Košice - Debrecén a kúsoček Rumunska 1/2

Z Košíc vyrážam okolo 8.30. Je veľmi horúco. Prechod Milhosť je hračka. Smer Gonc, Mád, Tokaj. Asi 70 km zo Košicami zastavujem na križovatke, ktorá znamená rébus, na návestí sú mestá, do ktorých nejdem a nemám ich na mape, čísla ciest chýbajú. Teoreticky by som mal mať slnko mierne v ľavo, kedže je 10 hodín a ja idem na juh. Ale nie sme na mori a ja nie som námorník. Ako tak stojím s mapou, dodrnká Honda Shadow. Žena zosadne, prichádza k návestiu, obracia mapu, chlap vypína motor, prichádza. Tak a sme nerozhodní traja. Skúšame kontaktný jazyk. Zlomky nemčiny. Áno, viem trošičku nemecky asi ako apač anglicky, ja vidieť biely kôň préria, piť. Ale nám to stačilo. Popravde títo fíni tiež neboli lingvisti. Ale išli z Tokaja, to bol môj smer na SR a to bol ich smer. Šli do Poľska a domov. Pozrel som na ich mapu. Formát A5, na jednej strane bol sever Maďarska, východ SR a juh Poľska. Veria si. Odporučil som im Košice a podľa smeru Spiš, alebo Bardejov.

Obrovská garáž

Tak si to hasím na Tokaj okolo krásnych účelných domov majiteľov vinohradov. Zvlášť ma zaujala jedna stavba, nevedel som, čo to je. Tak som zišiel z cesty a obzerám obrovský lietajúci tanier, alebo hríb. Nakoniec je to obrovská okrúhla garáž s priemerom 50 m. Cesta z Nyíredyázi do Debrecénu nie je pre slabé 125tky. Autá šli dosť rýchlo. Konečne som v cieli.

Nuž ale chodím hore dole po meste a nič zaujímavé v centre nie je. Beriem mapu z info centra a nie som o nič múdrejší. Najzaujímavejšia vec boli semafóry, ktoré ukazovali o koľko sekúnd bude zelená.

Najgýčovejší gýč

Preukrutné teplo

Ružová - teplý architekt

V centre mesta je najgýčovejšia fontána, akú som v živote videl. Takže otváram mapu Rumunsko – Valea lui Mihai 30 km a hore do mesta Carei a potom do Nyíredyházy a domov.
Cesta na hranicu je ok, mal by som tankovať, nechávam si to na Rumusko, veď má ropy dosť. Údajne ju tam ťažia. Maďarská strana, predkladám občianku. Čosi sa ma pýtali, ale neviem čo.

Kvalitný asfalt na úvod

V Rumunsku je to iné. Colník vyrukoval rečou pozostávajúcou z ruštiny, češtiny a výbornej poľštiny tej rozumiem na 90% veľmi dobre. Pýta sa, či tá divná vec na ktorej cestujem, je z Česka. Odpovedám, že tesne vedľa, z Číny. Zasmeje sa, neverí. Počkaj, uveríš, vyberám techničák a ukazujem mu ho. Krúti hlavou a praje mi šťastnú cestu. Nový asfalt končí po 1 km. Cestu lemujú riedke topole, ich riedke koruny vrhajú tiene, ktoré vyzerajú ako diery a diery ako tiene. Dier je viac. Tak sa musím uspokojiť s občasnou 50tkou, bežne 40tkou. V obci vidím zmenáreň za 5 euro dostávam 175000 lei, ale pumpa nikde. Takže smerujem na Carei cesta v strede na 60tku, ale to vedia všetci, čo idú oproti a tak slabšiemu ostali diery. Uprostred ničoho nastal kvalitný asfalt, nič označené kilometrovníkom, alebo, že nový okres. Cesta 30 km s jednou zákrutou.
V mestečku je pumpa. Na nej štyri stojany, jeden čierny, správne nafta, tri zelené. Rozhodol som sa pre ten pravý. Keď som dotankoval, chlap do 25-ročnej dácie natankoval to isté. Asi to nebol Naturál. Na displayi boli asi tri nuly odrátané, či prečiarknuté.
Jednoducho za 5 euro som musel natankovať 5 litrov. Veď to bolo v júli. Vydali mi nejaké peniaze, akoby ich vyrobilo pumpárové decko na starej tlačiarni. Keďže tabule chýbali, pýtal som sa ľudí na cestu, boli ochotní. Zastavil som sa, chcel som aj niečo odfotiť, ale verte nebolo čo, všetko sivé krachujúce, domy neupravené, chodníky nikde. Smutný pohľad.
Na hranici obrovská šóra. Pomaličky ich predbieham posledných 20 m tlačím skúter. Zneuctili mi pečiatkami môj nový EU pas. Nešlo im do hlavy, že nemám cigarety ani alkohol.