Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1048 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk choppermania.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 2447
Áno, bolo to v pohode: 48% (1169)
Nie, bolo to ďaleko za: 52% (1278)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (8 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (10)  [Verzia pre tlač] Tlač

Made in France

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 06.04.2018 Autor: vietorr
Čitatelia: 2585 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Sólo výlet do francúzskych Álp.

Video: Made in France

1. deň 15.9.2012

Išiel som spať okolo 2:45. Klasika. Vôbec sa mi to nepáči, rád by som mal dva dni pred odchodom všetko nachystané, ale to by som asi nemohol mať chorvátsko-balkánske korene a talianske meno. Pôvodný plán stávať o 5 a vyraziť za tmy a hmly do neznámych diaľok nevyšiel. 8:25 kupujem na hranici rakúsku vignetu. Silne zamračené a pomerne chladno na moje pomery. Ráno okolo 12 stupňov, doobeda okolo 16. Po prekročení hranice s Talianskom, krajiny ktorú mám rád /možno preto, že ju málo poznám/, sa symbolicky všetko zmenilo. Mraky zostali v Alpách, ukázalo sa slniečko a moje kosti sa pod dvanástimi vrstvami handier začínali postupne zohrievať. Veľmi ma zahrial aj údaj na pumpe. Pri Benátkach som prvý krát v živote zazrel nápis: 1 litre - 2,08 Euro Skoro som havaroval... Nemeckí motorkári, s ktorými na pumpe prehodím pár slov hovoria, že v Taliansku sú ceny na diaľnici a mimo nej rovnaké. Nezdá sa mi to a neskôr sa mi moja nedôvera potvrdila.

Patrím medzi tých málo motorkárov, ktorým nevadí cesta po diaľnici. Mám ju rád, lebo si uvedomujem, ako mi pomáha sa rýchlo presunúť na miesto, ktoré ma zaujíma. Sledujem z diaľky mestá, okolo ktorých prechádzam a rozmýšľam nad ich históriou, architektúrou a ich rozkvetom v čase renesancie. Krajina je pekná a úhľadná, pôda veľmi využitá, žiadne jalové grunty. Provincia Emilia-Romana je najvyspelejšou časťou Talianska, miestom vzniku prosciuta, parmezánu, penne, Ferrari a Lamborghini. Všimol som si, že prevažná väčšina áut ide po diaľnici 120-kou, pri ktorej majú autá výrazne nižšiu spotrebu, ako pri 130-140. Takisto idem zväčša 120-kou, občas tankovanie, výborná talianska káva v sieti reštaurácií Augogrill. Vďaka americkému nafukovaciemu vankúšiku Air-Hawk pod zadok som na čopri vyššie a netrpia tak veľmi kríže, aj otlačenie zadku je zanedbateľné. Skvelá, aj keď drahá investícia. Na diaľnici mám aj čas nad všeličím porozmýšľať. Takže čas je to rozhodne využitý. V meste Asti schádzam na chvíľu z diaľnice, aby som onedlho vošiel na ďaľšiu niekoľko kilometrovú a riadne predraženú kvázi diaľnicu (smer Cúneo). Džakomo pri tiketoch mi oznamuje, že v Taliansku sa platí rovnaká taxa pre autá aj pre motorky. To som si myslel, že s motorkou ušetrím. V Cuneo sa zotmelo a trošku blúdim. Na pumpe ma Džuzepe  nastraší, že trocha nasnežilo a že niektoré sedlá sú asi pozatvárané. Hovorím si nevadí, bola to pekná cesta, zajtra môžem ísť naspäť. V dedine Borgo mi asi ujde smerová tabuľa a dobrých 20 min sa tam motám. Nakoniec pomôže borec na bielom Ducate. Džúlio ma varuje pred srnkami, ktoré tu radi a hojne skáču do svetiel v tme. Trošku vylepený pomaly, v celkom slušnej zime vchádzam do Vinádia. Je 21:30. 1230 km na čopri... Kemp je tichý opustený, rýchlo vypínam Hondu a staviam stan. Niečo pod zub, sprcha... Ty kokos.

Dolné Orešany 7:30 - Bratislava - Eisenstadt - Graz - Villach - Venezia - Brescia - Piacenza - Alessandria - Asti - Cuneo - Vinadio 21:30 1230 km

2. deň 16.9.2012

Ráno je prekrásne, okolité strmé hory, vysokohorský, čerstvý vzduch. Dženáro si vypýta za kemp 5€ bez dokladu a mávne rukou. Tak a začína pravá alpská turistika. Cesta voňavými listnato-ihličnatými lesmi v teplom rannom svetle je ako čistá droga. Plesá, strmé úbočia, blízkosť magického Francúzska. A je to tu, Lombarde - vnímam naplno krásu vysokohorského okolia.

Cesta do sedla Lombarde.
Cesta do sedla Lombarde.

Je ráno, celá tá francúzska nádhera je predo mnou. Prvé francúzske lyžiarske stredisko Isola 2000 dýcha na mňa lyžiarskym ošiaľom, ktorý tu v zime panuje. Keďže milujem lyžovanie, predstavivosť pracuje naplno a už sa vidím ako si z kabínky pozorne obzerám žľaby a cesty, ktoré následne zlyžujem. Ja prekrásny deň a zostup do Isola ide množstvom strmých zákrut. Je ich toľko,  že sa mi zdá, že zostupujem až do stredu francúzskej zeme Žila Verna. Keď začnem opäť stúpať, krajina začne byť suchšia a začína mi pripomínať fotky z cestopisov na najvyššie sedlo v Európe. Keď prejdem okolo vojenskej pevnosti a na oblohe ani obláčika viem, že predpovede zo 4 rôznych webov neklamali a 1400 km od sychravého domova je pekne. Najdôležitejší cieľ mojej cesty sa mi ukáže v prvotriednom počasí. A to som sa včera ráno doma zmŕzal na dvore, keď som štartoval motorku... Krajina je veľmi rozľahlá, suťovitá a už spoznávam slučku okolo Cime de la Bonette.

Pohľad na Bonette z juhu.
Pohľad na Bonette z juhu.

Stojím, fotím, dýcham, neverím, jasám. Parkujem hneď vedľa kameňa. Je nedeľa, motoriek je tu dosť, ale keď žiadna nevrčí, je tu nádherné ticho. Vybehnem na kopec a som tam asi 15 minút sám. Zaslúžim si vôbec takéto niečo? Fantastický, kruhový, ranný výhľad. Zdá sa mi, že v diaľke rozoznávam komín trnavského cukrovaru... Radšej sa idem napiť vody. Debatujem s cyklistami, 80. ročnému fešimu ponúkam svoju vodu. Keďže sa sám bicyklujem,  viem že človeku po 1400 výškových  trochu vysmädne. Dvaja austrálski chrti majú rovnaké bielučké novučké Trek-y. Reku, môžem si poťažkať? Jes, povie jeden, ale počkaj dám si dole prázdnu fľašku na vodu a šušťáčku zbalenú do veľkosti papierových vreckoviek, aby to neskresľovalo. Chytím bicykel do ruky a neverím. Má 6,5 kg. Karbónový rám. Cena 8500€. Ďalší vrcholový zážitok. Drahší ako moja motorka aj s americkým podritníkom... Ďaľší asi 65 ročný francúzsky dôchodca sa mi prihovorí - á SK, Bratislava, bol som tam. Z Jausiers mu to trvalo na bicykli cca 3 hodiny. Toľko by som tuším šiel aj na motorke. Je ako vyžla, samá šľacha, opálený, usmiaty, zdravý. Dal som si novoročný záväzok, že v jeho veku budem tiež ako on. Za prenádherného počasia asi po 2 hodinách prehĺtania božskej atmosféry  opúšťam Cime /vrchol/ aj Col de la Bonette a rozsiahlymi planinami zastavujem, fotím a stále nemôžem uveriť tomu, že po roku snívania a čítania cestopisov o tomto mieste som tu. Ako nadrogovaný prechádzam Jausiers a Barcelonette (medzi nimi napravo sú krásne čierne vyvrásnené skalné skupiny) a po krátkom rozhodovaní mierim tiesňavami ako vo Vrátnej a po miestami veľmi úzkych, až takých chodníkových cestách na Col de la Cayolle. Krajna veľmi pekná, miestami ako tatranské doliny. Sedlo menej preplnené, zelené, vhodné na krátke rozjímanie, alebo očenáš, zdravas, poprípade sláva Otcu. Na oblohe plech, v mysli sa mi rodia také silné reči akože kvôli tomutu dňu sa oplatilo žiť, teda sem tak ďaleko ísť a pod. Do červenej socialistickej  úžiny Gorges de Daluis prichádzam bohužiaľ až okolo 19:20 takže nesvieti už slnko, čo mi je ako fotografovi ľúto, farby by boli výraznejšie.

Fantastická úžina Gorges de Daluis.
Fantastická úžina Gorges de Daluis.

Ale majestátnosť a zaujímavosť kaňonu ma natoľko zaujala, že mne vlasné tendencie k samonasratosti sa nevedomky rozplývajú a už klasicky ako úchylák behám, skáčem, fotím, točím, štartujem, parkujem, vytiahnem foťák, schovám foťák... No strach. Kaňon prejdem oboma smermi a za silného šera počujem v sebe taký slabý, vnútorný hlas: "Mário, ser už na to." Vypínam kameru a motorkujem smer Verdon. O 21:00 v poslednej minúte vtisnem na recepcii pekného mestského kempu peniaze do ruky matky a syna. Stan rozkladám tak, aby som videl osvetlenú skalu dvakrát tak vysokú ako Beckov, na ktorej je kostol. Mesto Castellane, brána do najväčšieho Európskeho kaňonu. Motorku na svoje miesto dotlačím, za čo si vyslúžim sympatie dôchodcov v karavanoch. Tak toto bol teda deň... Ty krávo.

Vinadio - Col de la Lombarde 2350 - Isola - Col de la Bonette 2802 - Jausiers - Barcelonnette - Col de la Cayolle 2326 - Guillaumes - Gorges de Daluis - Lac de Castillon - Castellane 21:00 192 km

3. deň 17.9.2012

Ráno je opäť prenádherné, kostol na skale je impozantný, pod ním je centrum ospalého francúzskeho mestečka s obchodíkmi a starými vysokými stromami. Idem si kúpiť mletú kávu do makinety, ale všetko otvárajú až o 9:00. Natankujem teda a rozhodnem sa, že si dám raňajky na námestí. Vyberiem boulangerie, vyberiem koláčik ze 3€ a kafe olé (káva s mliekom). Pred obchodom lavičky, miestny už chrupocú, a teta povedala asi o 2€ vyššiu sumu ako na lístkoch. Reku: Warum? A oni že, keď to jete tu, tak je to drahšie, ako keď si to beriete preč. Nepríjemný zážitok. Aj káva bola na hovno. Taká vodová. Ešte aj zametačské auto prášilo práve pri mojej motorke. Rýchlo preč. A také pekné ráno som si vysníval na tom námestíčku. Zato v tourist office mi babenka špičkovou britskou angličtinou (otec angličan, mamka nemka a žijú vo Francúzsku) podala vyčerpávajúce info o celom Verdone, aj o počasí v okolitých alpských skupinách. Naľahko vyrážam do druhého top cieľa môjho výletu, siedmeho divu Európy - kaňonu Verdon. Urobil som najprv vnútornú asi 18 km slučku a potom som ho celý obišiel.

A je to tu: kaňon Verdon.
A je to tu: kaňon Verdon.

Neustále som parkoval a na každom možnom mieste som fotil a točil a vychutnával si tú nádheru. Nie je síce tak monumentalny ako Grand Canyon v Utahu v USA, kde som zažil obrovskú fascináciu z neuveriteľných rozmerov, ale je rozhodne prekrásny. Jazda naľahko bola úžasná v porovnaní s totál nabalenou motorkou. Od jazera Lac se Sainte Croix vchádzali do kaňonu loďky a vodné bicykle, pár haluzárov sa kúpalo... idyla jak prasa.

Sem sa určite vrátim na pešiu turistiku alebo trailový beh.
Sem sa určite vrátim na pešiu turistiku alebo trailový beh.

Južná cesta okolo kaňonu nemá toľko výhľadov, ale tie, ktoré má sú bombové. Spomeniem Pont de l´Artuby a Balcons de la Mescla. Tam som pri fotení na odpočívadle natrafil na plný autobus nemeckých protestantských veriacich, ktorí ma hneď ponúkli kávou, ale prihláškovým formulárom v nemčine som veľmi nerozumel, tak sme si len podali ruky a usmiali sme sa na seba. Viera je super, spája ľudí, ako napríklad nenávisť alebo politika.  Ale napríklad nenávistný politik by mi asi kávu neponúkol. Zaujímavé, že sa mi takíto záchrancovia vždy prihovoria. Asi vyzerám, že to potrebujem, asi to zo mňa cítia. Vnútorná slučka okolo kaňona sa volá Route des Crétes a krásny výhľad je tiež z Point Sublime. Tieto spomínané miesta by ste určite nemali vynechať.

Výhľad pri Balcons de la Mescla.
Výhľad pri Balcons de la Mescla.

Okolo 15:30 prichádzam do kempu, pobalím stan a veci a fičím na sever kde má byť v nasledujúcich dňoch trošku lepšie počasie. Okolo fotogenickej priehrady Lac de Casillon v nádhernom večernom svetle uzučkou cestičkou prichádzam cez lyžiarske stredisko La foux d Allos do vysokohorsky pôsobiaceho sedla Col d´ Allos. Slnko oblizuje posledné najvyššie okolité štíty.

Západ slnka v sedle Col d´Allos.
Západ slnka v sedle Col d´Allos.

Spokojne zostupujem ľudoprázdnou cestičkou bez akejkoľvek premávky až do doliny. Chcem sa ubytovať v Jausiers ale včera sa skončila sezóna, tak sa vraciam do Barcelonette, kde v milom útulnom kempe o 21:45 rozkladám stan vedľa nemeckého potapačského páru vracajúceho sa zo súťaže v Nice. V tráve som našiel kúsok zamurovaného betóniku práve na môj motostojan. Neuveriteľné. V umývarkách nabíjam všetko čo sa dá a vo veľmi rezkom vysokohorskom vzduchu ládujem do seba cestoviny počúvajúc cikády alebo niečo na ten štýl.

Castellane - La Palud /Routes des Cretes/ Moustiers-Sainte-Marie /pred mestom odbočka dopava/ - Lac de Sainte Croix - Aiguines - Trigance - Castellane - St. Andre les Alpes - Col d´Allos 2247 - Barcelonnette - Jausiers - Barcelonnette 21:00 285 km

4.deň 18.9.2012

Ráno ako z rozprávky. Vedľa spí cyklista-dôchodca z Bonette. Spoznávame sa, svet je malý. Má staručký karavan a na špagátoch povešané prádlo. Skomne a zároveň kráľovsky (keď si uvedomím kde sa bicykluje). Predbieham ho cestou na Col de Vars, za ktorým je krásne vidieť monumentálne zaladnené Ecrinské alpy s legendárnymi kopcami cez 4000 metrov. Po ceste sa rozhodujem, či si urobím zachádzku na vysokánsky Col Agnel. Začína sa zmrákať, ale túžba po ďaľšom dobytom sedle víťazí. Takmer úplne sám idem hore prakticky rovno rozľahlým údolím so všadeprítomnými ovcami a kravami a ich cinkotom. Tesne pod vrcholom začne pár serpentín. Hore stretávam z mimoriadne strmej talianskej strany prichádzajúceho multimilionára na Lotus Eclypse. Dobrý sedemdesiatnik fajčiaci kubánske cigary mi hovorí, že v Alpách je len 19 sediel, ktoré majú výšku nad 2700 m a toto je jeho posledné. Tak mu pogratulujem a dozvedám sa, že najobratnejšie autá na svete do zákrut - Lotusy majú v sebe motory od Toyoty. Neskôr som zistil, že som asi zle rozumel, tá výška 2700 bola prehnaná, zrejme myslel niečo okolo 2300-2500. Sedlo je tiché, divoké a veľmi malé. Prekrásne. Tajomné. Cestou dole vidím a natáčam popri ceste šantiacich svišťov - čo nie je na Slovensku ľahké strenúť ani v horách. V jednej zákrute škrknem o asfalt padák od Highway Hawk. Je to veľmi nechutné a môže sa to skončiť zle, najmä ak ide oproti auto. Motorka sebou mykne našťastie to ustojím, ale som pevne presvedčený, že padáky pôjdu do prdele, alebo si ich prezváram. Prvý krát sa mi to stalo na kruháči v Pezinku. Nasledujúce sedlo mi vyrazilo dych. Púštny ráz krajiny hlineno- ílovitého charakteru mi veľmi pripomenul Bryce Canyon z USA, kde som bol fotiť v zime. Col de Izoard - veľmi fotogenický kus zeme.

Nádherne zafarbený Col de Izoard.
Nádherne zafarbený Col de Izoard.

Dávam sa do reči s bicyklistom, ktorý naťažko na trekovom bicykli putuje s nemeckého Stutgartu až do Marseille. Vymeníme si bicyklistické skúsenosti a myslím, že aj vďaka tomuto rozhovoru som si zakúpil kvalitný trekový bicykel zopár týždňov po príchode domov. Do najvyššieho Európskeho mesta Briancon (v ktorom som už po 4 krát, ale prvý krát v lete) prichádzam s pár kvapkami na plexištíte. Hľadám Officine de tourisme, ktoré je v centre, tak pofotím aj trocha histórie, ale je to také narýchlo, pretože sa bojím nechávať nabalenú motorku len tak odparkovanú pri hradbách. Toto je obrovská nevýhoda mototuristiky - ten strach o veci. Počasie sa zhoršuje, tak mierim stále na sever na etapové sedlo Tour de France - Col du Galibier. Do týchto hôr chodím lyžovať - takže spoznávam moje najobľúbenejšie kopce a strediská na svete: Les 2 Alpes, La Grave a Alpe d´Huez. Typickou, rozľahlou, alpskou krajinou, ktorú poznám len odtiaľto (Rakúsko nemá také rozľahlé strediská) stúpam na asi najmonumentálnejšie sedlo celého výletu. Traverzy, veľa skál, ostrý vzduch. Bicyklisti čo sú tu, sú fakt frajeri.

Večerná atmoška na Col du Galibier.
Večerná atmoška na Col du Galibier.

Druhou stranou do doliny cez Col du Telegraphe je to 1600 výškových metrov. Práve odtiaľ doráža pár na tandeme. Muž a žena. Doráža to aj mňa. A dorazil ma aj zostup dolu na motorke. Dlhé, alpské, namáhavé a veľkolepé. Nekonečné množstvo zákrut najmä z Col Telegraphe. Tichý kemp oddeľuje od mesta silný, horský potok. Som v meste Lanslebourg. Dážď visí vo vzduchu. Prvý a posledný kemp, kam som prišiel za svetla.

Barcelonnette - Col de Vars 2109 - Guillestre - Chateau Queyras - Col Agnel 2744 - Guillestre - Col d´Izorad 2360 - Briancon 1369 - Col du Lautaret 2058 - Col du Calibier 2646 - Col du Télegraphe 1566 - Lanslebourg-Mont-Cenis 260 km

5.deň 19.9.2012 

Ráno prší, tak spím trochu dlhšie. Ťažké chmáry sa prelievajú nad dolinou. Všetko od 200 výškových metrov nadomnou je zahalené v hustej hmle. Vyberiem sa teda do mesta. V malinkej, skromne zariadenej boulangerie si dávam svoj obľúbený želatinový ovocný koláčik a petit kafe. Počúvam džavotanie štíhlych francúzskych bagetéristov, čo sa striedajú v pekárni. Fotím architektúru, kupujem baguette a počúvam hučanie potoka. Nakoniec vyrážam na najvyššie skutočné a pravé sedlo v Alpách - Col de Iseran. Občas vykukne slnko, ale je chladno. Mám na sebe všetko. O chvíľu pridávam aj nepremok. Dážď sa tesne pod sedlom mení na sneh. Som hore. Normálne tu fujačí a padá sneh. Prvý takýto zážitok. Hodinky zavesené na riadidlách mi ukazujú 2 stupne. Síce nie je žiadny výhľad, ale má to gule. Na druhej strane sa kúsok pod sedlom mraky trhajú a ja vidím slávne lyžiarske stredisko Val d Isere. Pri tuneloch pri jazere Lac du Chevrils ma zastihne prietrž mračien. V jednom turistickom office ma doslova vyhodí nepríjemná mladá francúzka, keď sa pýtam na počasie po anglicky. V meste Bourg d Oissans hľadám asi 1,5 hodiny internet cafe. Nakoniec mi krásna, mladá francúzka s okuliarmi ako mal Richard Muller v 80-tych rokoch poradí jedno cafe. Internet tam je ale je nepoužiteľný. Volám domov, nech mi to pozrú, ale nemajú na mňa čas. Chcem sa rozhodnúť, či mám prášiť domov, alebo sa zvrtnúť a prejsť si ešte niečo na juh. Rozhodnem sa ešte zostať. Všade dobre, tak čo doma? Mierne znechutený, mokrý a podchladený smerujem do Col de la Madeleine. Cesta je nekonečná, občas mokrá, ide popri tradične žijúcich miestych poľnohospodároch a chovateľoch, keďže to je menej komerčné sedlo. Navrchu je riadna zima a mraky. Debatujem so španielsym motorkárom a aj bez angličtiny si čo to povieme. Sadnem si na jeho GS, ponúknem mu náš keksík a tak. Asi ale nie som jeho tip, lebo o chvíľu trúbi na odchod. Je to najsevernejšie miesto jeho výletu. Cestou dole mi nebesá pripravili také svetlo po daždi, že aj smradľavé kravy, čo fotím, vyzerajú tak nežne a prítulne. Asi som už dlho na cestách sám...

Cesta z Col de la Madeleine na juh.
Cesta z Col de la Madeleine na juh.

Pred le Chambre odbáčam doľava smer Montainmont a hoci hry svetla a oblakov vytvárajú čarovné scenérie a veľkofatranský charakter sedla Col de Chaussy je príjemný a aj priepasť za dedinkou zaujímavá, tento Zezeho tip by som si asi druhý krát nepotreboval zopakovať. Po tme prichádzam do najlepšieho kempu celého výletu v meste St. Jean de Maurienne. Vykurované sprchy, spoločenská miestnosť s televízorom, časopismi, knihami a mapami. Jednotlivé kempovacie fleky oddelené kríkmi. Asfaltovo štrková cestička na každý flek a pod. Spím ako zarezaný.

Lanslebourg-Mont-Cenis - Col de Iseran 2764 - Bourg St. Maurice - Moutiers - Col de la Madeleine 1993 - Longchamps - Montaimont - Col de Chaussy 1532 - St. Jean de Maurienne  189 km

6.deň 20.9.2012

Ranný kávový makinetový rituál je obohatený o košatý ovocný koláčik s centimetrovou vrstvou šťavnatých čučoriedok, ktoré som si niesol v kufri z poslednej patiserí. Outdoorový sympaťák z recepcie mi dovolí nahliadnuť do jeho kompu kvôli počasiu a ja vidím že ma čaká deň D. Na oblohe plech, podomnou asfalt, ktorý sa postupne ranným nesmelým slniečkom zahrieva a už stojím na naozaj krásnom Croix de la fer aj so symbolom francúzskych Álp - tritisíc metrovými ihlami Auigules d Arves. Neďaleké sedlo Col du Glandon je súčasťou Tour de France a je tam vystavený drôtený bicykel vysoký asi 2,5 metra. Vidím jasne masív Mont Blancu, na ktorom som pred pár rokmi v takomto istom počasí stál. Nahováram si, že to bolo pred pár rokmi, ale bolo to si fakt dosť dávno... Počasie je dokonalé, nakoniec aj zima, ktorú predpovedali je znesiteľná. Zostupujemu dolu okolo priehrady .... a teším sa na veľá krát popisovanú dramatickú cestu vystrieľanú v skale: D 211a.

Dramatická cesta v skale D 211a.
Dramatická cesta v skale D 211a.

Očakávania sa splnili. Strašidelné kamene občas sa nachadzajúce na ceste ktoré spadli zhora, dych vyrážajúca cca 700 m priepasť smerom do údolia, zopár cyklistov, strmé kopce na opačnej strane údolia. Je to fascinujúca cesta. Pri priehrade Lac du Chambon sa zastavujem, lebo som tam pred 9 rokmi stopoval, keď som trochu zablúdil pri voľnom lyžovaní z Alpe d´Huez a druhýkrát som tam stopoval pred 4 rokmi, keď som sa vracal po celodennej lyžbe z Alpe d´Huez do Les Deux Alpes. Nastupujem po lokálnej uzučkej cestičke do Col de Sarenne K tejto krajine mám citový vzťah, totiž tu sa zrodila vášeň pre lyžovanie vo Francúzsku. Sčasti ide asfaltka aj miestom zjazdovky Sarenne 19 km dlhej "najdlhšej čiernej zjazdovky v Európe". Chacha - poznáme Francúzov... Vo všetkom musia byť naj. Alpe d Huez je ako po atómovom výbuchu. Ani nohy. Takto ho teda nepoznám. Cestou dole idem legendárnymi Tour de France vracákmi, kde sa nemôžem striasť staršieho cyklistu. Ťažko nabalený čoper nemal v zákrutách šancu. Nakoniec som ho pustil pred seba a chvíľu sme počas jazdy aj pokecali. Nasleduje prestávka v Bourg, ale do 15:00 je siesta takže darčeky a suveníry zase nič. Oproti je ale patiserie aj boulangerie a už ma majú... Po dopitej káve sa nadobro otáčam smer Dolné Orešany. Rozhodnem sa obísť celé Alpy po diaľnici z Grenoble až za Alberville. Grenoble je obklopený fantastickými náhornými plošinami ako v Slovenskom krase pri Rožňave, len trošku vyššími. Na jednom mieste diaľnice je označený výhľad na zasnežený Mont Blanc. Je to druhý a posledný krát, čo ho počas výletu vidím a teším sa z toho, ako malý chlapec. Za Beaufortom sa začína dosť schladzovať keďže vstupujem do hlbokých listnatých lesov. Asi pol hodinu v jednom suvenír šope okukávam veci, ale nakoniec nič nevyberám. Príliš komerčné.  Cormet de Roselend je opustené, krásne, zelené trávy z pohodenými balvanmi ako v Durmitore, alebo na Novom Zélande. V Bourg St. Maurice sa rozhodnem potiahnuť ďalej a stúpam poctivými vracákmi na Col du Petit St. Bernard.

Posledné kilometre vo Francúzsku. Cesta na hranicu s Talianskom do Col du Petit St. Bernard.
Posledné kilometre vo Francúzsku. Cesta na hranicu s Talianskom do Col du Petit St. Bernard.

Vo večernom svetle sa trepotá francúzska vlajka a ja vystupujem z tejto pre mňa tak dôležitej krajiny. Takmer úplne potme odbáčam v Taliansku do Courmayeru, ale Monte Bianko z mesta nie je vidieť, tak ako je ho vidieť na druhej strane vo francúzskom Chamonix. Z Talianska je oveľa ťažšie prístupný a zvládnu to len skutoční alpinisti. Možno sa mi niekedy podarí sa vrátiť do formy. Asi keď predám motorku... Plešatý, tiptop upravený taliansky čašník mi spraví také kapučíno že Francúzi by od hanby zdochli. A za 1,2 Eura. Po tme mierim do Aosty, kde nájdem ošarpaný kemp na výpadovke do Švajčiarska. Je to priamo v meste, a dosť nízka úroveň. Pridrbané talianske vreštiace rodinky v karavane a pod. Teplá sprcha ale spláchne všetko negatívne a rekapitulujem dnešný dlhý, nabitý deň. Pravdepodobne však len niekoľko minút... A neviem o sebe.

St. Jean de Maurienne - Col de la Croix de Fer 2067 - Col du Glandon 1924 - Le Bourg d´Oisans - La Garde - D 211a - Le Freney d´Oisans - Mizoen - Col de Sarenne 1999 - Alpe-D´Huez - Le Bourg d´Oisans - Rochetaillé - Grenoble - Albertville - Beaufort - Cormet de Roselend - Bourg St. Maurice - Col du Petit St. Bernard 2188 - Courmayeur /I/ - Aosta /I/ 418 km

7.deň 21.9.2012

Ráno je pomerne chladno. Cestou na veľký Bernard sa dokonca zastavujem a pridám si nejaké oblečenie. Počasie je neznesiteľne dokonalé. Ani obláčik, priezračný, chladný, jesenný, fotografický vzduch. A tak to zostane až do večera. Sedlo je skvelé, asfalt o poznanie dokonalejší ako vo Francúzsku. V sedle je pohoda,  je skoro ráno. Opúšťam druhú môjmu srdcu blízku krajinu, krajnu kapučína - Taliansko. Na Švajčaiarskej hranici nikto (pamätám si časy, čo kedysi s nami švajčiarski colníci robili). Na švajčiarskej strane je sedlo menej zaujímavé, sú tam aj dosť dlhé tunely a cesta z veľkej časti klesá plynule dole. V Martigny sa trošku zamotám kvôli nejakému miestnemu festu a dostanem sa omylom na diaľnicu, ale risknem to, nechce sa mi ísť preplneným švajčiarskym intravilánom. Asi po hodine mi ale začne lepiť, tak radšej vystupujem a čuduj sa svete - nechytili ma. Ďalej to ide pomaly. Veľká premávka, dlhé zastavané plochy. Dolina od Martigny cca po Sion je ale plná viníc a ovocných sadov, uzavretá brutálnymi veľhorami. Pozerám, či uvidím Matterhorn, ale nie som si istý, či to bol on, alebo niektoré z 11 vrcholov Monte Rosy - druhého najvyššieho kopca v Európe. Nejaký kus za mestom Brig začína pravá alpská krajina. Dokonalosť nad dokonalosť. Domčeky, pasienky, hore ľadovce. Pri odbočke na Grimselpass sa doprava naozaj výrazne zhustí. Krajina je ale tak prekrásna, že ma to v mojom pomalom tempe vôbec neobmedzuje. V samotnom Grimsellpasse si uvarím 2 silné kávy. Jednak mi príde cca 150 Sk za ktovieakú kávu dosť a jednak nemám zamenené ani ich chechtáky. Zašijem sa a už bubloce makineta. Energiu dopľňam obľúbenou, socialistickou Margotkou. Keďže je pokročilý čas, nejdem z Grimselpasu ešte po dákej asfaltke hore bližšie k ľadovcu (čo mi je teraz v teple a bezpečí mojej pracovne samozrejme ľúto), ale idem dolu na druhú stranu pasu. A v tom to začne. Ausgezeichnett. Je to fakt právom na zozname krásnych miest Európy. Ľadovcové plesá, priehrada z vodou ako mlieko, hospic na skale... Brutálne krásne miesto na zemi. Choďte tam. Nasledujúce sedlo  Sustenpass  mi taktiež vyrazilo dych. Fantastické výhľady na ľadovec.... Sú pre mňa úchvatné aj napriek tomu, že som na ľadovcoch strávil veľa dní alpinizmu pri zdolávaní alpských vrcholov.

Pohľad na ľadovec Steigletcher z cesty na Sustenpass.
Pohľad na ľadovec Steigletcher z cesty na Sustenpass.

Krkolomná cesta po krížiacich sa viaduktoch a cestách v preplnenej premávke ma trochu rozhodila. Ukľudnil som sa v Oberalppase pri najvyššie položenej železnici v Európe. Toto bolo posledné alpské sedlo môjho putovania. Potom už peknou alpskou krajinou smer Rakúsko.

Pohlľad na katalógové Švajčiarsko.
Pohlľad na katalógové Švajčiarsko.

Na jednej pumpe jeden miestny Franz buchol to tureckého chlapca v malinkom jednoduchom kočíku. Matka plače, dve deti sú vystrašené, ľudia sa zbiehajú a kukajú rovnako tupo ako u nás, keď sa niečo stane. Pýtam sa, či je všetko v poriadku. Franz kýve že hej, chlapec nevyzerá, že by mal niečo poranené, tak idem ďalej. V Chure sa zase zamotám, tak druhý krát rezignujem a riskujem diaľnicu. Pred Vaduzom z nej schádzam našťastie bez pokuty. Lichtenštajn je nekonečný, začína byť tma a zima a ja mám toho plné brejle. V Rakúsku na diaľnici mi je vyčerpanému ukrutná zima, tak schádzam k najbližšiemu kempu v Nenzingu. Tomuto hyper dokonalému miestu určenému pre zazobaných karavanistov z celej západnej Európy sa ale zďaleka vyhnite. Miestny fašistický majiteľ je asi priamy potomok Himmlera, lebo jeho správanie ku mne bolo takmer dozorcovské. Keď som si našiel svoj "barak" tak som sa navečeral z uvarenej večere a ľudia si mňa a môj stan chodili obzerať ako indiánov keď ich Kolombus v klietke priviezol do Európy. Vybavenie umyvárok kde ste si mohli vybrať z 11 rôznych súkromných "bad", z ktorých každý mal inú vôňu a iné okachličkovanie /v detskom bade boli poukladané bábiky a pod./, bolo naozaj silno plnkárske. Krytý bazén, v reštike hrala živá kapela kvalitných muzikantov, víno a pivo tiekli potokmi, šnicle sa nedali zrátať. Ale čo, keď je to len pre übermensch? Každopádne som sa v bade chrochnil cez hodinu a rozhodne som teplou vodou ani ničím iným nešetril a naplno som si vychutnával pohostinnosť bývalej tretej ríše. 

Aosta /I/ - Col du Grand St. Bernard 2469 - Martingy /CH/ - Sion - Grimselpass 2165 - Sustenpass 2224 - Andermatt - Oberalppass 2044 - Films - Chur - Maienfeld - Vaduz /FL/ - Feldkirch /A/ - Nenzing 465 km

8.deň 22.9.2012

Ráno som sa zobudil s natečenou vodou v stane, keďže sa do kamenistej zeme nedali natĺcť kolíky, ktoré by natiahli hornú vrstvu stanu. Balenie stanu a vecí v silnom daždi je vychytávka pre každého cestovateľa. Blízkosť umývárkového hausu je vykúpením a tak po zuby oblečený po krátkom, ale intenzívnom konflikte s majiteľom - esesákom opúšťam túto baštu snobu. Cesta po diaľnici je zlá, husto prší, je mi zima, pneumatiky skoro hladké, musím ísť opatrne a pomaly. Obchádzam spoplatnený 19 km Arlbergtunel cez sedlo tak ako vždy, lebo som lakomý platiť za toto urýchlenie. V sedle idem na jednotke, pretože vracákmi tečú potoky vody. Rozdávam si to z miestnym traktorom, čo vezie seno. Rider na traktore akiste doteraz krúti hlavou nad tým, či sa naháňal s bicyklom alebo motorkou. Za Insbruckom konečne prestáva pršať. Gulaschsuppe na Rossenbergeri ma preberie. Ale tie ceny? Kapučíno 4€ atď. Vonku je parkovisko a kedysi plný Rosenberger zíva prázdnotou. Drahota je asi aj pre miestnych šmochterov neúnosná. Cesta domov bolo naháňanie sa s búrkou, ktorá sa valila zo severu. Pri Salzburgu som predbiehal 2 GSky zo Spojených arabských emirátov - taká pikoška. Celú cestu domov som už nevyzliekol od zimy nepremok a spomínal som na Dolce Italia Autostrada s 27 stupňami. Doma som zaparkoval o 19:00. Problémy na ceste? „Honda je Honda“ - hovorievajú tí, čo tomu rozumia a ja im pritakávam. Ani jedna jediná maličkosť malilinká. 

Nenzing - Arlbergpass 1795 - Innsbruck - Rosenheim - Salzburg - Linz - Wien - Bratislava - Dolné Orešany 765 km

Rozlúčka s alpskými sedlami. Kedy vyrážate Vy?
Rozlúčka s alpskými sedlami. Kedy vyrážate Vy?

Pozerajúc späť - výlet ďaleko predčil moje vysnívané očakávania. To čo mi Boh doprial vidieť a v akom počasí... Možno preháňam, sú to len hory, je to len západná Európa. V mojej vnímavej mysli sa však všetko zaznačovalo poriadne hlboko. Silné obrysy fascinujúcich obrazov, ktoré len tak nevyblednú. Samota zintenzívňuje vnímanie, koncentráciu aj sústredenie. Neprišiel som k žiadnemu životnému prevratnému objavu, ani ma neosvietilo, ani sa môj život nepredelí na to, čo bolo pred Bonette a čo je za. Bol to však výlet jak má byť...

Spolu 3804 km

Pridané: 06.04.2018 Autor: vietorr pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (8 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (10)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: