Pamir Trip 2017 - 1. časť - Stredná Ázia 4/6

Deň 31 – 05.07. – 125km – Bartang Valley

V noci som sa celkom fajn vyspal a tak vyrážam znova v smere proti prúdu rieky Bartang. Cesta je technicky taká akurát. Za riaditkami sa nenudím, no nie je to ani nič extra náročné. Povrch je prevažne kamenistý a ujazdený, miestami moju bdelosť skontroluje sypký piesok alebo prejazd nejakého malého potoka. Míňam niekoľko dediniek, v jednej z nich sa obvykle pýtam na vodu a následne som pozvaný do ich obydlia, pohostený chlebom a čajom. Mliečnym výrobkom sa zatiaľ radšej vyhýbam. Tu v Bartangu sa mi ďalšie žalúdočné ťažkosti riešiť nechce. Po vyčerpaní obvyklých tém a mojej slovnej zásoby sa poberám ďalej. Zistil som, že voda je niekde medzi 20 metrami a 20 kilometrami.

Prechádzam množstvo malých mostíkov a sem-tam sa cesta vzdiali od rieky, aby prekonala nejaký úsek cez hrebeň a potom znova klesla k brehu. Takto sa postupne dostávam až do posledného civilizovaného miesta v údolí – dediny Kudara. Dedinka je to chudobná, hneď ako zastavujem sa okolo mňa zhŕkne kŕdeľ zvedavých detí. Nechávam im nejakú drobnosť na pamiatku zo Slovenska a vyrážam na najotáznejší úsek údolia.

Nasledujúcich 25km cesta ešte stále kopíruje breh rieky, no je už viditeľne menej používaná. Sú tu väčšie kamene a cestu často križujú bočné prítoky, ktoré sú teraz už neškodné. No stopy, ktoré na ceste zanechali, dávajú najavo, že sa vedia tiež riadne rozparádiť. Míňam buldozér s dvojčlennou posádkou, ktorý odpratáva kamenný zásyp. Jeden sa sťažuje na sračku, tak mu dávam nejaké živočíšne uhlie a pokračujem ďalej.

Sem tam je cesta fajn, inokedy si musím na pešo oskautovať kadiaľ vlastne ísť, keď ju v kameňoch vôbec nie je vidno. Blížim sa ku gigantickému spoju dolín, kde cesta začína stúpať. Je čiastočne zasypaná veľkými kameňmi a stúpanie je také prudké, že len zriedkavo môžem zaradiť 2ku. Ako bonus sa mi do cesty stavajú 2 úseky kde je cesta úplne zmytá vodou, ktorá po úbočí tiekla. Je vidno vyrobený chodník a som neskutočne rád, že som na ľahkej motorke. S ťažkou by som naozaj veľmi silno zvažoval pustiť sa do obchádzania. V prípade pádu by to s ťažkou motorkou bola konečná. Pre motorku určite.

Na CRFke to dávam nakoniec v sedle a stúpam ďalej. Cesta sa zalomí okolo kopca a prudké stúpanie začína byť ešte prudšie. Prakticky sedím na nádrži a na jednotke držím plný plyn. A keď hovorím plný myslím naozaj plný. Takto sa prebíjam hore a dúfam, že to čoskoro skončí. Niekoľko vracákov a neustále voľné kamene preverujú moju chabú motorkársku zdatnosť. Miestami si hovorím, čo tu do prdele vôbec robím.

Prekonám ešte jednu alebo dve strže a 2 zásypy v prudkom svahu a konečne sa cesta začína narovnávať. Na asi 5 kilometroch sme nastúpali cez 500 výškových metrov do výšky tesne pod 4000mnm a na motorke to je cítiť. Pred sebou vidím dúhu. Povznášajúci pohľad. Dokonca na fotkách to pôsobí malebne, no v praxi to znamená že kúsok predo mnou prší. Teplota klesla niekam ku 10 stupňom.

Míňam jedného pastiera a popri nejakej riečke ma cesta vedie do úžasného otvoreného priestranstva Pamírskej náhornej plošiny. Po niekoľkých kilometroch je pri riečke pekný trávnatý flek. Ešte sa preveziem kúsok ďalej ale nakoniec sa vraciam a končím tu tento pomerne náročný deň.

Deň 32 – 06.07. – 310km – Bartang Valley – Murgab - Alichur

V noci bola celkom zima, ale po vylezení zo stanu sa na mňa smeje krásna modrá obloha a na slnku je úžasne. Vyrážam na cestu krížom po Pamírskych pláňach. Podklad je akoby dno vyschnutého jazera. Je tu vyjazdených viac ciest, ale dá sa bez problémov ísť hocikade kam si to namierim. Mať tak väčšiu benzínovú rezervu, tak by som sa tu milerád pomotal. No nedá sa. Ale aj prejazd „po hlavnej“ je fantastický. Plošina má obdivuhodné rozmery a lemujú ju stále vysoké hory, ktoré vzbudzujú rešpekt. Slnkom zaliatou krajinou smerujem ku kopcom, ktoré sú zjavne čerstvo zasnežené.

Často stojím a fotím. Stretávam ďalšieho cyklistu. Opäť Švajčiar, sťažuje sa, že už 3 dni nikoho nestretol. Je parádne vybavený, vždy obdivujem kam to tí cyklisti na ten bicykel všetko napchajú. Tento dokonca nemá žiadne veľké bočné tašky ako väčšina ostatných, ide celkom na ľahko. Ideme z rovnakého smeru, tak si porovnávame zážitky.

Od hlavného pamírskeho ťahu M41 ma delí už necelých 50km, keď sa cesta a okolie opäť zmenia. Znova brodím malé riečky a viac krát riešim križovatky a smer ktorým pokračovať. Často sú to len obchádzky úsekov keď je vysoká voda. To ale nemám vopred odkiaľ vedieť, tak sa tu motám trochu ako zblúdený Holanďan. Z pomedzi kopcov ma cesta dovedie na úplne rovnú prašnú plošinu, ktorá je na pohľad rovná ako zrkadlo. No realita taká hladká nie je. Cesty sa následne delia a delia až zmiznú, a ja idem znova len podľa smeru ku hlavnej ceste.

Do cesty sa mi postaví ešte jeden plnohodnotný brod. Cez ten ale cesta viditeľne ide, takže sa do neho vrhám bez nejakého väčšieho rozmýšlania. Celkom som ho podcenil, voda mi ide cez predný blatník čím si na seba robím krásnu sprchu. Po prejazde som skoro celý mokrý. Aj tak začína pršať, takže je to jedno, hlavne že som to prešiel. Druhý krát by som ho ísť ale nechcel.

Po napojení na cestu M41 - Pamir Highway sa poriadne obliekam, lebo je zima. Idem smerom na mesto Murgab. V ceste mi stojí najvyšší bod Pamir Highway, a síce sedlo Ak Bajtal s výškou 4655mnm. Tesne pred záverečným stúpaním vidím na odpočívadle odstavenú zaprášenú Toyotu. Na ceste je slušná roleta, takže detailne ju neštudujem. Napriek tomu si všimam, že je na nej nejaký nápis česky, takže sa točím a zastavujem. Vykľuje sa z toho veľmi príjemné stretko s Jolčou a Luďou alias „Po vlastní ose“. Tí majú svoju cestu naplánovanú snáď najvoľnejším možným spôsobom. Pamír majú už celý pobehaný, tak mi dávajú tipy a rozprávajú ako kde bolo. Ja ich inšpirujem s Bartangom, teda aspoň jeho vrchnou časťou, ktorá bola skutočne fantastická.

Onedlho narazím na tabuľu s nápisom sedlo Ak Bajtal. Toľko krát som ju videl na fotkách a teraz stojím pri nej. Je to ale zavádzajúca tabuľa, pretože je niekoľko sto metrov pod samotným sedlom a na druhej strane je potom ešte jedna. V samotnom sedle nie je nič a v zamračenom počasí po daždi pôsobí až deprimujúco. Klesám teda dolu, na chvíľu sa mi roztrhá oblačnosť ale do Murgabu už prichádzam s jemným dažďom.

V hoteli Pamir si dávam celkom fajn boršč a nejaké mäso. Potom už hľadám pumpu, ale nič podobné ako klasická pumpa tu nie je. Na konci mesta nachádzam šopu a kupujem len 5L s tým, že podľa mapy v 100km vzdialenej dedine Alichur by mala byť tiež pumpa. Vyrážam teda po M41 „naspäť“ smerom na Khorog. Za Murgabom ma na chvíľu zastaví ďalší pohraničný checkpoint, ale obsluha obeduje, takže je to rýchly proces a neobťažuje sa obvyklým zapisovaním údajov GBAO permitu.

Cesta do Alichur je pekná, vzdialene pripomína otvorené priestranstvo na konci Bartang Valley. Je tu ale asfalt, premávka a dokonca aj mobilný signál. Cestou stretávam znova partiu 4 švajčiarov na afrikách z Khorogu. Prešli Wakhan a navštívili jazero Yashikul. Veci, ktoré mňa ešte len čakajú.

V Alichur potom končím deň. Je zima, fučí a možno bude znova pršať, tak beriem homestay za 7 dolárov.

Deň 33 – 07.07. – 238km – Alichur – Khorog

Ráno je krásne slnečno, v dedine sa pýtam po benzíne. Zakrátko zisťujem, že benzínu tu niet. Najbližší je v Murgabe a potom až niekde pred mestom Khorog. To nie je ideálne, do Khorogu je to totiž cez 200km a všetko čo mám so sebou, je niečo málo v nádrži a 6L v kanistri.

Chcel som pôvodne odbočiť do Wakhanského koridoru, no v tejto situácií si to netrúfnem a preto smerujem rovno do Khorogu. Cesta za Alichur po náhornej plošine je úchvatná. Premávka je slabá a na obrovskom otvorenom priestranstve sa vyníma niekoľko jazier. Po neoznačenej odbočke do údolia Wakhan míňam ďalšiu zaujímavú odbočku do dedinky Buluknul. Aj tá musí počkať.

Ešte chvíľu idem po slušnom asfalte, no to sa rýchlo mení a asi 30km idem po veľmi zlej ceste-neceste. Po opustení murgabského rajónu začne cesta klesať a nakoniec sa objavuje aj asfalt. Oteplilo sa a postupne sa mení aj okolie. Najprv sa ukazujú len nejaké kríky a trochu zelene, ale čím nižšie sa dostávam do údolia tým je zelene viac a cestu lemujú dokonca stromy.

Posledných 50km pred Khorogom je už pomerne husto osídlených. Sú tu už aj nejaké pumpy, ale vyzerá to, že dôjdem až do mesta, takže nezastavujem. V Khorogu mierim do potravín, doplniť nejaké zásoby a náhodou nachádzam parádne bistro, kde majú burgery na európsky spôsob. Po zhruba mesiaci stredoázijskej kuchyne si túto príjemnú zmenu jedálnička vychutnávam naplno aj s kolou.

Končím znova v Pamir Lodge. Znovu stretávam niektorých, ktorí prišli pri mojom odchode a naopak.

Deň 34 – 08.07. – 0km – Khorog

Nasledujúci deň len oddychujem, kontrolujem motorku. Zisťujem, že ložisko riadenia už začína mať vymlátenú polohu a má tendenciu aretovať rajdy na stred, zatiaľ je to ale v poho. Skladám ďalší plán, poobede sa prechádzam po meste a riešim nákup. Večer s jednou cyklistkou zo švajčiarska ideme na večeru do indickej reštiky.

Deň 35 – 09.07. – 266km – Khorog - Iškašim – Langar

Dnes ma čaká Wakhan. Názory naň sa rôznia. Niektorí vravia, že je to top z Pamíru, iní vravia, že to nie je nič špeci a hlavne cyklisti vravia o zlej ceste. Všetci motorkári, ktorých som stretol sú drsní a vravia, že cesta je v pohode.

Počasie nie je nič moc, vyrážam za jemného dažďa. Na ceste je ale väčšinou asfalt, takže to ubieha. Prvých 100km do Iškašimu mám pocit, že cesta je ako cez kopirák cesty medzi Khalay Khumb a Khorogom a tak nejak ma to nebaví. Za Iškašimom sa údolie zatočí na východ a po chvíli sa trochu otvorí. To už je zmena, ale nejak ma to neberie. Aspoň počasie sa vybralo.

Asi po 50km končí asfalt a cesta je pomerne sypká. To ju spolu s výjazdmi a zjazdmi nerobí príliš zábavnou. Je mi jasné, prečo sa cyklistom moc nepáči. Po sypkom podklade sa nedá do kopca šliapať a musia všetky aj malé stúpania tlačiť. Ak je povrch dostatočne zlý tak musia na tenkých gumách tlačiť aj po rovine. Nezávideniahodná situácia.

Na motorke je to lepšie, no povrch je tak akurát na pomedzí toho, že akonáhle dosiahnem rýchlosť pri ktorej motorka už pomerne stabilne drží smer, idem tak rýchlo, že sa necítim komfortne. Akonáhle spomalím, tak začína predok aj zadok plávať. Tak sa postupne kilometer za kilometrom prebíjam až po dediny Zong a Langar. Tu cesta odbočuje do svahu a stúpa prudkými serpentínami vysoko nad úroveň rieky Panj. Stúpanie je ale kamenisté a hoci je rozbité, ide mi sa lepšie ako dolu v údolí.

Zopár kilometrov nad dedinou stretávam odstavené auto a vodič sa pýta, či mu nemôžem dať nejaký benzín. Zásobu nejakú mám, no pre auto v týchto podmienkach je to žalostne málo. Napriek tomu mu venujem aspoň 1,5L PETku s tým, že snáď niekto pomôže aj mne, ak to bude niekedy nutné. Pre mňa je to takmer 50km, taká železná rezerva. Pre neho možno tak dolu do dediny na pumpu.

Cesta pokračuje zarezaná vo svahu a za mojím chrbtom sa začínajú otvárať parádne výhľady na pohorie Hindúkuš, kde sa nachádza nemálo 7 tisícoviek.

Na večer nachádzam fajn zelený spotík aj s nejakými stenami, ktoré využívam ako vetrolam. Celkom nečakane mi končí sprej na reťaz, tak núdzovo mažem aspoň WDčkom.

Deň 36 – 10.07. – 110km – Langar – Khargush – Bulunkul – Yashikul

Na ceste ďalej smerom ku M41 ma čaká ešte jeden horský prechod. Cestou k nemu sa niekoľkokrát navzájom obieham so starou Toyotou Rav4 s britskou značkou. Stretávame sa na pohraničnom checkpointe pri osade Khargush. To je zrejme len obydlie pre poharaničiarov. Neskúmal som to ale pôsobilo to na mňa tak. Kecám s Britmi, auto kúpili za 300 libier a vydali sa na cestu do Ulanbátaru.

Po kontrole začína cesta pomerne prudko stúpať a sú na nej celkom veľké kamene. Po výjazde na hrebeň sa ukáže jazero Khargush. Pod polooblačnou oblohou má zvláštnu farbu, tak trochu splýva s okolím. Je celkom zima, tak čosi obliekam, znova ma dobiehajú Angličania.

Záver Wakhanského koridoru už je len roleta, roleta a ďalšia roleta, až kým sa nenapojím na Pamir Highway. Znova sa kochám úžasnou scenériou Pamírskej náhornej plošiny s nádherným výhľadom na jazero Tud-Kul. Pokračujem pár kilometrov po asfalte po odbočku na Bulunkul. Prašnou cestou prichádzam do chudobnej dedinky. Hneď ma odchytáva miesta kuchárka, či sa chcem najesť. Ponúkne mi pečenú rybu, tak neváham a už o chvíľu si parádne pochutnávam. Spoločnosť mi robia 2 cyklisti z nemecka a zhovorčivý Angličan James, ktorý cestuje miestnou dopravou.

Vonku ešte navštívim obchod , ktorý je neprehliadnuteľne označený nápisom SHOP a ako zjavenie tu pôsobí zelená Škoda Felicia s tadžickou značkou. Od miestnych sa dozvedám, že ju dostali darom od českej posádky pred niekoľkými rokmi, po neodstrániteľnej poruche. Šikovní Tadžici si ale poradili a Felda si v Pamíre veselo behá ďalej.

Pokračujem zopár kilometrov a po prejazde hrebeňa sa mi ukazuje nádherné jazero Yashikul. Je zasadené medzi nehostinné kopce no tesne nad ním vyviera teplý prameň a steká dolu do jazera. Okolo tohto prameňa až dolu ku jazeru vznikla krásna zelená oáza a ja neodolám a celé poobedie trávim na brehu jazera. Fučí ale silný vietor. Motorku mám postavenú ako vetrolam pre stan a ja ležím až za stanom v závetrí. Túlam sa trochu po okolí a uvedomujem si, že tu nelieta žiadne vtáctvo. Pri takomto jazere, kde je pravdepodobne dosť rýb, je to podivuhodné. Je možné ale, že lietanie vo výške 4000m už nie je také jednoduché, lebo fakt som tu nič lietať nevidel.

Do večera prichádza anglická posádka na RAV4 a k večeru ešte aj cyklista. To je môj známy Švajčiar, ktorého som stretol v Bartangu. Na večer s obomi posádkami kecáme až do tmy. Vietor ako každý večer ustáva a po celkom oddychovom dni zaspávam na brehu jazera.

Deň 37 – 11.07. – 163km – Yashikul – Alichur – Murgab

Nasledujúci deň vyrážam rovnakou cestou naspäť cez dedinku Bulunkul až na M41ku a mierim znova do mesta Murgab. Cesta uteká, je fajn počasie, tak si to užívam. Stretávam dosť motorkárov, ale zastaví len jeden Rumun. Chudáčisko, mal naplánovanú cestu na 3 mesiace od Bajkalu cez Mongolsko domov podobne ako ja len naopak. Ale už v Ulanbátare sa mu začal zamestnávateľ vyhrážať, že ho vyhodí, ak nepríde skôr. Takže teraz sa len zrýchlene presúva a znovu vybavuje všetky víza, pretože ich mal s inou platnosťou.

Cestou do Murgabu sa stretávam ešte s niekoľkými posádkami, s ktorými som sa zoznámil v Khorogu v Pamir Lodge. V Murghabe sa ubytovávam v hoteli Pamir asi za 10 dolárov a stretávam veľkú skupinu asi 8 motorkárov z Ameriky a Anglicka tak kecáme. Majú motorky prenajaté od Farika z Dušanbe, na ktorého mi dávali kontakt ešte uzbeckí motorkári. V Dušanbe som ale nemal chuť sa zdržiavať, takže som to neriešil. Farik ich sprevádza na Land Cruiseri a robí im sprievod po miestnych zaujímavostiach.

V dobre vybavenom magazine pri hoteli nakupujem chýbajúci proviant a rozmýšľam čo ďalej. Som v kontakte s posádkou Lada svetom. Tí smerujú cez Pamír do Číny a mal som pôvodne v pláne ich tu počkať. Má to ale háčik. Im sa cesta neplánovane predĺžila, pretože cesta z Kulobu, ktorú som ja ešte prešiel, znova zavalilo a musia to obchádzať po M41. Aktuálne sú niekde za Dušanbe takže do Murgabu to majú v lepšom prípade tak 3 dni cesty. V Murgabe nie je elektrická sieť, takže šťava je tu len večer keď nakopnú dízlový agregát. Nie je tu ani použiteľný internet a predstava čakania minimálne 3 dní v takomto prepychu nenaberá reálne kontúry.

Konzultujem to s mapou. Dalo by sa ísť na juh ku jazeru Zorkul a ďalej na západ napojiť sa na Wakhanský koridor. Ku jazeru ale treba permit a ten nemám. V mape nachádzam ale ešte údolie Shakdara, ktoré by ma malo doviesť až do Khorogu paralelne s M41 niekde od odbočky na Bulunkul ale na juh. Rozhodnuté.

Deň 38 – 12.07. – 367km – Murgab – Alichur – Khorog

Vyrážam celkom skoro. Skupinka vedená Farikom ma predbieha, pretože na pumpe sú skôr a bez natankovania z Murgabu nikto neodíde. Idem im teda v závese, míňam znova Alichur a pri odbočke na Bulunkul kontrolujem kde sa mám odpojiť do Shakdara Valley. Je to až pod klesaním z náhornej plošiny cez rieku. Pamätám si tam taký celkom fotogenický mostík a odhadujem to naň. To sa ukáže ako pravdivý predpoklad. Zrazu ma znenazdajky predbiehajú americko-anglický motorkári. Sú ale rozťahaní, stretávame sa pri moste a ukazuje sa, že aj oni plánujú ísť týmto údolím.

Čakajú posledných členov a sprievodné auto a ja pomaly vyrážam na cestu. Podľa mapy viem, že začiatok bude prudko stúpať a je mi jasné, že oni na ľahkých motorkách bez batožiny budú rýchlejší ako ja. Stúpanie je veľmi kamenisté a v jednej časti aj veľmi prudké. Dvojka znova neprichádza do úvahy. Podľa mapy som zistil, že cesta bude križovať nejaké riečky. Neviem ale posúdiť aké veľké a či sú tam mosty. Očakávam, že skôr nie.

Netrvá dlho a dostávam sa ku prvej rieke. Na pohľad nič hrozné, ale peší prieskum ukazuje, že vody je tam určite cez pol metra a obrovské kamene. Navyše prúd sa tvári tiež dosť seriózne. Prejazd sólo zvažujem len chvíľu a rozhodujem sa počkať na bajkerov z USA a UK. Keď si tam vylihujem už asi hodinu a motorkárov nikde, ešte raz kuknem vodu a definitívne prejazd zavrhujem. Nestojí mi to za to.

Vraciam sa kamenistým klesaním na cestu a valím do Khorogu. Na kontrolnom checkpointe pred mestom sa znova stretávame. Poctivá úradnícka robota takto veľkú skupinu zdrží aj hodinu. Do Shakdara Valley nakoniec nešli, pretože na sprievodnom aute sa pokazil posilňovač riadenia a nechceli ísť bez zabezpečenia.

V Khorogu majú nejaké fancy ubytko, ja mierim do obchodu nakúpiť pivo, na burger a potom do starého dobrého Pamir Lodge na kvalitný oddych.

Deň 39 – 13.07. – 0km – Khorog

Dnes sa v Pamir Lodge zišla celkom slušná zbierka motorkárov. Prišiel jeden člen z včerajšej posádky na silne prerobenej Tenere 660, trojica bavorákov z kanady a ešte jeden nemecký pár na starej afrike, ktorý je na ceste už rok. Nejak si ale každý rieši svoje, tak si väčšinu dňa len tak popíjam pivko. Medzičasom zisťujem, že mi končí aj môj „predĺžený“ pobyt pre motorku v TJ a už ďalší celý deň na Laďákov čakať v Khorogu asi nemôžem.

Vybral som sa nakoniec aj do mesta, ale ukázalo sa , že je nejaký obrovský pamírsky sviatok a všetko okrem bazaru je zavreté. V parku je nejaká slávnosť a aj ten je strážený a nechcú ma tam pustiť.

Večer ako obvykle ide väčšina osadenstva do indickej reštiky. Tá mňa neberie, dám si radšej pivo.

Deň 40 – 14.07. – 346km – Khorog – Murgab

Laďáci nedorazili. Bojujú s únavou a technickými problémami a do Khorogu im chýba cez 200km. Z vlastnej skúsenosti viem, že to je takmer deň cesty, takže ráno vyrážam znova krížom cez Pamír do Murgabu.

Idem to už vlastne štvrtý krát, spestruje mi to iba riadny lejak za Khorogom. Ja stále nemám nepremok, takže o chvíľu som mokrý ako myš. Vyhliadky na teploty okolo 10 stupňov a silný vietor na náhornej plošine ma moc nepovzbudzujú.
Nakoniec to nie je také zlé, na plošine sa počasie umúdrilo a cestou do Murgabu som skoro vyschol.