Vyskúšali sme inovované softaily - Harley-Davidson FXBB Street Bob a FXBR Breakout 2018

Breakout 2018

Obe motorky vychádzajú z rovnakého základu, t. j. rám, motor, prevodovka a nový nastaviteľný podvozok modelového radu Softail, no napriek tomu sú to dva úplne odlišné stroje. Zatiaľ čo Street Bob je klasický plkací predstaviteľ chopperov, Breakout je ostré moderné industriálne kladivo na čarodejnice bez kompromisov.

Primárne som mal možnosť konečne si zajazdiť na Breakoute. V podstate odkedy s týmto modelom v Milwaukee prišli, túžil som ho aspoň na chvíľku osedlať. Breakout je klasickým, ba až vzorovým predstaviteľom štýlu prostreet, pri ktorom má štýl prednosť pred praktickosťou, preto má aj určité prvky, ktoré by niekto mohol považovať za negatíva. K tomuto štýlu ale neodmysliteľne patria a ak by tam neboli, mne by chýbali.

Ale poďme si to rozmeniť pekne na drobné: kombinácia pneumatík 21/130 a 18/240 v spojení s pomerne širokými riadidlami typu drag bar, nižším položením a predkopnutými stupačkami sú niečo, na čo si rozhodne treba zvyknúť. Posed mi trochu pripomína žabu „crazy frog“, sedadlo je však perfektne vytvarované a potiahnuté protišmykovou kožou a tak po pár kilometroch už si len užívam také to boulevardové povozenie (a usmievam sa podobne priblblo ako tá žaba). A práve pri takejto geometrii človek ocení nový ľahko nastaviteľný zadný podvozok či poriadne výkonné brzdy s ABS. Som vyslovene zaťažený na tvrdý, dobre reagujúci a predvídateľný podvozok a už vo svojom článku o mojej bývalke XR1200X som sa rozplýval nad nastaviteľným podvozkom od Showy a poriadnymi brzdami, preto pre mňa bolo pojazdenie na novom Breakoute príjemným návratom ku krásne stráveným chvíľam, tentokrát však s „dospelým“ big twinom. Ten podvozok je naozaj, ale naozaj skvelý. Napriek poloabsurdnému rozpleštenému natiahnutiu cez motorku nebudete pociťovať žiadne zásadné problémy s manévrovaním, a to ani v stiesnenejších mestských podmienkach. Samozrejme, obratnosť motardu nečakajte, na druhej strane ale na otáčanie nepotrebujete 9-prúdový moskovský obchvat vrátane vládneho pruhu. Brzdy so systémom ABS vám zase dodajú viac istoty v krízovkách. Súhlasím s tým, že je treba vedieť to aj bez ABS, no na druhej strane, s ním sa cítim pohodlnejšie. A ako tak pozerám na tú 240-ku vzadu, tak ak ju zjazdím na plocho, hádam nebudem potrebovať ani bočný stojan.

Ako som už spomenul, prostreet je primárne imidžový (rozumej štýlový, frajerský) typ motorky, preto je pozornosť na detaily niečo, na čo si pri tomto štýle treba dávať obzvlášť pozor. Kráľom prostreetu je bez pochýb Marcus Walz. V CVO prevedení sa aj fabrický Breakout približuje jeho tvorbe. Ten „radový“, ktorý som mal možnosť jazdiť ja, je o niečo civilnejší, napriek tomu ani tu nezabudli na mnoho pekných detailov. Môjmu oku ladia čisté línie a čo najmenej prvoplánovo viditeľné prvky. Kombinované blinkrosvetlá, ktoré už sa na H-D objavujú nejaký ten rok, palubovka zakomponovaná do nenápadného držiaku riadidiel, ktorá poskytuje všetky potrebné informácie palubného počítača, ako sú dve denné počítadlá kilometrov, digitálny otáčkomer, digitálny tachometer, kontrolky a palivomer, jednoduché, pre H-D roky klasické ovládacie prvky, do ktorých krásne zakomponovali aj ovládanie palubného minipočítaču, bezkľúčové štartovanie s kódovateľným alarmom, elegantne ukryté ovládanie podvozku, pekne ladiace sériové výfuky, ktoré síce dunia dosť na to, aby ste sa stále cítili ako na haryku, no zároveň vám po vyštartovaní z križovatky netrhajú všetky blany, ktoré vám ešte v tele zostali, jednoducho tvarovaný kryt vzduchového filtra, krásne zladené moderne štylizované lúčové disky, všade prítomné nenápadné H-D logá, či dizajnovo dokonalý predný LED svetlomet. Dokonca aj taký detail, ako sú ladiace linky na blatníku a nádrži so švami na sedadle. Áno, viem, ja som voči HaDom nekritický, koniec koncov, vždy sa u mňa v garáži jeden – dva nájdu, ale aj keď som sa seba viac snažil nájsť niečo, čo by som zo stránky štýlu mohol motorke vytknúť, nenachádzam, vzdávam to, idem sa radšej voziť.

V ráme bol osadený najmenší z troch dostupných big twin objemov, 107 (1 745 cm³). Dostupné sú pre niektoré modely aj o niečo väčšie motory, a to konkrétne 114 (1 868 cm cm³) a 117 (1 923 cm³), posledný z nich iba pre modelový rad CVO. Rád by som si porovnal všetky tri motory, aby som reálne vedel povedať, či v nich je pocitovo nejaký rozdiel. No aj „najmenší z veľkých“ je starý dobrý vzducháč do V, s riadnou porciou krútiaceho momentu, motorového brzdného výkonu a krásnou zvukovou kulisou. Big Twin od Harleya spoznáte bez najmenších pochýb už podľa zvuku, je naozaj nezameniteľný. Prevodovka má 6 rýchlostných stupňov, no šestku som mal zaradenú asi tak dvakrát, a aj to iba z donútenia.

Celkovo sa dá povedať, že Breakout je určite motorka, s ktorou vás nikto nikde neprehliadne. Na H-D sa mi páči to, že vyrábajú každý model v podstate jednoúčelovo. Aj keď fyzicky je to určite možné, pochybujem, že sa na Breakoute vyberie päťdesiatnik s manželkou na týždňovú dovolenku do Chorvátska. Na to im určite vedľa Breakoutu v garáži stojí Electra Glide alebo Road King. Breakout je do mesta a na krátke povozenie po okolí, na vyvetranie hlavy po celom dni v kancelárii, na pocit jazdca šprintov na okreske, na obdivujúce pohľady na parkovisku. Breakout je jednoducho moderný grázlik s nezameniteľným dizajnom.

Street Bob 2018

V Pezinku presadám na Street Boba, ktorého primárne jazdí Hergi, on už si Breakouta odskúšal minule (a dokonca CVO, kňučí zo mňa slepá závisť). Jop, tak toto je niečo, na čom zvyknutý. Jedno lopatové sedadlo, stredne vysoké opičáky (ach ten krásny pocit vetra v tvári pri 130 km/h v októbri pri 14 stupňoch s naširoko roztiahnutými rukami), pokrčené a mierne predsunuté nohy, vypletané kolesá, mäkšie nastavenie podvozku. Keby som na ňom prišiel do práce, čakal by som legendárnu konverzáciu z pulp fiction o Zedovi (našťastie bez tej nepríjemnej predchádzajúcej epizódy). Jednoducho chopper ako z učebnice. Niečo podobné mám doma, ale to moje nepruží, nebrzdí a nezatáča, strašne vrieska a trasie sa tak, že ak ho necháte naštartovaný na neutrále, o päť minút už odskáče za roh. Street Bob je v podstate taký kultivovaný custom. Nemusíte na ňom byť permanentne v strehu, nemusíte sledovať každý výmoľ na ceste, nakoľko mäkšie odladený nastaviteľný podvozok ušetrí aj vašu chrbticu a nemusíte si výjazd plánovať podľa rozloženia čerpacích staníc, ako tomu je u môjho Boba Harleyho. Výfuky, rovnako ako u Breakoutu, dobre vyzerajú, dobre znejú, no zároveň z ich hluku nepadá omietka, ani robotníci z lešenia. Ani u Street Boba dizajn ničím nezaostáva, štrukturovane nalakované riadidlá a ich držiak so zakomponovaným počítačom, vypletané kolesá, malý, ale neskutočne podarený LED svetlomet, jednoduché línie, strohosť kam až oko dovidí. Moderná, pohodlná a pritom nekompromisná klasika pre milovníkov tradičnejšieho štýlu jazdy.

Ak máte to šťastie, aké som mal ja, a môžete sa povoziť na oboch „koncoch“ radu Softail v jeden deň, uvidíte, ako naozaj rozdielne môžu byť dva stroje vychádzajúce z jedného konceptu. Podobne ako bratia – dvojvaječné dvojičky, ktorých mali tí istí rodičia, aj u týchto dvoch príbuzných vidíte rozdiely. Jeden je zúrivý, extrovertný, moderný, priebojný a ostrý fagan, ktorý potrebuje za každú cenu zaujať, zatiaľ čo ten druhý je pokojný klasik, ktorý si nepotrebuje nič dokazovať a v kľude si ide to svoje niekde opodiaľ.