Pamir Trip 2017 - 1. časť - Stredná Ázia 5/6

Deň 41 – 15.07. – 253km – Murgab – jazero Karakul – Sary Tash

Murgab opúšťam za krásneho slnečného počasia a cesta ma znova vedie cez sedlo Ak Bajtal. Stretávam veľa cyklistov, niektorých už po niekoľký krát. Zabúdam si odfotiť slnečnú tabuľu Ak Bajtal a tak nejak to celé bez povšimnutia míňam.

Teším sa na jazero Karakul, ktoré vzniklo po dopade meteoritu pred miliónmi rokov. Cestou k nemu prechádzam okolo dreveného plotu s ostnatým drôtom, ktorý označuje pohraničné pásmo s Čínou. Príjazd ku jazeru je monumentálny. Dlhočizná rovinka kde sa postupne po ľavej strane odkrýva obrovská plocha azúrovo modrej hladiny. Nádhera.

Na niekoľkých miestach sa vydávam z asfaltu preskúmať breh. Jazero je v bežnom veternom počasí celkom rozbúrené. Omočím len ruku pri brehu a pokračujem ďalej.

Od hranice s Kyrgyzstanom ma delí jedna na pohľad ľudoprázdna dedinka s prozaickým názvom Karakul a o chvíľu už stúpam do horského priesmyku Kyzyl Art. Tesne pod ním je tadžická hranica. Umiestnená je v chatrných priestoroch a colníci moc práce v bežný deň zrovna nemajú. Hneď prvý rieši môj permit na motorku a zhodnocuje to na „big problem, my friend. Big problem.“ To mu vydrží asi 5 minút, ja len krčím ramenami a nakoniec ma púšťa. Pasová kontrola je brnkačka a valím do priesmyku.

V ňom sa nachádza ako obvykle symbol Pamíru – ovca Marco Polo so zakrútenými rohami. Stretávam tu kuriózne posádku starej lady, ale inú. Lada sa im prehreje a zastaví asi 20 metrov pod vrcholom. Posádku tvoria 3 mladí chalani z Kalifornie. Kúpili v Kyrgyzstane žigulu a idú krížom cez Pamír do Dušanbe a severom naspäť do Kyrgyzstanu. Svet je v pohybe.

Z priesmyku klesám dolu na Kyrgyzskú hranicu. Je to dosť ďaleko a v ceste mám aj niekoľko malých brodov. O územie nikoho sa fakt asi nikto moc nestará. Na hranici ide všetko pomerne hladko, akurát som im nerozumel, že ma posielajú ešte na colnú kontrolu. Nemajú výstupnú závoru, takže skoro opúšťam colnicu bez tohto dôležitého dokladu. Krikom a mávaním ma ale zastavia a usmernia a ideme na to. Papier taký, onaký, odkiaľ, kam, poplatoček za ochotu a je to.

Až tu mi colník vysvetlil ako to s tým papierom funguje. Ako som spomínal, pri vstupe do colnej únie kdekoľvek v KG-KZ-RU cestujete s jedným papierom cez hranice a odovzdávate ho až keď úniu opúšťate. Jasne mi teda vysvetlil, že s týmto papierom prejdem cez KG a KZ až do Ruska a budem ho odovzdávať pri výstupe z RU do Mongolska.

Okamžite za hranicou človek vstupuje do iného sveta ako v Pamíre. Všade naokolo je zeleň. Na lúkach sa pasie dobytok, stoja jurty a pobehujú kone. Do Sary Tash to je z hranice nejakých 30km. Trochu rozbitý asfalt, treba dávať pozor, ale inak pohoda. Na moje prekvapenie je tu napriek tomu, že som o 1000 výškových metrov nižšie, chladnejšie ako hore v Pamíre.

V Sary Tash mením na pumpe pár dolárov a zopár tadžických somov, ktoré mi zostali a tankujem. Pumpár doporučuje nejaké ubytko. Spomínam si, že ma v Murgabe zopár cyklistov varovalo pred guesthousom Eliza, kde prednedávnom jedného okradli o všetky peniaze. Keď sa im začal vyhrážať políciou, tak mu peniaze vrátili.

Stretávam ale posádku 2 motoriek z Poľska a tí mi doporučujú jedného dedula. Že má garáž, teplú sprchu aj nejaké jedlo, tak to na noc zapichnem u neho. Cena asi 13 dolárov, čiže celkom dosť. Vonku sa ale zotmelo, začína pršať a je zima, takže kašlem na to.

Deň 42 – 16.07. – 216km – Sary Tash – Pik Lenina Base Camp – Sary Tash

Tu v Sary Tash sa mám konečne stretnúť s nešťastnými Laďákmi. Prídu niekedy poobede. Musia, pretože vstup do Číny majú napevno a ak ho zmeškajú majú smolu. Mám teda voľný deň a rozmýšľam ísť sa pozrieť do základného tábora výstupu na 7 tisícovku Pik Lenina. Smerujem teda na západ širokou dolinou po kvalitnom asfalte. V diaľke obdivujem biele oblaky na horizonte. O chvíľu v oblakoch ale rozoznávam obrysy zasnežených hôr.

V správny moment odbočujem doľava a cez provizórnu bránu smerujem po poľnej ceste do základného tábora. Kvality cesty sa trochu obávam, po Pamíre mám rozbitých ciest celkom dosť. Je to ale úplne v pohode. Hlina je ujazdená, hladká a dá sa ísť pohodlne celkom rýchlo a bezpečne. Niekde na pól ceste stretávam veľkú skupinu asi 10 Poliakov. Väčšina sú veľké GSá 800ky, nejaká 1200ka. Vedie ju Sambor, známy poľský cestovateľ. On sedlá KTM640 a pri tempe ktoré v teréne dokážu udržať prerastené bavoráky nemusí ani vstávať do stupačiek.

Prehodíme pár slov, ja sa bežne pýtam na kvalitu cesty a prípadné nástrahy. Pozrie na motorku a len mávne rukou, že nič čo by stálo za reč. Cesta ďalej je úchvatná. Približujem sa ku masívnej bielej stene postupne super vlnitou cestou cez zelené hrebienky, jeden po druhom. Biela stena je za každým z nich mohutnejšia a obdivuhodnejšia. Takto sa dovlním až do základného tábora, ktorý je pomerne rozsiahly. Je tu dokonca Kirgizská obdoba našich guest housov – guest jurta.

Pokračujem za základný tábor, pretože vidím stopy po motorkách a predpokladám, že ma niekam dovedú. Predpokladám správne a dôjdem až na okraj zrázu za ktorým steká potok prameniaci z roztápajúcich sa ľadovcov, ktoré pokrývajú horský masív. Nemal som v pláne sem pôvodne ísť, ale voľbu hodnotím jednoznačne pozitívne.

Po provizórnom obede z vlastných zásob a rozjímaní sa vraciam rovnakou cestou naspäť. Tesne pred Sary Tash stretávam ďalších 2 Poliakov. Zháňajú svoju skupinu. Takto prvý deň po stretnutí 3 skupín poľských motorkárov uvažujem, či náhodou nezačali nejakú inváziu Kyrgyzstanu s cieľom obsadiť túto krajinu.

Odbočujem smerom na hranicu s cieľom počkať Laďákov na nejakom peknom mieste. Bolo ich cestou dosť. Cestou stretávam znova Poliakov. Tentokrát skupinu z rána, riešia defekt. Prichádza aj Sambor a vraví, že Lady sú už na hranici a za chvíľu sú tu.

Lada svetom prichádza asi za pol hodinu vo veľkom štýle. A to v počte 1 auto z 2. Druhé má technický problém a plazí sa s utrhnutým silentblokom.

Spolu ideme do Sary Tash a Laďáci si riešia servis. Ja beriem veci z ubytka, ktoré som si tam ráno odložil. Okrem servisu vyriešia aj camping na pozemku u niekoho v dedine, takže po nakúpení alkoholu ideme tam. Večer spravíme takú parciálnu párty. Časť Lada tímu chlastá, druhá spracováva materiál z cesty a sťažuje sa na hluk. Ja som v tej prvej, takže za mňa fajn večer.

Deň 43 – 17.07. – 471km – Sary Tash – Osh – Razan Say

Pôvodný plán ísť s Laďákmi na čínsku hranicu mi ráno kazí nevoľnosť od žalúdka. A nie je to včerajším členstvom v prvej skupine. Lúčime sa teda a ja smerujem cez hory do mesta Osh. Už v prvom stúpaní sa riadne ochladí a to ma drží pri vedomí. Po sklesaní do doliny sa konečne oteplí a mňa ničí únava. Zalamujem na lúke pri ceste a oddychujem asi hodinu kým nezaregistrujem dažďové kvapky.

Až do mesta Osh sa potom naťahujem s dažďom. Pred mestom konečne vyhráva modrá obloha a teplota stúpa nad 25 stupňov.

V meste je mojím cieľom nájsť bankomat, servis Muz Too, nakúpiť simku a potraviny. Bankomat je easy, v potravinách sa pokúšam platiť kartou. Výsledok je taký, že 2x neúspešne zaplatím kartou a nakoniec tretí krát hotovosťou. Dodatočne sa ukáže, že aj platby kartou boli úspešné, takže som platil 3x. Fasa. Simka bez problémov. Servis Muz Too už je iná káva. Nemať presnú polohu v GPS, tak to v živote nenájdem. Kupujem mazivo na vyťahanú reťaz, zbežne sa informujem o cenách pneumatík, ktoré už pomaly dosluhujú. Pri cenách cez 100 dolárov za kus bez ohľadu na rozmery, dúfam, že vydržia ešte aspoň Kyrgyzstan do Almaty alebo ideálne do Ruska.

Opustiť mesto Osh smerom na Biškek nie je také jednoduché ako by človek čakal. Prvých 100km až niekam po Jalal Abad je stále civilizácia. Dedina na dedine, v každej druhej polícia. Hrozná cesta.

Zhruba po hodine a pol jazdy za Osh zisťujem, že nemám vak na chrbte. Zastavujem a uvažujem, kde som ho mohol nechať. Najpravdepodobnejšie sa javí pumpa na výjazde z Osh. Predstava cesty späť a znova sem je ale doslova hrozivá. Navyše nie je isté, či som ho naozaj nechal tam alebo inde. Váham a nadávam si dobrých 15 minút. Nakoniec kašlem na to. Nemal som tam nič kritické. Prišiel som tak o camelbak, mapu KZ, Mongolska a malý statív. Najhorší je ten vak na vodu, ale predpokladám, že v Biškeku zoženiem náhradu.

Na večer sa mi nedarí nájsť žiadne vhodné miesto. Okolie je kamenisté a buď je všade civilizácia, alebo prudké kopce.

Deň 44 – 18.07. – 411km – Razan Say – Toktogul – Sosnovka

Ráno mi stále nie je úplne dobre. Cítim sa slabý a pokračujem skôr zo zotrvačnosti. Aspoň je pekne. Cesta ma vedie na sever najskôr okolo rezervoára Toktogul s nádherne azúrovo modrou vodou. Okolo sa všade predávajú ryby, ale nemám chuť.

Za Toktogulským rezervoárom začínam stúpať do hôr. Všade vôkol je zeleň, jurty, pasúce sa kone, dobytok. No skrátka paráda. Zároveň, keby sa tu ukázal hotel a odmysleli by sme si dobytok, tak to tu vyzerá ako v alpách, ešte aj asfalt je tu taký kvalitný.

Cesta vystúpa až na náhornú plošinu vo výške okolo 3000mnm a ja zisťujem, že som trochu podcenil sledovanie púmp na mojej trase. Okolo Osh boli v každej dedine aspoň jedna. Teraz už 50km nič a mapa hovorí, že do prvej civilizácie, kam ale nedôjdem bude len jedna. Dúfam teda, že tá jedna bude existovať a bude funkčná.

Náhorná plošina Susamyr je zase nový zážitok. Taký malý Pamír ale všade naokolo je zeleň. Míňam odbočku na Talas, kam sa tiež chystám. Teraz ale pokračujem najkratšou cestou do Biškeku. Primárne zažiadať o mongolské vízum a sekundárne zohnať camelbak.

Z náhornej plošiny cesta vedie priesmykom Too Ashuu do ktorého stúpa serpentínami s dych berúcimi výhľadmi. Pod vrcholom prekoná hrebeň tunelom a následne klesá v doslova Transfaragašanskom duchu.

V klesaní už sa deň chýli ku koncu, tak to balím a rozbíjam stan pri riečke. Je tu aj jeden cyklista, tuším nemec. Smeruje tiež do Ulanbátaru a už sa začína ponáhľať aby ho nechytila zima. Celkom kuriózne takto v strede júla.

Deň 45 – 19.07. – 165km – Sosnovka – Biškek – Ala Arča

Nocovanie v doline pri rieke zaručuje rosu a tak ráno balím mokrý stan a vyrážam na cestu do Biškeku. Akonáhle odbočím z doliny na východ, doprava každým kilometrom hustne. Na vjazde do samotného Biškeku ani neregistrujem žiadnu tabuľu alebo označenie mesta. Proste som len v meste.

Ciele sú: zažiadať o Mongolské vízum, kúpiť camelbak a stretnúť sa s Antonom, slovákom žijúcim v Biškeku už niekoľko rokov. On mi dal tip, kde nakúpim čo potrebujem. Pri kľučkovaní po meste v malej rýchlosti cítim, že ložisko riadenia je už v citeľne horšom stave a bude treba naplánovať výmenu.

Mongolský konzulát je rýchlovka, vízum by som mal mať o niekoľko dní. Obed dávame neďaleko v typickej Kyrgyzskej reštike. Stále mi ale nie je dobre, takže si ho moc neužívam. Následne cestou do športových potrieb sa aj zastavujem v lekárni a pýtam niečo od žalúdka.

V športových potrebách, kde zháňam camelbak ma prekvapia ceny. Tie sú na úrovni cien u nás. Vzhľadom na výrazne nižšie zárobky, teda športovanie v Kyrgystane nie je lacný špás.

Poobede opúšťam Biškek a smerujem do neďalekého kaňonu Ala Arča. Pred vstupom ma odchytáva motorkár, ktorý ma prehovára, aby som šiel s ním na iné miesto neďaleko. Vykľuje sa z toho pol hodinové prašné stúpanie. Miesto je pekné, ale na slnku je veľmi teplo a bolí ma hlava. Vraciam sa teda do ústia kaňonu a smerujem do doliny.

Je tu dosť ľudí, ale nájdem si nakoniec celkom pekné miesto nad riekou a oddychujem.

Deň 46 – 20.07. – 453km – Ala Arča – Talas – Kyzyl Adyr

Ala Arča je pomerne vysoko, do rána sa celkom ochladilo. Teplomer ukazoval 7 stupňov a to si bežne ešte 2 stupníky pridáva. Klesám znova do Biškeku, pretože rozumná cesta okolo nie je. Opustiť ho ráno je ale výrazne jednoduchšie, ako bolo sa doň včera dostať.

Vraciam sa rovnakou cestou ako som do Biškeku prišiel. Prekonávam znova horský prechod Too Ashuu a ďalej pokračujem po Susamyrskej plošine s úchvatnými výhľadmi. Onedlho sa odpájam a odbočujem na západ, na mesto Talas. Kazí sa mi počasie a začína pršať. Prechod sedla Otmok vo výške 3326mnm sa tak mení na nepohodu. Je zima, fučí a ja stále nemám nepremok.

Za sedlom sa to ale postupne zlepší a cez Talas už prechádzam znova v slnečnom počasí. Cesta je rozkopaná a objazdy sú po bočných uličkách. Začiatok objazdu bol jasný, ale kam ďalej, už označené nie je. Navigácia ale nie je náročná. Potom už po dobrej ceste prichádzam až do Kyzyl Adyr, kde po natankovaní odbočujem na juh smer Jany Bazar a rezervácia Beš Aral. Túto cestu google nepovažuje za prejazdnú ale podľa satelitných snímkov to vyzerá, že cesta existuje a je kontinuálna. Obsluha pumpy mi hovorí, že tam sú len hory, hory a sneh. No uvidíme.

Asfalt končí už po pár kilometroch ale ďalej pokračuje celkom slušná šotolinová cesta. Míňam nádhernú vodnú nádrž ktorá je obklopená vysokými horami. Vo večernom slnku je to čistá kochačka. Práve kvôli slnku sa mi to ale nedarí dobre odfotiť. Potom už cesta pozvoľna stúpa hore dolinou. Po pravej strane cestu lemuje riečka popri ktorej sa začínajú ukazovať pekné zelené miesta na stanovanie. Je to síce hneď pod cestou, ale premávka tu takmer neexistuje. O chvíľu neodolám a jedno z tých miest volím na dnes za nocľažište.

Deň 47 – 21.07. – 427km – Kyzyl Adyr – Kara Buura pass – Kerben – Sary Chelek

Ráno pokračujem hore dolinou a stretávam dosť naložených nákladných áut. Takže je to jasné, v doline je baňa. Do nej smeruje kvalitnejšia cesta. Mňa ale odkláňa ceduľa smerom na Čatkal. Kvalita cesty šla dole, stúpanie zase hore, ideálna kombinácia. Stúpanie je extrémne prašné a krúti sa v svahu v množstve serpentín. Z priesmyku Kara Buura je dychberúci výhľad na obidve strany hrebeňa. Trávim tu skoro hodinu.

Klesanie je nemenej epické, veľa zastavujem a fotím. Dnes si to fakt užívam. Cesta dolinou na južnej strane je zarezaná vo svahu a na niekoľkých miestach prechádzam cestou vyfrézovanou do pozostatkov snehovej lavíny.

Potom už tesné obklopenie horami končí. Cesta sa vyrovná a obchádza niekoľko dediniek. Je na nej miestami dosť hrubý štrk, možno až kameňmi by som to nazval a trochu mám obavy aby mi neprerazili plášte. Už majú za sebou asi 18000km a ich životnosť sa blíži ku koncu.

Prichádzam na odbočku so smerovníkom na Ak Taš. Je tu zaujímavá murovaná jurta, ktorá funguje asi ako autobusová zastávka alebo niečo podobné. Oddychujem, pozerám do mapy a zisťujem čo a ako. Rovnako zisťujem, že ak by som nešiel na Ak Taš, malo by byť reálne doraziť na jazero Sary Chelek. Chvíľu váham a rozhodujem sa pokračovať na Sary Chelek a spraviť si pohodu.

Cesta vedie ďalším veľmi pekným sedlom vo výške cez 2800mnm. Uvažujem, že náš Gerlach je vlastne nižšie. Klesanie dolinou opäť lemujú miesta ako stvorené pre stanovanie. Je ale skoro a ja mám pred očami obraz nádherného horského jazera. Cesta dolu ma fakt baví a vôbec nezastavujem. Niekde pri rezervoári Kasan Saj dokonca začína asfalt a dávam sa na cesty, ktoré podľa googlu neexistujú. Obchádzam v tesnej blízkosti Uzbekistan a križujem mesto Kerben. Značenie je tu biedne až žiadne, takže pár krát zle odbočujem a musím sa vrátiť. Za Kerbenom je to už ale v pohode.

Odbočka na Sary Chelek tiež nie je nijako označená, aspoň teda z môjho smeru. Hneď za mostom cez rieku, ktorú cesta lemuje, sa kvalita zhoršuje až nakoniec asfalt úplne zmizne. K jazeru je to od odbočky skoro 40 kilometrov, takže hodina jazdy. Prechádzam jedným postom kde ma zapisujú a o chvíľu som na druhom. Tu ale narážam na problém, že na jazero púšťajú len do 16 hod. Už je 18 a vrátnik je neoblomný, odmieta akýkoľvek „padárok“. Nasratý sa otáčam a idem znova dolu na odbočku. Slnko už pomaly zapadá a musím nájsť alternatívny flek na noc.

Po pár zákrutách odbočujem niekam medzi kopce a cesta ma prudko ťahá hore. Nakoniec vyjdem až na úplný vrchol opusteného kopca s parádnym panoramatickým výhľadom. Vzhľadom na to, že slnko už skoro zapadlo nemám žiadne foto.

Deň 48 – 22.07. – 347km – Sary Chelek – Jalal Abad – Kazarman

Ráno na kopci je magické. Vstávam skoro, slnko je ešte za horiznotom. Kým balím vychádza. Fotku som zase spraviť zabudol, škoda.

Veľmi peknou cestou prichádzam až ku križovatke s cestou, ktorou som šiel pred niekoľkými dňami do Biškeku. Tu na pumpe stretávam 2 Hondy s japonskými značkami. Chlapík je díler Hondy v Japonsku a na starej Afrike má nálepky snáď z celého sveta – Nordkapp, Ushuaia, Alaska, Južná Afrika, a pod. Teraz ide so ženou na XR250 Baja a majú voľne naplánovanú cestu okolo sveta. Prešli už Mongolsko a vravia že to bolo veľmi náročné. Teraz sa vracajú od jazera Song Kul, kam mierim ja, ale že cesta cez Kazarman je zlá, tak to obchádzali. Ideme vlastne úplne opačne, tak si vymieňame skúsenosti. Oni mi doporučujú ubytko v ruskom Altaji, ja im zase v Pamíre. Svet cestujúcich motorkárov je fajn.

Po rozlúčke, po niekoľkých kilometroch zastavujem pri stánkoch pri ceste a kupujem niečo pod zub. V tom som si uvedomil, že vlastne ideme až po Jalal Abad rovnakým smerom a mohli sme teda ísť spolu. Stretávam ich stáť o kúsok ďalej tak zastavujem. Pomáham im nakúpiť, keďže ruštinou nevládnu.

Do Jalal Abadu je to už neďaleko, na kruháči pred mestom sa lúčime definitívne. V meste nakúpim a vyrážam znova do hôr, smerom na mesto Kazarman. Som prekvapený, že aj za mestom pokračuje kvalitný asfalt asi 40km, až do Taran Bazar. Tu cesta prekonáva rieku, začína stúpať do hôr a situácia sa rýchlo mení.

Stúpanie je ale celkom v poho až do priesmyku Kaldamo v 3000mnm. Hore sú stále zvyšky snehu. Sú tu aj nejakí turisti, možno aj miestni, a všetko si fotia. Je kuriózne sledovať viac ľudí naraz ako si každý sám robí selfie...

Krajina za sedlom sa rázom mení, je vidno do veľkej diaľky a až po ďalšie veľké hory. Priestor medzi tým vypĺňajú malé kopčeky, ktoré pôsobia ako reliéfna mapa. Kvalita cesty trochu klesá, sú tu vodou vymyté koľaje a pozostatky rôznych naplavenín, keď cez cestu tiekla voda z roztápajúceho sa snehu. Celkovo sa ale ide fajn.

Po klesaní je cesta už menej príjemná s množstvom štrku. Je aj dosť prašná niekoľko krát skúša moju pozornosť extra sypkým nánosom. Moc si to neužívam.

Miesto na noc večer nachádzam pri veľkej rieke, tesne pred mestom Kazarman. Z ideálneho spotu pre stan ma vyháňajú mravce, ktoré sú celkom agresívne. Musím sa preto presunúť na horšie miesto. Stanovanie pri vode uprostred ničoho je ale fajn, človek si dopraje plnohodnotnú hygienu, preperie veci. Svet gombička.

Deň 49 – 23.07. – 218km – Kazarman – Song Kul

Pred Kazarmanom sa veľmi nečakane napájam na kvalitný asfalt. V meste tankujem a neriešim nič iné. Pôsobí na mňa veľmi schátralým dojmom. Asfaltová idylka končí hneď za mestom a pokračuje šotolina.

Cesta vyšplhá do ďalšieho sedla - Kara Koo. Tu pri soche 2 labutí, pri oddychu si všímam, že mám defekt na zadnom kolese. Prvý na tomto tripe. Púšťam sa do opravy. Zadnú dušu nemám náhradnú, lebo zaberá veľa miesta, takže lepím. Diera na duši sa mi ale na pohľad nepáči, je príliš pravidelná a v smere kolmo na ráfik. V pneumatike nič nie je. Nafúkam a tvári sa že drží.

Klesám zo sedla a asi po 5km v zákrute cítim, že koleso je znova prázdne. Obavy sa potvrdili. Rovnaké miesto, duša sa trhá v spoji a trhlina sa zväčšuje. Šanca na úspešné zalepenie takéhoto defektu v teréne sa limitne blíži k 0. Napriek tomu dávam pokus s najväčšou záplatou akú mám a čakám extra pol hodinu pred nafúkaním. Napriek tomu tentokrát po asi 2 kilometroch je koleso znova prázdne. Mám 2 možnosti, rozložiť poblíž kemp a pokúsiť sa o zalepenie cez noc, alebo núdzovo použiť prednú dušu.

Nápad s prednou dušou som nikdy neskúšal, iba som o ňom počul. Láka ma to ale viac ako celovečerná prplačka. Počas tohto myšlienkového pochodu oslobodzujem koleso a prichádza motorkár na novej afrike, ktorá je naložená najviac ako som počas cestovania kedy videl. Ide rovno z Kórey cez Mongolsko a smeruje aj s 12 ročným synom na zadnom sedadle až do Portugalska. Celkom výlet.

Mne v hlave zabliká, že nová Afrika má predsa vzadu 18ku koleso a pri takom náklade neexistuje, aby nemal náhradnú dušu. To sa potvrdzuje a už sa duša sťahuje do môjho kolesa. Za dušu peniaze nechce, pýta iba drobné do obchodu pretože nemá miestnu menu. Fasa chalan! Vravím si, že toto šťastie mám snáď za tú pomoc s benzínom v Pamíre.

Pokračujem smerom k jazeru Song kul a v dedine nakupujem nejakú vodu. Obieha ma celkom veľká tlupa motorkárov, väčšina BMW. Dobieham ich na križovatke kde časť skupiny stojí. Sú to znova poliaci, ktorých som stretol pri Sary Tash. Časť z nich šla do dediny Ak Tal po benzín. To musím spraviť aj ja.

Je tu ale most v rekonštrukcii a obchádzka je dlhá. Most je zatarasený ale na druhej strane sa mi predsa len podarí zísť. Je mi ale jasné, že výjazd asi nebude v mojich silách. Míňam druhú skupinku Poliakov, ktorí už majú natankované. Po natankovaní sa stretávame na moste a tam sa organizuje výjazd motoriek nepríjemným strmákom. Navzájom si pomáhame a ja sa pripájam k nim cestou na Song Kul. Je to asi 50km cez sedlo Moldo Ashuu. Začína pršať a v stúpaní už ideme v oblakoch. Pri jazere ma Sambor berie do skupiny a noc strávim v jurte s niekoľkými členmi výpravy.

Keď vidím celú skupinu, celkom mám obdiv ku 2 babám, ktoré sa tu preháňajú na GS 800kách. Síce jazdia bez batožiny, lebo majú sprievodné vozidlo ale aj tak.

Miestni nám potom pripravili výbornú večeru, čosi sa aj vypilo. Fajn večer.