Motoride expedition Egypt alebo na dvoch kolesách k pyramídam 2/3

Deň 16. – 18.: Egypt

Skončili sme v egyptskom Luxore, kde naše plány nadobro skrížili policajné zátarasy. Rozhodli sme sa ukončiť naše putovanie Egyptom a vydať sa na cestu domov. Nemohli sme však vynechať Káhiru. Skoro ráno opúšťame Luxor a v sérii policajných konvojov a sprievodov sa napájame na púštnu cestu Asyut desert road. 400 km rovnej cesty cez púšť. Spíme v meste Al Fayuum nedaleko Káhiry. Nasledujúci deň sme vyrazili k miestu, ktoré sa stalo symbolom našej cesty, k veľkým pyramídam v Gize. Miesto navštevované tisíckami turistov z celého sveta plné dotieravých predavačov suvenírov. Ale pocit previezť sa na vlastnej motorke pomedzi pyramídy, jediný zachovaný div sveta, stál rozhodne za to. Odtiaľ sa presúvame do neďalekej Sakkary, kde sa nachádza stupňovitá Džoserova pyramída a okolo obeda sa už predierame zaplnenou Káhirou smerom na východ.

Noc nás zastihla na Sinajskej púšti, kde spíme pod hviezdami. Nasledujúci deň ráno prichádzame do prístavu, čas sa vlečie. Po západe slnka sme už na lodi, no neplávame. Celá loď vrátane kapitána čakala na západ slnka, aby sa mohli počas ramadánu najesť. Na jordánskych brehoch kotvíme okolo polnoci, no z prístavu nás púšťajú až po druhej v noci. Spíme na benzínovej pumpe asi 50 km za prístavom.

Deň 19. – 21.: Jordánsko, Sýria

Ráno nás budia dotieravé muchy, a tak sme na ceste skoro. Jordánsko prechádzame s jedinou zastávkou na benzín a vstupujeme znovu do Sýrie. Ľudia boli znovu nesmierne milí. V potravinách sme sa najedli, dostali sme chlieb aj ovocie zadarmo. Cez SMS dohadujem stretnutie so slovenskými vojakmi, ktorý slúžia na mierovej misii na Golanských výšinách. Prijali sme ich pozvanie na stretnutie, a tak sa púšťame po úzkych kľukatých cestičkách sýrskeho vidieka za nimi. Tu nám bolo jedinou navigačnou pomôckou GPS, keďže malé dedinky nemali buď žiadne značenie alebo bolo iba v arabčine. Aj keď sme v GPS nemali podrobnú mapu Sýrie, vedeli sme aspoň smer ako podľa kompasu. Keď sme si nevedeli rady, ľudia nás ochotne nasmerovali alebo aj odprevadili na správnu cestu.

Podvečer prichádzame do dedinky Jaba na okraji zóny separácie UNDOF. Slovenskí vojaci po nás prišli onedlho a tak sme s nimi vstúpili do zóny. Najprv sme strávili čas na menšej posádke, kde nás pohostili a potom sme sa už za tmy presunuli na pozíciu 10, kde je hlavný tábor Slovákov. Parkujeme motorky vedľa bunkra, v ktorom strávili Slováci nedávno celý mesiac počas júlových nepokojov medzi Izraelom a Libanonom. Strávili sme tu príjemný večer v kruhu vojakov a vojačiek a nechýbala ani slovenská večera.

Zónu UNDOF opúšťame skoro ráno a smerujeme do Homsu. Tu nás znovu srdečne privítala rodina Zahrovcov a Sammer nám spravil prehliadku mesta bez motoriek. Navštívili sme tržnicu, parfumériu, nakúpili vodné fajky, tabak, arabskú galábiu pre Francúza a navštívili niekoľko pamiatok. Večer sme boli pozvaní na ramadánsku večeru a aj keď sme mali pôvodne v pláne pokračovať v ceste, nemohli sme odmietnuť. Večera bola nevšedným zážitkom, na ktorý sa len tak nezabúda.

Ráno sme sa rozlúčili s rodinou a vyrazili k poslednej historickej pamiatke na našej ceste. Cesta stúpa v neuveriteľne strmých serpentínach a čoskoro parkujeme pred vchodom križiackeho hradu Crac des Chevaliers. Nie je to žiadna zrúcanina, miestnosti sú veľmi zachované, vrátane klenbových striech, rôznych ornamentov a aj kamenných umývadiel.

Po prehliadke hradu sme sa definitívne pustili na rýchly presun domov. Ako sa blížime k moru, ráz krajiny sa prudko mení. Po púšti už nie je ani stopy, krajina sa začína zelenať. Do Turecka prechádzame horským prechodom Kasab. Turci trochu zdržujú, ale nie je to nič hrozné. V Turecku sme našli konečne reštauráciu a dali sme si pizzu, aj počas ramadánu. Bolo to veľmi príjemné. Teplota klesá a začína nám byť zima. Nocľah sme našli na benzínke v horskej časti Turecka, ráno bolo len 7 stupňov.

Deň 21. – 24.: Turecko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko

Nasledujúci deň sme pokorili celé Turecko, prešli sme 1029 km. Žiaľ, neobišlo sa to bez problémov. Tým prvým bola pokuta za rýchlosť (125 km/h na 85 km/h) a potom neskutočné naťahovačky na turecko-bulharských hraniciach. Nervy dostali poriadne zabrať, na hranice sme prišli tesne po západe slnka a do Bulharska sme vstúpili až o druhej v noci. Museli sme aj zaplatiť pokutu vo výške 105 dolárov na osobu. Na hraniciach sme natankovali, najedli sa a zvalili sa priamo na verande obchodu zdriemnuť si na pár hodín.

Už o šiestej sme boli na cestách. Bulharskom sme doslova preleteli iba s jednou zastávkou na tankovanie. Prechod hraníc bol doslova otázkou minút a bol balzamom na naše duše utrápené byrokratickými papierovačkami v Egypte. Na obed už stojíme v Bukurešti a vynikajúco si pochutnávame na rumunskej kuchyni. Keď prichádzame k motorkám, objavujú sa prvé kvapky dažďa a čierne mraky neveštia nič dobrého. Za Bukureštou sa púšťa neskutočný lejak, akoby nám počasie chcelo vynahradiť, že sme dážď viac ako tri týždne nevideli. Obliekame dažďovky a zároveň sa s Francúzom lúčime. On smeruje na Nadlak a cez Maďarsko do Trnavy, ja na sever na Cluj, Satu Mare a domov do Košíc.

Túžba byť už doma bola v mojom prípade väčšia ako zdravý rozum a v meste Cluj Napoca, kde ma zastihla druhá dažďová vlna som už vedel, že dôjdem až domov. Dážď a hmla ma trápila celú noc a bila sa s neuveriteľnou únavou po krátkej noci ešte na tureckých hraniciach. Slovenské hranice prekračujem o štvrtej hodine ráno, kde ma už čaká manželka. Posledných 20 km do Košíc už bolo hračkou a o necelú hodinku som už spal vo vlastnej posteli. 1340 km, takmer sedemnásť hodín na motorke a štyri hodiny prestávok. Francúz spal v Nadlaku, o 11.36 mi písal, že je už v Komárne. Domov do Trnavy prišiel o pol jednej.