôli výjazdom a zjazdom z pražcov a zároveň nutnosti navigácie doľava doprava. Nohami sa neviem podoprieť, lebo buď nie je kam, alebo je motorka vyššie ako dočiahnem. Musíme tlačiť. Aspoň koniec mostu dôjdem na motorke. Potupa podobná ako Vitim, čo už. Pretlačíme aj chalanov, pre Borisa je pomerne zaujímavý ešte zjazd cez zábranu nasypanú za mostom, ale zvládame.

Takúto dilemu prejazdu vlastne riešime už od Chani. Či pôvodný cestný most (ak stojí), alebo brod alebo železničný most. Týchto rozhodnutí denne robíme desiatky. Väčšina z nich nie je kritická, ale po celej BAMke bolo tak 10-15 miest kde sme naozaj špekulovali ktorú možnosť zvoliť.

Prekračujeme ešte niekoľko veľkých železničných mostov podobných ako tie predchádzajúce, no jeden je špeciálny. Nie je príliš dlhý, ale aktuálne sa pracovalo na druhej koľaji. To znamenalo, že nebolo zábradlie a bolo nutné prejsť po stredovom nosníku, ktorý z jednej strany nemal žiadnu oporu a z druhej bola trať vyššie ako motorka tak zastavenie bolo vylúčené. Pre Borisa bol hravý aj nájazd a výjazd. Na nájazde sa zavesil na zvody a na výjazde sme sa museli podieľať všetci lebo bol zase taký nepriamočiary v tom kde sa dalo istiť nohami a kde nie. Ale zvládli sme.

Čilčinský most bol nakoniec úplne v pohode. Bola tam pomerne veľká stavba, vyzeralo to že stroja nižšie položený cestný most, ale ťažko povedať. Nebola tu ani ochrana a násyp aj betón boli na jednej úrovni, takže klíďo-píďo.

Dorazili sme do Čilči všetci už fakt dosť vyčerpaní. Ešte sme mali čas a ja som mal zálusk na nocľah v nejakej železničnej búdke, ktoré som spomínal. Boris mal toho ale už evidentne fakt dosť a Alex pri pokece s miestnymi zase vybavil nejaký nocľah. Takže sme sa rozhodli zostať. Boris následne zistil, že stratil zadný valec v ktorom mal nemálo dielov na motorku. Kým sa chalani šli zabývať, tak ja som sa vydal naspäť aspoň nejakých 15km či ho nenájdem. Došiel som po most a ďalej mi to prišlo zbytočné riziko ísť 2x cez most, tak som sa vrátil. Valec som nenašiel, tak som aspoň v obchode kúpil pár fliaš piva.

Deň 47 – 18.07. – 250km – Čilci – Lopča - Tynda

Ráno vstávame a už sme všetci na poriadok rozbití. BAMka nám dala zabrať. Dúfame, že už to bude ďalej lepšie. Ale cesta za Čilči je už naozaj celkom slušná. Keď prekonáva nejaký kopec, tak je ešte kamenistá a spomaľujeme, ale inak je už fajn.

V dedine Lopča zháňame benzín. Klasický postup nabehnúť do magazínu a popýtať sa. Tetuška niekomu volá, prichádza po nás auto a vedie nás niekam. Tankujeme a kecáme s „pumpárom“. Za benzín nič nechce a pozýva nás na čaj. Má pekne prerobenú garáž. Také doupě. Rozpráva nám o živote tu. Sám sa prisťahoval skrz prácu na železnici. Keď prišiel nechápal ako tu môžu ľudia žiť, no nakoniec sám privykol. Zaujímavé. My sme ešte v tej prvej fáze. A to je leto. Zima je tu z úplne inej dimenzie. Teploty -30 sú bežné, tak mesiac býva -40 a keď je -20 tak to už je celkom teplo na zimu. Uff.

Zbytok cesty do Tyndy je už nezaujímavý. Kopce zmizli, mosty sú už dobré. Cesta je kvalitná, prášime si čo to dá. Boris trochu strečkuje, lebo ložiská, ale už to nejako doklepeme. Pri tabuli Tynda sa fotíme, nabiehame na asfalt a do príjmu mobilného signálu. Tým nám končí západná časť BAMky. Máme radosť a zároveň sme smutní že je koniec. Uvidíme čo prinesie Cesta Kostí do Magadanu.

Chvíľu zháňame ubytovanie, buď je plno alebo draho. Nakoniec sa podarí za klasických 1000rub na osobu. Ale trochu mimo centra. Večer sa prejdeme bližšiu časť mesta a dáme zase v civilizácií celkom fajn pizzu.

Pokračovanie v ďalšej časti