Dolomity a Friaul 2005 - tip na predĺžený víkend 4/5

V nejakom starom cestopise som čítal o platenej Mölltalskej ľadovcovej ceste, ktorá začína(la) niekde za strediskom Innerfragant, a mala končiť v zajatí ľadovcov vysoko nad 2000m, ale na webe som už o tom informácie nenašiel. A nečudo, na konci doliny nás víta prázdne megaparkovisko a prázdna údolná stanica podzemnej lanovky, začiatok lyžiarskeho strediska Mölltal, ktorého najvyšší bod leží až vo výške 3150m.

Údolná stanica v skale vysekanej podzemnej lanovky

Vjazd na jedinú cestu, pokračujúcu z parkoviska, a miznúcu v lese v strmom svahu, je opatrený zákazmi vjazdu a rampou... Vo vrchole mimosezóny (pracovný deň, začiatok septembra) a po 16:00 tu niet žiadnych návštevníkov, a posledná podzemná lanovka (prázdna) nám ubzikla pred nosom. Baba v kase lanovky nás posmeľuje, nech ignorujeme niekoľkonásobný zákaz vjazdu, veď rampa je otvorená a je predsa piatok podvečer, a nech sa vyvezieme hore na mašinách. Na monitore nám ukazuje „živú panorámu“ - počasie „na vrchole“ – hmla, chlad, mrholenie. Milan na moje zhrozenie usudzuje, že „to není zas taková hrůza“, a že kedy ešte budeme mať takúto šancu, vyjsť na motorkách niekde až pod Mölltalský ľadovec...!

Stúpanie po „zakázanej ceste“ hore k Mölltalskému ľadovcu

Nikdy mu neodporujem (ani on mne...) a tak sa ani nenazdám, a už aj ukrajujeme prvé strmé serpentíny za zákazom vjazdu smerom hore, a stále hore (žeby to bola trasa bývalej „Ľadovcovej cesty“?), tie strmé lesné serpentíny sú naozaj nekonečné, neskôr vychádzame nad hranicu lesa do typickej skalnatej pustatiny, až sa asi po 17km stúpania

Mölltal – stúpame stále vyššie

(minuli sme niekoľko vrcholových staníc lanoviek, pasúcich sa kráv, urobili pár fotiek a vnorili sa do pľušte) ocitáme v daždi a vetre v drsnej skalnej krajine pri nejakom plese na najvyššom bode, dosiahnuteľnom po rozbitom asfalte. Zaknihujeme teda kótu 2417m ako najvyšší bod tohto výjazdu, a spúšťame sa naspäť do doliny.

Pokračujeme na východ, smer Spittal, Gmünd, a až v osade Kremsbrücke pod diaľničným mostom skladáme naše kosti v starom penzióne. Keďže nebol vopred zajednaný, okrem toho že mal úroveň robotníckej ubytovne (tmavá kutica, rozpadnutý nábytok, hrdzavý „sprchovací kút“, wc na chodbe, jedlo a pitie extrémne drahé), bol aj najdrahší „na trase“. Ale čo už, je neskorý večer, po 333km sme riadne uťahaní, a ráno chceme byť prví a sami na Nockalmstrasse. Aj preto, že ešte dopoludnia sa má počasie úplne po... Každopádne v tejto osade radšej nocľah nehľadajte!

Sobota, 3.9.2005

Dnes ráno budíček pípa už o pol siedmej. Nesmelo načúvam, či nepočuť klopkať dážď na parapetu, ale je to len hučiaci potok. O hodinu neskôr už sedíme (či vlastne mrzneme) v sedlách, a ukrajujeme opatrné kilometre studenou dolinou do osady Innerkrems, kde začína platená horská cesta Nockalmstrasse. Na mýtnici sme pred ôsmou, takže musíme dokonca čakať na pokladníka (po slovnej potýčke nakoniec fasujeme ešte aj zľavu...).

Presne o 8:00 vyrážame ako prví na túto nádhernú, 34km dlhú cestu, prekonávajúcu v panenskej zelenej prírode dve sedlá (2042 a 2024m).

Stúpanie na najvyšší bod Nockalmstrasse, Eisentalhöhe (2042m)

Nockalmstrasse, ranné klesanie do doliny

Z oparu vychádza slnko, a my robíme znova a znova prestávky na relax a fotenie, pohoda na kávičke pred práve otvorenou a ešte úplne prázdnou chatou Glockenhütte (2024m) vo východnom sedle mňa i mojich priateľov doslova nabíja elánom na nastávajúcu zimu.