Varadero expedition Nordkapp 2005

Ale keďže prevážať waffen po svete nemôže len tak hocikto a hocikam, prestávam snívať a krívajúc odchádzam do garáže naložiť na motorku stan a bočné vaky. Pripevňujem slovenskú vlajku, sadám si na schody a obhliadam svoje varadero. Som spokojný, pred týždňom som si vymenil olej, vzduchový filter, reťazový kit, namontoval vyhrievané rukoväte, pridal 12V zásuvku, vymenil tesnenia pod výfukovými zvodmi a nechal som si namontovať prídavné diaľkové svetlá a vymeniť originál Honda platničky, lebo Nissin pre verziu s ABS vraj nevie dodať.
Až na tú nohu. To sprosté zviera. Kľačím na špinavej drevenej podlahe, pevne zovieram v pravej ruke kladivo a pribíjam Calderovi druhú podkovu.

Myšlienka prejsť celú severnú európu vznikla pri pití ostravského piva s Bigbobom po našom návrate od Baltického mora. Navrhnutú trasu Bigoun koriguje a vypúšťame z časových dôvodov prejazd cez Ukrajinu a Bielorusko. Sme v zostave ja s Dášou, Bigbob a jeho brat Tomáš z Ostravy. Stretávame sa v stredu večer v Novom Smokovci, kde prespávame a ráno prichádzame za Mariánom – Majkrom do jeho predajne Touranbike do Popradu. Leje mi do gúm pepermintový puding – Ultraseal, prípravok s preventívnym účinkom proti defektom. Tomáš je bezradný, po ceste z tatier stratil pravý originál Honda kufor s Moirou a ďalším oblečením. Na dvakrát tam a späť ho nenachádzame. Prichádza Monk a chalani musia trocha učesať české motorky; vo vetre plajúce igelitky, trčiace topánky, vypadávajúce konzervy a zle zatvorené vaky. Monk pomáha Tomášovi do obchodu kúpiť rýchlo nejaké oblečenie. Trúbime a vyrážame. Smer Nordkapp alias Severný mys.

Áúúúúúúúú. Splašený kôň sa stavia na zadné a jeho 600 kg váhy so mnou riadne zametá. Aj Mike Tyson by bol asi KO. Máš veľké šťastie, je to len menšia odlomenina z kosti pod členkom, hovorí chirurg. Zostáva 7 dní do odjazdu, sme skoro zbalení a odstrihávame meter ako na vojne. Som nahnevaný na celý svet. Konám ako sfanatizovaný islamský fundamentalista a nechcem sadru za žiadnu cenu. Odchádzam so silnou bandážou s nervami na dranc a vypínam až pri 6-tom pive u kamarátov sýrčanov v Palmýre a vodnej fajke s tabakom z Damašku.
Odchádzam. Nikdy som netvrdil, že som úplne normálny.

Cez Poľsko dávame úvodných 920 km, je to strašný záhul. Od polnoci začína silná hmla, idem prvý, je úplná tma, zima a fúka. Súčiniteľ prestupu tepla lambda arai-plexi nie je nijako excelentný, rosný bod vzduchu podkračuje teplotu na vnútornej strane plexi a zvnútra kondenzuje voda. S pootvoreným plexom razím 130 asi štyri hodiny a v nosných dutinách hrubnú sliznice a sťažuje sa dýchanie. Cestu nám prekrižuje padnutý strom, kolóna áut a na chvíľu sa preberáme z letargie. Pri Suwalki konečne hľadáme miesto na postavenie stanov, Tomáš to o tretej v noci na poľnej ceste pokladá. Sme v spacákoch a zaspávame. Je ráno pol piatej. O desiatej budíček, raňajky v tráve a za chvíľu si užívame krásne slnečné počasie, nikým nerušení výletným tempom brázdime žlté cestičky v Litve a prechádzame centrom Kaunasu, ktorý bol v dávnej minulosti hlavným mestom.

V starom jednotkovom golfe sedí temperamentný mladík a ponáhľa sa do práce, jeho cesta vedie cez 60 km prašnú cestu plnú drobných kameňov, ktorá je už dlho v rekonštrukcii. Podraďuje na trojku a pri rýchlosti 120 km/hod jeho voz dosahuje maximálny výkon. Prechádza okolo nás a v kúdoli prachu miznú jeho brzdové svetlá pred zákrutou. Bigbob robí posledný záber z tohto úseku a rev prichádzajúceho kamióna nás nabáda na rýchlejší odjazd k vodnému hradu Trakai.

Je to krásne mestečko nabité priam južanskou prímorskou atmosférou. Pýtame sa na cestu a kluci sa nevedia odpútať od pekného personálu v miestnej reštaurácii. Ešte len tri dni neboli doma.
V spätnom zrkadle strácam kontakt so skupinou, nikoho nevidím, po pár kilometroch sa otáčam a idem späť hľadať stratených.

Bigoun parkuje svoje varadero na krajnici, avšak neodhaduje sklon a zosadá. Ťažko naložený motocykel má ťažisko všade inde len nie pri bočnom stojane a motorka padá s rachotom na zem. Predná brzdová páčka má to šťastie, že v okamihu dotyku s vozovkou je práve ona tou styčnou plochou. Napätie v páčke prechádza od medze elasticity cez medzu klzu a presahuje medzu pevnosti. Sledovať tento jav v praxi nazvaný Hookov zákon stojí Bigboba 2000 korún.

Bigbob je bezradný a vyberá mobil, typická to pomôcka na problémy všetkého druhu. Chce ísť bez páčky a brzdiť iba zadnou srandista. Páčku lepím svojím lepidlom neznámeho pôvodu a odchádzame. Vydržala až domov.

100 km pred Rigou je umiestnený paparazzi a robí nám kvalitnú nočnú snímku s bleskom, zrejme si ju treba vyzdvihnúť na polícii. Vchádzame do kempu Nemo pri hlavnom meste Lotyšska Rige. Litva je v ich jazyku Lietuva a Lotyšsko Latvija. Kto sa v tom má vyznať??? Časové pásmo sa posúva o hodinu dopredu. Umyvárky sú v horšom stave ako dávno na vojne v RMTZ-ke u letectva v Piešťanoch. Zaspávame o druhej v noci za rytmu techno, pričom hladina akustického tlaku presahuje 100 dB a mám dojem, že pásmová priepusť pre frekvenčné spektrum nevybočuje z vlnového rozsahu 200 – 400 Hz.

Ráno balíme a prechádzam asfaltkou cez kemp k recepcii. Vidím divákov a mám nutkanie pridať plyn. Pomaly uberám a dávam plný. Výkon motora sa približuje ku 100 koňom, hnacia sila prekonáva gravitačnú silu pôsobiacu na predné koleso a predok sa odlepuje od zeme a motka ide do 45-stupňového sklonu.
Stan s nafukovacou posteľou v taške upevnenej nad topcaseom sa chystá zmeniť polohu a neunúva sa mi to písomne oznámiť.
Prechádzam 20 metrov a predné koleso si sadá na zem. Dostávam ranu medzi lopatky a stavce s priestorom L3 a L4 od môjho verného Colemana a viem, že tento rok už nemusím ísť naprávačovi chrbtice.

Ráno sa zobúdzame, je niečo cez 10 stupňov, svieti slnko a mierne pofukuje. Miestni sa opaľujú. Zapínam si tuhšie motorkovú bundu. Polonahé deti sa hrajú v piesku, Prechádzame cez Rigu, kde sa fotíme pred katedrálou- dómom na chodníku. Fasujeme pokutu. Policajt otvára malú knihu, ukazuje na 20 eur a hovorí daváj. Peniaze sa zosúvajú medzi stránky a praje nám príjemný pobyt v ich krajine.

Lotyšské a estónske cesty už nie sú také dobré ako Litvanské. Ideme po ceste číslo 3 až k Čudskému jazeru a pozdĺž neho do mesta Johvi, kde prespávame v menšom hoteli. Pršalo v priebehu celého dňa. Nepremoky na nohy sú zničené, trochu sa dostalo aj pod nohavice a som mokrý medzi nohami. Mám už tretí nepremok a žiaden sa príliš nevyznamenal, železný kríž nebude ani ISO9001. Tomáš v kombinéze má premoknuté len topánky a rukavice, ostatní všelijako. Na recepcii dávame pár chladených pív a misu orieškov a zaspávame.

To je dobrá motorka, ja ich poznám, to je BMW, že??? Znie otázka nemeckého turistu pred najstarším estónskym vodopádom v Ontike. To je Honda, my potrebujeme kvalitné stroje, robím si z neho srandu.

Prichádzame na hraničný priechod s Ruskou federáciou Ivangorod. Klasicky vstupná a výstupná rampa s ostrahou, majú pocit, že sú na vesmírnej lodi Enterprice, zapínajú štíty a hlásia situáciu kapitánovi. Kupujeme si poistenie na motorku 20 Euro na 14 dní – tzv. strachóvka alebo strachovoj polis objazateľnogo strachovania graždanskoj otvetstvennosti vladeľcev transportnych sredstv. Vyplňujeme tamožennaju deklaraciju, objem peňazí, zbrane, narkotiká, starožitnosti, pečatné dokumenty, lekárske nástroje, rádioaktívne materiály, rastliny a zvieratá, vysokofrekvenčná elektronika a iné. Tieto kontroly sú zdĺhavé a otravné, zase nikde nečakáme v rade, napriek tomu hodina a pol v keli. Estónsky chalanisko majúci na streche upevnený windsurfing ide jazdiť do fínskeho zálivu, ma 4.2 plachtu, vraj slušne fúka a teší sa. My tiež, sme na ceste E20 do Petrogradu. Ako iste tušíte nejde, o žiadnu diaľnicu, dosť mi to pripomína poľské cesty, ale dravší vodiči. Prvú pokutu platíme už po hodine jazdy. Pif paf namerali nás radarovou pištoľou. Policajt vyzerá, že nemá ani šajnu, čo je Dopplerov jav, ale na displeji svieti 82 v obci. Som si istý rýchlosťou 60 km/hod, lebo mi blikali aspoň tri autá. Sedím v starom Vaz 1200S na zadnom sedadle a rozoberáme. Chcú 100 eur.

- U menja dľa vas 10 eur
- Márek ty nesirioznyj
- Sdelajem dogovor, sorok euro, eto vsjo...

Upozorňujú ma na ďalšiu kontrolu a najedovaní a ľahší každý o 13 euro na motorku odchádzame. Petrohrad, bývalý Leningrad alebo Sankt Petersburg je druhé najväčšie mesto Ruskej federácie s 4,7 mil. obyvateľmi. Leží pri Fínskom zálive, ktorý je súčasťou Baltského mora. Mesto bolo založené 1703 Petrom Veľkým na viac ako 40 ostrovoch v močiaroch pri delte rieky Neva a do vzniku sovietskeho Ruska bolo hlavným mestom. Sú to ruské Benátky a právom. Množstvo mostov, historických pamiatok a veľký prístav dáva veľkú budúcnosť rozvíjaniu sa vo všetkých smeroch. Z wikipédie vyberám zopár ďalších info, ktoré sa dozvedám až teraz: Zimný palác nechala postaviť dcéra Petra Veľkého, v Ermitáži je viac ako 3 milióny umeleckých diel z celého sveta a katedrálu sv. Izáka stavalo skoro pol milióna robotníkov počas 40 rokov a na zlatej kupoli je 100kg zlata. Treba vidieť aj petro-pavlovskú pevnosť, vasilievsky maják, letnú záhradu, nádherná je kazanská katedrála, smolnij, cárske selo, sú to typicky ruské stavby vačšinou z 18-teho storočia.
Ideme cez mesto asi 70-kou a predbieha nás BMW R1100S. Má naložené asi 150. Dobiehame ho na semafore, pýtam sa ho na nejaký bezpečný hotel. Privádza nás tam svojím tempom a my za ním.

Večer vyrážame s Tomášom do baru kúpiť pivo, Dáša perie a Bigbob varí na izbe špagety. S plnými igelitkami piva ma zastavuje Tomáš s otázkou: nedáme jedného čapáka?
Serjóža má na starosti administratívu hotela a ja mu objednávam pivo, máme dobrú náladu a on sa prezentuje tričkom zo Star wars s nápisom ja pabedil impériju zla. Irína je barmanka a chce sa paznakómiť. Prinášajú nejaký miestny strúhaný syr a pomaly sa dostávame do tempa, je tu časový posun o dve hodiny a my nemáme jasno koľko tu už sedíme. Keď prichádzame hore je zle, Dáša už vraj perie tri hodiny, je najedovaná a Bigbob je ticho a nerozprávajú sa s nami ani studené špagety. Že nám Baltik tak chutil nikoho nezaujíma.

Vyrážame do mesta, sme na vasilievskom ostrove a tu parkuje na rieke Neva slávna Aurora postavená na piedestál dejín. Výstrelom slepáka zo 152 mm-vého dela bol zahájený útok na Zimný palác, kde zajali a popravili dočasnú buržoáznu vládu, ktorá len pred rokom odstavila cársku rodinu. Aurora je veľký ruský symbol ideálne spracovaný na skresľovanie dejín podľa komunistických predstáv. Je to bojová loď, ktorá bola dokonca nasadená v rusko-japonskej vojne, ktorú Rusi prehrali. Pokúšame sa k nej dostať, ale všade sú hlavné dvojprúdové cesty a tie nás presúvajú z ostrova na ostrov a nedá sa odbočiť priamo. Na treťom moste to už psychicky nezvládam a ukazujem chalanom sem doľava cez protismer cez dve plné čiary. Idem prvý a zablokovávam premávku na Trockého moste, ukazujem autám nech stoja a chalanom nech idú. Z čierneho G-medveďa v prvej rade sa vystrkuje chlpatá ruka a zdraví, že OK. Nikto netrúbi a pomaly sa sunieme na Petrogradske nábrežie.

Obhliadame celý deň mesto a bránime sa náporu ruských dievčat chtivých odfotiť sa na motorkách. Každá druhá vyzerá ako manekýnka z tímu Dolce@Gabbana tak je to syzifovská námaha.
Večer Dáša zaregistruje veľký trajekt v doku vedľa hotela. Chce ísť niekam loďou. Destinácia je Helsinky.

Sadám si na policajnú motorku s nápisom Yamaha. Čudné, myslel som si, že vyrábajú len klávesové nástroje. Sedím vzadu a policajt dáva plyn, ide cez 100 po moskovskom prospekte. Sme obaja bez prilby a on mi ide ukázať, za čo nám dá pokutu. Mám chuť nakopať ho do zadku. Hádam sa s nimi, že tam nie je značka a mám pravdu, zasadá rada starších a prichádzajú s tématickým okruhom otázok:

- znáješ právila dorožnovo dviženija rossijskoj federácii? ....

Kde nie je značenie ani na ceste žiadne pruhy treba rozdeliť cestu opticky a ísť po pravej strane, tá cesta mala asi 30 metrov a krížom krážom parkovali autá. Astronomické návrhy na pokuty usmerňujem a dávam im za všetkých 30 euro.

Trajekt odchádza do Fínska až za dva dni, čo je neskoro. V hoteli si nechávame opečiatkovať víza kvôli registrácii - v Rusku majú nad tri noci nutnú prihlasovaciu povinnosť, meníme trasu, vypúšťame Murmansk a ideme do Fínska po asfalte. Za Vyborgom odbáčame na prechod Nuijama, absolvujeme kontroly a dávame si fínsku oxyterapiu, mierime na sever krížom-krážom, červené, žlté cesty, prechádzame okolo Kuopio, Kajaani, Rovaniemi, Inari a sme pred hranicou. Fínsko je krásne, je to krajina tisícich jazier, voňavých listnatých a ihličnatých lesov, niekedy aj pol hodinu nestretnete auto.

Neviem prečo, ale ideme ako prasatá, 160 – 180 km/hod. Prekračujeme polárny kruh. Bigoun ide na brzdy a my tiež, teplota na brzdových platničkách sa sa prehupuje cez 300 stupňov a rozdýchavame preťaženie cez 2 G. Stojíme. Po ceste prechádzajú losy, rýchlo vypíname motory a dávame si znamenie nevyrušiť ich. Aké krásne ušlachtilé zvieratá. Na benzínke sa pýtam chlapíka či je to jeho Goldwing stojaci obďaleč. To je Harley, Electra Ultra Glide či čo, vraj radšej dá svoju sestru do bordelu ako sadnúť na inú motorku. Bigoun obhliada v regáloch fínske pornočasopisy. Už dva týždne nebol doma.

Na nórskej hranici sa ma colník pýta či chcem pečiatku, je to určite pre niekoho vzácnosť, ale ja ďakujem, zaberá to miesto pre víza. Konečne sme v Nórsku. Je to nádherná krajina, vačšinou sa javí ako drsná, ale ja sa tam cítim príjemne. Cesta z Tana cez Vardo do Hamnigbergu pripomína nehostinný mesačný povrch, cesty sú úzke na jedno auto bez zvodidiel, niektoré pasáže treba prechádzať opatrnejšie, dosť nám fúka a všade tie hnusné losy, sú ich stovky a ohrozujú premávku. Odbočujeme z cesty, pomaly schádzame cez stráň zarastenú machom a kľučkujeme medzi veľkými skalami k Barentsovmu moru. Na variči sa varí sáčková polievka a my oddychujeme. Dáša zbiera mušle a ja si naberám slanej vody do dlaní a ochutnávam miestny sodík a chlór. Slanosť nie je nijako vysoká vzhľadom na topenie sa ľadovcov v severnom mori a nepresahuje 10 promile. Sedím na kameňoch a pripaľujem si cigaretu. Sme skoro v cieli. Kluci už sú nažhavení a nedočkaví. Pomaly ďalej zájdeš.

Dnes máme luxusnú večeru. Vyklepávam losie mäso so sekerkou, ako podklad mi slúži starý masový debilizátor, teda televízor. Tomáš na mäso pozerá ako bager na hlinu a ochutnáva a hodnotí ako výborné.

Na druhý deň sa venujeme výletným tempom ceste do Batsfjordu a ťaháme až na Nordkapp. Stojíme 80 km od Severného mysu a hľadáme ubytovanie. Pripúšťam, že sme premrznutí a treba sa zohriať. Chalani si sušia veci na radiátore v chatke a s vyloženými nohami na stole popíjajú pivo. My s Dášou sadáme na motku a pár kilometrov od kempu v krásnej zátoke to zapichávame a kvôli možnému príboju 20 metrov od mora staviame stan. Príjemne podúva vietor, vlny plieskajú o útesy a my v spacákoch máme dostatok času premýšľať.

Červená armáda v roku 1942 utrpela veľké straty a potrebovala viac zbraní a materiálu zo západu a jediná cesta k Murmansku a Archageľsku vedie cez Nordkapp. Touto severnou cestou prešlo viac ako 40 konvojov, pričom bola vyradená z prevádzky pýcha nemeckých námorných síl vojnová loď Tirpitz s 2000 člennou posádkou, 30 kanónmi, protilietadlovými zbraňami a torpédami.
Ako skončila rímska ríša, tak skončila aj tretia ríša a červené impérium a zrejme to je nezvratný osud aj ďalších štátov držiacich prechodne moc sveta.

Sedíme v reštaurácii, pochutnávam si na krevetách a pozerám z okna do nekonečnej diaľky/pozor nejde o teóriu nekonečna vesmíru&/. Nórsko považujem za jednu z najkrajších krajín Európy.
Prvý ide Bigbob a zrejme už sa vidí zajtra doma na gauči a ide ako prasa. Vchádzame do tiahleho pravotočivého stúpania a na trojke mám plný plyn a naklopená motorka odvaľuje každú sekundu 40m. Pri otáčkach 8000 uberám plyn, preraďujem na štvorku a dávam plný. Bigounove varadero je predo mnou 5 metrov a ja mu kývam do jeho spätného zrkadla. Dobiehame prvých policajtov v Škandinávii. Dobrzďujeme a držíme si odstup. Volvo odbočuje na vedľajšiu a Bigbob nezvláda situáciu a dáva plný. Školácka chyba, ktorá sa neospravedlňuje. Merajú systémom prejdená vzdialenosť za čas. Usmievaví páni v stredných rokoch vystupujú z S60-ky v plnej výbave. Hi guys a usmievajú sa. V tíme panuje dobrá nálada, všetci veria, že sa to vybaví /okrem mňa/. Bigoun čupí pri dverách asi 15 min., keď prichádza tvári sa ako poľský prezident v roku 1939 keď ich obsadili helmuti. Je mu treba resetnúť CMOS-ku a fakt nezvláda ani 8-bitové inštrukcie. 1200 Euro na motorku??? Zapaľujem si marlborku a moja tepová frekvencia vstupuje do anaeróbneho pásma. Sú féroví a dávajú nám džentlmenskú ponuku na najvyššiu možnú pokutu, vraj inak by nám zabavili moto a vodičáky. Pripravujem sa na negociačný rozhovor a rozmýšlam čo povedať, no asi len pravdu, že sme sprostí ako bedna gitu. Rozprávam sa asi polhodinku s policajtom a zjednávam pokutu na 300Euro na motku. Astronomická suma, ale toto kolo v ringu sme ustáli. Prechádzame do Švédska a od rána husto prší a občas sa to prestrieda krupobitím. Prechádzame polárny kruh a skúšam šplhať na konštrukciu s nápisom Arctic circle. Už je to dávno, čo som šplhal bez prírazu.

Hľadáme ubytovanie, sú dve hodiny v noci a prechádzame cez mesto, všetko je zavreté, až na Bed&breakfast, motel je otvorený dokorán, vchádzame dnu, je tam ticho a nikoho, počítač na recepcii sa hrá so screensaverom a my čakáme, voláme na čísla pod logom hotela, nič. Hľadáme kľúče od izieb, že sa ubytujeme sami, nič. Najedovaní odchádzame z hotela Bad&breakfuck inde.

Dávame niekoľko sto kilometrov po nespevnených vozovkách. Sú dve hodiny ráno a valíme to stodvadsiatkou po dobrom asfalte. Predo mnou sa objavuje rozkopaný pás cesty bez označenia. Je cez celú vozovku na dĺžku pár metrov. Brzdy idú na doraz a a v po nábehu na štrk ich púšťam. Varan robí sínusoidu, nabieham na asfalt a vyrovnávam rovnováhu a zároveň brzdím a darí sa mi na pár metroch znížiť rýchlosť na 50 km/h. Prichádza na rad asi 200metrový úsek bez asfaltu, plný hlbokého jemného štrku, teda podkladná vrstva pre nový asfalt. Po 20-tich metroch ide varan na ľavý bok a padá, pridávam gas a lietadlo sa dostáva do rovnovážnej polohy. Samozrejme som to prešvihol s plynom a padám pre zmenu na pravú stranu. Vážené dámy a páni, toto je núdzové pristátie, aussteigen. Je tma, ticho a varanove oči svietia na vrcholky stromov. Našťastie to bolo v pomalej rýchlosti, žiadne zranenia ani škody. Začína pršať. Ležíme v spacákoch a kvapky bubnujú na stan. Ráno zase prší, 1800 km prší. A vonku sa zotmelo.

Pred Malmo dobieham Caponord, vyzerá ako menší brat Varana, je to pražák Honza a pripája sa k nám. Chalani varia a chlastajú pivo a ja s Dášou odchádzam o jedenástej večer pár kilometrov k moru. Rozcvičujem sa a skáčem do ľadovej vody v Severnom mori. Je to vhodné tak pre ľadové medvede. Pár záberov kraulom a som vonku. Tep sa približuje k hraničným hodnotám a vrčíme naspäť. Ráno majú kluci v kempe problémy s majiteľmi, lebo chcú od nich umyť kuchynskú linku, vydrhnúť dlážku, kúpelňu a pod. Našim kamarátom to narušuje ich psychickú integritu a vyzerá to vážne. Za 66 euro za chatku by mohlo byť upratanie v cene, toto sme po ceste nikde nezažili. Vraj nestačí len hrubú špinu, ináč priplatia ďalších 15 euro. Nakoniec to nenažratí majitelia vzdávajú a odchádzame.

Prechádzame cez 10 kilometrový most do Dánska a krížom dole k Baltiku na trajekt. Kurtňujeme motky dole v podpalubí a všade okolo samé kamióny nalepené tesne na seba. Je problém cez ne sa dostať k východu. Asi neprejdeme, nakoniec sa odvažujeme cez 50metrovú úzku štrbinu medzi kamiónom a stenou, krokom sa posúvame k hydraulickým dverám, ktoré Bigoun s Dášou otvárajú nasilu, až kým niekto zvnútra nestlačí tlačidlo. Konečne sme v Rostoku. Bigounovi trčí z gumy plátno a ja prezúvam tiež. Prichádzame do Hondy a odtiaľ nás posielajú do nejakého ich spriazneného pneuservisu. Máme prichystané pneu. Ajjajaj. Dezén BT020. Niekde tí súdruhovia z NDR urobili chybu. Toto sa na Varana moc neobúva. Na kúsok nemeckej diaľnice s neobmedzenou rýchlosťou budú dobré. Sme v Berlíne. Je to najväčšie mesto v Nemecku. Je hlavným mestom a sídlom vlády s nedávno zrekonštruovaným Nemeckým parlamentom (REICHSTAG).

Po novembri 1989, keď padla Berlínska stena, veľa ulíc bolo prepojených a zmizol aj ostnatý drôt a hliadky. Doposiaľ existuje značný kontrast medzi obidvoma časťami mesta, ktorý spôsobuje najmä ekonomická úroveň medzi západnou a východnou časťou, ale taktiež nejednotný charakter obidvoch častí. Po okupácii mesta štyrmi víťaznými mocnosťami jednoliatosť mesta stále viac divergovala, západní Berlínčania zabudli na architektonickú minulosť a čím viac inklinovali myšlienke charakteru západného mesta amerického štýlu.

Naopak, východní Berlínčania si vybrali cestu zachovania charakteru starého Berlína. Preto východná polovica mesta poskytuje návštevníkom presnejší obraz o podobe Berlína z rokov dvadsiatych a tridsiatych minulého storočia.

Prechádzame cez Brandenburskú bránu, zastavujem jedného miestneho motorkára a robí nám sprievodcu po centre až k bývalému Berlínskemu múru. Tomášovi vo varanovi vrie krv, zastavujeme a dolievame chladiacu zmes do chladiča, na ruky, do chladiča... Sme šikovní. Vyrážame domov. Spíme na víkendovom stretnutí českých varaderákov v Krkonošiach a rozoberáme zážitky pri pečenom mäse, pive a vodke. Bola to vynikajúca dovolenka a niečo podobné každému doporučím.

Zopár údajov:

• prešli sme cez 11 štátov, 9200 km, 18 dní
• raz menená zadná pneu, predtým nová Michelin Anakee, veľa nevydrží, nedoporučujem na dlhé trasy
• cena za stany v kempoch od 300 Sk Litva po 1100 Nórsko
• chatky 60 - 70 euro v škandinávii
• luxusný hotel v Petrohrade 3800 rubľov noc pre dvoch
• spanie na divoko možné všade, v Petrohrade je výhodné sa ubytovať v hoteli, lebo presunúť sa do mesta trvá aj tri hodiny cez zápchy
• cena za potraviny v Rusku ako u nás, alkohol lacnejší
• Nórsko cena za potraviny x4 ako u nás, 0,4 becherovky stálo 9 euro
• vstup na Nordkapp 68 Nk motka + 2
• benzín Nemecko 1,3 euro, Fínsko 1,4 euro, Nórsko 11,9 Nk, Rusko 15,5 rubľa, Litva 2,9 LT, Estónsko, Česko 29,7 CZK
• trajekt Dánsko /Gedser/ – Nemecko /Rostock/ 280 Dkk 2 + motka
• zadná guma Bridgestone BT020 154 euro + prezutie 13 euro
• celkovo to stálo asi 100 000 Sk na dve osoby + motorka, jedna osoba + moto 65 000 Sk
• spotreba oleja - slnečnicový na hranolky 2 l, Castrol do motorky 0,25 l/1000km