Výlet za tisícku, no taký bol plán 5/6

5 deň.

Hrad Kaninë.

Ráno, neviem koľko bolo hodín, ale už nebolo šero vyrážam, jemne prší. Je to veľká škoda, pretože cesta Himarë ku Vlorë, kde je obec Kaninë a hrad je kľukatá a motorková. Viem, čo znamená mokrý, starý, sivý asfalt na Balkáne a v Grécku. Priľnavosť pneu ako u nás za mokra pri 1 stupni. No a tak trpím. Ľudia v obciach spia, premávka žiadna. Asi po hodine jazdy v kopcoch, kde je kľukatá cesta ale bez stromov, takže vidíš celé zákruty sa stala nemilá vec. Idem do svahu, vidím celú zákrutu, oproti ide malé nákladné auto, jeho rýchlosť sa mi nejako nezdá. To auto je máličko mladšie ako ja. Okamžite som pri pravej krajnici. Tá stará haraburda je naklonená a zaberá 2/3 môjho pruhu. Je mi jasné, že má staré smetiskové pneumatiky a vôľu na riadení 45 stupňov, ale prečo chce za rieku Styx zobrať mňa!

Jemne mrholí až po hrad Kaninë. Cesta pred Vlorë sa rozširuje a rýchlosť vrakov sa zvyšuje. Videl som tri čerstvo rozbité staré autá, lebo posádka, vždy to boli 3-4 chlapi šli asi do práce. Všetci vyleteli zo zákruty. Na celom výlete som nevidel nehody, len tam a vtedy.

Mapy.cz ma vedú po divnej záverečnej ceste. Zastavujem na pustom mieste pod hradom. Až hore zisťujem, že oficiálny vstup je úplne inde, čo mi nevadí. Hrad je vo výške 380 m nad morom a bol postavený v 3 storočí pred n. l. Miestnej pastierke pomáham zlomiť hrubú palicu, ktorú potom používa pri chôdzi a vyhráža sa ňou ovciam. Po prezretí hradu mám raňajky, Snickers, banán a americké mlieko, coca colu. Pekný výhľad je na Vlorë.

Fier, archeologický park Apollonia.

Je odo mňa vzdialený len 44 km a je po ceste. Páčilo sa mi v ňom viac ako v Butrinte. Parkujem na prázdnom parkovisku pri búdke 30 ročného predavača vstupeniek. Pre vysvetlenie, parkovisko má asi polovicu futbalového ihriska, jeho búdka je v rohu a ja stojím 2 m za ním. Všetko zo seba zložím, zamknem idem platiť, on vyjde von a hovorí, že musím stáť ďalej asi 5 m. Môj hlboký nádych a výdych je príkladným uvoľnením energie akú počas 1 hod vyprodukuje vodná elektráreň na Dunaji. Vidno, že dozrievam alebo starnem a preparkujem. Idem platiť. Karta 0 bodov, vstup je asi 600 LEK, 6 €. Akosi neviem nájsť ich peniaze. Ponúkam mu 10 €. Krúti hlavou. Nikde nikoho, ešte je zatvorené.

Vyberám mobil, píšem do albánskeho prekladača, že tu cestujem 3.000 km, nech si zoberie 10 € a dá mi lístok, zvyšok je jeho. Dlho na mňa pozerá akoby som vyzeral na albánskeho inšpektora z ministerstva kultúry a po dlhých sekundách mi dáva lístok. Beriem a šľapem do svahu. Po 10 m ma dobehuje a dáva mi späť 2 eurá.

Apollonia.

Založená v roku 588 pred n. l. Podľa odhadov v čase najväčšieho rozmachu tu žilo 60.000 ľudí. Lenže po zemetrasení v 4 storočí sa vraj zmenil tok rieky Vjosa a prístav na obchod bol zbytočný. Mesto začalo upadať a bolo opustené s výnimkou kresťanov. V súčasnosti je odhalená 1/10 plochy. Veľký kus práce a prachov tu odviedli francúzi v rokoch 1934 – 1938. Pokračovali aj po roku 1990, bolo tam múzeum s množstvom vykopávok. Po II. svetovej vojne sa o skúmanie riadne pričinili aj albánski archeológovia. Ako končí snaha dobrých ľudí? Vykradnutím a vyrabovaním múzeá v roku 1991. Znovu otvorené až v roku 2011.

No nič to nemení na skutočnosti, že tento areál je ozaj pekný, veľký a zaslúži si našu pozornosť. Páčili sa mi staré olivovníky, tie by vedeli rozprávať, žijú totiž aj 1500 rokov v okolí Palestíny 2000 rokov. Niektoré začínajú mať plody po 50 rokoch, ako nádejný pestovateľ musíš sa o seba dobre starať. Páčili sa mi skice ako mohli tie budovy vyzerať. Za mňa laika to bolo na úrovni Butrintu.

Pri odchode som pochopil, prečo som mal posunúť skúter. Hneď za pokladňou sa rozložila predavačka suvenírov. Ako dobre, že som zo seba neurobil hlupáka.

Pokračujem na sever ku sklamaniu dňa.

Durrës.

Do Durrës prichádzam z juhu po štvorprúdovej ceste, ktorú lemujú novo postavené obytné domy ale ozaj krásne. Nehovorím pár bytoviek ale množstvo, som milo prekvapený, to som nečakal. Keby ťa tam vyložili únoscovia, myslel by si, že si na talianskej alebo francúzskej riviére. V širšom centre prechádzam nejakým bulvárom s luxusnými hotelmi a butikmi a čumím, nie je to nič pre mňa, ale ultra moderní, solventní ľudia to potrebujú.

Navigácia tvrdí, že som v cieli, divadlo pre 20.000 ľudí nevidím. Chápem, okolo neho vyrástli domy, musíš prísť až k plotu. Obchádzam ho a vidím jeden neudržiavaný kus histórie s povaľujúcim sa komunálnym odpadom. Nemôžem tomu uveriť, z môjho pohľadu je hanba Albánska. Vznikol v 2 storočí, znovuobjavený v 60 rokoch 20 storočia Vangjelom Toci.

Z Durrës idem nesmierne preťaženou cestou na sever, častokrát ani neviem obísť stojace autá a je ozaj teplo. Kdesi predbehujem nemeckého devianta. Už neviem či mal Varadero alebo Suzuki V Strom 1000 ale na sedadle spolujazdca mal priviazanú nafukovaciu ružovú ženskú zo sexshopu. Ten trápny somár ma predbehol a videl som ako jazdí v hustej premávke. V jednej nepriehľadnej zákrute mu zachránil jeho bezcenný život policajt, ktorý šiel s majákmi vo svojom jazdnom pruhu, strhol to na krajnicu a debilko prežil. O pár sekúnd sa oproti vynorila kolóna limuzín, ktorá šla vo svojom pruhu.

Myslím si, že pamiatok a vzdelávania bolo dosť svoj plán mením, ruším túlanie po albánskom severe a držím sa pobrežia. Pred Shkodër odbočujem do Čiernej Hory.

Čierna Hora. Skadarské jazero.

Na hraničnom prechode je dosť aut. V Albánsku stál benzín 1.8 € a za hranicou na Lukoil o 50 centov menej. Postavil som sa do radu a samotní vodiči z aut ukazujú, že mám ísť dopredu. Tak som šiel. Na pumpe som usúdil, že krásnou cestou okolo Skadarského jazera sa odmením a prespím v obci Virpazar. Asi 5x, na mojich potulkách, ale stále v inom penzióne.

Okolo jazera idem po 15 hod je veľmi teplo, som celkom unavený, cestička je úzka a dávam pozor na nečakané stretnutie s autom. To auto je vždy v protismere. Inak to ani nie je možné. Výhľady stoja za to. Veď pozri. Ubytujem sa v prvom hoteli na malom námestí. Hotel Pelikan, 28 €, keď sa recepčná dozvie, že skoro ráno odchádzam, navrhuje, že mi pripraví balíček na cestu. Bude ma čakať ráno v chladničke. Celkom milé. Idem na námestie, sadnem do reštaurácie a pomaly sa plním jedlom a pivom. Na cestu k „môjmu domácemu v Chorvátsku“ nepotrebujem mapu. Prejdené 386 km, spotreba 3.1 l/100 km, čas jazdy 7:45 hod.