Cesta okolo Slovenska (28. 7. - 3. 8. 2001) 4/4

Po asi dvoch hodinách ideme späť lanovkou do Lomnice, obedujem hamburger a hranolky a tiahneme na Štrbské pleso. Bol som tam naposledy keď som mal asi 5 rokov, niečo si z tej doby dokonca pamätám. Zdržujeme sa asi hodinu, kupujeme suvenír a ovocie a celkom unavení sa vraciame do hotela. Sprcha, olovrant, krátky odpočinok a už ideme do Popradu navštíviť môjho kamoša Mira. Nakupujeme v miestnom obchoďáku, na námestí sme si pozreli nejaké pivné slávnosti, ale keďže neholdujeme alkoholu tak sme sa starali o svoje jedlo. S Mirom sme posedeli v nejakom podniku na námestí. V jednom výklade ma zaujal originál Indian Four z roku asi 1939, nepamätám si to presne. Hneď by som ho vymenil za jawku! Dnes to teda bol dlhý a vyčerpávajúci deň, nabehali sme síce len 93 kilometrov, ale stáli za to!

Štrbské pleso a Tatry

Štvrtok 2. augusta
Po výdatnom spánku vstávame o siedmej, moje kroky zase vedú do obchodu naproti. Po raňajkách nabaľujeme motorku, odovzdávame kľúče od izby a nakrátko zastavujeme v Poprade na nákup nášho veleobľúbeného ŽRÁDLA. Ja som ešte chcel ísť pozrieť hore do Červeného Kláštora, ale je to trochu od cesty a času nemáme navyše. Ideme teda do Levoče, kde fotíme klietku hanby a kostol Sv. Jakuba, ale predstavte si že dnu sa platí a navyše sa tam nesmie fotiť ani natáčať. Najbližšia zastávka je v Spišskej Kapitule, potom v Spišskom Podhradí. Na hrad sa nám veru sľapať nechce, preto po krátkej desiate ideme rovnou čiarou na Košice cez Krompachy a Margecany.

Klietka hamby v Levoči

Cesta je pekná, samé serpentíny, stúpania a klesania, znova raz dostáva zabrať motor, raz brzdy. Prechádzame cez cigánske osady, veru defekt by som tu dostať nechcel...no to by som ešte ako-tak odišiel, ale keby mi tak benzín došiel, no hotová smrť. Konečne sme v Košiciach. Naše kroky smerujú rovno na námestie, kde trávime zopár hodín obzeraním, jedením, fotením a telefonovaním. Márne sa snažím dovolať k jednej známej, u ktorej by sme mali akože prespať. Nikto však nedvíha telefón, už sme riadne unavení. Všetko sme pochodili, už niet čo obzerať a telefón stále nik nedvíhal. Nakoniec sme sa rozhodli ísť pred bytovku kde býva moja známa, buď ju tam počkáme alebo zistíme či nepočuje telefón. Zvoním pri bráne, nikto nič. Nechápem to, predsa sme boli dohodnutí. Po nudnom posedávaní na chodníku, keď už je tma, idem zazvoniť znova - už sa ozvala. Vraj sa ozývala aj predtým a čudovala sa čo jej nik neodpovedá, ale ja som naozaj nič nepočul! A s tým nedvíhaním telefónu bol problém v tom, že som mal jednoducho zlé číslo. Na porazenie! Sprcha, pokec so známymi a už aj trielime znova na námestie, keď nás prekvapí smutný telefonát z domu. Nebudem rozvádzať o čom sme hovorili, proste máme dôvod sa zajtra vrátiť domov, čím sa naša dovolenka skráti o dva dni. Ešte som sa narýchlo stretol s jedným kamošom a išli sme späť do bytu. Gabika zaspala hneď, ja ešte študujem mapu. Pekný deň, až na ten koniec. Prefrčali sme 132 km.

Pohlad na Košice z nedávno otvorenej Severnej veže Dómu Sv. Alžbety

Piatok 3. augusta
Vstávame ráno už o piatej, pretože sme sa rozhodli ešte narýchlo odskočiť na Zemplínsku Šíravu. Po raňajkách dávame izbu do poriadku, odovzdávame kľúče od bytu a smerujeme na Michalovce. Cestou zastavujeme pri akomsi pomníku (asi pre ruských vojakov), kde sú aj dva tanky, na jednom sa fotím. Keď som z neho zliezal, oprel som sa o delo ktorým sa stále dalo točiť (čo som však netušil) a keďže mi uhlo, nepekne som spadol, ale krv netiekla ani slzy neboli. Prichádzame na šíravu, jedna škaredá babizňa chce odo mňa parkovné, nepekne som sa na ňu pozrel a odparkoval som mimo jej rajónu úplne zadarmo. Je mi fest teplo, ženiem sa do vody, tá je superosviežujúca. Kde-tu nachádzam na hladine mŕtvu rybku, jednu som skoro prehltol, fuj!

Vraciame sa po tej istej trase do Košíc, na Margecany, kde odbáčam na Gelnicu. Tu sa začína nekvalitná cesta, záplata na záplate, diera cez dieru, všetko sa mi zdá ako zakliate, stretávame priemerne jedno auto za desať minút a obe strany cesty sú lemované cigánskymi osadami. Cesta je stereotypná a nekonečná, neviem sa dočkať kedy sa dostaneme do dedinky Mlynky, pri ktorej má byť tá povestná Kráľova Hoľa. Domorodci však tvrdia že som sa obabral, tá pravá Kráľova Hoľa je až pri Telgárte. No predstavte si, máme dve hole a sú od seba asi 30 km. No nič, Telgárt máme po ceste, tak pokračujeme. Pred Dobšinskou ľadovou jaskyňou odbáčam do Slovenského raja. Na dlhšie pešie túry akosi nemáme chuť a ani čas, tak sme ani nezosadli z motorky, iba som odfotil dve fotky a išli sme na Telgárt.

Teším sa na tú Kráľovu Hoľu, o ktorej sa spieva. Vraj na nej stojí vysielač a nie strom zelený, s hrbom nakloneným k tej slovenskej zemi. Veľké však bolo moje sklamanie keď som zistil, že celé pohorie je v hmle a to tak hustej, že ani domorodci mi nevedeli povedať ktorý z kopcov je tá hoľa. No nič, hmlu sa mi zrovna fotiť neoplatí, tak ideme ďalej cez Brezno, zastavujeme až v Dolnej Lehote, rodisku Sama Chalupku. Naša posledná zastávka bola na pumpe za Breznom, odtiaľto sme šli bez zastavenia rovnou čiarou domov. Prechádzame cez Banskú Bystricu, Zvolen, Žarnovicu, Novú Baňu a Nitru. Bola to dosť fuška na naše zadky ako aj pre motorku. Domov prichádzame chvíľu po polnoci, úplne zničení a unavení...ale celé to stálo za to!

Týmto chcem pochváliť Gabiku, že to so mnou na tej motorke zvládla, takisto aj motorku, že to so mnou a Gabikou vydržala úplne bez chyby, bez najmenšieho problému... Bola to pekná cesta, aj keď nechcene skrátená o dva dni.

Resumé:
-prešli sme 1723 kilometrov,
-spotrebovali približne 90 litrov benzínu = 2700 Sk,
-vyfotili 123 fotiek,
-zjedli 22 müsli tyčiniek
Celkové náklady (benzín, potraviny, ubytovanie, filmy, vstupné, lanovka, vyvolanie filmov) = 7500 Sk, čo je 3750 Sk na osobu/7 dní.