Dobrodružné cestovanie naprieč Tureckom a Gruzínskom 2/7

Okolitá krajina bez voľne rastúceho stromového porastu sa strieda s hustými olivovými hájmi, ktorých je tu v okolí hojne. Ľudia roztrúsený po poliach či olivových sadoch už pracujú za pomoci všade prítomných traktorov. Po dlhých rovných úsekoch sa konečne dostávame na úzku kľukatú cestu vedúcu do slávneho, kedysi bohatého mesta Trója opradeného legendami a veľmi zaujímavou históriou. V 19. Storočí ju objavil H. Schlieman, neskoršie vykopávky ukázali, že bola zničená a znovu postavená niekoľko krát čo dokazujú pozostatky z množstva rôznych období.

Vstupujeme do areálu s množstvom autobusov plných zahraničných turistov z celého sveta. Stretávame tu aj slovenských turistov, ale hlavne tých českých. Zobliekame „brnenie“ veď už netreba obliehať vysoké hradby mestských múrov. Dnes je to už iba kopa múrov, stĺpov a kameňov roztrúsených po okolí, stačí teda tričko, kraťásky a pohodlné sandále. Hneď po zaplatení „mýtneho“ cca. 8€ nás víta replika bájneho trójskeho koňa, ktorým „ojekabátili“ obyvateľov Tróje.

Asi hodinku sme sa tam teda krútili pomedzi kopu múrov a rozvalín, ktoré predtým tvorili takmer nedobitné mesto. Ak nie ste aspoň trochu „zapálený„ pre históriu tak vás návšteva ruín mesta veľmi nenadchne, ale aj napriek tomu neľutujem, že som tam bol. Vraciame sa k motorkám, dohadujeme trasu a vyrážame. Opäť polia, olivové háje či zavlažovacie kanále, ktoré nás vyprevádzajú s kedysi veľmi bohatej a hlavne strategickej oblasti. Rasťo si chcel ešte obzrieť okolité pláne a miesta kde sa pravdepodobne odohral výsadok gréckej armády, ktorá si prišla po Helenu Trójsku. Z hlavnej cesty sa dostávame na cestu s kamenných kociek, bola úzka, pomerne frekventovaná domorodcami obhospodarujúcimi úrodné pláne. Neviem kam sme šli a myslím, že ani Rasťo netušil, lebo sme sa museli otáčať pred bránami vojenskej základne. Nakoniec sme predsa len vyšli malou offroad vložkou na vyvýšené miesto odkiaľ bolo vidieť krásne celé pobrežie kde pravdepodobne prišlo zakempovať niekoľko desaťtisícok vojakov gréckej armády.

Prázdne brucho začínalo signalizovať potrebu doplniť energiu, hľadáme teda nejakú reštiku či bufet. Blúdime spleťou prašných ciest, ktoré opäť trochu preveria naše offroad schopnosti. V prvej dedinke stojíme a pýtame sa domácich na niečo kde sa dá najesť. Ukazujú k pobrežiu a cestu ktorou sa tam dostaneme. Schádzame dole k pobrežiu kde skutočne stála akási rybárska reštaurácia. Vyzeralo to fajn. Pobrežie s pieskovou plážou, šumiace more. Pred vstupom do reštiky psisko veľký ako teľa, ale pohoda ani si nás nevšímal. Začína obhliadka, zisťovanie a vyjednávanie čo dobré by nám vedeli pripraviť. Domáci vyťahuje vreckový slovník a popri tom ukazuje na chladiaci box z ktorého na nás kukajú ryby. Box je vypnutý hovorí ktosi, čo sa nám teda fakt nepozdáva, takže zdrháme, okrem toho asi sme opäť raz vyzerali ako zo západu lebo tie ceny čo tam na nás skúšal boli dosť vysoké. Pokračujeme cestou vedúcou popri mori, prichádzame k pobrežiu od ktorého stojíme sotva 50m. Okrem niekoľkých rozkošatených dubov a piesočnej pláže tam bolo aj kopa stoličiek stolov, miestny dovolenkový rezort, veľmi vhodné miesto na prestávku a obed z vlastných zdrojov.

Dve hodinky strávené v tejto pokojnej oáze stromov a ticha využil každý na uvoľnenie či relax. Rasťo nabehol v plavkách na pláž a fajnovo sa ochladil v mori. Voda je však ešte chladná odhadom nie viac ako 20°C takže po chvíľke stadiaľ vyletel, ako namydlený blesk. Debatujeme, trochu sa nám nepozdávajú tie vzdialenosti na mape.

Plán je jedna vec, ale realita druhá. Uvidíme ako sa to bude ďalej vyvíjať. Najedený, vysiestovaný a snáď aj oddýchnutý vyrážame teda ďalej, smerujeme na juh hlavným ťahom na Izmir. Hneď ako vyrážame sa dostávame do spleti poľných ciest z ktorých nás ani po polhodine jazdenia GPS nevytiahlo preto sme sa rozhodli vrátiť späť do civilizácie a asfaltiek. Postupujeme vnútrozemím na mesto Ezine, ďalej Ayvacik.

Nad hlavami a v diaľke sa začína kopiť oblačnosť a aj vzduch je trochu čerstvejší, istotne pred nami prší. V nejakom meste sa aj schovávame pred dažďom na benzínke, kde sme prvý krát pozvaný na čaj miestnym majiteľom benzínovej pumpy a anglicky dobre hovoriacim domorodcom v spoločnosti, ktorých sme strávili asi 30 minút. Prebrali sme takmer všetko futbal, ktorí tam reprezentuje mnoho našich hráčov, politiku, náboženstvo a samozrejme vždy konzultujeme teda aktualizujeme ďalšiu trasu.

Dážď ustal, opäť vyšlo slnko, preto sa poberáme ďalej. Do západu slnka nám ostáva pár hodín jazdy preto musíme využiť čas naplno a pokúsiť sa nájsť dobré ubytovanie či fleky pre stany ešte za vidna. Dostávame sa do mestečka Ayvacik odkiaľ sa sériou krásnych serpentín opäť dostávame k pobrežiu stredozemného mora. Celé okolie je priam posiate množstvom olivových hájov, ktorých plody ponúkajú na predaj všade popri ceste.

Mestá pri pobreží sú plné hotelov, ktoré čakajú na prílev turistov a otvorenie novej sezóny. Dnes teda nebude problém nájsť dobré ubytovanie. Juraj vraví, že dnes v stane nespí, lebo sa v noci moc nevyspal, hľadáme preto hotel. Potiahli sme ešte asi 30 km popri pobreží, ktoré akoby bolo jedno mesto bez konca. Rasťo mal nejaké info o kúpeľoch, ktoré by sa tu mali nachádzať pri dedinke Gure, ale nachádzame iba hotel, po kúpeľoch ani stopy. Janči nabehol dnu a po 15 min vybehol von. 55 TL pre dve osoby v cene je večera a raňajky. To by šlo, veď teplé jedlo, horúca sprcha a vychladené pivko nie je zlá kombinácia. Hotel 2-3*** s klimatizáciou, telkou, chladničkou a minibarom za ten peniaz určite stál. S Rasťom sa rozpútal súboj o sprchu, ktorý vyhrávam o prsia takže dávam, ako prvý poriadne horúcu sprchu popri tom ešte prepieram nejaké spotené tričká a ponožky. Z vedľajšej izby sa ozýva hlasné volanie Samča na takmer povinnú dezinfekciu a potom v kľude do vedľajšej budovy na večeru. Hmm... čo vám budem písať, bohato prestreté švédske stoly s milým personálom. Najedli sme sa do prasknutia a s pivkom v ruke sa presúvame na terasu. Debata pri cigaretke a mape, kde opäť zisťujeme, že Turecko je fakt veľká krajina a že máme už jedno dňový sklz. Zajtra musíme stihnúť presun do EFEZu a večer zaspávať v Pamukkale čo predstavovalo štreku dlhú cez 600 km. Uvidíme, dávame ešte jeden dezinfekčný a odchádzame na izbu spať. Telku na izbe využívame ešte na vzhliadnutie správ o počasí a dianí v Turecku. Konajú sa tu masívne predvolebné kampane a ďalšie kolo futbalovej ligy rozhodne o majstrovi Turecka, takže bude sranda.

5. deň - Filozofická otázka v Efeze

Možno ste niekedy počuli o Herakleitovi z Efezu, ktorý takto zadefinoval vesmír: „Tento svet je jeden a ten istý pre všetkých, nestvoril ho nikto z ľudí ani bohov, ale bol, je a bude večne sa zapaľujúcim a zhasíňajúcim ohňom, podľa určitého pravidla“. Bác. 500 rokov pred Kristom nielenže zadefinoval, že žijeme v jedinej objektívnej realite (jeden a ten istý pre všetkých - odpustite všetci ezoterickí kamaráti a kamarátky) ale navyše jedným šmahom vybavil otázky náboženstva aj prirodzeného ľudského egocentrizmu (nestvoril ho nikto z ľudí ani bohov). A to si ešte vezmite, že slovo oheň malo v starej gréčtine asi 50 významov, z ktorých jeden je, podržte sa, energia (večne sa zapaľujúcim a zhasíňajúcim ohňom). To sme sa načakali, kým to znovu tak nejak domotane vyslovil Albert... o modele pulzujúceho vesmíru opäť pomlčím (opäť to zas tak nevypadá, ale celé zástupy mozgov v CERNe stále makajú)... jednoducho, ďalšie mystické miesto, ten Efez.

Predpoveď neklamala a vstávame do bezoblačného rána. Dávame raňajky, snáď nás dostatočne predzásobia na dnešnú porciu km. Hotel je len kúsok od hlavnej cesty takže už po chvíli sa dostávame z mesta von. Západným pobrežím Turecka sa presúvame k mestu Izmir odkiaľ nasleduje presun k mestečku Selcuk v blízkosti ktorého sa nachádza mesto filozofov EFEZ.

Cesta do Izmiru ubieha rýchlo, veď cesty tu tvoria rýchlostné komunikácie s dobrým asfaltom takže okolo obeda sa dostávame na dostrel od tretieho najväčšieho mesta Turecka, ktoré má viac ako 3 mil. obyvateľov. Je to moderné veľkomesto rozťahané všade v okolitých kopcoch kde je hustá a rýchla premávka. Po asi 40 minútach sa dostávame na diaľničnú mýtnicu, ktorou. Janči, Juraj a Samčo prebehli len tak. Tu je však potrebné zakúpiť čipové karty z ktorých vám po zosnímaní pri výstupe odčíta kredit. Kupujeme dve karty s kreditom cca. 2x10 €. Trochu nás to zdržalo chalani nás preto čakali hodnú chvíľu v tôni mostu. Hovoríme o kartách a že na konci vystúpime spolu po dvaja. Presun diaľnicou je pre motorkára nuda a nutné zlo. Po hodine však opúšťame diaľnicu a stojíme na obed. Opäť najprv skúmame ceny a až potom objednávame. Čakanie na obed rozprúdilo debatu o mojej rýchlosti po diaľnici. V podstate celú cestu som turistických 90 prekračoval iba občas a teda ani po diaľnici som to nepreháňal čo chalanom trochu vadilo, hlavne preto lebo času je málo a do cieľa dnešného dňa je ešte ďaleko. Prisľúbil som, že sa pokúsim tempo zvýšiť, ale pri asfalte s väčšími kamienkami sa motorka správala trochu „nervózne“, akoby „plávala“ čo sa mi dovtedy nikdy nestalo. Asfaltová pokrývka ciest tu bola rôznorodá. Od jemného kvalitného asfaltu až po kamenistý asfalt, kde mal človek pocit, že ide po šotoline poliatej trochou asfaltu. Doslova hrubý šmirgeľ. Juraj to potom večer objasnil. Moje predná pneumatika sa dostala do poslednej tretiny svojej životnosti čo sa prejavovalo jej plávaním. Rozprúdenú debatu prerušila čašníčka, ktorá nám doniesla objednanú jahňacinu s ryžou takže mal každý ihneď plné ústa a vychutnával neskorí obed, veď už bolo niečo po 14:00. Dojedáme skvele pripravený obed, objednávame si ešte kávu, čaj je samozrejmosťou, platíme po necelých 6€.

Ide sa ďalej, smerujeme k mestečku Selcuk v ktorého blízkosti sa nachádzajú zvyšky starovekého mesta EFEZ. Kedysi veľmi významné a bohaté prístavné mesto na pobreží Egejského mora, ktorého prvopočiatky boli zaznamenané už v 2 tisícročí pre n. l. čo sa dochovalo v nejakých chetitských textoch. Slávny staroveký Efez bol však založený v 10 storočí pred Kristom gréckym kmeňom Iónov, ktorí sem prišli z Atén. V čase jeho najväčšej slávy žilo v meste a v jeho blízkom okolí viac než 250 000 obyvateľov čo je aj v dnešnom merítku nezanedbateľný počet. Mesto bolo strategickým, náboženským, obchodným, ale aj kultúrnym strediskom. Veď aj apoštol Pavol sa tu zastavil na jednej zo svojich ciest, aby aj Efezanom ohlásil svedectvo o utrpení Ježiša Krista. Hovorí sa, že po ukrižovaní Ježiša sa tu iba kúsok od mesta uchýlila i jeho matka Mária a svätý apoštol Ján, ktorý tu zrejme aj spísal svoje evanjeliá. Mesto bolo rodiskom a pôsobiskom starogréckeho mysliteľa a filozofa Herakleitosa, ktorý tam haluzil o fungovaní sveta a vesmíru. Bol tu postavený aj Chrám bohyne Artemis, ktorý sa považoval za jeden zo Siedmych divov starovekého sveta.

Počas rímskej doby tu bolo postavených mnoho budov. Hadriánov chrám, Celsova knižnica kde bolo uložených až 12 000 zvitkov, divadlo ktoré vedelo pojať vraj až 25 000 divákov a mnoho kúpeľov či zložitý systém akvaduktov. V 2. a 3. storočí sa tu konalo prenasledovanie kresťanov, známa je aj miestna legenda o sedmospáčoch, ktorá spomína troch kresťanov, ktorí zaspali v jaskyni viac ako 100 rokov a zobudili sa do kresťanského sveta, teda do 4. storočia, kedy bolo kresťanstvo povolené.

Dnes je to už iba kopa ruín, avšak mesto je omnoho viac zachovalejšie a viac vypovedajúce o svojej sláve, ako ruiny Tróje. Škoda, že pre krátkosť času sme sa nemohli zdržať dlhšie. Juraj a Samčo sa obetovali strážiť motorky zatiaľ čo ja, Rasťo a Janči sme šli obzrieť, ako to tam vyzerá. Pred vstupom do ohradeného areálu „mesta“ kde sa samozrejme vyberá vstupné cca. 15 € je množstvo stánkov so všetkým možným, tradičným aj netradičným. Množstvo turistov výrazne ovplyvnilo stupeň ovládania angličtiny tunajších kšeftárov. Cenu treba samozrejme najprv zjednať optimálne aspoň 30 % z pôvodnej ceny, pravidlo viac kusov za menší peniaz je tiež dobrá voľba. V areáli sa nachádza zmenáreň a pošta v jednom. Meníme teda € za turecké líry a povinne posielame pohľadnice rodine, priateľom a kolegom z práce.

Veľa hodín, musíme sa pohnúť ak sa chceme dnes dostať včas do cieľa dnešnej etapy. Tento raz už však ťaháme na východ k mestu Denizli v ktorého blízkosti sa nachádza malé mestečko Pamukkale, azda najznámejšia turistická atrakcia zapísaná do dedičstva UNESCO. Cesta je únavná a zdá sa byť dnes akási nekonečná nakoniec sa nám predsa len darí dostať sa do Denizli ešte pred západom slnka. Debatujeme kde prespíme, ale všetci sme sa zhodli na tom, že predsa v mestečku musíme niečo nájsť... nemuseli sme nič hľadať oni si nás našli a aj odchytili sami. Ihneď po vstupe do centra mestečka po nás doslova vyštartovali asi tri skútre. Boli to majitelia hotelov či ubytovní, ktorí si takto zháňali ovečky do svojho košiara, veď 5 motorkárov z Európy tam určite niečo nechá. Prvý nadháňač dáva lepšiu cenu tak ideme k nemu. Veľký kvázi trojposchodový rodinný dom s veľkým bazénom a jedálňou s terasou je sotva 100 m od miesta odchytu. Majú tam niekoľko izieb zhodou okolností je jedna 5 lôžková. Dohodujeme sa teda na 10 € za noc a raňajky čo je fakt dobrá cena. Domáci vraví, že ani večera nie je problém do 8 € sa určite zmestíme. Dohodnuté! Vybaľujeme mašiny a povinne dezinfikujeme Samčovou frndžalicou, ponúkame aj domáceho. Moc sa mu nechcelo, ale nakoniec si predsa len odglgol, ale veru ihneď bežal po vodu na zapitie.

V izbe je čisto a útulne. Dávam si horúcu sprchu, vytváram hmlu, že nedovidím na meter, ale na uvoľnenie svalstva nepoznám nič lepšie. Povinná sms domov kde sa nachádzame a rýchlo bežíme o poschodie vyššie na večeru. Večera nemala chybu, jemné mäsko, skvelý zeleninový šalát a chutný mäkučký chlieb splachujeme pivkom, samozrejme Efes. Je už tma a dosť sa ochladilo preto sa z terasy presúvame do jedálne, kde kecáme s jedným Španielom a Holanďanom tiež motorkári túlajúci sa po Turecku. Vzájomná výmena skúseností, ukazovanie prstom po mape, ktorej veľkosť presahuje šírku aj dĺžku stola a vykecávanie čo sa komu páčilo. Chutné pivko prekladajú chalani anýzovou pálenkou. Koštoval som aj ja. Bléééé... sladko korenistá, s veľmi výraznou chuťou, ale v Turecku sme dovtedy a ani potom už nič iné alkoholické ani nevideli nieto ešte koštovali. Takto sme tam glábosili asi aj do polnoci, domáca nás diplomaticky niekoľko krát upozornila, aby sme boli tichšie lebo rušíme ostaných hostí. V dobrej nálade odchádzame na izbu kde konštatujeme, že sme dnes plán cesty konečne zvládli na 100%. Bolo to však dosť náročné a zajtra to veru nebude o nič ľahšie. Uvidíme ráno.

6. deň - Neobyčajná krajina

Cappadocia je určite miesto, kde by som rád zobral na výlet rodinu. Fantastické kamenné obydlia, človek má pocit, že je v Bedrocku a odniekial už už vyskočí Fred Flintstone... ten pupkatý hulvát sa však zjaví zásadne keď ho najmenej čakáte. V zrkadle na izbe. Navyše spanie v takomto kamennom hoteli je zážitok pre dospelého, netuším, čo by to robilo s deťmi... keby samozrejme náhodou zdvihli oči od videohry. Navyše ráno za priaznivého počasia štartujú balónové lety, kde si v posvätnom tichu (ak poletíte bez manželky) môžete vychutnávať pohľad na celé údolie z vtáčej perspektívy.

Ráno sa prebúdzame skoro, aj raňajky sme si dohodli na 7,15. S Rasťom sme sa pri raňajkách zhodli na tom, že oželieme kúpanie v termálnej vode, a že si Pamukkale len tak obzrieme, pofotíme a že vyrazíme do Kapadócie čo možno najskôr. Chalani ostávajú dlhšie, chcú sa prebehnúť areálom a ak sa bude dať tak sa aj okúpu, stretneme sa večer 600 km východne v Kapadócii. Po skvelých raňajkách a brutálne silnom čiernom čaji sa tesne pred 8:00 vyberáme obzrieť si svah pokrytý snehobielym travertínom. Je to až neskutočné, čo dokáže príroda vytvoriť. Je to oblasť tektonického zlomu, kde na povrch vytekajú minerálne pramene bohaté na vápnik. Z minerálnej vody stekajúcej po skale vznikajú usadeniny - travertín. V priebehu tisícok rokov tak vznikali pôsobivé terasy, kaskády a jazierka, ktoré vznikajú až doteraz nakoľko je prameň stále aktívny.

Dvadsať minút kukáme na krásu a zvláštnosť prírody, ale už sa musíme pohnúť takže vyrážame a dávame zbohom Pamukkale. Smerujeme na východ k mestu Denizli, Isparta, Konya, ďalej potom až za mesto Aksaray odkiaľ je to už iba kúsok do krajiny žraločích zubov – Kapadócie.