Motoride XL BAJA Romania 2011 - skutočná Rally pre veľké cestovné endurá úspešne za nami

Ak som po prvom dni zažíval eufóriu, tak pre tento druhý nemám slov! Jednoducho úžasné-fantastické-skvelé enduro jazdenie.

Nikdy som na podobnej akcii nebol a veľmi som pri tom chcel, a keď som na našiel pozvánku na BAJA Romania 2011 a zistil, že sú ešte voľné miesta, prvé čo ma napadlo: „Ako to, že to ešte nie je obsadné... Ako je možné, že je na svete niekto, kto sa tohto nechce zúčastniť???“

Okamžite som sa prihlásil a začal spracúvať Tišana a Mišiaka aby sa pridali.

Príprava a cesta

Ukazujú sa prvé problémy: Tišan je v tom termíne pozvaný na svadbu kamaráta a Mišiak, podľa dostupných poznatkov medicínskej vedy, by mal v tom čase mať doma dva týždne starú dcéru. Napriek všetkým okolnostiam sa postupne rodí plán účasti 3G team-u. Hedka od začiatku a spontánne ráta s tým, že aj s deťmi pôjde so mnou – skvelá žena!

Príprava je poctivá, menia sa reťazové kity, brzdové doštičky, čistí a kontroluje sa všetko čo treba, večer pred odchodom je testovacia jazda. Moja LC4 sa deň pred odchodom vracia zo servisu, kde jej nastavili takmer všetko čo sa nastaviť dalo a na moto je to aj poznať. Vyrážame na 2 autách: Mišiak s Tišanom (aj ich dve F 650 GS Dakar – Mišiak modro sivá a Tišan bielo čierna) idú v dodávke, ja veziem moto (LC4 640 Adventure) na prívese, v aute veziem rodinku. Pôvodný plán bol vyraziť vo štvrtok o piatej ráno, reálne vyrážame pár minút pred šiestou. Len hodinový sklz oproti plánu ma napĺňa bezbrehým optimizmom.

V Izvoare

Cesta z Lučenca prebehla pohodovo, prichádzame cca. 2 hodinky pred limitom prebierok. Oceňujem, že prebierky prebiehajú precízne, kontrolujú sa panciere a ostatná povinná výbava (čo sa dodatočne ukazuje ako zásadné plus!!!).

Od príchodu všetko beží ako po masle, organizácia je evidentne pod kontrolou, na hoteli je všetko OK, za chvíľu sme ubytovaní, formality na administratívnych aj technických prebierkach vybavené a užívame si zvítavanie so známymi tvárami. Prehodím pár slov s Klasikou, Jaštericom, Chrústom a idem sa kochať areálom. Miesto je zvolené fantasticky. Každého musela už pri príjazde do miesta očariť príroda. V areáli hotela sa to len umocní. Komplex hotela je krásne osadený v prírode, zariadený tradične a s úctou k prostrediu a tradíciám, žiadne stupídne podnikateľské baroko, všetko pôsobí autenticky. Je pripravený servis aj záchranári (k obom osobitne neskôr). Vykonávame posledné úpravy na moto (pripevnenie mapiek a evidenčných lístkov, štartovných čísiel...) a hurá na rozpravu pred prvou etapou.

Rozprava pred prvou etapou je zážitok sám o sebe. Na tomto mieste musím priznať, že môj motivačný vplyv bol zrejme zásadný pre účasť Tišana a Mišiaka na akcii. Úvodný predslov Awiu bol samozrejme OK, ale potom nastúpil na scénu Haro a začal rozoberať nástrahy trate: stupáky, ktoré „sú zlé v stupačkách aj v sedle“, zjazdy, ktoré „sú zlé vždy“, kamene ktoré „budú všade“, vypaľováky, ktoré „netreba prepáliť“. A to už sa nedalo uhnúť Tišanovým a Mišiakovým pohľadom, ktoré oba svorne hovorili: „Ty debil, až nás nikto neuvidí, tak Ťa spoločne zabijeme a zakopeme tak hlboko, že Ťa nikto-nikdy nenájde!!! Čo tu vlastne robíme???“. Treba povedať, že na BAJ-u sme ako 3G team šli s tým, aby sme boli okolo stredu poľa a hlavne dojazdili. Proste bola to prvá skúška našich schopností v porovnaní s inými strojmi a jazdcami.

Chystáme sa na prvú etapu, nahadzujeme na seba celú výstroj, narastá očakávanie, navzájom sa upokojujeme: len kľud, hlavné je sa nezrúbať a dojazdiť... Na rozprave bolo všetko dopodrobna vysvetlené, s ničím by nemal byť problém. Každý z 3G teamu hľadá optimálny spôsob uchytenia časomerného čipu. Na sebavedomí dodáva fakt, že používame meraciu techniku pre majstrovstvá sveta...

Štart

Na štart prichádzam akurát na čas, Mišiak s Tišanom pôjdu cca. 5 min. po mne. Všetko opadáva a všetky vedľajšie myšlienky ulietajú so štartom. Potom začína už len neskutočné jazdecké nebo.

Trať je fantastická, s orientáciou nie sú žiadne problémy, krajina nádherná, kátéemka šlape ako hodinky... Zažívam eufóriu!!! Cca. 45 km prvej etapy ubieha ako po masle. Predbieham slušný počet jazdcov a postupne si uvedomujem, že ma to asi posúva dosť dopredu a že to s priebežným umiestnením bude dosť dobré. Na čekpointe všetko beží ako po masle, prechádzam ho 2x a zakaždým ma tam čakajú synovia a Hedka – je to nádherné vidieť ich zdvihnuté palce a počuť ich podporné pokriky!!!

Trať je skvelá a zároveň dá zabrať – kvôli tomu sme sem ale prišli, takže to vnímam ako plus! Som uťahaný a nadšený! Ak bola toto prvá a najkratšia etapa, aké potom bude to čo bude nasledovať?!?!? 3G team dojazdil v poriadku a bez problémov (odtrhnutá Tišanova stupačka sa opravila „na počkanie“).

Strach

K prvému dňu už naveky bude patriť 10 minúť nesmierneho strachu... Začalo to tým, že po dojazdení prvej etapy si len tak stojím plný nadšenia na čekpointe, čakám Tišana a Mišiaka a zrazu Gabika (len pre info „Pani Jaštericová“) kričí: „Tri kiláky leží dolámaný chlapec, máme úraz...“. Samozrejme, každý spozornel, každého zranenia je všetkým ľúto! Minútu na to prichádza do cieľa jazdec, ktorý hovorí: „Je to GS 650“. Ja v duchu: Tišanova a Mišiakova motorka... O ďalšiu minútu ďalší jazdec hovorí: „Moto je biela...“ Ja v duchu: Tišanova motorka... O ďalšiu minútu jazdec, ktorý hovorí: „Chalan je nakrátko ostrihaný“ Ja v duchu: Je to Tišan... Chytajú ma mdloby, nervózne chodím po čekpointe a neviem čo mám robiť. Bol to najhorší okamih celej akcie...

Napokon do cieľa prichádza Mišiak, o chvíľu za ním aj Tišan. Chalan, ktorý sa dolámal je OK, má zlomenú kľúčnu kosť a po ošetrení zdravoťákmi a v nemocnici odchádza na druhý deň domov – PRAJEM SKORÉ UZDRAVENIE jemu aj všetkým ostatným zraneným účastníkom!!!

Opatrnosti nie je nikdy dosť

S prvou etapou ale prichádzajú aj prvé pády a zranenia niektorých jazdcov, prvé technické problémy a opravy v servise. Teraz je ten správny čas zmieniť sa o zdravoťákoch a servisákoch. Slúži ku cti organizátorov, že odhadli požiadavky takejto akcie na zdravotnícke a servisné zabezpečenie. Tieto dve skupiny (zdravoťáci a servisáci) makali celé tri dni a myslím, že všetci účastníci sme im za to naozaj vďační. Môžem to tu opisovať aj na troch stranách, ale kto tam nebol bude mať len hmlistú predstavu, a kto tam bol, ten vie svoje... Takže len toľkoto: vďaka za robotu, ktorú ste odviedli pre tých, čo to potrebovali. Vďaka za ten pocit istoty, ktorý ste dodali tím, ktorí Vašu prácu našťastie nepotrebovali.

Nočná etapa v prvý deň mala byť spestrením programu. Napokon bolo rozhodnuté o jej zrušení a plne chápem tento krok organizátorov. Neviem o nikom, kto by v danej chvíli na toto rozhodnutie nadával... Po prvom dni som celkovo deviaty.

Ako dolámaný

Prebudenie do druhého dňa prináša značné vytriezvenie. Prvý deň na najkratšej etape išiel zrejme každý dosť naplno, a preto sa prejavuje svalovka a celková stuhnutosť. To je ale len predzvesť toho, čo nás čaká. Etapa druhého dňa je najväčšia nakladačka akcie!

Cestou z raňajok nadhadzujem len tak do placu, či by si chlapci predsa len nevymenili ich predné enduro plášte za riadne krosy. Na moje veľké prekvapenie obaja ani nie po piatich sekundách súhlasia. Celková procedúra je dokončená tesne pred ich štartom do druhej etapy. Večer si to ale nevedia vynachváliť!

Ak som po prvom dni zažíval eufóriu, tak pre tento druhý nemám slov! Jednoducho úžasné-fantastické-skvelé enduro jazdenie. Užívam si každý meter trate, je tam absolútne všetko: krásne rovinné šotolinkové pasáže, stúpania hladkými lesnými cestami, kamenisté stúpania aj klesania, prejazdy potokov, kaluží, suché aj blatisté pasáže. JE TO SPLNENÝ SEN!!! V poslednej pätine trate zisťujem, že kátéemka nejde nad 5-tisíc otáčok, potom sa len trápi a šklbe, prispôsobujem tomu jazdu a dochádzam v pohode do cieľa. Som rád, že dokážem bez pomoci zosadnúť z motorky a dobehnúť k časomiere.

Pred výletom na Ignis (meraný tréning pred zajtrajším šprintom) nechávam moto v servise s podozrením na „bordel v karbesi“. Zatiaľ čo si oddýchnem na izbe, chlapci servisáci vyčistia karbes, vymenia sviečku, prestavia voľnobežné otáčky a moja oranžová láska je zase v top forme „ready to race“.

Druhý deň je po zosadnutí z motorky problém chodiť, zostupovanie zo schodov bolí ako hrom. Keď si už ľahnem, tak je problém vstať. Na izbe si natieram kolená všetkým, čo mi Hedka dala do ruky (fastum gel, alpa, nejaká čínska zelená vodička...). Ešte pred výletom na Ignis však toto mastičkárstvo prináša úľavu.

Tréning na Ignis je nádhera, hore na kopci je to očarujúce. Do ďalšej etapy hľadím optimisticky. Po druhom dni som celkovo siedmy.

Škvrnou na druhom dni sú problémy Klasiky a Jaštericu. Smola, ktorú mala Klasika, sa ani nedá opísať – keby niekto chcel vypočítať dráhu toho kameňa, čo jej rozbil kryt alternátora, tak na to potrebuje celý matematicko-fyzikálny výskumný ústav, a Ona stretla presne takýto kameň na trati v Rumunsku. Jaštarica nešťastne zadriftoval a dolámal si rebrá. Obaja sú v mojej triede a napokon nedokončili. Naháňať sa s nimi bolo krásne.

Deň tretí

Tretia etapa sa kvôli snahe o čo najskorší štart šprintu na Ignis (aby slnko nebolo príliš nízko a neoslňovalo jazdcov) skracuje. Opäť neviem o nikom, kto by proti tomu namietal. Jazdecky je tretia etapa (pre mňa) vrcholom celej rally. Kátéemku mám necelý rok, ešte stále zisťujem jej možnosti, s tým aj svoje. Pri už známej trati idem svižnejšie, nesmierne si to užívam! V druhej polovici trate sa naháňame z Bezdooom. Do cieľa prichádzame takmer spolu – on má defekt (našťastie nie total), ja uvoľnený stojan, ktorý robí neplechu. Obaja sme radi, že sme to dokončili v pohode.

Pred šprintom na Ignis zisťujem, že mi sfukuje predné koleso, chvátam do servisu, kde to dajú dokopy a som zase pokojný. Pred poslednou „povinnou jazdou“ som vo svojej triede druhý, so stratou 4 minúty na prvého Bezdooo a náskokom 4 minúty na tretieho Samifuni, takže je jasné, že stačí bez nehody vybehnúť na Ignis a výsledok bude skvelý. Hore idem na istotu, pritom mám v cieli pekný čas.

Čo povedať záverom

Záverečné vyhodnotenie som si strašne užil, byť na stupni víťazov je krásny pocit, ktorý som doteraz nezažil. Samozrejme je mi jasné, že svoje zohralo aj povestné šťastie začiatočníka a odstúpenie troch „silných hráčov“ v mojej triede: Jašterica, Klasika a Haro. Ak máte pocit, že som z akcie extrémne nadšený a voči organizácii možno až nekritický, tak mi nezostáva iné, než Vám dať za pravdu: áno, bolo to skvelé a úžasné! áno, organizácii nemám čo vytknúť, bola zvládnutá výborne po všetkých stránkach (trať, ubytko, strava, zabezpečenie v depe, počasie...).

Ak bude tento team organizovať podobnú akciu kdekoľvek na tejto planét, budem tam!!!

Tí najmilší

Úplne osobitné uznanie si zaslúži moja skvelá rodina. Celé tie pekné dni sme strávili spolu a moja najmilšia Hedinka a dvaja synovia (zámerne toto oslovenie lebo nechcem ani jedného menovať prvého, obaja sú skvelí a jedineční) sa tešili so mnou zo všetkých tých krásnych zážitkov. Najviac som vďačný Vám trom.

Laňďal

Motoride XL BAJA Romania 2011 – Challenge Accepted

Streda, 14.09.2011

Dlho očakávaný deň je tu! Rýchlo vyletieť z postele, pokontrolovať veci, dobaliť ešte nejaké drobnosti a môžeme začať baliť veci do dodávky. Prilba, kde mám prilbu? Tu na vrchu, okej! Ešte okuliare, poistenie, mobil, doklady, mám všetko. Dávam súhlasné pokývnutie hlavou na otca a môžeme vyraziť. Všetko v dodávke ako má byť a s úsmevom na tvári vyrážame niečo po 15tej z domu smer Nitra, Zvolen, Rimavská Sobota, Miskolc... až samotné Baia Máre. Do mesta prichádzame okolo pol 1 ráno a snažíme sa nájsť správnu cestu. Nie na prvý, ale na druhýkrát sme ju našli, pomaly stúpame do kopcov až na samotný vrchol do lyžiarskeho strediska Izvoare. Máme tesne po 1, tak je na čase ísť spať.

Štvrtok, 15.09.2011

Neviem či to bol silný pocit spokojnosti, alebo úzka "posteľ“ dodávky, ale už o pol ôsmej som na nohách a kráčam k recepcií. Izba vybavená, môžem pomaly vybaľovať motorku a ostatné veci. Trošku popršalo, no nakoniec sa vyjasnilo. Zažil som pekné štvrtkové predpoludnie, chvíľu pred technickou prebierkou stojím pri motorke a obliekam na seba MX handry. Papier vypísaný, prechádzam technickou prebierkou motorky a odchádzam si dať na chvíľu ešte pauzu pred štartom... Ten poprebierkový adrenalínový pocit už pominul a cítim sa nezvyčajne kľudne. Takýto pocit som nemal už veľmi dlho a nevedel som prečo. Deň o ktorom som tak dlho sníval je tu! Miesto kde to pred tromi rokmi Katroš natieral Depresovi. Dnes to budem musieť natrieť ja niekomu z mojich rivalov.

Motoride XL BAJA Romania 2011 je tu, krátka rozprava a ide sa na vec. Pomaly sa začínajú štarty. Sadám na motorku, štartujem ju a vtedy ten pocit na mňa dolieha. Pomaly tam hádžem prvý kvalt a pomaly sa rozbieham a staviam sa do stupačiek. Počas pomalého prejazdu depom si všímam ostatných jazdcov obliekajúcich sa, sadajúcich na ich mašiny a takisto ako ja pomaly naberajú rovnaký smer ako ja. Myšlienky v hlave mi víria a ja pomaly brzdím pri štartovacej páske a začína to. Adrenalín sa my vylial po celom tele, vnímam každý buch od valca, tlkot svojho srdca – som súčasťou Rally! S cervotocom si ešte čo-to povieme, zasrandujeme, zasmejeme sa, narazíme na hlavy prilby a je na rade! Jeho minúta ušla ako voda, pacol tam kvalt a už sa mi stráca v kľukatej asfaltke. Ešte chvíľu pozerám ako ho valí preč no je čas nasadiť si rukavice na rozklepané spotené ruky (čo sa mi veľmi nedarí), ešte natiahnuť okuliare, pripraviť sa, odblokovať čip. Snažím sa sústrediť na jazdu, no stále sa mi myšlienky odbočujú na udalosť spred pár dní. Myslím na nehodu na B-akar Rally čo som mal! Ale nie, je načase to hodiť za hlavu! Myšlienky mi prerušuje Feri Zubal - zeON slovami: ,,Priprav sa a ideš!"

Tá minúta prešla ako voda. Nelením, utekám k motorke, štartujem, jednotka a pomaly sa rozbieham po asfaltke. A je to tu, myslím už len na jazdu – to je ono, Let´s race this Rally race! Po nejakom kilometri asfalka končí a ide sa na šotolinu, zákruty, stupáky, klesania, brody – proste radosť jazdiť! Po pár minútach jazdy mi krtek kazí chuť z jazdy a je treba ťahať za plyn! Obieha ma a ja sa púšťam za Ním. Z klesania prichádza zákruta, stupák a ja som tam trafil neutrál. Preraďujem znova no v tom spoza zákruty vyletí Tomáš Hajduch - Awia – musel tu zle odbočiť lebo prichádza po neoznačenej ceste. Ide slušným tempom tak sa ho držím, no moje sily sú však neni dostačujúce (alebo motorka nieje adekvátna tej jeho) a niekde v ¾ trate ho strácam z dohľadu.

Najprv pomaly, no potom vidím už len prach a potom už len prázdnu cestu. Idem teda svojím tempom a stále sa snažím zrýchlovať. Obieham pár jazdcov, pár jazdcov obieha mňa a zrazu mám pred sebou posledné kolo. Trasa je už dosť rozbitá tak posledné kolo idem skôr na istotu ako na rýchlosť. Prichádzam do cieľa, motorku dávam na stojan a pípnem si čas. Po dojazde si idem pozrieť svoje časy a dozvedám sa o technických problémoch ktoré sa postávali ľuďom na trati – to však k Rally patrí – preto kontrolujem svoju motorku, lebo ma dnes čaká ešte nočná etapa, ktorá však nakoniec bola zrušená kvôli technickým príčinám. Nevadí, aj zajtra je deň! Treba šetriť sily!

Piatok, 16.09.2011

Ráno sa budím s divným pocitom. Neznámy pocit potláčam silnými raňajkami a rozpravou. Dnes ma čaká 2x veľký a 3x malý okruh. Po rozprave vyrážam k autu a obliekam sa do relatívne čistých vecí. Pomaly idem na motorke na štart – tam Nikoho neopúšťajú srandičky (Awia si dokonca po štartovom pípnutí robí od radosti kotrmelec a potom ho páli preč). Mňa akosi dnes neovláda stres a zabávam sa taktiež – asi to aj pomohlo, lebo začiatok druhej etapy sa mi ide na výbornú!

Síce to na prvej križovatke prepálim, no po krátkom hamovaní na brzde a malom šmyku som späť na trati a niekde v ¼ trate ma obieha Krtek no akosi ma to nerozhádzalo a čochvíľa už ja obieham prvého súpera - veľkého hrocha – litrové Varadero. Odbočka, modrá stopa a ide sa! Krásna rovinka, trošku pálim, potom pribrzďujem kôli esíčku a páli sa ďalej. Prichádzam na CP2, pípnem si a môžem frčať ďalej. Prášim šotolinkou keď tu zrazu vidím drifty do hory. Asi chýba páska, tak sa vydávam aj ja po týchto stopách. Stopy mali pravdu stúpam do hory a vidím pásku.

Idem dobrým smerom po kvalitnej ceste tak si dovolím ťahať čoraz viacej za plyn. Lesná cesta ma vypľula až na okraj pojany odkiaľ sú parádne výhľady no na to tu niesme! Trhám pohľad od výhľadu a čítam terén, radím 3,4 a fičím do neznáma. Za zákrutou vidím Krtka s motorkou na pníku – zastavujem, pýtam sa či je v pohode. On mi kývne rukou na gumu a vraví že je všetko okej. Idem teda ďalej, potom zákruta a opäť les plný mlák. Smradľavé bahnisté mláky ma stále nevyvádzajú z miery tak ťahám plyn ďalej po kamenistom výjazde.

Poviem pravdu – pamätám si len začiatok tohto výjazdu, lebo po prvých pár metroch mi ruplo v bedne, pacol som ďalší kvalt a ťahal za plyn. Ďalšia vec na ktorú si spomínam je slnko a vrchol kopca. Dolukopec sa mi nejde až tak dobre ako hore, ale pomoc mi prišla vhod. Na križovatke stretám cervotoca a Awiu ktorý nevedia ktorým smerom. Pásky chýbajú, tak sa každý rozhodneme ísť iným smerom, s tým, že ochvíľu sa vrátime s novinkami. Pásku som síce nenašiel, no pár driftov áno, tak to otáčam a idem po chalanov. Potom v trojici schádzame až do CP2. Pípne si to prvýý, potom druhý, potom ja.

Pre istotu si skontrolujem ešte prepákovanie či nepovolilo predtým ako vyrazím na 2hé kolo. Prepákovanie drží no stratil som šrób z podsedlovky! V rýchlosti zháňam druhý – no pomoc prichádza až po dlhšej dobe v podobe červenej GS (za čo ďakujem). Šrób je na mieste, všetko drží, balím náradie a ide sa ďalej. Šotolina, výjazd, malý šmyk, pokračujeme, pojana, rovinky a obieha ma Plano. Na toho sa zavesím no po pár metroch stráca vak, tak stojím a beriem mu ho. Dobieha ma Janči na Freewinde a spolu pokračujeme až kým mi v kamenistom stupáku neodpadne výfuk a Janči sa na ňom takmer nedorazí. Našťastie to ustál, tak stojíme, dávame si prestávku a ja sa to snažím zafixovať.

Nejde to tak výfuk hádžem na Planov batoh, prehodím gurtňu a ideme ďalej. Cestou viackrát strácam výfuk tak prigurtňovávam len vak a výfuk dávam na chrbát do batohu. Do CP2 pricházdam s nehoráznou časovou stratou a k tomu všetkému ešte aj neskutočne unavený. Na dnes to balím – chvíľu ostávam ešte stáť na CP2 a potom dokončujem trasu smerom na kemp. Cestou stretám ešte partiu chalanov a pri nich zdravoťákov. Preto zastavujem no oni mi ukazujú, že je všetko OK, tak pokračujem turistický tempom až kým ma nedobehne chalan na Afrike.

Gentlemansky ho púšťam pred seba a on mi za odmenu zagazuje pred motorkou a jeden z kameňov mi rozbil predné svetlo. Čo už – to je daň za gentlemanstvo. S rachotom jedného výfuku prichádzam do depa s úsmevom na tvári. Úžasný pocit mám i keď som nedojazdil etapu. V depe a dozvedám info o stratených výfukoch, ŠPZ, dieloch, pádoch, zraneniach... Pýtam sa sám seba – stojí mi to za to? Áno stojí, je to nezabudnuteľný pocit aký zažívam počas preteku.

Žartov však bolo dosť – treba vybehnúť do nemocnice s chalanom čo má zlomenú nohu. Sadáme do dodávky a ideme do mesta. Nemocnicu a prístup opisovať radšej nebudem, lebo mi je z toho zle. Podstatné je že chalanovi to nakoniec po 4 hodinách čakania dali do sádry a v šťastí sa vrátil domov. Po príchode do tábora sa 90% jazdeschopných odoberá na Ignis.

Toto si nemôžem nechať ujsť! Obliekam sa a po pár minútach už aj pálim hore kamenistou cestou! 1,2,3 plný a po pár minútach ostrej jazdy som tam. Tu môj kokpit dostal úplne cez držku – no to patrí k tomu! Večer som to pri pive s chalanmi zhodnotil ako jeden z najlepších dní aké som kedy zažil. Som rád, že som mohol byť súčasťou niečoho takého. Po obhliadke motorky však zisťujem viacero faktorov, tak som to radšej toho večera zabalil, lebo mi bolo treba chystať sa ešte do školy. Ráno sa chystám naložiť motorku do dodávky a v zdraví sa vrátiť domov a bezproblémov nastúpiť v pondelok do školy. Tentokrát to nechávam tak, veď natrieť to ostaným môžem aj nabudúce.

Sobota, 17.09.2011

Ráno sa budím s rukami pred sebou – ako keby som zvieral rajdy celú noc! Tak dnes si už nezajazdím, tak som asi jazdil v snoch celú noc. Po raňajkách sa dozvedám o odstúpení viacerých jazdcov. Potom beriem smer rozprava aby som sa mohol rozlúčiť s chalanmi a vtedy mi to začalo trhať srdce! Prečo som neostal, prečo som tú motorku včera zbalil? Ach, som ja ale hlupák, ale tak radšej to tentokrát zabalím a prichystám si bezpečne doma veci a v pohode odídem v nedeľu na školu do Brna. Tak sa dáme do dodávky a definitívne sa lúčim s tohtoročnou Rally. Cestou domov mi to však nedá a plánujem, že o rok si to dám určite znova, lebo to celé jednoznačne stojí za to!

Zlanařil jsem 2 kámoše.Jeden je Petr pravidelný účastník Motání na LC8.Druhý kámoš z Tachova na Varanu Franta. Vidina lehkých šotolinek nás zlákala k týdenímu výletu.

Po pohodové cestě přes Maďarské lázně jsme ve čtvrtek okolo poledního na přejímce v místě startu.Je tu už pěkně rušno. U technického komisaře jsem narazil!Páteřák v bundě mu nestačí a já se pomali smiřuji s tím že budu muset nasadit plán "B",a to samostatné toulání po horách.Taky žádný zle.Pak se zjeví organizátoři a upozorňují,že trať je hóódně kamenitá a že nás pustí,ale ať se tam jedeme mrknout.Na prohlídku malého okruhu nás bere Mařena a já zjišťuji že avizované šotolinky jsou jaksi hrubšího zrna.Františkovi na Varaderu rozhodování ulehčuje ulomená stupačka v bahnité lázni.

Já a Petr jsme trať seznali sjízdnou a tak v 15.30 startujeme. Vyrážím na trať a hned v prvním kole nečumím po fáborech a jedu po kolelích přede mnou.Ve výjezdu nacházím Cipra s přetrženým řetězem a seznávám svůj omyl.Chudák na Dakaru co se mě držel a slepě mi věřil to taky otáčí. Další 2kola už byla v pohodě a začal jsem zrychlovat,což brambora párkrát nesla s nevolí.U tabule s výsledky mě 10mon.ztráta dost mrzí.Franta mě uklidňuje,že závod bude dlouhý a na minuty se hrát nebude.Taky jsou první zranění.

Kluk na Dakaru přehlídl v jedné z rychlejších pasáží šutr a po 30metrech letu je motorka s cenou na nule a on se štěstím jen se zlomenou kličkou.

Máme tu den druhý.120 ostrých km.Začínám zvolna jak je mým zvykem.Okouknu trať.Zahlídnu Krtka jak lepí a pak bloudím.Chybí značení a tak nejsem sám.Po dlouhých minutách se daří najít trať a lepí prozměnu Pardál.Druhý okruh už jedu svižněji a poslední malý okruh už jedu nejrychleji.Ke konci mě předjíždí Mařena bez vejfuku.

V cíli je rušno.Zlomená noha,Klasika z prvního placu proraženej karter.Jaštěrica zlomený žebra a plno zlomené techniky i sebevědomí mnoha soutěžících.Naopak radost dokončivších a družná nálada.Pak trénink na časovku.Ignis je pěknej kopec plnej kamení.Asi bude v sobotu zábava.Odstoupivší se seskupují u kamenitého výjezdu a "škodolibě"práskají fotoaparáty. K večeři zas jen polívka a pár pivek.

Ráno v sobotu na rozpravě se dozvídáme,že se anuluje první kolo ze včera což hodně lidem pomohlo ale Petra to připravilo o etapové vítězství.Naopak Krtek je zase ve hře.Taky se pro velkou úmrtnost techniky a masa zkracuje dnešní program.Hajnej lepí Klasice víčko a ta se pokusí pokračovat.Sama tomu ale nevěří.

Startuju dle aktuálního pořadí 25tej.Jede se opačně a tak jedu zas jek posranej.Brní mi ruce a taky se bojím lesní tecniky u protisměru.O tom zase něco ví Cipro,který včera pocuchal masku dřevařskému Dafu.

Druhé kolo zatahuju a jede se mi dobře,ale světe div se zase jsem unešen svou jízdou natolik,že přejíždím odbočku o dobré 3kiláky a jsem na sebe neskutečně nasranej.Na kontrolním bodu vidím Harovo zkrvavenou Lc4.Takže tušim,že zkončil stejně jako Klasika,která šla pěšky smutně dolů kopcem pro pomoc od nepojízdné motorky.Modrou spojovačku si užívám,protože tady můžu pálit 4plnej a je to kousek cesty,kterej je jeden z mála zábavnej i pro můj stroj.Do cíle se už nic závažného nestalo.Maník mi odpípl čas a ptá se jak jsem na tom.Líčí dost ztrát.V depu vidím Petra v péči lékařů a rozhovor s ním mi na klidu nepřidal. Podezření na zlomenou pánev je pakárna.Odváží je s Harem do špitálu a čekání na závěrečný sprint je nekonečné.Na start sprintu se postavilo značně zdecimované startovní pole a všichni už to zvládli bez problémů.

Akce dobrá,Petr nakonec jen potlučenej pojede s Mařenou autem a Cipro mu veme motorku.My s Frantou v neděli po ose dom.Přežil jsem bez pádu a to mě těší jelikož šutrovaná to byla fakt výživná!

Ležím si na lehátku pri Chorvátskom mori, oddychujem, relaxujem a čítam práve otvorený e-mail od Awiu, kde pozíva endurákov do Rumunska blízko mesta Baia Mare na rally. Moje srdce poskočilo, tak aby to nepostrehla moja láska a tajne v duchu premýšľam, kedy bude najvhodnejší čas oznámiť túto novinku, že moja maličkosť na tomto preteku nesmie chýbať.

Už dlhú dobu túžim navštíviť Albánsko alebo Rumunsko kde nikde nekončiace cesty bez asfaltu prechádzajú cez hory, lesy, lúky a lákajú moju enduro dušu na niekoľko-dnový trip. Preto sa na tejto akcií musím zúčastniť aj keby na zem z neba veľké krumple padali. Po zvestovaní noviny moje nadšenie pre Rumunsko nezdieľali ale dúfal som, že sa situácia zmení. Necháme tomu čas a ďalej sa potichu venujem prípravám. Dôležité bolo premyslieť prepravu smer Baja a späť... po osi 50% v dodávke 50%, ale časom sa môj team po osi cestujúcich závodníkov rozpadol a nemal som chuť hľadať iný preto vyhral presun v dodávke.

Cesta dodávkou dáva preteku iný rozmer... nemusím sa obávať prípadného nešetrného - agresívneho spôsobu jazdy, v prípade poruchy naložím a neriešim. Doteraz som sa všade vozil po osi a moja jazda počas pretekov tomu aj bola prispôsobená – závodiť tak aby motorka zvládla cestu domov. Dodávka vyhráva aj na tlak mojej drahej, že či som normálny a na tak „dlhú cestu a zároveň pretekať“ chcem ísť po osi.

Mám zopár kontaktov, ktoré osloviť a hneď prvý zaberá, dodávka na presun smer Izvoare vybavená. Ako ďalší a najdôležitejší bod príprav je doplnenie môjho špeciálu o kryt motora, predné padáky a samozrejme bežná kontrola všetkých dôležitých častí stroja. Zo skúseností z predošlých rally pribaľujem sadu predných a zadných brzdových platničiek, sadu duší a veľa iného. Moto mám pripravenú už iba prezuť zadnú pneu z Mitas E09 na C02, prednú nemením keďže celoročne vozím Michelin Cross AC10.

Na cestu smer Rumunsko sme sa rozhodli so Zooom vydať v stredu večer. Zooo sa ku mne pridal pár dní pred odchodom keď som už vedel že moja rodina sa nezúčastní na povzbudzovaní mojej maličkosti. Som rád, že nepôjdem sám. Streda je o príprave a balení... hlavne nezabudnúť... doklady, poistenie, mapu trasy, náradie, povinné chrániče, lekárničku a nakoniec motorky. Dokupujem popruhy aby tie naše mastodonty pri brzdení na diaľnici neskákali po našich chrtoch a uväzujeme ich dostatočne pevne.

Bratislavu opúšťame 18:30 a pokračujeme smer Budapešť, pohodovým tempom po diaľnici M1 a za Pešťou na M3. Ďalej smer Rumunské hranice a mesto Carei. Hneď po skončení diaľnice sa na nás lepí kamión a svižným tempom nás dotlačí aj za pomoci diaľkových svetiel, ktoré nám občas dávkuje až do Satu Mare. Tu robíme chybu a necháme našu posádku napospas navigácie, vedie nás po nespevnených cestách, vhodných tak pre tie naše priviazané dvojválce.

Upravujeme trasu, vraciame sa späť na asfalt a nadránom o 4hod. prichádzame ku komplexu Statiunea Izvoare. Po zaparkovaní sa nás ujme asi miestny strážca a z jeho rečí a gestikulácie chápem aby sme ho nasledovali privádza nás na recepciu kde prebúdza recepčné. Krátka registrácia, zaplatenie a strážnik nás odprevádza do izby. Výborne to dopadlo mali sme v pláne prespať v aute a počkať do rána ale prekvapil nás nadštandardný prístup zamestnancov, zaslúžia si pochvalu. Rýchla sprcha a spať, nič iné sme si nepriali po 10hod jazdy.

Ráno ma prebudil dážď, ktorý podľa počutia bol dosť intenzívny ale moju náladu nepokazil, skôr som sa tešil na šmykľavé kamene a hlboké mláky, asi som čudný. Dlho spať som nevydržal a o 9hod som už pobehoval po parkovisku a stretal známe tváre. Vykladanie dvojválcov bolo prerušované vítaním a potriasaním rukou ďalších účastníkov. Prebierky prebehli rýchlo, nalepenie čísla a nálepky Monster na nádrž a poď ho na červenú trasu preteku.

Po 10min v stupačkách a prejdení kamenného výjazdu si vravím “tak toto nebude med lízať“ veľké kamene sa striedali s ešte väčšími a mnohé nepekne trčiace pevne uchytené v podklade robili pasce na duše a ráfiky. Blato na trati ma potešilo aj plné kaluže toto je to čo potrebujem ale zrazu kamene a opäť kamene.

Štart sa blížil ešte si vypočuť rozpravu a prvá etapa sa začala jeden okruh dávam za cca 20-21min, spokojnosť nepadám, držím tempo aj keď ma paliči predbiehajú nesnažím sa ich držať ani dobiehať, nakoľko ich zadné kolesá odhadzujú spŕšku kameňov a cítim, že podvozok by už väčšiu rýchlosť nestíhal. Plexi na prilbe nemôžem zatvoriť, ihneď sa orosí a nič nevidím, jazdím s otvoreným ale prejazdy cez mláky robia svoje.

Moja rýchlosť a paľba na rovnejších úsekoch dvíha vodu z mlák a ja postupne ochutnávam každú kalužu na trati vak s vodou som nemusel brať. Nočná etapa sa ruší, asi aj preto že Peter sa rozhodol opustiť svoje GS v osemdesiatke a preletieť sa vzduchom za čo ho obdivujem. Štvrtkový večer veselo diskutujeme , popíjame miestne pivko, pojedáme chutný guláš a čakáme na prvé výsledky. Po prvej etape som vo svojej triede 2V600 siedmy a spokojný. Príjemne unavený a plný zážitkov zaspávam skoro.

Budíček od kolegu, ktorému sa telefón prispôsobil časovému posunu, huláka o hodinu skôr a aj preto sa čudujem prečo je vonku tak mŕtvo vrátiť sa osprchovaný do perín sa mi nechce a čakám na raňajky. Prekvapenie v podobe bohatého a chutného jedla, hlavne tie syry, moc chutné. Druhy deň počasie ako objednané, teplo, slnečno. Rozprava pred etapou, chlapci Awia a Haro upozorňujú na všetky nástrahy a ja pozorne ukladám do pamäte.

Ešte dolaďujem tlak v pneu na 1,5 a presúvam sa k štartu. Cez červený na modrú prepojovačku a žltý okruh, začiatok rýchly po šotoline snažím sa rýchlo ale bezpečne sledovať trať a zbytočne nezablúdiť, darí sa mi to až po „T“ križovatku kde chýba značenie na trati, logika mi vraví „ťahaj vľavo“ zle po 4km stretám Hajného v protismere a otáčam. Značenie trate chýba až po ďalšiu križovatku kde ma staučká babka upozorňuje aby som ťahal hore kde aj spozorujem značenia fajn idem dobre ťahám za plyn a bez chýb prichádzam cez kamenný zjazd až k cépečke.

Prosím pani jaštericu Gabču o trocha vody a papier na okuliare, ktoré mám celé od blata z mlák a nebolo ich málo. Chvíľku sa mi venuje a zrazu kričí „ide ten môj“ všetko čo ma v rukách hádže na zem a beží preč nestihol som ani poďakovať a púšťam sa do druhého kola ťahám za plyn viac, trať už poznám, okruh dávam bez pádu a blúdenia. Prepájačkov sa vraciam na červený okruh a silným sebazaprením jazdím čo mi sily stačia.

Cítim silnú únavu, hlavne stehná, keďže celý pretek stojím. Odratúvam červené okruhy, už aby bol koniec, mám dosť. Cieľ, parkujem a odchádzam odovzdať informácie z elektronickej časomiery, ktorá ma prekvapila, jednoduchosťou, presnosťou a zjavne zjednodušila prácu organizátorom. Zisťujem, že som sa zlepšil a poskočil na 5.miesto v kategórií a celkovo 12. Absolvujem aj poobedný výjazd na Ignis a pohodovým tempom vychádzam na kopec. Krásna príroda bola všade vôkol nás a ja som si ju veru doteraz zo sedla TA nevšimol. Super nabudený dávam, polievku, objednávam mäso a v družnej debate s chlapcami si prechádzame spätne všetky okamihy z trate. Pivko + pivko a spať, zajtra je ťažký deň.

Po rozprave štart podľa celkového poradia z minulého dňa, moja taktika bola jednoduchá, nespadnúť, nepoblúdiť a držať si tempo. Neposlúchol som sa a pred horárňou v miernom klesaní som bežne jazdil trojku, asi nestačila, mal som tam štvorku a zákruta ma vyniesla mimo cestu do stromov, brzdy spomalili ale zadná príliš pristúpená spôsobila predbehnutie zadku a pekný asi 10m šmyk po boku. Hrešil som na seba a celý les, nič sa nestalo iba stupačka sa ohla smerom hore a aj zadná brzda sa tam pobrala. Pokračujem na žltý okruh a držím dobre tempo, predbieham pomalších a začínam druhý žltý okruh, na úsekoch kde som šiel trojkou radím štvorku a zrýchľujem. Ide sa mi dobre aj kríza, bolesť pri státí v stupačkách prešla.

Čaká ma iba posledný ťažší úsek, zjazd cez kamene a smola defekt predného kolesa mi pokazil radosť z dobre rozbehnutého preteku. Náhradnú nemám a preto bezpečnou rýchlosťou prechádzam cez CPčka vraciam sa k hotelu za chalanmi z X-Fun Moto. Prednostne vymieňajú dušu a ja sa vraciam na trať dokončiť červený okruh aj dnešnú etapu. Odovzdávam info z čipu a idem oddychovať pred posledným pretekom, výjazdom na horu Ignis. Neviem sa zmieriť s náhodou, ktorá mi zabránila umiestniť sa na lepšom mieste a neustále si pripomínam celú situáciu. Neviem už ktorý povedal túto vetu ale mal pravdu: „vyhral každý kto dokončil rally“.

Energie je málo tak sa posilním horúcou polievkou, ktorá je ako vždy výborná. Finálny výjazd dám bez zaváhania a hore sa všetci stretáme unavený ale v dobrej nálade. Cestou dole po kamennej ceste premýšľam ako som mohol smerom hore tak letieť, keď všade sú nechutné veľké ostré kamene, asi som načisto osprostel. Prestávam riešiť kamene a začínam sa pripravovať na cestu domov. Už pred cestou do Rumunska som bol rozhodnutý, že v sobotu po preteku balím a utekám domov k rodine za povinnosťami. Darí sa nám rýchlo pobaliť, naložiť moto do Ducata a kúsok po 18hod odchádzame z areálu. Cesta na Slovensko bezproblémová a o 2hod prichádzame do Bratislavy.

Celkovo Motoride XL Baja Romania hodnotím ako veľmi úspešnú akciu, ktorú organizátor na jednotku zvládol a nemal som jediný negatívny podnet. Výber lokality výborný. Ubytovanie príjemné a čisté. Organizácia preteku, informácie pred a počas, výsledky, všetko jasné, prehľadné. Okruhy a etapy výborne značené a terény pri ktorých som prežíval enduro-orgazmus. Všetkým, ktorí sa zúčastnili na príprave, podpore, pomoci akcie ďakujem a hlavne dvom borcom AWIA a HARO. Teším sa na ďalšie stretnutie.