Okolo Balkánu 2018 1/3

Úvod

V roku 2017 som spolu s dlhoročným parťákom na letné tripy Jožom prešiel čo to z Talianska. Už som pomaly začal rozmýšľať kudy tudy počas ďalšieho leta, keď sa zrazu Jožo dobrovoľne nasilu musel vzdať motorky. Zunovalo sa mu v byte, tak sa rozhodol postaviť dom. Hoci motorka ustála svadbu, dokonca 2 deti, dom už nepredýchala a musela sa porúčať. Čo už, aj také veci sa dejú v živote ženatého muža. Mne také niečo ešte nehrozí, tak som mohol začať bez strachu premýšľať kam si to namierim počas leta.

V marci som na motoride fóre natrafil na tému „Okolo Balkánu 2018“. Destinácia sa mi pozdávala, plán trasy tiež a po malom oťukaní (4 dňový výjazd po Ukrajine) s autorom témy Andrejom (KaTeM), slovo dalo slovo a začali sme detailnejšie plánovať trasu a nejaké tie zaujímavé body (ďalším účastníkom zájazdu Marekom (Slevin) nazvanými ako „atrakcie“ alebo „kreposti“, ale o tom neskôr). Postupne sa všetko utriaslo a stanovil sa aj termín: 8.9.-23.9.2018. V pláne bolo prejsť cez 10 krajín (HU-RO-SRB-BG-MCD-ALB-GRE-MNG-BIH-CRO) čo sa nám nakoniec aj úspešne podarilo.

Deň 1. – 8.9.2018 – Presun do Rumunska

Keďže Andrej je z Rajca, Marek z Tepličky nad Váhom a ja som z Prešova, tak sme si zraz dohodli na benzínovej pumpe v Miškolci v Maďarsku. Chalani museli vyraziť podstatne skôr ako ja, keďže to mali oveľa ďalej. Väčšinou som ja v pozícii, že cestujem pol dňa viac ako ostatní, ale pri cestovaní východnejšie si užívam tento časový komfort. Doma som ešte stihol obed a okolo pol 2 sme sa už stretli na spomínanej pumpe. Miesto stretnutia som nevybral najšťastnejšie, pretože odbočiť na pumpu z môjho smeru sa ukázalo ako nemožné a tak som to po dlhšom krúžení strihol cez 2 pruhy a dvojitú čiaru k chalanom. Prvé a zároveň, ako sa neskôr ukázalo, jedno z mnohých porušení pravidiel cestnej premávky na našej ceste :)

Chalani boli zarytí odporcovia interkomov, ale Andreja som počas cesty na Ukrajine presvedčil, že to nie je až taká zlá vec. Zainvestoval rovno do 2ks Seny 10S a to už na sporovlivého Andreja je čo povedať! Na prilbu si jeden kus nasadil aj Marek, ale bol rozhodnutý to veľmi nepoužívať. Spárovanie s mojou starou Senou SHM5 prebehlo úspešne a dokonca fungoval aj konferenčný hovor, aj keď to zo začiatku chvíľu trvalo kým sme sa počuli všetci. Počas 14 dní sme to však vychytali a nebol s tým problém. Mareka som videl 2x v živote (prvýkrát to bolo tak cca 1 hodinu) a vtedy má človek trochu obavy ako si kto s kým sadne a či s ním aj 2 týždne vydrží. Predsa len chalani sa spolu poznali, cudzí som bol skôr ja. A presne aj na toto je dobrý interkom, kedy máte počas jazdy čas aj pokecať a spoznať sa. A keďže sme sa počuli všetci navzájom, tak sa nikto necítil tak trochu mimo diania. Marek rýchlo podľahol čaru interkomu a myslím, že na konci tripu sa mu s ním ťažko lúčilo. Na druhej strane môže byť rád, že mu podnikavý Andrej neúčtoval nič za každý deň požičania :)
Konečne sme sa pohli spolu smerom Rumunsko. Cieľom dňa sa bolo dostať čo najbližšie k soľnej bani Salina Turda, ktorú sme mali v pláne navštíviť hneď z rána. Malá pauza s tabuľou na hraniciach, zmena eur na Lei (kurz 4,4lei/€) a išlo sa ďalej. Cez Oradeu smerom na Kluž až do Turdy. Cestou nás v meste Huedin zaujala špecifická architektúra domov so strechami plnými vežičiek a prezdobenými odkvapovými rúrami. Neskôr sa tieto domy objavovali tam, kde bola zvýšený výskyt rumunských cigánov (asi nejaká bohatšia vrstva). Nevyhli sme sa ani menšiemu dažďu a tak sme hneď v prvý deň prevetrali aj nepremoky.

Do Turdy sme prišli už podvečer a začali sme hľadať ubytovanie. Po tme sa veľmi ľahko nehľadá, ale aj za pomoci miestneho chalana sa nám podarilo dostať k Hotelu Centrum s 3 hviezdičkami. Hotel pekný, čistý aj keď deravé uteráky si mohli odpustiť. Nevadí, zažil som to už aj u nás v Tatrách. Tu sme narazili na problém cestovania v troch. Izby boli väčšinou pre 2, takže sa v rámci úspory peňazí musel niekto uspokojiť s prístelkou. Prvú noc sa rozkladacie kreslo ušlo mne. Vyspal som sa celkom dobre a myslím, že aj chalani. Andrej, poučený z Ukrajiny, si do uší zasadil pre istotu štuple, ktoré som mu tam daroval.

Zhrnutie:
Najazdených: 540 km (ja), 630 km (chalani)
Ubytovanie: Hotel City – Turda – 230 lei (52€) - izba pre 2 + prístelka

Deň 2. – 9.9.2018 – Jaskyne a somáre

Jaskyňu otvárali až o 9, takže bol čas sa vyspať (to sme ešte s Marekom netušili aký teror ohľadom vstávania nás čaká nasledujúce dni), umyť najesť a v pokoji vyraziť. Zaparkovali sme na parkovisku priamo pred jaskyňou. Miestny pánko nás ešte zadirigoval kam a ako zaparkovať, aby sme nezaberali miesta autám. Na moje prekvapenie sme za parkovanie neplatili nič. Po chvíli sa pred vstupom nahromadilo celkom pekné množstvo ľudí. Škoda, že nikoho nepúšťali ani len k pokladniam a všetci museli čakať vonku. Potom to bola dnu celkom riadna mela. V minulosti som navštívil soľnú baňu Wieliczka v Poľsku a čakal som niečo podobné. Toto bolo však niečo iné aj kvôli veciam, ktoré by tam človek nečakal. Pingpongové a biliardové stoly, bowling, kolotoč (ten lákal hlavne Andreja), šmýkalky pre deti, veľké ruské kolo a dokonca možnosť povoziť sa lodičkou. Návštevu odporúčam, bolo to pekné.

Vonku sme sa ešte trochu občerstvili v stánkoch s jedením a pitím okolo parkoviska a uháňali sme ďalej smerom k ďalšej „atrakcii“ ako to nazval Marek. Ňou bol hrad Corvin (hrad Hunadoara). Nechceli sme sa zdržiavať prehliadkou, tak sme si spravili zopár fotiek z najlepšie dostupného miesta nad hradom a pobrali sme sa ďalej. Musím povedať, že hrad je naozaj pekný, taký „rozprávkový“. Ak sa tam dostanem znova a budem mať viac času, tak by som sa rád pozrel aj dovnútra.

V poradí už treťou atrakciou tohto dňa bola jaskyňa Pastera Bolii neďaleko mesta Petrosani. Popravde neviem čo za jaskyňu to bolo, ale bolo to tam pekne nasvietené :) Myslím, že išlo o nejaký príbytok prehistorických ľudí, vzhľadom na bilboard, pri ktorom sme si spravili fotku a namakaným neandertálcom sme prepožičali svoje hlavy. Na záver magnetka a ideme ďalej.

Jaskyňa Pastera Bolii
Okolo pol 4 si dávame neskorý obed a tešíme sa na vrchol dnešného dňa, slávnu Transalpinu. Pripájame sa na ňu zhruba v polovici a smerujeme na juh. Vychutnávame si zatáčky, stretávame somáriky na ceste a trápi nás trochu vietor a zima. Aj kvôli vetru sa na vrchole nezdržiavame veľmi dlho. Magnetku už odtiaľ mám, tak som si pre zmenu kúpil aspoň nálepku. Nic moc kvalita, pripadala mi ako spred 10 rokov, ale aspoň nejaká spomienka. Zo severu sa na nás valia dažďové mraky, tak sadáme na mašiny a pokračujeme.

Transalpina

Cieľom bolo dostať sa za Targu Jiu na cestu 67D. Trochu dlhšie sme hľadali ubytovanie a nakoniec sa nám to podarilo až v Tismane, tesne pri odbočke na cestu ku kláštoru, ktorý sa nachádzal tiež v našom itinerári. Dojednávanie ubytovania išlo zo začiatku veľmi ťažko, keďže domáci hovorili len rumunsky. Navyše šéf bol dosť roztržitý. Kým panikáril a vyvolával kade tade, tak sme si aspoň stihli pozrieť izby. Klasicky samé 2-lôžkové izby a chlap nevedel pochopiť, že sme traja (Mareka nevidel, lebo strážil motorky pri benzínke, kde sme narýchlo odstavili). Nakoniec sme sa nejako prepracovali asi k jedinej izbe s manželskou posteľou a rozkladacím kreslom. Kreslo sa ušlo znova mne. Stredoslováci nech si spia v manželskej :) Možnosť dať si čapované pivo sme si nenechali újsť (až na abstinenta Andreja) a ukázalo sa to ako dobrá voľba. Spolu s pivom prišla aj obložená misa, pálenka a pre Andreja aj nejaké to nealko. Všetko FREE ako zdôrazňoval domáci. Nemali sme z toho dobrý pocit, ale ako sa neskôr ukázalo, mali to všetko zvyšné zo svadby deň predtým. Zlou správou bolo, že som si v Rumunsku na izbe zabudol svoju USB nabíjačku. Odteraz som bol odkázaný na chalanov.

Zhrnutie:
Najazdených: 355km
Ubytovanie: Ecaterina – Tismana (RO) – 150lei (34€)- izba pre 2 + prístelka (+2 kávy ráno)

Deň 3. – 10.9.2018 – Cez Dunaj k Rimanom

Ráno sme sa rýchlo pobalili a okolo pol 9 sme už boli pred neďalekým ortodoxným kláštorom v Tismane. Kláštor nie je veľký, ale celkom pekný. Chlapci sa báli ísť dnu, ale ja ako správny ateista som to omrkol aj zvnútra a dokonca som vychytal aj nejaký ranný rituál, keď tam mníška mlátila paličkou po dreve. Blízko parkoviska ešte využijeme WC a vraciame sa späť do dediny, odkiaľ už mierime ku kamennej tvári. Andrej po ceste rozpráva o jej histórii, ale ako nám neskôr ukázal google, nič z toho nebola pravda :)

Je pekný slnečný deň a cesta nám ubieha rýchlo. Vedie krásnou zvlnenou prírodou. Lesy, skaly, krásne údolia, rieky a brehy na ktorých sa pasú kravy a samozrejme sem tam psy potulujúce sa kade tade. Skrátka krásny kolorit prírody :) Okolo 11tej sme už pri Dunaji a zatáčame na západ a ideme po jeho ľavom brehu proti prúdu rieky. Po pár kilometroch sme konečne na mieste. Kamenná tvár, presnejšie tvár Decebalusa posledného kráľa Dácie, ktorý bojoval proti Rimanom je vysoká cez 40m. Vyzerá to celkom impozantne. Je naozaj horúco, tak rýchlo spravíme zopár fotiek, kúpim si magnetku, doplníme tekutiny a rovnakou cestou sa vraciame na cestu, z ktorej sme zišli. Tentokrát už ideme okolo Dunaja po jeho prúde a po pár minútach sme už pri Železných vrátach. Je to priehrada s hydroelektrárňou a práve na tomto mieste sa dá dostať do Srbska. Prechod je bezproblémový a na druhej strane si robíme povinnú fotku s tabuľou Srbska. V Srbsku máme naplánovanú len jednu zastávku a ňou je archeologická lokalita Felix Romuliana zapísaná do kultúrneho dedičstva UNESCO. Nachádzajú sa tu zbytky starorímskej pevnosti. Trošku ma sklamalo to, že sa tu nedal kúpiť suvenír za eurá, aj keď nimi nebol problém zaplatiť vstupné.

Okolo 3tej poobede opúšťame Srbsko a vstupujeme do Bulharska. Cieľom na dnes sa bolo dostať čo najďalej na východ. K večeru odbočujeme z hlavnej cesty č.1 a aj so šťastím nachádzame výborné ubytovanie. Volá sa to Han Madonna a je možnosť tam aj kempovať. Chalani sa išli informovať na recepciu a motorky už prilákali prvého zvedavca. No moje prekvapenie sa po prezretí ŠPZ prihovoril po slovensky. Je to Slovák Ivan a ako sa neskôr dozvedáme, tak má nejakých bulharských predkov a chodí tu často na svojej Yamahe Super Tenere 1200. Je veľmi ochotný a zhovorčivý. Očividne bol rád, že natrafil na krajanov a má si s kým pokecať. Dohodneme sa, že po ubytovaní sa a rýchlej sprche pokecáme na pive. Kým nosíme veci na izbu, tak motorky prilákali ďalších zvedavcov. Dve huňaté mačky sa uvelebili na Andrejovom sedadle. Nerušil som ich, čo keby potom išli na to moje. Aby mi nebolo ľúto, tak ráno som našiel jednu mačku aj na svojom sedadle.

Sprcha bola rýchla až tak, že poslednému sa už nedala zastaviť voda. Marek našiel aj uzáver vody, ale nedal sa pretočiť. Pán domáci si s tým však poradil a asi po pol hodine mordovania prišiel dole v úplne premočenom tričku oznámiť, že je to už v poriadku. Vzhľadom na rýchlosť Andrejovho čítania v Azbuke sa nám Ivan pri objednávaní jedla veľmi zišiel. Len sme nadiktovali na čo máme chuť a on to už zariadil. Medzitým prišli nejakí Poliaci a už objednával aj za nich. Ako som spomínal, veľmi ochotný a ukecaný chlapík. Poradil nám aj „atrakciu“, o ktorej sme nevedeli a musím povedať, že to stálo za to. Je ňou „kreposť“ (pevnosť) Belogradčik. Vzhľadom na to, že je to od dnešného ubytovania len 14km, rozhodli sme sa ju zaradiť do nášho nabitého itinerára. Ešte musím dodať, že slovo kreposť sa nám veľmi zapáčilo a začalo byť veľmi využívané až do konca tripu.

Túto noc spím konečne prvýkrát na posteli, náladu mi však kazí zistenie, že som stratil svoju obľúbenú čiapku, ktorú som mal hádam 15 rokov a prešla som mnou už kadečo. Po hlbšom uvažovaní som usúdil, že som ju musel zabudnúť na izbe v Rumunsku. Zatiaľ mám bilanciu 2 noci a 2 stratené veci. Snáď to takto nepôjde ďalej... ale strata tej čiapky ma mrzí doteraz.

Zhrnutie:
Najazdených: 383 km
Ubytovanie: Hun Madonna – 60 leva (30,80€) - izba pre 3 - www.hanmadona.com

Deň 4. – 11.9.2018 – Trojanom na Shipku

Ráno ešte využijeme miestnu kuchyňu, pochutíme si na raňajkách, dáme kávu na prebratie a keď vyhodím mačku vyhrievajúcu sa pre zmenu na mojom sedadle, sme konečne pripravení vyraziť do 14km vzdialeného Belogradchiku. Už cestou je vidieť pekné atypické skaly a tak sa všetci tešíme na výhľady zhora. Kľukatými cestičkami sa dostávame až k pevnosti. Prišli sme skoro, otvárajú až o 9tej. Marek s Andrejom sa rozhodli využiť čas a išli zmeniť peniaze. S menšími problémami sa im to podarilo a ja som zatiaľ chytal bronz na parkovisku. Po návrate chalanov sme kúpili lístky, ktoré pri vstupe nikto nekontroloval a vyštverali sme sa najvyššie ako sa dalo. Musím uznať, že Ivan neklamal a stálo to ozaj za to. Krásne výhľady na celé okolie a zaujímavé skalné útvary.

Jedným z vrcholov dnešného dňa mal byť Trojanský priesmyk (1525,5 m n.m.). Prechádzame ho zo severu na juh. Cesta trochu rozbitá, ale všetko v rámci normy. Na vrchole je obrovský 35m vysoký pamätník. Porušujeme nejaké tie zákazy a zastavujeme až priamo pri ňom. Hore je zima a strašne fúka, nedávam si dole z hlavy ani prilbu. Po chvíli tam prišla partia chalanov na 2 autách, ktorí si tiež so zákazmi nelámali hlavu. Nezdržujeme sa teda dlho, vraciame sa na hlavnú cestu a pokračujeme priesmykom smerom dole.

Začína sa schyľovať k večeru a tak pri prestávke začíname rozmýšľať, ako to naplánujeme ďalej. Chceli by sme stihnúť ešte pamätník Shipka. Časovo to vychádza len tak tak a nemáme veľmi chuť hľadať ubytovanie úplne po tme. Nakoniec zisťujem, že ubytko by malo byť aj priamo pri Shipke s výstižným názvom Hotel Shipka. Kto by to čakal. Je rozhodnuté, ideme tam. Ešte si odbehnem sfotiť pre nás záhadnú dopravnú značku v tvare výstražného trojuholníka s plným čiernym kruhom. Už dlho na ňu poľujem a konečne sa naskytla šanca. Doteraz presne nevieme čo znamená, ale s chalanmi sme sa zhodli, že upozorňuje na nejaké nebezpečenstvo, pravdepodobne na čiernu dieru :)

K Shipke sa blížime z juhu a prechádzame aj rovnomennou obcou Shipka a z cesty obdivujeme kostol. Ak by bolo viac času, určite by sme sa pristavili. Teraz, keď som si ho spätne pozrel na obrázkoch, tak viem, že by sa to určite oplatilo. Cesta sa pekne kľukatí. Onedlho sme hore a mierime rovno k hotelu. Z jednej strany sa na nás valia nejaké mračná a vyzerá to na dážď. Kým vybavíme ubytovanie (teta sa vôbec neponáhľa), začínajú padať prvé kvapky. Nastáva polemika, či to na dnes balíme alebo ideme ešte omrknúť pamätník. Ja som za prvú možnosť, chlapci sa skôr prikláňajú k druhej. Kým sa doradíme, tak je takmer po daždi a ešte si fotíme aj nádhernú dúhu. Keďže sa nám nechce šľapať milión schodov hore kopcom, tak sadáme na motorky. Ani sme sa poriadne nerozbehli a o pár metrov už stojíme pri rampe so zamračeným „strážnikom“. Nechce nás pustiť hore. Veľmi nerozumieme prečo, ale nakoniec sme ho nejak uprosili na jednu fotku. Povolil 10 minút a tváril sa pri tom veľmi vážne a prísne. Vyššie porušujeme ďalší zákaz vjazdu a vybiehame až úplne k pamätníku, inak by sme za tých 10 minút nestihli asi ani jednu fotku. Cvakáme, obzeráme, výhľad krásny, určite by sme sa tam vedeli zdržať oveľa dlhšie. Nevadí, veď aj zajtra je deň a ráno si to ešte obzrieme. Chlapci to stihli možno za 15minút, na mňa čakal asi ďalších 5, ale pri odchode už nešomral a aj pekne odzdravil. Neskôr sme sa dovtípili, že mu asi končila služba a chcel rampu zamknúť.
Pomaly sadá tma, sme unavení, tešíme sa na sprchu, večeru a nejaké to pivo (Andrej na limonádu :)). Izbu máme s 3 posteľami, takže si spíme komfortne. Horšie to je už s ranným vstávaním...

Zhrnutie:
Najazdených: 440 km
Ubytovanie: Hotel Shipka – 54 leva (27,70€) - izba pre 3

Deň 5. – 12.9.2018 – Buzludzha, Rila a Mia

Ráno začína veľmi kruto. Vstávame do tmy. Andrej rozhodol, že sa nebudeme riadiť hodinkami ale svetlom. To znamenalo vstávať zhruba o 5tej ráno nášho času (v BG +1h). Kým som bol schopný vstať z postele (to už bolo pár minút odkedy stíchol budík), Andrej už raňajkoval vzorne večer pripravené raňajky. Ten chlapec by mohol byť vojak. Každé ráno skorý budíček, tie isté raňajky, na každý deň jedna horalka. Škoda, že aj ponožiek a gatí si nezobral viacero párov, to s Marekom trochu nedomysleli :)

Rannú návštevu Shipky vynechávame. Rampa je dole, strážnik určite ako každý normálny človek ešte spí a nemá význam sa zbytočne zdržiavať. Hlavná atrakcia dňa (a jedna z TOP celého tripu) je Buzludzha. Niekdajšie sídlo komunistickej strany. Smerom hore vedie dosť rozbitá cesta plná kamienkov. Ešte sa poriadne ani nerozvidnelo a už stojíme pod kopcom pri pamätníku a pozeráme hore na obrovskú stavbu, pripomínajúcu UFO. Pôsobí to veľmi impozantne. Jedno sa komunistom musí nechať, vedeli stavať obrovské pamätníky a monumenty. Dnes by na to nikto toľko peňazí nevyhodil. O to je smutnejšie, že to tak chátra. Ale vraj existuje projekt na záchranu tejto stavby. Ak to raz opravia, tak sem určite prídem znova. Teraz je stavba chránená strážnikom pred vandalmi. Dnu sa oficiálne dostať nedá, ale na internete kolujú videá ako tam ľudia vchádzajú cez šachty. Na dverách a stenách je vidieť stopy po guľkách. Kým sa poobzeráme, tak vychádza už aj slniečko, ale oveľa teplejšie nám kvôli vetru nie je. Darmo, septembrové rána sú už chladné.

Po kľukatej ceste smerom na juh sa vraciame na hlavnú cestu a smerujeme na Plovdiv a potom na západ k macedónskym hraniciam. Ďalšou zastávkou by mal byť kláštor Rila. Po odbočení z hlavného ťahu k nemu vedie skvelá cesta plná zatáčok a dobrým asfaltom. Ošúchal som stupačky na oboch stranách. Samotný kláštor je dosť turisticky obľúbený, lebo bolo problémom aj zaparkovať. Pekné miesto až na to kvantum ľudí. Cestou späť sa zastavujeme na obed v reštaurácii. Čakanie na jedlo využívame na hľadanie ubytovania v neďalekom meste Blagoevgrad. Voľba padla viacmenej náhodne na hotel City. Musím uznať, že už na recepcii sme boli spokojní s výberom. Privítala nás pekná recepčná a vhod prišiel aj výťah. Konečne sme sa nevláčili s vecami po schodoch. Zvyšok dňa sme využili na oddych, prepratie a vysušenie vecí. Večer sme ešte obzreli mesto a naplánovali cestu na ďalší deň. Vedľa motoriek nám zaparkovalo veľké nákladné auto, takže sa zaspávalo so zvláštnym pocitom, ale spoľahol som sa na alarm a únava nás po chvíli všetkých zmohla.

Zhrnutie: Najazdených: 384 km Ubytovanie: Hotel City, Blagoevgrad (BG) – 35€ - izba pre 3 - www.cityhotelbg.com/