Fazerom po Balkáne, alebo Neprodaji svojeg oca kamen, cuvaj svoj pravi dom 3/4

Všadeprítomní operátori

V meste je bordelu asi ako vo francúzskom Marseille a určite menej ako v Neapole. Cez most sa vraciam za nákladným autom. Na Albánskej hranici platím 1 € za niečo a dostávam potvrdenie, čiernohorský zlatník, držiac môj pas sa pýta po nemecky, kde mám cigarety a koňak. To som nečakal a normálne som sa zarehotal. Váhavo to zopakoval. Odomkol som kufor, vybral som mapu Európy vo formáte A5, ukázal mu Košice, ukrajinskú hranicu a povedal, že tam stoja Malborky 1 $, čo je aj pravda. Hádam nebudem cez polovicu Európy niesť na motorke debilné cigarety. Bol to pádny argument. Ponaučenie - urob si na gombík OFF kryt ako majú piloti bojových lietadiel.

Čierna Hora. Znova

Od Ulcinj si to hasím okolo mora na severozápad v meste Bar idem do kopcov a do starého mesta. Sediac na skalách v Starom Bare som posmutnel. Môj zimný plán mal v itinerári nasledovné: nalodenie a cesta do talianskeho Bari a o 5 dní naspäť, veru nedá sa všetko. Zármutok zaháňam rozhovorom s mladými Moskovčankami, sú z nejakého tanečného súboru.

Potulky starým mestom

Sveti Stefan

Čiernohorci ho považujú za svoj malý Dubrovník. Prichádzam tam podvečer a nikto mi nechce dať Fazera do garáže a ubytovať ma na jednu noc. Znova idem okolo luxusného penziónu, Ferrari pred ním, z Moskvy samozrejme... Vnútri sa kúpu 70-ročné babky v zápasníckych plavkách - Angličanky. Cena 30 €!!! Fazer v garáži. Majiteľke chválim penzión, hovorí: “Čiernohorci sú veľmi lenivý národ, ale my sme pracovití!“ Akonáhle som zistil, že som v tom penzióne najmladší chlap, ihneď som si spomenul na pár mojich priateľov, ktorí by sa tými babkami nechali nejaký ten týždeň vydržiavať...

Pekné, malé, trošku snobské

Kotor

Je právom zapísaný v celosvetovom zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Škoda, že ho postihlo zemetrasenie v roku 1979. Mestečko ma bohatú námornú tradíciu, už v 9. storočí tu mali bratstvo moreplavcov - Bokelsjka mornarica. Starali sa o všetko - policajnú kontrolu lodí, tovaru, zdravotníctvo, karanténu, chorých a invalidov. Kotor bol v stredoveku mimoriadne vyspelé mesto. Pred hlavnou bránou parkujem vedľa poriadne otrieskanej Yamahy XT 600. Kufre obité, jej majiteľ, taliansky motorkár vo veku 50 r. sa dáva so mnou do reči. Silno prší, stojíme v nepremokoch a rozprávame sa ako dementi, on trošku anglicky a ja úboho nemecky. Chlap prešiel krížom krážom Albánsko a nadáva na Albáncov: sú to veľmi zlí ľudia a policajti si ma mýlia s bankomatom. Krásna príroda, krásna príroda...“ melie dookola. Otvoril kufre, nie viac ako 30 l objemu - spolu, stan, celta, pár kľúčov, voda, lekárnička, hrniec, varič. Žiadne sračky.

Kotor je najkrajší z pohoria Lovcén... Stačí, ak pred ním odbočíš do hôr smerujúc na dedinku Krstac.

Pohľad z Lovcénu na Kotor, božský pohľad

Chorvátsko

No, ale už je najvyšší čas švihať do Chorvátska, po „Jadranskej magistrále“ to nie je žiadny problém a od Dubrovníka sú v kopcoch dva pruhy a cesta míňa niektoré dediny, za 18 mesiacov pozitívne zmeny. V rýchlosti čapujem v Neume bosniacky 34 korunový benzín a hýbem sa medzi 8 - 10 000ot/min. O chvíľku som v Drveniku dedinka, v ktorej sa nastupuje na trajekt idúci na Hvar. Ubytovanie v apartmáne a polpenzia pre dvoch 50 € na deň. Celučičký čas som nosil v modrom vaku stan, spacák, nafukovačku zbytočne.

Manželka vystupuje z autobusu poriadne utrmácaná, ale s úsmevom. Nasledujúci týždeň sa nesie v znamení... Ako to nazvať... Telesných pôžitkov. Túlame sa motorkou hocikade, ležíme na „našej“ skrytej pláži a nič nám nechýba. Pešo šliapeme do okolitých hôr, kde je plno olivovníkov a voňavých borovíc. Nepozrieť horský masív Biokovo a Sv. Jure 1762 m je hriech, vstup 30 kuna.

Keď na Sveti Stefan, tak na moto, alebo bicykli