Keď bolo trištvrte na jeseň a superšporty spali... 1/3

Pondelok 14. 11. 2005, 05.00 h

Tá hmla mi nevadila, cestu poznám naspamäť, stredová čiara je moja. Hasím si to na plný kotol, vlastne kotlík. Funím si do novej prilby (Airoh SV 55) a nerosí sa, ale trošku do nej ťahá cez otvor na prst, ktorým otváraš prilbu. Som trochu sklamaný, čo by si chcel slovenský mužík za minimálnu slovenskú mzdu?

Na hranici striedajú službu, tak si dám horúci čaj z termosky. Vypíšem ten sprostý registračný papier. Ukrajinský policajt mi ho vráti, no vráti - vhodí do prepážky doklady a kričí, že zle! A že nikam nepôjdem. So stoickým kľudom trepem doklady naspäť. Samozrejme, že nemám ulicu, veď neviem aké sú ulice v Ľvove. Vybehne von. Takže som celý skontrolovaný. Nič som doma nezabudol. 3 x rukavice, ďalšie topánky, nepremoky, ponožky, čelovka, cyklistická blikačka, termoska 2 x Snickers, statív, fotoaparát, reťaz, zlá mapa. Výrobné čísla a lekárnička OK. Keďže som dopísal ulicu Užhorodská 3, smel som pokračovať . Ďalší colník mi povedal, že tam nedôjdem kvôli zlej ceste a snehu. Povedal som, že o tri hodiny som tam, veď je to len 170 km. Ale odporučil mi, aby som šiel do Užhorodu a po magistrále do Ľvova. Ja som mal svoju cestu. Takže po 20 min jazdy som si všimol kilometrovník 196 a potom 195... To bolo psycho.

Toto kruté zistenie si vyžadovalo prestávku na peknom odpočívadle, alebo to bol turistický prístrešok. Odparkoval som Qanga, šmykol sa v ruke foťák a statív, spadol na kríže a hlavou tak tresol o zem, že fólia proti zahmlievaniu sa odlepila, keď som dával pič... dole prilbu spadla do mokrej trávy. Neskôr som za to kruto zaplatil.

Cesta bola rozbitá, občas na 60, ale väčšinou do 50 km/h. Sneh nebol. Po hodine som musel zastať, nedokázal som držať riadidlá. Neverím, že ma skúter uštve, po polhodinke znova nutná zastávka, ale pristavil som sa pri nejakej strašne zamastenej moto, chlapík mal na nej cez 80 000 km a ručičku zaseknutú na 120 km/h. Zuby mal z nejakého strašného kovu, ale to sa nedalo odfotiť.

S babkou som porozprával asi 15 min a vyrazil, upozornili ma na tri kontroly, kde kontrolovali len doklady vojaci základnej služby. Po zistení, že skúter nebol Honda, nejavili záujem. To mi vyhovovalo, bol som v časovom sklze, pretože o 15 h som už musel z Ľvova odchádzať, aby som za svetla prišiel do Poľska. Popri ceste stáli občas

slušne oblečené ženy, nevyzerali na štetky, tak som si lámal hlavu prečo tam stoja, až keď som došiel do kopcov videl som to. Cesta ide priamo, nie cez obce, len cez strediskové.

Medziokresná doprava je realizovaná autobusmi na podvozku nákladných áut, zásadne 30 a viacročnými, jazdiacimi na LPG alebo zemný plyn. Zastávky autobusov boli socialisticky krásne. Posledných 80 km bola cesta v pohode na moju maximálku. Videl som počas cesty 4 vodičov s defektom a zo zarytého ateistu sa stával pomaly veriaci.

Príchod do Ľvova bol grandiózny, po 6-prúdovej ceste. Avšak keď som šiel do centra mesta, z mačacích hláv bola taká rozbitá, že viac ako 20 sa nedalo ísť. Naozaj. Všetci šli 20 a ja som mal problém, lebo aj táto rýchlosť bola priveľká, čakal som kedy plasty odpadnú, alebo sa niečo vibráciami povolí, jednoducho som mal pocit, že to preháňam a Qang si to nezaslúži.