Ural - Sibír Trip 2016 3/5

Deň 17 – 17.6.2016 – Surgut – Ruskinskaja - Neftejugansk - Mugen

Ráno je síce zachmúrená obloha ale neprší, tak sa rozhodujem skočiť do Ruskinskaja. Opúšťam mesto rovnakým výjazdom ako včera ale už o chvíľu neodbočujem doprava ale pokračujem rovno na sever. Zachmúrený Sibír pôsobí veľmi drsne až depresívne, ja som ale optimista a verím, že sa to zlepší. Nelepší, tesne pred Ruskinskaja začína popŕchať. Kuriózne keď zastavujem pri odbočke s tabuľou, tak mi presne do záberu vbehne nákladiak Tatra. Múzeum musím chvíľu hľadať, majú už postavenú novú budovu, ale expozícia ešte nie je presťahovaná, čo ma celkom zmetie. Nakoniec sa mi ju ale podarí lokalizovať a som prekvapený koľko exponátov sa im podarilo napchať do takého malého priestoru. Verím, že v novej budove to dobre vynikne, tu to bolo prepchané riadne, ale aj tak to malo svoje čaro. Prítomnosť mi robí veľmi sympatická miestna, ktorá ale nie je moc komunikatívna a s mojou obmedzenou ruštinou moc nepokecáme. Potom som ešte skukol štýlové námestie s nečakanou LCD telkou a pobral sa ďalej. Teda skôr naspäť keďže moja cesta vedie znova cez Surgut a Neftejugansk, kadiaľ som už prechádzal smerom na Ťumeň.

Začína seriózne pršať, tak sa obliekam do vytuneného nepremoku a zapínam stimulujúcu muziku a ťahám čiaru. Stojím až za Neftejuganskom na velkej Lukoil pumpe. Tak ako skoro všade kde som zastavil na viac ako 10 minút sa zbehlo niekoľko ľudí, jeden z nich motorkár a druhý zase poznal Slovensko už neviem z akého titulu. Keďže ale znova začalo pršať po niekoľkých atkuda-kuda sa môj fanklub rozpŕchol a ja som pokračoval juhozápadne smerom na Toboľsk a Ťumeň. Na ceste bola dosť premávka navyše v daždi som moc nezastavoval.

Pršať prestalo až podvečer, tak som niekde zastavil v kafé na nejakú večeru. Tam sa so mnou dal do reči jeden šofér, ktorý tvrdil, že ma tiež videl včera niekde počas mojej cesty do Streževoy. Volal sa Amar a bol z Dagestánu. Bol už zjavne podgurážený a opakovane ma označoval za dobrého človeka. Potom sa mi snažil vnútiť 5000 rubľov. Tie sa mi ale odmietnuť podarilo. Na miestne pomery to je šialená suma. Potom mi aspoň nanútil kontakt na svoju rodinu v Ťumeni, kde sa určite musím zastaviť, že ma pohostia a o všetko potrebné sa postarajú. Bolo to zaujímavé stretnutie, no už sa začal dosť opakovať, tak som sa pobral ďalej. Mohol som si s ním spraviť foto. To je škoda.

Tak ťahám ďalej a míňam mestečko, ktoré je povinnou zastávkou pre všetkých Honďákov – Mugen. Za ním už hľadám miesto na nocľah ale klasický problém. Všade piesok a po daždi navyše mokro. Nakoniec nachádzam na niekoľký pokus celkom fasa miestečko medzi stromami, ale je pomerne blízko cesty. Vidno ma nie je ale je počuť premávku, ktorá nie je zrovna slabá. A objavujú sa komáre v celkom drsnom počte.

554km

Deň 18 – 18.6.2016 – Mugen – Toboľsk – Jalutorovsk

Ráno sa rýchlo pobalím a vyrážam na cestu. Do historického hlavného mesta Sibíri – Toboľsku to mám niečo cez 200km. Prebiehajú bez problémov, je slnečno a ja sa tak stále kochám typickými sibírskymi vodno-zelenými scenériami.

Toboľskom prechádzam skrz celým mestom. Nie je veľké. Čím sa približujem ku kremľu, tým sa objavuje viac historických pamiatok. Samotné námestie pri kremli je veľmi pekné, panuje tu pokoj, ľudia sa prechádzajú, venčia psy, deti. Trochu sa poprechádzam, pofotím svadobný pár a rozjímam na lavičke. Okolo prejde kolóna motorkárov všetkých druhov aj s veľkou ruskou zástavou. Niekto mi po ceste vravel, že tu čosi bude. Motorku som mal zaparkovanú tak, že si ju nemohli nevšimnúť aj s cudzou ŠPZkou, ja som bol povyzúvaný a sedel som obďaleč a bol som zvedavý, či niekto nadviaže kontakt, ale nikto sa nezastavil. Tak som dorozjímal ešte chvíľu, nahodil veci a pokračoval v púti.

Asi 120km za Toboľskom som bol na križovatke, kde som sa rozhodoval či ísť na Ťumeň alebo rovno na Čeľabinsk. Keďže Ťumeň je obrovské mesto s 600 tisíc obyvateľmi, tak som zvolil priamejšiu cestu. Bude mi stačiť Čeľabinsk, ktorý má cez milión. Už som tam mal dohodnutý couchsurfing a zároveň mi tam akurát s nejakou rezervou vychádzal servisný interval, tak som s Andrejom z moto59.ru z Permu riešil nejaký servis, kde mi vymenia olej. Odbočil som teda na vedľajšku trochu v očakávaní aká cesta ma čaká, ale bolo to v pohode. Akurát už od Toboľsku naháňam nejakú búrku a už sa ukazuje aj mokré okolie a všade je strašne veľa komárov. Oni komáre sú v Rusku asi všade, ale tu to bol v tomto čase, vážne masaker. Dať si dolu prilbu neprichádzalo do úvahy, postupom času som už ani neotváral plexi akonáhle som zastavil. Za jazdy je to v pohode. Keď som náhodou plexi otvoril, tak sa tlačili všade, ale fakt všade. Do nosa, do uší a opakovane sa mi stalo, že som pri žmurknutí nejakého zavrel medzi viečka. No masaker.

Na vedľajške som zo zaujímavostí prechádzal dednikou Astana. Búrka stále pokračuje v mojom smere a je všade čoraz mokrejšie. Takto to pokračovalo až kým som ju niekde pred Jalutorovskom dobehol a definitívne som sa ubezpečil, že pokračovať ďalej nemá zmysel. Pár kilometrov dozadu som videl zaujímavý lesík s normálnou zemou kde by som isto našiel flek. Tak som sa tam vrátil a začal budovať stan. Samozrejme komplet v motorkovom a v prilbe so zavretým plexi. Keď bolo všetko hotovo nadišiel problém ako sa dostať do stanu a vpustiť tam minimum komárov. Za ten čas už som mal techniku celkom vymakanú, pretože som ju cibril predstalen už asi 2 týždne. Nejak som sa do stanu dostal ale samozrejme som ešte pre niečo musel vyjsť von už bez motorkového a nebolo to teda vôbec veselé.

497km

Deň 19 – 19.6.2016 – Jalutorovsk – Šadrinsk – Čeľabinsk

V noci pršalo, no na „komárovú“ situáciu to nemá žiadny vplyv. Obliekanie do motorkového ešte v stane a následné balenie v prilbe. Lahôdka. Cestou von z lesa ma čaká jeden prudší výjazd, ktorého sa trochu bojím, lebo v noci dosť pršalo. Nakoniec to bolo úplne v pohode.

Do Jalutorovsku to mám asi 50km, čo si dávam ako takú rannú jednohubku. Za mestom, ktoré som len lízol registrujem radikálnu zmenu prírody naokolo. Definitívne som opustil Sibír. Zmizli bažiny a namiesto nich sú široko ďaleko polia a brezové lesy. Pastva pre oči v slnečnom počasí. Zároveň sa dosť otepluje, presúvam sa čoraz južnejšie. Smerujem na mesto Šadrinsk a cesta je parádna. Premávka je slabá a stále je na čo pozerať, proste zmena.

Za jazdy trochu bilancujem. Po Sibíri som najazdil okolo 2200km a sám som očakával, že to možno bude nuda. Veľmi som sa mýlil, skutočne som sa ani chvíľu nenudil, krajina sa neustále menila a stále bolo čo obdivovať. Nespočetne krát som len tak stál a kochal sa tou nádherou. Je ale pravda, že je to nehostinná krajina, s kempovaním bol problém a vždy keď som hľadal miesto na nocľah som najazdil desiatky kilometrov kým som našiel ako-tak vyhovujúce miesto. Keby bolo pršalo viac alebo dlhodobejšie, tak by to asi veľmi príjemné nebolo. Počasie mi tam ale vyšlo skoro ukážkovo. Okrem cesty zo Surgutu už preč bolo vlastne stále pekne a teploty okolo 20 stupňov, čo podľa Chrisa nie je úplne bežné každý rok. Minulý napríklad vôbec nebolo počasie na tričko.

Do Šadrinsku prichádzam už pri teplote okolo 25 stupňov, na čo nie som ešte úplne zvyknutý a je mi dosť teplo. Z toho čo vidím je to škaredé a špinavé mesto. Navyše je dosť zle značené a tak v meste opakovane strácam hlavnú cestu a musím sa vracať. S radosťou ho opúšťam a vydávam sa na poslednú etapu do asi 200km vzdialeného Čeľabinsku. Cesta ubieha v pohode, v jednom bode ma zmohne kríza, tak si vybehnem na kopček pri ceste a zvalím sa na chvíľu pod brezu. Potom už pokračujem. Mám celkom dobrý čas, teda pokiaľ som ho vypočítal správne. Akurát sa trochu bojím premávky v meste. Musím totiž prejsť až do centra. Záver príjazdu bol trochu vzrušujúci, najprv nečakaný úsek s megaveľkými výmoľmi, aké som doteraz ešte ani v Rusku nevidel a následne to vyzeralo na celkom kvalitný zlievák, tomu som sa ale napokon vyhol. Pred mestom ešte zastavujem na občerstvenie a dáva sa so mnou do reči trochu zanedbane pôsobiaci chalan. Chvíľu som mal obavy, čo bude chcieť ale vypadlo z neho, že tiež cestuje. Prevažne stopom. Že vyrazil so 100 rubľami z Kemerova a ide do Moskvy, potom by chcel ísť do Soči a ďalej nevie. Trochu zle som mu rozumel tak mi niektoré veci nie s radosťou opakoval. Fakt nič odo mňa nepýtal, ešte keď som dojedol a dával sa schovávať odpadky, tak mi ukazoval, že ich mám len tak vyhodiť, že tak sa to v Rusku robí... Potom sme sa rozlúčili a šli sme si svojou cestou.

Začiatok mesta označovala najväčšia tabuľa akú som kedy videl. Bola ponad celé 3 jazdné pruhy. Hold, v rasií vsjo balšojo. Premávka nakoniec celkom v pohode, dohodnutú adresu nachádzam po asi len 2 konzultáciách svojej polohy s navigáciou, takže na vyše miliónové mesto úplná pohoda.

Moja hostiteľka Anna tiež v pohode baba, pomohla mi s vecami a skočili sme do centra, čo bolo kúsok na pešo. Tam sme v pešej zóne stretli bajkerov, tak som s nimi s jej pomocou poriešil, kde v meste nechať vymeniť olej, lebo Andrej z Permu mi ešte neodpísal. Dali sme nejakú večeru, tam mi pri lúštení azbuky v jedálnom lístku skoro oči vypadli, keď som medzi pivom rozlúštil „zlatý bažant“. Fakt. Anna ho aj skúsila ale bolo to tmavé pivo, tak jej nechutilo. Ja som si dal nejaké ruské, už si nepamätám aké. Potom klasická rozprava o meste a o Rusku, prípadne o rozdieloch voči Európe. Rusi to majú teraz ťažké, rubeľ je voči euru veľmi slabý a preto je pre nich cestovanie do Európy veľmi drahé.

466km

Deň 20 – 20.6.2016 – Čeľabinsk

Ďalší deň som mal jediný program vyriešiť výmenu oleja a spraviť si oddych prehliadkou mesta. Ráno sa teda vyberám do včera odporučeného servisu. Ten otvára ale až o viac ako hodinu po mojom príchode. Dáva sa so mnou do reči mladý Rus Ivan, ktorý je tiež motorkár a na niečo tam čaká. Že má teraz len nejakú čínsku 125ku, ale že mu to stačí, aspoň to nie je také nebezpečné. Do servisu prišiel na Lade Niva, tak mi ukazuje ruskú techniku. O chvíľu došiel ďalší motorkár Alexej na staršej TDM 850 vymeniť zadnú gumu, tak trochu kecáme. Po vyčerpaní mojej slovnej zásoby už kecajú viac menej iba Ivan s Alejexom. Potom mi už v servise bez problémov vymenili olej. Dodal som len vlastný filter a minul som aj liter vlastného oleja, ktorý som mal so sebou pre istotu. Ten dolievať ale nikdy nebolo treba, tak som sa rozhodol odľahčiť. Bikeshop je inak na úrovni, majú tu slušný výber všetkého možného, chvíľu zvažujem nepremok, ale je trochu drahší, nakoniec nekupujem.

Potom sa motám mestom. Najprv navštívim ďalší majestátny monument s názvom mesta na inom vjazde a potom sa pomotám po parku. Čeľabinsk je veľké mesto, no moc k videniu som tu nenašiel. Väčšina je koncentrovaná okolo námestia a na pešej zóne, kde ma zobrala Anna už včera večer V obchoďáku nakupujem nejaké potreby na nasledujúce dni a Krymské víno. Večer vtipkujeme s Annou, že celkom dobré ruské víno. Ešte pred niekoľkými rokmi by bolo ukrajinské.

Deň 21 – 21.6.2016 – Čeľabinsk – Zjuratkul – Katav Ivanovsk

Ráno sa snažím vyraziť čo najskôr aby som sa vyhol premávke v meste. Cesta von vyzerá jednoducho, kazí mi to ale uzavretá ulica. Motám sa preplnenými uličkami a snažím sa nájsť alternatívny výjazd, všetko je ale beznádejne plné, nedokážem to obiehať ani na motorke. Vymotať z mesta mi nakoniec trvá viac ako hodinu a pokračujem na mesto Ufa hlavným ruským ťahom cez Ural. Ten je kuriózne práve v týchto miestach najvyšší. Cesta je zároveň hlavným ťahom na Moskvu, idem teda často po viacprúdových cestách oddelených zvodidlami. Má to takmer charakter diaľnice. Na túto cestu sa ale bežne pripájajú vedľajšie cesty, čo ma prekvapí ako prvé. Čo ma ale dostalo úplne, boli prechody pre chodcov! Idem v strednom pruhu z 3 a auto po mojej pravici brzdí, predpokladám, že ide odbočovať na vedľajšiu cestu alebo len zastavuje na krajnici, čo tu nie je nezvyčajné. O pár metrov ale vidím, že púšťa chodca na prechode na čo som teda vôbec nebol pripravený. Chodec ale disciplinovane čaká, takže z toho nie je žiadna nepríjemnosť. Ako kuriozita ale dobré.

Na ceste je silná premávka, občas sa oba smery zlejú do 2 pruhov a sú kolóny. Ide sa ale plynule. Po necelých 200km odbočujem ku jazeru Zjuratkul. Je to jeden z národných parkov tu na Urale a videl som odtiaľ pekné fotky. Za vstup do parku sa platí pri rampe, ale je to asi len 50 rubľov. Za rampou je cesta bez asfaltu a ku jazeru je to ešte asi 10km. Pri jazera sa mi zaťahuje ťažkými oblakmi. Fotím okolie z násypu ale je zvláštne šero a fotky nevyzerajú dobre. Pristavujú sa miestni dovolenkujúci a sú celkom prekvapený odkiaľ idem. Prajú šťastnú cestu a lúčime sa.

Začína pršať a schovávam sa pod striešku miestneho kafé. To je ale zatvorené. So mnou sa tu schovávajú ďalší dovolenkujúci, tak s nimi vybavujem, kde sa tu dá najesť a čo vidieť. Odporúčajú turistiku na blízky skalnatý kopec nad jazerom z ktorého mi ukazujú fotky. To je tu v Rusku veľká vzácnosť. Myslím skalnatý kopec, nie ukazovanie fotiek :-)

Keď prestane pršať idem sa najesť do magazinu, tam pre zmenu teta nemá elektrinu, tak sedím po tme. Celkom sranda. Potom ešte skuknem odľahlejšiu časť jazera pri ktorej sú pekné domy s vyrezávanými ozdobami a poberám sa preč. Začína znova pršať a prechádza to do slušného zlieváku. Ten prestáva až na hlavnej ceste. Trochu mi to útočí na plán blízkeho offroadu cez Ural, pri ktorom mám z prieskumu poznámku „Len za sucha“ s niekoľkými výkričníkmi. No uvidíme.

Odbočujem na Jurjuzan a po dotankovaní sa presúvam bočnou cestou do Katav Ivanovsk. Tu končí asfalt a ja hľadám v spleti rôznych výjazdov ten správny smerom na dedinku Lemeza. Ten nájdem a dokonca sa ukazuje aj asfalt, viem ale, že dlho nevydrží a zase začína pršať. Po pár kilometroch asfalt skutočne končí a ja sa rozhodujem pre skorší bivak s tým, že podľa toho ako bude ráno sa rozhodnem, či idem vyskúšať offroad, alebo nie.

372km

Deň 22 – 22.6.2016 – Katav Ivanovsk – Lemeza – Ufa – Severnoe

Ráno ma víta čistá obloha a svieti slnko, takže offroad idem vyskúšať. Prašnou cestou prichádzam do nádhernej dedinky Lemeza, ktorá na mňa pôsobí ako vystrihnutá niekde z Gruzínska. Pomaly sa navigujem pomedzi domčeky na cestu smerom na Iskušta. Dokonca je tu aj malá domácky vyrobená tabuľa ukazujúca smer. Za dedinou cesta naberá výrazne divokejší charakter. Je úzka, veľmi hrboľatá, miestami zasypaná kamením, sem-tam číha nejaká prasknutá betónová tvárnica pre potrubie či mláka po celej šírke cesty. Zatiaľ ale nič zásadne neprejazdné.

To ale prišlo zhruba po 8km v podobe spadnutého mosta. Pamätám si na fotky ako tu nejaké Lady brodia rieku. Zliezam z motorky a skautujem okolie. Pred samotným brodom je najprv veľká mláka s neistým dnom, ktorá sa nedá obísť. Potom skúmam samotnú rieku. Nevyzerá na oko moc nebezpečne, no prieskum „po vlastných“ odhalil, že vody je niečo nad MX čižmu a dno tvoria tak 10-15cm veľké balvany.

Chvíľu nad tým uvažujem, ale nakoniec vymäknem. Nemám s takýmito vecami moc skúsenosti a navyše cesta do Iskušty má ešte asi 15km bohvie, čo by ma čakalo ďalej. Keby som sa s motorkou niekde v brode zasekol, tak s mojimi proporciami si s ňou sám vo veľkých kameňoch asi neporadím. Padá definitívne vnútorné rozhodnutie zadovážiť ľahšiu motorku a otáčam naspäť do Katav Ivanovsk. Odtiaľ pokračujem skratkou na hlavý ťah na Ufu.

Napriek tomuto neúspechu tento pokus neľutujem, cesta bola pekná, bivak na lúke s výhľadom tiež. Navyše cesta z Katav Ivanovsk bola super, vlnil som sa po kopčekoch a lúkach s perfektnými výhľadmi. To sa zmenilo v momente keď som sa napojil znova na hlavný ťah smer Moskva. Silná premávka, výraznejšie kopce a len 2 pruhy znamenali častú jazdu v kolónach. Do toho na mnohých úsekoch opravy ciest spolu so zvyšujúcou sa teplotou nerobili prejazd Uralu príliš príjemným. Ural skončil asi po 100km a počas ďalších 100km do Ufy začali teploty nepríjemne stúpať až ku 30. V kontraste so včerajšími teplotami okolo 10 a dažďom celkom šok. Ale lepšie ako ten dážď.

Ural síce skončil, no začal sa ukazovať nový fenomén a to malé oblé kopčeky všade naokolo, ktoré mi pripomenuli reportáž Motoride TransOrientale Trip. Okrem toho sa na kopčekoch kde-tu ukazujú aj veterné mlyny, tak mám občas pocit ako by som bol niekde za hranicami v Rakúsku. Ufu som len obišiel po obchvate a smerujem na Samaru ale cesta je nudná a premávka pomerne hustá. Už nie tak ako na Urale, ale oproti mojím predchádzajúcim úsekom veľký rozdiel. Na hlavnom ťahu vydržím niekde po Okťjabrsky a rozhudujem sa pre odbočku na juh niekde pri Severnoe cez Buguruslan. Zvečerieva sa a niekoľko kilometrov za odbočkou sa skladám na noc v poli.

518km

Deň 23 – 23.6.2016 – Severnoe – Buguruslan – Samara - Marks

Ráno vyrážam znova do pekného počasia smerom na Kazachstán. Na hranicu to je len okolo 300km, ale v Buguruslane, to otáčam na západ smerom na Samaru. Míňam jednu škaredú nehodu, Lada na cucky.

Cesta ďalej na Samaru je pomerne nezáživná, naokolo je všade prázdno a nie je o čo oprieť zrak, teplota nekompromisne stúpa a pod kolesami sa mi strieda uspokojivý povrch s pomerne dobrým. Na Samaru sa celkom teším, ani neviem prečo, mám tam poznačených len zopár zaujímavostí. Na vjazde do mesta ma ale vítajú opravy ciest a rôzne obchádzky. Mesto je upchaté a teplota už presahuje 30 stupňov. Môj prvý cieľ, monument s IL-2 Sturmovik v kruháči je demontovaný, pretože kruháč sa opravuje. Popri ceste skoro pri každom prechode stoja policajti. Asi sa v meste niečo deje.

Ďalej smerujem na nábrežie, tam je monument v tvare vikingskej plachetnice s výhľadom na rieku. Parkujem najprv pri ceste. Po pár krokoch zisťujem, že na motorku uvidím aj z lode keď ju posuniem. Tak fotím a kochám sa okolím a plážou pod vyhliadkou, keď si všímam policajta ako pobehuje okolo mojej motorky. Chvíľu dúfam, že ho to omrzí ale keď je po 15 minútach stále tam, tak idem riešiť svoje narušenie.

Policajt je mladý a ja som zaparkoval v pešej zóne, čo je závažný priestupok. Snažím sa ho uchlácholiť, no nič nepomáha Oboznamuje ma s procesom, že nemôže zobrať peniaze a musí mi vypísať štráf, ktorý zaplatím v banke. Skúšam teda klasickú fintu, že sa ponáhľam a radšej zaplatím jemu. To kategoricky odmieta a ďalej ma informuje o mojich povinnostiach. Nakoniec teda vypisuje šráf, trvá to asi 20 minút na slnku a je z toho pokuta 1000 rubľov, ale keď zaplatím do 2 týždňov, tak to bude polovica.

Po tomto incidente opúšťam zapchatú Samaru a už nikde dobrovoľne nezastavujem. Iba v potravinách. Ešte fotím známy monument na južnom vjazde do mesta a idem smerom na Saratov a Volgograd. Za Samarou je okolie stále prázdnejšie a prázdnejšie, suchšie a suchšie a povrch hrboľatejší a hrboľatejší. Takto dorazím do mesta Pugačevo, ktoré je bežným prejazdným bodom no napriek zjavnej jednoduchosti navigácie tu strácam hlavnú cestu a motám sa po megarozbitých uličkách. Beriem to ako spestrenie, inak by som si na toto mestečko asi nikdy nespomenul a napokon sa z neho vymotám smerom na Saratov. Nudnou cestou pokračujem až niekde pred Marks, kde rozbíjam na noc stan pod stromami medzi dvomi poliami. Po ceste ma ešte hnevá komunikátor Sena, ktorý sa mi nedarí na motorke nabiť a pol dňa som tak bez muziky.

Dnes to bol taký prvý nudný deň v Rusku, ktorý by som si asi už nechcel zopakovať. Teploty stále stúpajú a v okolí prestáva byť čo sledovať.

527km

Deň 24 – 24.6.2016 – Marks – Saratov – Volgograd

Ráno dorazím pár kilometrov do mesta Marks, kde dávam benzín a raňajky a pokračujem na Saratov. O tom som počul, že sú tam pekné baby, tak som zvedavý. Cesta inak ubieha celkom v pohode ale nie je zaujímavá. Naokolo sú rozľahlé stepi, sem tam nejaké obrábané pole. Za Marksom idem ešte na mesto Engels a za ním križujem rieku Volga, ktorá je riadny veľtok. Na druhom brehu vchádzam do Saratova a beriem to centrom. Premávka je ku podivu v pohode a rozmýšľam ako naložiť s pokutou. Pri ceste vidím banku, tak idem skúsiť, či to bude fakt také jednoduché. Vytasím na tetušku štráf a fakt len zaplatím 500 rubľov a v pohode odchádzam. That was easy.

V Saratove nejak nevidím nič zaujímavé, dokonca aj tie baby sú také nejaké normálne ruské. Pokračujem teda na Volgograd, kde mám dohodnutý ďalší couchsurfing.
Cesta je ale nekonečná, dookola proste nič nie je. A tým myslím skutočne nič, len step a teplo. Niekoľkokrát zastavujem a občerstvujem. Pri jednej zastávke nachádzam parádny spot na nocovanie, normálne škoda, že málo hodín a už mám ten Volgograd dohodnutý :-) Jediným spestrením celej cesty do Volgogradu je križovanie nejakého prítoku Volgy a potom ešte miesta tesne pred mestom, keď už vidno rieku, inak je presun Saratov - Volgograd asi to najnudnejšie čo som na ceste doposiaľ išiel.

Na predmestí Volgogradu sa stretávam s Evgenim, ktorý ma vedie ku sebe domov. Evgeny býva aj so svojou priateľkou doslova na záhradke vo veľmi chabo postavenom prístrešku. Má zapojenú vodu ale pôsobí to veľmi kuriózne, proste iba naťahané trubky popri stene do sprchového kúta a hneď vedľa je jediné umývadlo v „dome“. On dom je totiž značne honosný názov. Podlaha je totiž udupaná hlina na ktorej je prevažne piesok a v miestnosti, kde majú posteľ a 2 počítače majú koberec a ešte chladničku. A to je všetko. Dopredu ma varoval, že nemá v dome miesto na spanie, čo som nebral ako problém. Problém ale bol, že na záhradke som takmer nemal kde ani zaparkovať motorku, nie to ešte postaviť stan. Časť pozemku bola regulárne obrábaná a ten zbytok bol až neuveriteľne zanedbaný, pokrytý kadejakými haraburdami, krabicami, konármi a podobne. No a ešte tam mal bazén teda. Ten pôsobil na tom všetkom najkurióznejšie. Nakoniec som teda spal v stane, ktorý mal postavený stabilne pod jedným stromom, že pre návštevy. Stan ale nebol postavený na rovine a nepodarilo sa mi tam nájsť v žiadnom smere pohodlné spanie. Aby som mu ale nekrivdil, Evgeny je super človek, ktorý sa aj zo svojho mála snaží poskytnúť niečo pre druhých, ktorý to potrebujú. Vedel celkom dobre po anglicky a keď som nakúpil potraviny, tak mi pripravili s priateľkou celkom chutnú večeru. Ukázal mi na videu show s otvoreným ohňom, čomu sa venuje pre radosť vo voľnom čase a ukázal niekoľko zaujímavých miest v okolí Volgogradu ako soľné jazerá a miesta na rybačku, či hľadanie húb.

Bol to ale jednoznačne najzvláštnejší couchsurfing, ktorý som zažil. No na otázku aplikácie, či by som u Evgenyho zostal znova, po dlhom niekoľkodňovom premýšľaní po prvý krát úprimne odpovedám, že nie. Bohužiaľ, bivakovať niekde na vlastnú päsť by bolo pohodlnejšie.

Vo Volgogradskej záhradke som skončil deň s 453km a prekročil som hranicu 10000km na tomto tripe.