Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1830 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28806
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 59% (17139)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 41% (11667)
Hodnotenie: (19 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (25)  [Verzia pre tlač] Tlač

Náš výlet po Balkáne 2012 2/3

 Zdieľať

Pridané: 18.02.2013 Autor: JOSE
Čitatelia: 16137 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Národný park Theth a VIP kemp

7 deň 226km, Shkoder - Koplok - Theth - Shkoder - Mjede

Absolútne teplá noc. Spal som iba v tričku a nie v spacáku, ale na ňom. O pol ôsmej všetci ranné rozplavby v jazere. Voda je teplá, ako lúh. Balíme si caky – paky, mierime do krajiny orlov.

Prechádzame na druhú stranu kopca obklopujúceho jazero. Je tam televízny vysielač a výhľad na rozpálené Albánsko. Na hranici sme pred obedom. Áut je tu teda dosť. Chvalabohu, ide okolo nás Albánec na mopede a ukazuje nám, že pre motorky je osobitný pruh. Neváhame ani sekundu a sme pod strechou v tieni a absolvujeme krátku kontrolu papierov.

Albánsko tu nás máš. Čakáme horšie cesty, ale do Shkoderu vedie fajn rýchla asfaltka. Do mesta prichádzame presne na obed. Premávka hustá, ako kaša starej mamy. Všetci sa ženú a trúbia. Musíme si zvyknúť na tento druh chaosu. Hlasná a funkčná trúba tvorí strategický prvok vozidla. U nás sa trúbi až keď niekto zo seba urobí debila. Tu sa trúbi skôr, aby si upozornil na seba a nebol tým debilom práve ty, či? Z offroad-ovo rozbitej ulice plnej mlák, dier a vytrubujúcich mercedesov sa napájame na novú širokánsku asfaltku. Pozor, na jednej z ulíc chýbali kanalizačné poklopy. Peťo skoro hodil salto mortále. V strede novej cesty akoby bol vyčlenený rýchly pruh, ktorým sa všetci neúprosne ženú, hoci na celom úseku je predpísaná 30-tka. Dnes nás čaká národný park Theth a tak stojíme na benzínke. Rýchlokurz Albánštiny seknutý anglickými termínmi, no poviem vám, že to bol vždy zážitok dohodnúť cenu benzínu, keď ste chceli platiť evráčmi. Kurz všade inší. Kartu ste si mohli strčiť za prilbu. Na severe sme benzínku čo berie karty nenašli.

Za mestom stojíme pri dvoch báťoch stojacich v tieni stromov, ktorý sa tam stretli na kus reči pri cigaretke. Pridávame sa k ním a pýtame sa na Theth. Čudujú sa načo tam ideme. Veď je tam strašne zlá cesta a rukami ukazujú veľkosť šutrov z ktorých máme mierne obavy. Ja viem o tom, že by tam mala byť šotolinka. Ááá to bude v pohode, máme predsa endurá, či? Koplik, Dedaj, Makaj, Ducaj fasa asfaltka. V Boge si to rúbem do horizontu a tam hore v tieni stromu zrazu 20 cm skok a šup ho na onú kemennú cestu. Tak ako vraveli. Kopa kameňov v ktorých sú vyjazdené dve stopy od aút. Skáčeme po nej, ako splašenie kamzíke a tak trochu dúfam, že sľubovaná šotolina sa čoskoro ukáže. Na konci dedinky je miesto, kde sa dá najesť, vypiť a posedieť. Nečakajte žiadne pútače. Tu stretávame ďalšiu dvojicu Čechov na motorkách, ktorý sa z Theth práve vrátili. Pýtame sa na cestu. Jeden tvrdí, že „to bude dobrý“ a ten druhý, že to zas až tak „rúžově“ nevidí, hlavne keď videl Kája a Matu. Tak ako my, obdivujú ich spoločný výkon. Pred štartom nám ešte hovoria o 10 ročnom nagelovanom chalaniskovi z údolia. Ak budeme chcieť tak nám vybaví papanicu, pivo, nocľah a čo je podstatné nemusíme ho tam hľadať, on si nájde nás.

Vedel som do čoho ideme iba z čítania či fotiek a áno boli tam aj kúsky šotoliny, ináč kamenná miestami necesta, kde vám ide ráfik a niekomu aj tlmiče na doraz. Prvé kilometre ideme opatrne a s veľkým rešpektom. V serpentínach sa šmýkame po kameňoch veľkosti pinpogového stolu do ktorých je cesta doslova vyrýpaná. Kájo skúsený to jazdec radí, ako na to. Neskôr sa vďaka svojej váhe s ktorou si tlmiče hravo vedia poradiť dostávam do čela a vediem nás krásnymi horami s ešte krajšími výhľadmi na zasnežené vrcholky, či hlboké doliny pod nami. Po takmer hodine a pol vchádzame do údolia. Celý úsek sme prešli bez pádu hoci určite mal každý pár krát viac než krízovú situáciu. Prichádzame na most cez potok a už nám beží chalanisko oproti. Plynulou angličtinou sa nás pýta či hľadáme ubytovanie, alebo sa chceme najesť. Pivo majú tiež takže chalanisko sadá k Peťovi na mašinu a kúsok za mostom zbiehame do dvora akéhosi domu. (priemerná rýchlosť 18 km/h)

 Albánsko – národný park Theth
Albánsko – národný park Theth

Jedálny lístok nie je žiadny a tak sme sami zvedaví čo dostaneme na tanieri. Po hodine dostávame mäso, zeleninu, syr, opekané zemiaky, volské oči k tomu. Všetko čo dom dal teda okrem pivka, ktoré musia kupovať aj oni. Dve hodiny lehníme a relaxujeme v krásnom údolí obklopenom vysokými horami. Zvažujeme pokračovať v ceste ďalej, ale podľa slov chalaniska je cesta ďalej veľmi zlá a zrejme by sme to do noci nestihli prejsť. Otáčame to teda späť a smerujeme do Shkoderu odkiaľ by sme sa chceli dostať čo najbližšie k dedinke Koman. Zajtra doobeda cca 10,00 má odtiaľ vyplávať trajekt do Fierzë čoby náš dnešný neskorý presun mohol poriadne narušiť.

Cesta späť ide o poznanie rýchlejšie a miestami radím už aj trojočku, ktorú vytáčam do výrazne vyšších otáčok, ako cestou tam. Z rachotom našich „laďákov“ zbiehame k bufetu v Boge odkiaľ sme dnes na obed vyrážali. Tam obdivuje náš drsne vyzerajúci presun manželský pár z Česka, ktorý cestu hore vynecháva. Ich mašinky by to asi zvládli, ale obutie a jazdecké schopnosti nežnejšej polovičky im to zrejme nedovoľujú.

Do Shkoderu prichádzame opäť po novej ceste, ktorej okraje lemujú večer početné rodiny prúdiace z mesta, ale aj do mesta. V meste na kruháči sa prepletáme pomedzi všetko čo má kolesá a ako bonbón sú hordy ľudí, ktorí si z toho, že je všade na vôkol kopec áut nič nerobia. Trochu blúdime, ale vždy ochotný domáci radia kadiaľ a upaľujeme do Koman čo by malo byť vraj max 35 km. Začína sa však rýchlo stmievať a už všetci tušíme, že dnes to nestíhame, hlavne ak nevieme poriadne ani trafiť smer. V dedinke Mjede nad ktorou sa nachádza vodná hrádza a kde fasa blúdime sa nás pred malou mešitou ujíma statný Srboalbánec. Ten po dlhšej debate s „Pítrom“ asi aj v šiestich jazykoch volá svoju anglicky hovoriacu dcéru, ktorá tlmočí Peťove slová. Sadá do svojho mercedesu s tým, že ho máme nasledovať. Vraciame sa späť asi 3 km k akémusi okázalému rezortu pri hučiacej vode. Celé je to ohradené a vyzerá to, že sem len tak hocikto nechodí. Sme trochu nedôverčiví, hlavne Kájovi sa to celé nepozdáva, ale keď nás náš chlapák zoznamuje aj s majiteľom rezortu „Kompleksi DEA“ trochu sa nám uľavilo, teda mne určite. Šéfko zvoláva čašníkov, aby si vypratali autá a mopedy z parkoviska, lebo tam budeme spať my. Haluz riadna to bola a chlapovi veľká vďaka.
Uprostred areálu je pomerne veľké jazierko, okolo ktorého sú rôzne atrakcie pre deti. Medzi iným aj medvede a vlke, živé v klietkach z hrubého roxoru. Je to tam samá reštika, bary, bazény plné pstruhov, v spoločnosti ktorých si dávame s Peťom čapované. Kájovci stavajú stan, my dvaja to dnes skúsime len tak v spacáku. Skoro o polnoci si ešte varím niečo na zjedenie, kontrolujem sms a potom buva-buva až do rána.

Ako sme autobusom Albánske vody zdolávali

8 deň 197 km, Koman - Fierzë - Bajram Curri - Fierzë - kdesi v horách

Ráno vstávame dosť skoro, aby sme stihli trajekt. Podľa skúseností motorkárov by mal štartovať doobedu o 10,00. Máme to tam sotva 40 km, ale istota je gumolit, ako raz moja mamka poviedali.

Do Koman nás vedie dosť rozbitá cesta teda hlavne jej posledná časť bola offroadovo ladená s veľkým prašným závojom za našimi chrbtami. Do dedinky prichádzame s hodinovým predstihom. V bufete pod priehradovým múrom stretávame hordu českých turistov na dodávke plnej bicyklov a kempovacieho príslušenstva. Do „prístavu“ sa dostávame zaujímavým tunelom v ktorom obiehame ďalších českých turistov, stretávame ich tu dosť často. Na brehu za tunelom to celkom žije. Máme čas a tak dávame paštiekové raňajky. Medzitým prichádza medzi tri naše stroje ďalšia motorka. Austrálčan Greg na veľkom GSku cestuje z Abu Dabi už tretí mesiac. V podstate dosť presne sa v diaľke zjavil onen trajekt. Prví češi, ktorých sme stretli ešte pri Shkoderskom jazere nám spomenuli, že trajekt je vlastne malá „plťka“ na, ktorej je položená autobusová kasňa, ale že domáci sú machri a po odmontovaní kufrov sa mašiny zmestia. Šiel som už pár trajektami, ale ako naložíme motorky na tento, to fakt netuším. Autobusoloď kotví pri brehu a všetci začnú nervózne pobehovať a pripravujú sa na nalodenie. Ja keď vidím, to malé čudo tak neverím, že sa dnes poplavíme. Domáci sú však majstri svojho remesla a ak platíte (20€) tak vás tam naložia aj keby traktory padali. Nemám bočné kufre a tak idem na loď ako prvý. Snažím sa im pomáhať, ale akoby tu tie motorky naloďovali stále a tak jediné čo som poriešil je, že ostávam sedieť vzadu na mašine zaseknutý až do konca plavby. Ešteže šupli mašiny do tieňa a Kájo mi doniesol malinovku, lebo po plavbe by ma stačilo už len pokoreniť, osoliť a do chrumkava opečeného podávať na obed. Dve hodinky na lodi úplný relax a pohodička. Vidieť, kde tí ľudia bývajú a že jediné spojenie s civilizáciou sú osly a tento trajekt idúci hore dole raz za deň, je v porovnaní s dnešnou uponáhľanou dobou tak trochu šialené.

 Albánsko – nalodenie sa na trajekt v Koman
Albánsko – nalodenie sa na trajekt v Koman

Zdá sa, že sme na konci plavby. Stojíme pri oveľa väčšom trajekte na ktorý všetci v totálnom zhone vystupujeme. Chalani, ale i ostatní cestujúci opäť pomohli s motorkami a tak už čoskoro stojíme v blízkom Fierzë odkiaľ ideme do Bajram Curri. Austrálčan Greg nás tam opúšťa a ide si svojou cestou. My ideme pozrieť údolie Valbone, ktoré je v podstate na druhej strane od Theth, kde sme včera boli. Sú už skoro dve hodiny poobede, načim by bolo dačo aj prehryznúť. V tom zverskom teple nachádzame absolútne vychladenú reštiku. Normálne tam bola zima. Personál hovorí taliansky a tak nás Peťo sprevádza ponukou jedál. Ukazujem prstom v jedálničku a chlap tak trochu neisto kuká, pýta sa Peťa či to chcem naozaj, lebo vraj pripraviť varenú koziu hlavu, by zabralo trochu viac času. Pýtam obyčajný kus mäsa a krumple. Peťo a Kájo si dávajú rybu, Maťa za vandlík šopského šalátu a keď vravím za vandlík tak nepreháňam. Tá porcia bola proste nezjediteľná jednou osobou. Všetci sme z neho jedli, ako prílohu k tomu čo sme mali a nebola šanca to dojesť.

Cestu do Valbone sme našli pomerne rýchlo a blúdime iba chvíľočku. Nachádzame neskutočne prašnú cestu, ktorou všetci upaľujeme o dosť odvážnejšie, ako včera na Theth. Cestu by som kvalifikoval, ako plnohodnotnú šotolinu s kamenistými úsekmi. Práši sa ako v mlyne a tak si nechávame rozostup, ktorý nám umožňuje lepšiu viditeľnosť povrchu po ktorom sa lúštame a detí ktoré cestou stretávame. Pozor majú tendenciu krotiť vaše kone nečakaným skokom pred motorku. Vo Valbone hlási Kájo nízku hladinu paliva. Ani zvyšok posádky na tom nie je lepšie a tak stáčame mustange naspak. Stojíme až vo Fierzë v nejakých potravinách, kde sme pre všetkých atrakciou dňa. Teta predavačka a jej mladý pomocník nám v pohode menia nejaké to € a tak kupujeme pijatiku a Kájo pre istotu chleba. Ináč kupovať v obchode bez cenoviek je pre všetkých nová skúsenosť a nie posledná. Lepšie je kupovať tovar v ich mene, lebo keď ste vybrali euri tak sa ceny rátali veľmi záhadným vzorcom o veľkej množine neznámych.

S Fierzë to ťaháme na Kukes. Po dvoch hodinách jazdy v horách, kde ste štvorku zaradili iba občas nám bolo jasné, že sa dnes do Kukes nedostaneme ani náhodou. Všade vôkol do červena sfarbené kopce a výhľady, ktoré vás aj po troch hodinách jazdy vedia nadchnúť. Zvečerieva sa a tak sa pomaly začíname obzerať za niečím, kde by sa dalo prespať. V tak ťažko členitom teréne sotva nájdeme rovný kúsok ďalej od cesty. Idem prvý a veru už mi z toho začínalo kvapkať na karborátor. Dva, tri, dva, tri, štyri, tri, dva. Na prilepšenou sú niektoré zákruty plné jemnej šotoliny a tak po pár driftíkoch dávam viac pozor. Už by sa aj oddych zišiel a v tom pri ceste kývajú na mňa dve dievčence ukazujúce nejaké nádobky. Trochu sa ma aj zľakli, akoby nečakali, že fakt zastanem. Dve blonďavé dievčence jedna asi 12 ročná a tá druhá sotva 6 ročná mi uprostred ničoho núkajú čerstvo natrhané čučoriedky. To by som tu fakt nečakal. Siaham do vačkoch a vyberám všetky drobné a mením to za tie čučoriedky. Dievčencom vyskočil úsmev na tvári, hlavne tej menšej. Potom sa tam stavia ešte aj zvyšok partie a tak baby predali čo nazbierali a my ideme ďalej. Šecke som zjedol, osviežili.

Uprostred hôr, kde sme počas troch hodín jazdy stretli sotva 3 autá sa z ničoho nič zjavil penzión. Okázalá to stavba. Bazény s tečúcou vodou plné pstruhov ako ruka, veľa kvetov a v klietke dvaja malí mackovia s ktorými sa už Mata mazlí. Zisťujeme cenu (10€), ale zisťujeme aj to, že máme sotva na ubytovanie. Euri sme míňali celým Balkánom takže zajtra musíme niekde nájsť výherný bankomat. Izby sú úplná pohoda a tá teplá sprcha, proste paráda. K tomu všetkému Peťo nachádza ešte pokrčenú 10evrofku a tak už bežíme dole na jedno či dve. Hore sme ešte dali z raketového a potom sa hostíme zo zásob, ktoré sebou vláčime. Ešteže Kájo kúpil ten chlieb, ináč by sme jedli ryby s paštiekou.

Jednoducho Vermosh

9deň 196 km, Puke - Shkoder - Koplik - takmer Vermosh

Ráno dávame 500 zákrut Albánskych. Úsek by som nazval „los zakrutos nekonečnos“. Ešte, že sme si ho nevedomky dali na polovičku. Včera jedna časť, dnes tá druhá. Sem tam stojíme a pasieme sa na lesných jahodách, sladkých ako med. Potom sa v nenápadnej križovatke púšťame hľadať mestečko Puke a nejaký ten bankomat. Keď sme sa báťu v mercedesi opýtali či je tu bankomat, akoby ho to potešilo, že sme oslovili práve jeho a ešte aj neskôr keď ide okolo tak nám kýva s veľkým holywoodským úsmevom. Konečne sa nám darí vybrať peňáze a ihneď míňame na Albánskie hot-doge s hranolkami, kafíčko, kekse a iba tak relaxujeme v tieni pomerne rušnej uličky. Dnes máme posledný plánovaný offroad presun Albánskými horami. Keď fínale, tak riadne a veruže bola to celkom zaujímavé edvenčr, ale pekne po poriadku.

Od Puke až po Shkoder sa už dalo celkom solídne pridať. Zákruty sú tiahlejšie a mercedesi vám skrížia cestu iba sem tam. V jednej z množstva zákrut míňam dve motorky. Asi slováci, zazrel som slovenský znak, ale bleskurýchlo sa strácajú v ďalšej zákrute. Stojíme, fotíme a zase spásame okolité grúne posiate lesnými jahodami. Čakáme sa vo Vau i Dejes, kde nám na pumpe chcú silou mocou umývať mašiny. V Shkoderi mám prvú a jedinú krízovku s Albánskym mercedesom. Som na hlavnej, ale domáci pán bol iného názoru. Ešteže predvídam a včas flekujem. Termíny, ktorými som označil onoho jazdca sa publikovať nedajú, ale podstatné je, že sa nič nestalo. Za Koplikom napájame naše smädnie mustange. Je asi 13,00 a neskutočné teplo. Už aj Kájov teplomer má toho dosť a ukazuje zverské čísla blížiace sa k 50 °C. Cestou opäť stretávame hordy českých cyklistov vďaka ktorým sa v podstate na cestu ani nemusíme pýtať, tiež idú údolím na Vermosh.

Z asfaltky schádzame na kamenistú šotolinu plnú cestných strojov. Peťov spacák sa vybral na Albánskie potulky a tak mu ho Kájo s Matou berú. Vyzerá to tak, že tu bude v dohľadnej dobe asfaltka. Cesta nás vedie do kopcov cca 750 m nad morom a potom zostupujeme sériou neuveriteľných serpentín do doliny. Pocit úžasu a voľnosti so štipkou strachu si sem chodí prežiť mnoho turistov. Cestou stretávame chalaniska z čiech na upravenom V-strome a potom neskôr dole ešte dvojicu na GS a Afrike. Je však neuveriteľné teplo a tak radšej zdrhám, aby ma jazda aspoň trochu ochladzovala. Voda čo sme kúpili sotva pred polhodinou je už tak teplá, že by som si Vifonku mohol zaliať. Odtrhol som sa od partie, ale kúsok nižšie opäť stojím, lebo stroje musia spriechodniť cestu. Za mnou čakajú ešte dve dodávky plné ľudí, ktorý mi o zlom krky kývajú. Zvyšok zájazdu ma dobieha a tak spolu postupujeme fakt serióznym offroadom. Na jednej z mnoho odbočiek sa dostávam opäť dopredu a postupujem hlbokým údolím s riekou po pravici, kde sú kamene veľké, ako pol autobus. Po asi 20 min jazdy stojím a vrhám sa do potoka. Chladím nohy stojac vo vode a je mi jedno či moje čižmi pustia niečo do vnútra, hlavne, že sa už necítim, ako Ind chodiaci po pahrebe. Okrem toho kdesika som stratil zvyšok zájazdu. Fotím údolie pripomínajúce Auganistáň a užívam si ticho, ktoré sa nesie celou dolinou. Dávam cigárko či dve, ale chalani a Mata nikde !? Za to prichádza celkom solídna oblačnosť. Premýšľam čo urobiť. Vrátiť sa, alebo pokračovať? Pokračujem ďalej, veď to už nemôže byť ďaleko a možno to stihnem skôr ako začne pršať?

Všetci s ktorými konzultujem Vermosh vravia, že idem dobre, ale pri otázke koľko je to km dostávam vždy veľmi hmlistú odpoveď, alebo len ukazujú, aby som šiel stále rovno. Takmer nepoznaný pocit cestovať sám si užívam asi hodinu. Stále však dúfam, že budem mať s kým večer vypiť pivko. Iné pocity chytám, keď prvý raz udrie dolinou. Prvé dažďové kvapky nenechali na seba dlho čakať. Búrku fasujem práve vtedy keď už vôkol nie sú žiadne usadlosti a tak sa schovávam v hustom poraste pri ceste. Moknem tam asi polhodinu, keď v tom daždi z ničoho nič vidím dve motorky trmácajúce sa hor kopcom. Myslel som, že niekde stoja. Štartujem mašinu a v miernom daždi sa posúvame ďalej. Kde sa cesta rozdvojuje hádame, ktorým smerom by to mohlo byť. Kúsok za dedinkou Tamare nám radí chlapík idúci na náklaďáku. Prichádzame do akejsi malej dedinky s pár domami a pri miestnom ihrisku stojíme. Tu nás volá majiteľka miestneho „bistra“ pod prístrešok. Dávame dole zo seba všetko mokré a prezliekame sa do sucha. Sme vo výške 1380 m nad morom a po daždi je to aj riadne cítiť. Pred hodinou sme sa lúštali takmer v 50 stupňových teplotách a teraz odrazu slabých 16. Robíme si čaj a teta nám na stôl servíruje kilovú hrudu syra, chlieb a kopec zeleniny. Keď sa pýtame na cenu teta vraví, že to máme grátis. Kým sa najeme a trochu ohrejeme prestáva úplne pršať. Domáci nás zvú jeden za druhým na pivko, cigaretku, či poldeci. Veľmi radi by sa s nami podebatovali, ale rukami a nohami sa veru dosť ťažko vysvetľuje čo a ako. Albánsky vieme sotva poďakovať. S cigaretkou a pivkom sa vyberám po okolí trochu prejsť. Nie za dlho sa na ihrisku zišli štyria chalani s loptou. Ako zanietený futbalista (amatér) si to ihneď šiniem medzi nich. Pýtam sa ich či si môžem s nimi zakopať. Jasnačka že môžem a ihneď prebieha zoznamovacia párty. Ani neviem kedy a ako, ale odrazu je tam asi aj 12 detí a ja. Delíme sa na tými. Prichádza aj Peťo a Kájo v motorkárskych čižmách, aby sme ich zaradili do nejakého týmu. Bol to naozaj super relax. Zápas vyhral samozrejme môj tým, hoci to s nami na začiatku vyzeralo zle.

Po zápase pozývame chalanov na pepsi, fotíme sa a len tak kecáme. Všetci nám dávajú adresy, už aj tie e-mailové. Najviac sa chcú fotiť s Matou, všetci sa hneď zamilovali. Vysedávame do večera, varíme čaj, polievočku, teta vyberá z čarovného boxu rôznorodé nápoje a len tak klábosíme. S tmou však paradoxne prichádza aj svetlo. Myslím to, do okolitých domácností. V jednom momente sa rozsvietili takmer všetky okolité domy. Zdá sa, že mať elektrinu po celý deň tu nie je ešte štandard. Pri prístrešku je kasňa z auta. Nejaká dodávka bez náprav, ale so sklami a pomerne veľkým priestorom na spanie. Nespomínam si koho to bol nápad, teta nám v pohode otvára dvere auta a ukazuje našu „hotelovú izbu“, samozrejme grátis. Napráskali sme tam všetky veci, spacáke a s príchodom polnoci si každý hľadá svojho fleka. Po polhodine ležíme všetci v objatí, ako sardely vo vlastnej šťave. Kájo si dal Matu radšej na kraj, nechápeme prečo.

Lúčenie sa s rozpáleným Balkánom

10 deň 254 km, Vermosh - Plav - Berane - Bijelo Polje - Priboj - Višegrad

Ráno nás budí krochkajúca prasnica a jej nezbedné prasátka. Veci máme ešte fajnovo mokré a tak čakáme na slnečné lúče, predierajúce sa hmlistým oparom. Teta je už zase vo svojom bistre a pripravuje nám veľmi dobrú turecké kávičku. Štartujeme cca o 9,00 a v priebehu polhodiny stojíme na hraničnom prechode za Vermoshom. Okrem toho, že sme šli rozprávkovým údolím, stojí za zmienku asi 10 ročný chalanisko stojaci v ceste s akýmsi drúkom v rukách, ktorým akoby naznačoval, že máme zastať. Ostávam v nemom úžase, ale Peťo ako prvý jazdec ho s kľudom angličana skoro zrazil a tak chalanisko vystrašene uskakuje. Prechod je maličký a sme tam úplne sami. Dávame spoločné foto a už stojíme na vstupe do Čiernej Hory.

 Hraničný priechod Albánsko/Čierna Hora - Peťo,  ja, Mata, Karol
Hraničný priechod Albánsko/Čierna Hora - Peťo, ja, Mata, Karol

Tu sa pýtame colníkov na oko skákavice. Oni hovoria aj o nejakých vodopádoch, ale nenašli sme jedno ani druhé. Pýtali sme sa mnohých ľudí, aj nám vraveli že ideme dobre, ale zmienka o nejakom oku žiadna. Hlboko v horách stretávame už iba dvoch turistov. Pýtame sa ich na oko. Chalanisko sa nám prihovára rezkou slovenčinou. So svojou ázijskou priateľkou sú na túre po Balkáne. Idú vraj od rána z Albánskych hôr, kde prespali. Hľadali jazerá či plesá o oku nič nevedia. Nemajú vodu a tak im dávame 2 litre z našich zásob, lúčime sa a otáčame to naspäť. Škoda, keď som kukal doma track-y z GPS šli sme od neho sotva 20 m. Každopádne sme dali dobrý offroad v údolí, ktoré je doslova popretkávané množstvom malých či väčších bystrín všade na vôkol.
Domov volá a tak sa uberáme najkratšou cestou na sever, čiže do Srbska. V Andrijevici napájame naše kone. Báťa pumpár nám šeckým dáva reklamné uteráčiky a po obligátnej cigaretke sa posúvame na Berane. V mestečku Bijelo Polje sme našli veľký supermarket, kde nakupujú naše hladné oči. Kúsok za mestom hľadáme flek na piknik, ktorý neskôr nachádzame pri jednej benzínke. Je tam veľké parkovisko aj pre kamióny a pekne pokosený trávnik. Príprava obedu netrvá dlho. Máme dva variče, polievočka, párky, Peťov kus-kus tak nenechal na seba dlho čakať.

S oblakmi za chrbtom štartujeme k hraničnému prechodu kam to máme doslova na skok. Čiernohorský ujovia colníci nás vybavili veľmi rýchlo. O pár km neskôr skúšam prejsť do Srbska v podstate nelegálne. Prečo ? Lebo srbský prechod som si všimol až v spätnom zrkadle, keď na mňa báťa v uniforme kýva. Flekujem na mieste a rýchlo cúvam na miesto kontroly. Žiadne rampy ani nič čoby naznačovalo, že ide o hraničný priechod. A k tomu všetkému tam akýsi dobráčisko zastal rovno pred stopkou, ktorú som ja kvalitne odignoroval. Všetko sa zaobišlo bez problémov a tak postupujeme ďalej na sever Srbskom.

V Srbsku sme sa dlho nezdržali a kúsok za mestečkom Príboj vbiehame do Bosny a Hercegoviny. Colníci nás nechávajú chvíľu postáť na miernom daždi, ktorý nás už nejaký ten kilometer sprevádza. Srbi sú odmeraný a strašne vzorne si chcú plniť svoje pracovné úlohy. Bosnianci ešte štrajkujú, ale vybavili nás celkom v pohode.

< >

Pridané: 18.02.2013 Autor: JOSE Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (19 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (25)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: