Alpy - Friaul je tajný tip za humnami! 2/5

Toto sedlo je skutočne nádherné, sporadická premávka (zákaz vjazdu nákladných áut), nás na dĺžke 14km vyvedie po sérii serpentín, neskôr tiahlymi stúpaniami lesom, a napokon strmými galériami až do sedla so zaniknutým hraničným priechodom, všade nad nami typické dolomitovské bralá. Južná rampa, tak to už je iné kafe, a rozumiem, prečo sem náklaďáky nesmú: séria vzrušujúcich serpentín, prekonávajúca len po Timau vyše 500 výškových metrov, krkolomne zarezaná v takmer kolmej skale, vracáky v tuneloch a galériách, tak to už hej! Ani výška nad 2000m nám vôbec nechýba.

Onedlho už klesáme exponovanými serpentínami Plöckenpassu do Talianska

Pokračujeme na juh, a za Paluzzou odbočujeme na most doprava na Sútrio, a v ňom doľava, smer sedlo Monte Zoncolan (1740m). Monte Zoncolan je vlastne najvyšší bod rovnomenného lyžiarskeho strediska, a preto najskôr stúpame kvalitnými serpentínami pod hranicu lesa, kde sú záchytné parkoviská. Strmým rozbitým asfaltom (pred parkoviskami strmo doľava a potom znova doľava krížom cez zjazdovku) pokračujeme na neoznačenú cestu doľava, a stúpame serpentínami a traverzmi s neopísateľnými výhľadmi, cez svahy, ktoré sú v zime zjazdovkami, až do sedla.

Stúpanie na Monte Zoncolan je neopopísateľné - a toto sedlo ani nie je na mapách!

V opustenom sedle sa nám otvárajú nádherné výhľady na celý Friaul a hrebeň Karnišských Álp severe. Mňa už ale začína pomaly zaujímať vec, kvôli ktorej sme sem ako jednej z hlavných atrakcií vôbec prišli: a síce západná rampa Monte Zoncolan: už zo sedla vidieť uzučkú cestu, staručký rozbitý asfalt a ostré serpentíny. Po pár minútach klesania prichádza naozajstný bonbónik, opisovaný vo všetkých cestopisoch, a síce séria neosvetlených, nízkych a úzkych vlhkých tunelov s mokrým vymletým dnom z kameňov a blata.

Pri výjazde z jedného z tunelov badáme dokonca silený úsmev

Na konci každého tunela je našťastie svetielko, ktoré sa mení na svetlo, a tak si po tomto dobrodružstve za posledným tunelom chvíľu vychutnávame výhľady z terasy, aby sme sa následne ponorili prudkými klesaniami do lesa. Zdraví dorážame do dediny Liaris, a neskôr Ovaro (525m.n.m., čiže zo Zoncolanu je to sem 1200 výškových!!!), nasleduje Villa Santina. Tu odbočujeme na západ, smer Ampezzo, a v Ampezze doprava na sever, smer Sáuris. Po pár kilometroch začína jazda fascinujúcou roklinou Lumiei! Sotva na mape zvýraznená, táto cesta nám poriadne dobíja adrenalín, úzka roklina, cesta vysekaná v skale nad stámetrovou priepasťou, vysoké mosty, dlhé galérie, a takto traverzujeme až k priehradnému múru jazera Lago di Sáuris (977m).

Keby Patrícius nešiel na diaľkových, bolo by ho na fotke lepšie vidno (vľavo)

Tu prechádzame po priehradnom múre z Mussoliniho čias, nasleduje tajomný tmavý vlhký a úzky tunel s niekoľkými zákrutami v skale, a po ňom už stúpame lesnými serpentínami na totálne idylické miestečko, tiché sedlo Pass di Pura (1425m). Hore na lúke si vychutnávame toto osamelé miesto, a vraciame sa k jazeru Lago di Sáuris, smer osada Sáuris di Sopra (1362m) a sedlo Sella di Razzo. Počas tejto cesty, ktorá je opatrená novým asfaltom (dlho tu bola cesta len makadamová, zosunutá a uzatvorená, aj na mapách je označená iba prerušovanou čiarou) stúpame úžasnými strmými serpentínami, a prekonávame sedlo, ktoré ani nie je pomenované na mape, a sme dojatí nádherou tohto miesta, s výhľadmi na typicky dolomitovské hrebene na oboch stranách, a azúrové jazero Lago di Sauris hlboko pod nami.

Jednoducho razancia -Milan stúpa od jazera Lago di Sáuris na západ po novej ceste k Sella di Razzo