Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 2877 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28604
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (17030)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (11574)
Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač

Grécko II 2/5

 Zdieľať

Pridané: 20.12.2002 Autor: Zeno
Čitatelia: 10813 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Večerná dezinfekcia zrejme zabrala. Ráno boli cesty takmer suché a nepršalo aj keď bolo riadne zamračené. O našej ďalšej trase sme sa rozhodli jednoducho. Smerom, ktorým sa trhala oblačnosť bol národný park Vikos-aoos a v ňom by mal ležať jeden z najhlbších kaňonov v Európe a 450 m hlboká šachtovitá priepasť. Cesta viedla hlavným ťahom na Konitsu a po pár kilometroch jazdy v dedinke Metamorfosi treba odbočiť doprava, do parku. Tu je taký malý raj pre cetovných enduristov, kde úzke kľukaté asfaltky striedajú dobre upravené šotolinové cesty v kopcoch. Ku kaňonu sa išlo cez historicky zachovanú dedinu Monodendri a ešte ďalších 10 km po šotoline. Treba sa však pýtať domácich, lebo to vôbec nie je označené. Potom už iba asi 5 minút po vlastných a ocitnete sa na prirodzenom kamennom balkóne nad neskutočnou jamou. Kaňon má podľa sprievodcu hĺbku od 600 do 1000 metrov. Je to miesto, ktoré svojou pompéznosťou vyráža dych. Priepasť podľa domácich je tak na štyri hodinu pochodu, čo nie je moc pre nás.

 Pozor korytnačka na ceste...
Pozor korytnačka na ceste...

Ďalej sme pokračovali s ohľadom na Peťove XJ-čko po hlavnej ceste aj keď sa dalo ísť cez park. Ale nebola to chyba. Cesta totiž viedla cez fantastické hory, bola plná zákrut s obstojnou kvalitou asfaltu a čo je najdôležitejšie, nepršalo. Krásne kopce plné lesov vystriedalo údolie rieky Sarandaporos a za Eptachori sa krajina zmenila na úplne vyprahnutú. Presne tak si predstavujem hory na mesiaci. Posledné kilometre pred Neapoli už ale boli zúfalo nudné. Rovina, zvyšujúca sa premávka, proste nič, čo by ma vedelo osloviť. Neapoli bol bod, po ktorý sme mali určenú trasu a keďže bolo ešte málo hodín, rozhodli sme sa potiahnuť niekde ďalej do zaujímavejšej lokality. Mňa lákalo odbočiť na Kastóriu a doraziť k Prespánskemu jazeru na hraniciach s Albánskom. Po slove Albánsko však nastala prudká reakcia nežnejšej časti posádky. Niečo o mojom duševnom zdraví a tak podobne. Takže to vyhral smer k Olympu, za ktorý hlasovala zvyšná časť našej expedície. Nakoniec som súhlasil, čo iné mi zostávalo, ale dostal som prísľub, že na ceste späť určite k Prespánskemu jazeru pôjdeme. Toto rozhodnutie znamenalo značnú dávku kilometrov, tak nestrácame čas a vyrážame smer Kozani. Ideme po starej ceste vedľa novej diaľnice. Cesta je prázdna s dobrým asfaltom a omnoho zaujímavejšia ako diaľnica. Pred Kozani odbáčame doprava smer Larisa. Prechádzame cez jazero T.L.Alikmona, ktoré však obdivujeme len zo sedla motorky. Ďalej príjemná kľukatá cesta viedla cez nijako zaujímavú krajinu, až dokiaľ sme sa nepriblížili k Olympu. Povrch znova začal hornatieť a to ja mám rád. Čo nemám rád je, keď je tma, za ktorej sme dorazili do Kateriny. Centrum mesta sme našli hneď. Tu sa všetci vybrali do pekárne kúpiť pečivo. Ja som to nechápal. Celý deň sa pri akomkoľvek zastavení hrajú z bársakými prašivými, blchatými čoklami, ktorým po vačšine z papule tečú sliny, že by si ich mohli okolo uší natáčať a potom s tými rukami kupujú chleba a ešte ho aj mienia jesť. Keď si dovolím niečo povedať, tak som za fajnovku.

 Fantastické hory...
Fantastické hory...

Počas neskutočného blúdenia v meste v totálne prepchatých uliciach, nás úplne opušťajú orientačné zmysli, ale problém bol vôbec sledovať premávku, v ktorej okolo nás z času na čas prebzučal nejaký malý neosvetlený zwei takt po zadnom. V tme sa ani podľa slnka navigovať nedá a podľa hviezd to neviem. Aj tak ich nebolo vidieť. Nakoniec sme sa z mesta dostali štýlom, pokiaľ to ide, tak rovno a keď zatáčať, tak striedať jednu stranu s druhou. Do kempu v Leptokarii na pláži sme dorazili až okolo desiatej večer. Zobrali sme za dobrú cenu bungalov na dva dni a zničený išli spať.

Ráno bolo prvé slnečné na našej ceste, aj keď na kúpanie bolo zima, čo bolo vlastne dobre, lebo plán bol iný a baby tým pádom neprotestovali. Vybrali sme sa preskúmať horu bohov Olymp. V príjemnom počasí na krátku jazdu sme zvolili len gate a bundy kvôli pohodliu.

Cesta na Olymp sa začína v sympatickom mestečku Litochoro. Pri vstupe do národného parku, ktorým pohorie Olympu je, si zapíšu vašu značku, aby mali prehľad, kto sa vydal „hore“. Za touto vrátnicou je super cesta. Úzka, s ostrými zátačkami, prudko do kopca, akurát na kvalitu asfaltu si treba dávať pozor. Cestou hore je niekoľko odpočívadiel, ktoré poskytujú nádherné pohľady. Bod maximálne dostupný autom alebo motorkou je vo výške 1200 metrov, čo nie je veľa, ale treba si uvedomiť, že sem stúpate z úplnej nuly. Jeho názov je Prionia. Je to vlastne základňa pre výstup na vrchol Olympu vo výške 2917 m. Pre nás to bola konečná, lebo šlapať hore pešo ďalších šesť hodín, tak to nie je pre mňa. Peťo s Renčou nás čakali o niečo nižšie, pretože posledné kilometre sa nielen stratil asfalt, ale aj šotolina bola v strašnom stave. Na to má Peťo svoje XJ-čko moc rád. Počasie sa s postupom času stále zhoršovalo a aj keď bolo počuť hromy, stále nepršalo. Tak som prehovoril zvyšok ešte k návšteve zrúcaniny kláštora M. Agh. Dionisiou. Na zrúcanine prebiehali rekonštrukčné práce, takže nám zostalo k prešmejdeniu len okolie. Kláštor stál nad riečkou Holy River, čo bol vlastne horský potok, popri ktorom viedla turistická cesta dole do údolia. No, ale to už začínalo pomaly pršať, teda „pomaly“, pokiaľ sme dobehli k motorkám, tak sa dáždik zmenil na búrku. Prietrž mračien zmenila prístupovú cestu na menší potok a nás zahnala napriek všetkým varovaniam a modelom správania sa pri búrke, pod strom. Po necelej hodine, strávenej v prilbách a bundách pod stromom, kde som mal pocit, že hrám s kvapkami zo stromu nejakú novú odrodu tetrisu, aby som zostal čo najsuchší, dážď zoslabol a my sme sa rozhodli čo najkratšou cestou zísť do Litochoro, vzdialeného vzdušnou čiarou možno dva, tri kilometre, v ktorom však vôbec nepršalo. Zlú náladu prameniacu z našich mokrých prirodzení, baby odstránili nákupom. Kúpilo sa čosi na večeru a liter bieleho rumu, ktorý bol ako prísľub, že sa všetko znova k lepšiemu obráti. Nakoniec sme všetci skončili v reštike. A taký obed spraví s človekom zázraky. A my sme sa miesto návratu do kempu rozhodli navštíviť vykopávky v Dione a zvýšiť tak znova o čosi biedny kultúrny rozmer našich osobností. Bývalé sídlo Alexandra Veľkého má čo ponúknuť aj kultúrnym neandrtálcom mojho rozmeru. Popisovať to asi nemá zmysel, nie som historik, ale mozaikové podlahy z rôznymi výjavmi, to musela byť fuška. Chcel by som dnes vydieť ich cenu.

 Kláštor M. Agh. Dionisiou.
Kláštor M. Agh. Dionisiou.

Po návšteve cestou do kempu sme predsa len vydeli aj samotný Olymp, povačšine zahalený v oblakoch, ktorý si to však teraz asi rozmyslel. Takže sme spravili fotečku a mastili použiť náš poobedný nákup. Po turistickej klasike, sáčkovej polievke a trenčianskom párku sme sa zabalili a išli na nočnú pláž aspoň popíjať, keď už sa kúpať nedalo. Ale aj sedenie na pláži má tiež svoje obrovské čaro. Šum mora, v žilách príjemná dávka alkoholu, ktorá ešte zvyšuje vnímanie tejto pohody. Nakoniec skoro nastalo aj to kúpanie, a to dokonca „na Adama“. Hmmm teda presnejšie by znelo „na Evu“.....

< >

Pridané: 20.12.2002 Autor: Zeno Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria