Dolomity 2015 - inšpirácia spred roka

Ak vás nebaví čítať prvý, či druhý diel, tak iba v krátkosti: po osi do Dolomitov, spávali sme v stane a jazdili až do súmraku a potom sa ubytovali v najbližšom kempe. Niečo sme pojazdili a potom unavení po osi domov. To bolo v lete 2011 a 2012.

Tento rok sme zvolili akože „luxusnejšiu“ (a myslíme si, že aj bezpečnejšiu) verziu. Ubytovanie sme si zabezpečili v penzióne v centre Dolomitov v Caldere pri Bolzane. Možno trocha drahšie ako v kempingu, ale s raňajkami a s istotou suchého spánku a vysušenia vecí na balkóne, prípadne na izbe. Cena? 300 eur pre dvoch na štyri noci. No a na presun tam a späť sme použili našu malú dodávku (Peugeot Expert). Bez hanby sme do nej naložili obe motorky, dva bicykle a všetko ostané. Neboli sme jediní, kto si tam motorky priviezol. Takto sme ušetrili veľa síl na jazdenie. Na diaľnici tam a späť bolo vidieť veľa áut s napr. nemeckou ečv a vozíkom, na ktorom boli naložené motorky.

Počasie v Dolomitoch, to je jedna veľká lotéria. Nám tie naše tri dni vyšli neuveriteľne slnečné.

Do Dolomitov chodia podľa mňa dve skupiny motorkárov. Tá prvá, bez urážky, povoziť sa. Užiť si jazdenie, žiadne veľké rýchlosti, minimálne riziko, veľa zastávok, kávička, debaty s priateľmi, veľa fotenia. Hlavne staršie ročníky. Pohoda. Tá druhá – zajazdiť si. Užiť si nekonečné množstvo zákrut, mať trocha vyššie tempo, vďaka tolerantnosti polície prekročiť rýchlostný limit iba raz za deň (od 9:00 do 18:00), menej zastávok na fotenie ale aj väčšie riziko ...hm...pri všetkom. Až v deň odchodu sme sa po viacej ako 1000 km jazdenia od ubytujúceho dozvedeli, že priemerne tam majú tri smrťáky týždenne.

My sme teda boli tá druhá skupina. Denne sme urobili cca 380 km. To jest asi 1000 zákrut, také isté množstvo dobrzdení, minimálne 2000 radení, ak odrátam prestávky, tak mi vychádza jazdný priemer okolo 50 km/hod. Berte to orientačne. Sú v tom aj rovinky, tiahle zákruty ale aj kruté 180° vracáky, ktoré mi nešli do samého konca. Ťahal ma Cacao, ktorý mi neúnavne kreslil takmer ideálnu stopu, ktorú som ja nedokázal kopírovať viacej ako tri zákruty po sebe. A tak ma počkal pri najbližšej „plechovke“ ktorá sa tam zúfalo pomaly motala po ceste alebo na vrchole najbližšieho passu.

Hlavne pre druhú skupinu platia v Dolomitoch kruté pravidlá. Aj tá najmenšia chyba môže mať fatálne následky. Jazdenie preto vyžaduje maximálnu koncentráciu. Dá sa užiť , ale večer je človek poriadne vyšťavený. Neviem to prirovnať k žiadnemu jazdeniu po Slovensku (kvalita asfaltu, trasa, vonkajšia teplota, polícia, počet motorkárov, atmosféra atď). Možno iba „náš“ motokárový okruh v DS by sa tomu – tým zákrutám, podobal. Malý rozdiel je v tom, že tých cca 10 zákrut sa vieme “naučiť“, ale tých 1000 denne a asi 3000 za tri dni, to sa nedá. No teda vlastne, dá sa, ale ... to musí človek vedieť.

Napr.:

Na križovatke sme dobehli dva biky s špz-etkou „L“ (Luxemburg). V pohode sme ich predbehli, lebo tomu zadnému blikali brzdové svetlá v úctivej vzdialenosti pred každou zákrutou. Ale potom ten prvý na GS-ku zakúril pod kotlom, nechal kamaráta svojmu osudu, predbehol ma ako keby som stál, (a to som sa snažil...) a s Dominikom ma počkali na vrchole passu v dobej priateľskej nálade. Aby sme nezabudli na pointu – ten na tom GS-ku vedel jazdiť.

Kde jazdiť

Neviem či má zmysel urobiť list, kade sme jazdili. Tých možností je v Dolomitoch toľko, že je na každom, aby si zvolil tú svoju trasu. Stačí mať akú–takú mapu a o zábavu musí byť postarané. Iba dúfať v šťastný návrat. Dali sme napr. tieto passy: Nigra, di Gardena, Compolongo, Falzarego, San Pellegrino, Manghen, Brocon, di Rolle, Duran, Pordoi, Mendola, Cereda,di Fedaia, Sella... Nebudem vás unavovať výpočtom trás. Ako som spomínal, treba si zobrať mapu a pustiť sa do toho.

Berte tento článok ako inšpiráciu, ako zlepšiť - užiť si ďalšie jazdenie. Možno to nie je najlacnejšie, ale keď stretám tých „zúfalých“ jazdcov preháňajúcich svoje stroje po okreskách západoslovenského kraja, tak si hovorím, že predsa len existuje možnosť, ako to jazdenie niekde posunúť. Pre začínajúcich a možno aj mierne pokročilých ponúkame naše jazdenie pre radosť na gokartovej dráhe. (Všetky články z jazdenia v Dunajskej Strede na Gokartovom okruhu nájdete tu.) No a jazdenie v Dolomitoch je akási nadstavba. Určite však neodporúčam vydať sa tam „iba tak“ pre menej skúsených jazdcov. Veľkým prínosom je, keď vás niekto „ťahá“. Ako napr. mňa Dominik. Bez neho by som si to určite tak neužil. Trápil by som sa hľadaním akej-takej stopy, bodu brzdenia, radenia hore a dole a pod. Ale nebol som sám. Bolo vidieť veľa párov, keď ten prvý bol akýmsi „vodičom“ pre toho druhého.

Zhrnuté a podčiarknuté, Dolomity vo dvojici aj na tretí krát nenudili.