Náš výlet po Balkáne 2012 3/3

Sotva 10 km za hranicami nachádzame celkom dobre vyzerajúci penzión, kde dávame kávičku. Do Višegradu to máme sotva 10 km a tak zvažujeme, že sa po návšteve mesta vrátime naspäť. Pýtame sa na ubytovanie, ktoré po menšej dohode zjednávame na 10 € bez raňajok. Sváko čašník bol ústretový a veľmi rád nám poradil. Dokonca nám dáva mapu, ktorú má vo svojom stolíku. Nechávame mu zálohu a ideme sa pozrieť do Višegradu.

Do mesta nás vedie údolie s tiahlymi zákrutami a kvalitnou širokou cestou. Mali sme to fakt na skok a popri centre sa dostávame k rieke a mostu, ktorý som pri plánovaní trasy náhodou našiel na nete. Stojíme tam chvíľočku, keď tu zrazu vidím auto s vojenskou značkou v ktorej je slovenský znak. Vojaci si zase všimli slovenský znak na Kájovej Afrike a tak kúsok za nami parkujú. Stretnutie s krajanmi ďaleko za hranicami bolo obojstranne príjemné a konečne nám niekto zainteresovaný vniesol trochu svetla do balkánskeho problému. Chalani sú tam na misii, ako pozorovatelia už pomerne dlho, dokonca ich už zdravia aj ľudia na ulici. Hovoria o mínových poliach, ktorých je tu v okolí ešte stále dosť neprebádaných, tuším spomínal Goražde, ale aj o živote v meste, ako takom. Skvele nahodené mladé slečny, nezriedkavo opitý šoféri na cestách a fajčenie, ktoré je dovolené asi všade. Chalanisko vravel, že ešte aj doktorka, ktorá si pozerala jeho rtg snímky popri tom veselo fajčila. Zvečerieva sa a sem tam na nás kvapne, ale ľuďom hrnúcim sa do centra, akoby to ani nevadilo. Centrum je večer neprejazdné a tak sa poberáme späť do nášho predplateného penziónu.

Sváko nám po príchode otvára za penziónom akúsi uzamknutú ohrádku, kde sme ustajnili naše mustange. Odstrojenie netrvá dlho a už sme hore na Kájovom balkóne kde varíme poslednú spoločnú večeru, keďže Peťo ide zajtra do Chorvátska k moru. Ja, Kájo a Mata ideme ešte obzrieť slovenskú komunitu žijúcu vo Vojvodine pri Novom Sade. Večera bola pestrá, spríjemnená pivkom, trochou whisky a ešte bolo aj z raketového na zohriate. Na záver ešte sms domov o našej polohe a potom hurá spať.

Skoro, ako doma

11 deň 352 km, Bajina Bašta - Valjevo - Šabac - Nový sad - Báčska Palanka - Báčsky Petrovec

Po balkónových raňajkách sa začína baliaci proces a rozlúčka s Peťom, ktorý už je pripravený vyraziť svojou cestou. S prianím šťastného návratu domov sa spolu lúčime.

Na hraniciach nás odbavuje ten istý colník čo nás včera vpúšťal do Bosny. Rozdiel je iba v tom, že terazky je na inom priechode a o dosť príjemnejší, ako včera. Cesta nás vedie ihličnatými lesmi a malými dedinkami, ktoré mi pripomínajú rodnú hrudu. Ani som netušil, že Srbsko má takieto kopčiská. Asfaltka je síce kvalitne rozbitá no aj napriek tomu sa ide veľmi dobre. Čim viac sa dostávame na sever je okolie stále viac rovnejšie a od mestečka Valjevo je to už len samá rovina. Fasujem maďarský syndróm pri ktorom mám z celej cesty jedno veľké okno. Jediným svetlým okamihom bola obchádzka hlavného ťahu na ktorom prebiehala oprava cesty a tak sa predieram po celkom zaujímavých cestičkách s dierami kde by sa aj 6 fúrikov asfaltu zmestilo.

V meste Šabac trochu blúdime, ale jeden z miestnych nám radí, kde natankovať a ktorou výpadovkou na Nový Sad. Tankujeme plné nádrže, kupujeme ešte nejaké drobnosti domov a dopujeme sa kávou, kolou a energeťákmi. Sme už dobre hladný, ale do nového Sadu to máme už iba 70km a tak sa poberáme ďalej. Teplo, rovina, kopec áut a nuda. Všade na vôkol polia, polia a ešte raz polia. Pred novým Sadom prechádzame úzkym pásom lesného porastu, ktorý sa vymyká doterajšiemu rázu krajiny.

Pred bránami Nového Sadu stojíme na benzínke. Potrebujeme sa zase trochu osviežiť. Vyzvedáme od miestnej obsluhy, kadiaľ najlepšie ísť na Báčsky Petrovec. Ako nám radili, tak nám radili odbáčame na Báčsku Palanku, ktorá je iným smerom, ale podľa mapy sa v pohode dostaneme aj do Petrovca. Výjazd z Nového Sadu nemá konca kraja. Cestou obiehame pár áut z ktorých nám niektorí po zhliadnutí našich špz blikajú a mávajú. V meste sme sotva zhasli motory a už sa nám prihovára mladý Srb, s ktorým si na počudovanie celkom rozumieme. Odrazu sa cez ulicu nesie pozdrav „ Ahojte Slováci, kde sa tu beriete“. Ivan je asi 50tnik a neskutočne dobre vie po Slovensky. Dostávame pozvanie na kávičku, ktoré sa nedá odmietnuť. Naviguje nás kde sa stretneme a v spoločnosti jeho manželky trávime u nich doma hodinu príjemným rozhovorom.

Zvečerieva sa a o po krátkej navigačnej chybe, ktorú opäť konzultujeme sa dostávame do Báčskeho Petrovca. Sme hladní, ako Čenkovej deti a tak sa staviame v prvom fastfoode, ktorý sme našli. Dávame si dosť štipľavé zapekanky, ktoré nám pripravuje veľmi milá teta, s ktorou sa dohovárame, ako ináč po slovensky. V bufáči je teplo a tak čakáme na svoje žrádlo vonku. Do reči sa s nami dáva chlapík na bicykli, ktorý nám ozrejmil, ako sa sem slováci dostali a kde všade navôkol sú ešte slovenské dediny. A veruže je ich tu hodne.

Nájsť ubytovanie je zdá sa nad naše sily a stanovanie nám narúša čierny búrkový oblak nesúci sa našim smerom. Blúdime hore dole, dole hore až konečne kúsok za mestečkom nachádzame penzión nesúci meno Čárda. Môj starý otec kedysi fajčil Čárdy. Majiteľ nevie po slovensky ani prd. Na prelomenie rečovej bariéry si pozýva svojho pracovníka, ktorý vraj slovensky vie. Prichádza chlapík s ktorým sme sa rozprávali pred miestnym bistrom a ten nás s úsmevom víta. Prechádzame veľkým dvorom a zo slovami „ načim pozrieť či sú izby narichtuvanie“ nás vedie do našich izieb. Aby sme mali pokojný spánok dávame mašiny do skladu. Píšeme sms o našej pozícii, ako každý večer a už sa váľam v posteli.

Izby sú v pohode a teplá sprcha ešte viac. Za posledné peňáze si dávame pivko a Kájo aj tajomnú polievočku. Teda aspoň podľa jedálnička, ktorému nerozumieme. Z tajomnej polievky sa vykľula celkom fajná držková. Za úplne posledné peňáze si dáva Mata na záver ešte z dobrej domácej, ktorú jej nalieva majiteľ a potom sa uberáme do izby, kde behom chvíle upadáme do komatu.

Všade dobre, doma jednoznačne najlepšie

12 deň 550 km, Segedín - Szolnok - Hatvan – Salgotarján – Obeckov

Je ráno a pred nami posledný úsek cesty domov. Obávam sa, že ten najhorší. Brána je ešte zatvorená a nevieme nikoho nájsť tak sa len tak prechádzame po areáli. Kone, kravy, ovce, kozy, zajace, sliepky a kopec starodávnych strojov na obrábanie zeme ležiace všade, ako dekorácia penziónu. Dostávam sms od žienky, že ma budú čakať na salaši Sklabiná. Idú tam na promočnú párty, takže ich doma nenájdem. Pred ôsmou hodinou prichádza Daňo. Chlapík čo nás včera ubytoval. Otvára nám bránu, ktorou vylietame, ako poštové holuby.

Od rána sme prešli sotva 40 km, ale akosi sa neviem dostať do tempa. Drieme sa mi, ako po prebdenej noci a tak sa zastavujeme na benzínke. Dávam kafé reznuté redbulom a kupujem pár balíkov výrazne lacnejších cigariet, ako u nás doma. No veru poviem Vám, že táto kombinácia má niečo do seba a stojíme už iba na hraniciach. Kolóna je dlhá, hlavne tá z Maďarska vyzerá na niekoľko hodín státia. Hrnieme sa dopredu a radíme sa maximálne dopredu ako sa to len dá. Srbi nás skontrolovali rýchlo. Maďari sa radi pozerajú do kufrov a tak im ich na vyžiadanie otvárame. Cigarety som mal v tankvaku a tak mi v kufri len domačkal chlieb, ktorý mu zrejme pripomínal kartón cigariet.

Cestu od Segedínu, respektíve od Makó som už pár krát absolvoval. Už tradične však blúdime v Szolnoku. Pýtame sa chlapíka na cestu von z mesta. Ako sa snaží tak sa snaží, nemá šancu nám to vysvetliť. Určite nie po maďarsky. Chápem len doľava a doprava. Viac som za tých vyše 30 rokov pri hraniciach nepochytil, Kájo s Matou nie sú na tom o nič lepšie. Chlapisko sa teda nasjal, sadol do auta a vyvádza nás z mesta von. Pre istotu nám dáva aj svoju mapu.

Od tej doby sa ešte síce pár krát zastavujeme, ale v podstate až po Slovenské Ďarmoty ťaháme nonstop. Odtiaľ to máme domov už iba sotva 20 km, ale na posledné úseky si dávam vždy najväčšieho bacha. Prichádzame na salaš, kde na mňa už všetci netrpezlivo čakajú. Staršia dcérka Nina (7) sa mi hádže na krk a mladšia (1,5) len nesmelo zisťuje, že som to naozaj ja. Šťastný návrat domov je absolútny základ celého výletu, nech výlet dopadne akokoľvek. S Kájom a Matou dávame poslednú spoločnú kolu tohto tripu a potom sa už poberajú domov, ktorý je zo salašu takmer vidieť.

Po príchode domov píšem sms Peťovi, ktorý sa vraj akurát trepe z benzínky na ktorú musel šľapať skoro 2 km pešo. Kontrolka hladiny „ovsa“ jeho mustangu sa zrejme pokazila a tak sa z mustanga stala tvrdohlavo stojaca mulica (20km pred Viedňou). Všetko nakoniec dopadlo dobre a večer mi píše o svojom šťastnom návrate domov čo je pre každého z cestovateľov to najpodstatnejšie.

Balkán splnil všetky moje očakávania a mnohé ďaleko, ďaleko prekonal. Prírodné krásy a zákutia sa Vám v mnohých prípadoch snažia vyraziť dych a ponúkajú presne to po čom túži srdce každého cestovateľa. Navzdory vojne, ktorá sa prehnala takmer celým Balkánom sú ľudia ústretoví, vždy ochotní pomôcť či poradiť cudzincom v tiesni. Rôznorodosť, ktorou Balkán oplýva predstavuje naozaj vzácnu zmes korenia, ktorú je ale najlepšie koštovať sám a na vlastnej koži. Príbehy, zážitky a dobrodružstvá, ktoré Vám článkami a fotkami približujeme je ako hovoriť o skvelom koláči, ktorý my vychutnávame, zatiaľ čo vy sa iba prizeráte. Myslím, že neoľutujete ak sa vyberiete ochutnať.

Absolútne na záver ďakujem Momulovi za prípravu motorky na tento naozaj skvelý trip, ako aj všetkým účastníkom zájazdu, ktorí to so mnou vydržali až do konca. Mať pri sebe ľudí na ktorých sa môžete spoľahnúť je veľmi dôležité a som rád, že som tento trip absolvoval práve s nimi. Veľké ďakujem patrí mojej žienke Marcelke, dcérkam Nine a Linde a všetkým blízkym, ktorí nám držali palce a modlili sa za nás šťastný návrat domov.