Motodovolenka v Grécku 2001 3/7

Zo stanu som vyliezol až takmer o desiatej, keď ho už slnko pomaly ale isto premieňalo na mikrovlnku. Dnešný deň sme znova chceli iba preflákať na pláži. Že to skončilo celkom inak, tak za to môže Peťo, ktorý sa dal do reči s pražákmi kempujúcimi vedľa. Boli na cestách už takmer tri týždne, a tak sa pre nás stali informačným sprievodcom. Hneď prvá informácia bola, že kúpanie v tejto oblasti je to najhnusnejšie aké na celej ceste zažili. To už sme s Peťom boli pomaly rozhodnutí zabaliť, a keď k tomu pridali, že je tu strašne veľa medúz, dokonca aj baby prestali protestovať a súhlasili s presunom do Monemvazie, zasa na odporúčanie dvojice z Prahy, ktorá nám dala ešte viac, skutočne dobrých typov, ktoré sme využívali až do konca cesty. Z debaty nás vyrušil len pohľad na hodiny, bolo tri štvrte na dvanásť a do dvanástej bolo treba kemp opustiť, inak sa účtuje ďalší deň. Stany však ešte stále stáli, dokonalé pribité k zemi. Chuť platiť ďalší deň sme už ozaj nemali, a tak sme sa s Peťom vybrali takticky zaplatiť a získať nazad pasy. Lenže recepčná našu taktiku okamžite prehliadla a zaskočila nás otázkou, či do 10-minút odídeme, na čo sme s ľadovým kľudom lorda Nortona odpovedali, že samozrejme. Moc tomu neverila, ale pasy sme dostali, takže to bolo vlastne vybavené. Keď sme pár minút po jednej odchádzali, štýlom, ktorý pripomínal štart SBK, stihla nám už len zamávať do spätných zrkadiel. Alebo to hromžila??, no neviem, lebo pri plnom plyne sa dosť trasú. Po Aeropoli sme išli úplne hladko, v taverničke si dali obed. Ale nedá mi nespomenúť, so železnou pravidelnosťou sa opakujúcu procedúru výberu jedla, ktorú predvádzal Peťo. Prebiehalo to asi nasledovne: Po dohode že sme hladní usadáme v reštaurácii, necháme si doniesť jedálny lístok, začítame sa do neho a po chvíli nám Peťo oznámi, že vlastne ani nie je hladný, že chce len minerálku. Na to Renča hodí pohľad útočiaceho pitbula a "milo" mu dohovorí, že by si predsa len mal niečo dať, veď je určite hladný, keď od rána nič nejedol. Peťo rovnako "milo" odvetí, že to predsa on vie najlepšie, či chce alebo nechce jesť. Renča rezignuje, ale rafinovane objednáva jedno hlavné jedlo a jeden greek salad, čo je vlastne tiež hlavné jedlo. Peťo si potom vždy, len tak trošíčku zobne a nakoniec, aby sa to nevyhodilo, doje čo už Renča "nevládze". Na záver so spokojnosťou práve dokojeného batoľaťa zatiahne bez rozmýšľania účet. V Aeropoli sme znova nenašli smerovú tabuľu, tak sme pokračovali ďalej po hlavnej. Naša intuícia si tentoraz zobrala voľno, po 35km stojíme na konci stredného prstu Pelopónezu. Znovu sa potvrdzuje, že blúdenie človeka prevedie tým najkrajším, kde by sa inak ani nedostal. V nádherne pustej krajine pripomínajúcej zakázanú zónu s planéty opíc, kde k dokonalosti chýba len vrch sochy slobody trčiacej z piesku na pláži, sme úplne neschopní použiť naše, inak celkom geniálne, navigačné schopnosti. Zastavujeme na malinkej križovatke, kde sú smerové tabule, ale žiaľ po ich konfrontácii s mapou, nie sme o nič múdrejší. Ľuďmi to tu moc neoplýva, ale darí sa nám zastaviť starý Peugeot, ktorého majiteľ, ochotne povie aby sme ho nasledovali. Vraciame sa cestou, ktorou sme prišli a asi po dvadsiatich kilometroch Grék víťazoslávne ukazuje smerom na Aeropoli, že odtiaľ už trafíme. Takže to sme si zasa pomohli. V Aeropoli samozrejme nie je smerová tabuľa, a tak zastavujeme na prvej križovatke. Peťo zosadá a z jeho výrazu tváre sa mi zdá, že prehryzol nezrelý citrón. Dostal žihadlo. Renča sa vrhla na záchranné práce, rozbalila všetky brašne, aby našla protihmyzový antipich a ošetrila Peťovi ten kráter, čo mal na nohe. Peťo s hrdinským zaprením sovietskeho vojaka znáša všetky hojivé vodičky, ktoré mu tam Renča liala. Inak lietalo tam strašne veľa takých hajzlíkov, čo pripomínalo krížencov medzi našou osou a sršňom. Zvyšok výpravy sa po tomto incidente rozhodol obliecť znova motogate, len ja som pokračoval v rifliach. Predstava žihadla mi bola predsa len milšia ako klíma, ktorá v týchto teplotách vytvárala v gatiach priaznivé podmienky na rast všelijakých plesní a húb. Počas záchrannej operácie na križovatke zastavilo niekoľko áut, ktoré sa tiež márne snažili určiť ďalší smer svojej cesty a niektorí sa tam vrátili aj trikrát. Keďže sme skutočne nevedeli kadiaľ pokračovať, išiel som po radu na neďalekú čerpačku. Milý ujko nás nasmeroval, ja som prebral mapu a vydali sme sa zisteným smerom. Po pár kilometroch sme narazili na prvú dedinu, ktorá sa zhodovala s mapou takže po 70km sme konečne našli azimut. Pri čerpaní zisťujem či je Peťo v poriadku, pretože Renča nás strašila opuchnutím a následným odpadnutím celej nohy a to si ešte nebola istá aj okolitým ústrojenstvom z čoho mala ozaj strach. Ale všetko je OK. Peťo má len mierny opuch v oblasti vpichu. Ďalej sme už išli chvalabohu bez blúdenia a iných nečakaných udalostí a predvečerom dorazili do rozprávkovo krásnej Monemvázie.

Je to vlastne nádherný ostrov, pripomínajúci bábovku, spojenú s pevninou len úzkou šijou. Na úpätí tejto bábovky je staroveká dedina a na vrchu zrúcaniny hradného opevnenia. My sme však potrebovali vyriešiť naše ubytovanie. S Peťom sme automaticky zamierili do kempu, tam nám však naše nežné polovičky "jemne naznačili", že búrku v stane už zažili a že sme im ráno sľúbili posteľ. A naznačili nám čosi, čo by sme zas nemuseli mať večer my (o večeru nešlo), ak skončia v stane. Takže chtiac, nechtiac opúšťame kemp a prechádzame niekoľko privátov, odmietame jeden za druhým, vždy sa nám s Peťom niečo nepáči, raz je to státie motoriek na ulici, potom kúpeľňa v ktorej, pri umývaní zubov aj pri sprchovaní môžete rovno srať, pretože tam nieje miesto na nič iné ako sedenie na mise. Stále živíme nádej na vrátenie sa do kempu. Nakoniec ale nachádzame dedinku bungalovov pýtame sa na cenu a tá nám vyráža dych. Je to len asi o 30% viac ako v kempe, ale s kúpeľňou, kuchyňou, a klimatizáciou. Navyše spálne mali presklenné dvere na terasu, takže motorka skončila takmer v posteli a môj dávny sen sa naplnil. Na ľavej strane Aďa a predo mnou Varadero, ten sendvič naozaj nemal chybu. Po vybalení prevádzame povinnú SMS komunikáciu s domovom o tom, že sme v poriadku a máme sa skvele a tak. Ale chvíľu nato my zazvonil telefón a ja sa od otca dozvedám strašné správy, bolo totiž 11. septembra. No mierne povedané, nám to zobralo dych. Telefonovali sme spolu asi hodinu, vlastne som len cez telefón počúval naše správy. Zbehli sme dole do mesta a v obchode to sledovali live. Večer bolo po zábave, vypili sme fľašu vína a rozmýšľali, čo spravíme ak sa niečo stane, lebo z domova prichádzali SMS o urýchlenom návrate, nedostatku a vysokých cenách ropy, dokonca o tretej svetovej vojne. Lenže naše racionálne myslenie presiaknuté vypitým vínom, vyprodukovalo záver, ktorý jednoznačne rozhodol prečkať tretiu svetovú v Monemvázii.

Kedže žiadny exodus turistov sa nakoniec nekonal, nasledújúce dva dni sme sa rozhodli oddychovať. Obrázkové pláže s priezračne čistou vodou sa nedali obísť. Strávili sme celý deň šnorchlovaním, navyše som v miestnych potravinách vypriadol plutvy za asi 400Sk, tá cena sa zdala dokonca dobrá aj sporivému Peťovi a keď zistil že jeho číslo je ešte lacnejšie, kúpil si ich tiež. Chcel som aj Adi zobrať opekací rošt a fritovací olej aby sa mohla opiecť rovnomernejšie, pretože potápať sa nechcela a opaľuje sa zvyčajne až pokiaľ nieje úplne bordová. Aby som zabránil jej úplnému vyškvareniu, skúšal som ju presvedčiť, že pod hladinou je skutočne krásne, ale moja násilná metóda neslávila úspech a jediným pohľadom my dala najavo, že ak okamžite neprestanem zomriem na nedostatok sexu. Renča zasa bola celý deň pod slnečníkom. Na rozdiel od Adi, chytá na slnku bordovú farbu okamžite, vďaka alergii sa hneď ohádže, takže keď liezla do vody, tak vždy s divným bielym nánosom opaľovacieho krému, ktorého spotreba sa blížila k jednej tube na deň. Večer nás z tejto pohody vytrhol odjazd, ktorý som sa chystal urobiť, teda, keby som mal kľúče. Peťova poznámka o náhradných, mi teraz už príde ozaj ako zmysluplná. Okamžite som prepadol panike, ale aj tak sa mi podarilo takmer všetkým ľuďom na pláži vysvetliť čo sa mi stalo, na čo ochotne zaujímali polohu pri ktorej, sa dotýkali zeme v štyroch bodoch a uprene sa dívali pod seba. Tentoraz sa to znova skončilo šťastne. Pred spaním sme ešte prebrali katastrofické SMS od rodičov, vyhnali z izby všetky jašterice, stonožky a inú háveď a zaľahli sme.

Ďalší deň bol doobeda úplne rovnaký ako predchádzajúci. Adi sa jej bledobordová farba nezdala dostatočná, takže hneď zaujala polohu ležmo, ktorú až do obeda nezmenila, očakávajúc zmenu odtieňa na hnedú. My, spokojný so sadrovo bielou, sme sa radšej potápali. Renča mala výhodu klzkého povrchu, ale ako si sa jej nedarilo využiť plutvy, ktoré používala skôr ako prostriedok zabraňujúci vynoreniu. Stále tvrdila, že jej to nadnáša nohy a nemôže sa stým dobre potopiť, len nechápem prečo potom bola stále pod vodou, ktorú v jednom kuse pila, a nakoniec nad hladinu jej vôbec netrčali nohy, ale sedacie partie, ktoré natreté asi pol centimetrovou vrstvou opaľovacieho krému pripomínali zvyšok ľadovca, čo sa zabudol rozpustiť pri ceste z Grónska. Dnešné kúpanie sme ukončili chvíľu poobede, lebo na pláne bola prehliadka historickej Monemvázie.
Úzku šiju, ktorá bola v strede prekopaná a spojená mostom a jediná spája ostrov s pevninou sme prešli na motorke. Ďalej sme pokračovali po úzkej ceste, kúsok nad morom a tá nás doviedla až pred vstup do opevnenej dediny. To je konečná pre všetky motorové stroje, prístroje a zariadenia. Vchod je široký len asi jeden a pol metra a dva krát prudko zalomený do pravého uhla, takže dnu sa dá vojsť len pešo. Tak ako vchod, aj celé vnútro bolo také, akési scvrknuté. Uzučké uličky, s domčekmi pri ktorých by si aj nízkokmenný človek popravil sebavedomie, dotvárali vinikajúcu atmosféru tohoto, na Grécke pomery veľmi dobre dochovaného miesta. V nespočetnom množstve kaviarničiek, reštaurácií a obchodíkov so suvenírami, ale ceny ani zďaleka nezaznamenali trend scvrkávania, takže sme niekde hlboko vo svojom vnútri vydolovali športového ducha a rozhodli sa miesto posedenia v kaviarni vystúpiť k zrúcaninám hradu na vrchu Monemvázkej bábovčičky. Cestou hore sa obeťou našich zvrhlých záujmov stalo nevinné delo na námestí, umiestnené akurát v ideálnej výške pre nafotenie fotoseriálu s názvom "S delom medzi nohami".

Naše fotografické nadšenie nezdieľal, iba Peťo, ktorý sa odmietol fotografovať s delom, ktoré je len nefunkčná atrapa. Keď už okolo nás okloidúci zakrývali deťom oči a sami sa pohoršovali a smiali zároveň dochádza vo foťáku film a ukončuje našu neviazanú zábavu. Ďalej cesta nahor viedla schodmi v skalnej stene, a bez akejkoľvek kondičky, ktorá zmizla niekedy so strednou školou, hrám tvrďasa, pre ktorého je to malina. k chrámu nad hradbami dorážam prvý a stíham sa vydýchať, kým ostatní prídu. Chrám však nieje cieľom cesty a je len v asi polovičke, to mi ale mali povedať skôr. Aby som si zachoval image Ramba, vrhám sa aj do druhej polovice takmer klusom, aby som bol hore prvý. Podarilo sa. Hore si však miesto nádherného výhľadu, vychutnávam malý infarkt a tentoraz sa mi už jazyk pletúci sa pod nohy nedarí maskovať. Pre poriadok treba povedať, že cesta hore netrvala dohromady ani hodinu, takže všetci, okrem mňa to mali len ako príjemnú prechádzku. Cesta dolu už prebehla za milosrdného šera zapadajúceho slnka a celkom dobre som sa za tú zostupovú polhodinku vydýchal. Na večeru sme radšej išli na pevninu, kde ceny boli podstatne prijateľnejšie. Ale vždy je to čosi za čosi. To, že je u nás pri pumpe reštika beriem, ale že je pumpa v reštike to bol pre mňa šok. Sedeli sme pri stole, dávali si country pizzu podfarbenú vôňou benzínu a pod chvíľou sledovali všetky možné aj nemožné približovadlá, chodiace sem tankovať. Medzi nimi jednoznačne viedli také prerastené motorové trojkolky s kĺbom aby sa mohli naklápať. Večer sme naplánovali na zajtra dlhší, kultúrno-spoznávací presun, s cieľom v Delfách, prebehlo balenie, ktoré malo urýchliť náš ranný odchod, a išiel som si vychutnať Aďu a Varadero zároveň.