Motodovolenka v Grécku 2001 4/7

Miesto skorého ranného odchodu, znova vyrážame po desiatej. Pri platení domáci pán, evidentne neovládajúci nemčinu, zahlásil sumu. Nemecky síce neviem ale číslovky ovládam a po tom čo povedal, som od radosti div nevyletel z kože. Bola to takmer polovica, už spomínanej veľmi dobrej ceny. Celý natešený som odrátal peniaze. Ale pri rátaní peňazí sa grék tváril nejako prekvapene, a keď som mu ich podával, asi sa mu urobilo zle, len povedal „najn“ a celý poplašený vbehol dnu. Obratom však bol nazad a mával papierikom pri ktorom sa zasa spravilo zle mne, suma bola dvojnásobná. Na čelo my vystúpili žily a oči sa podliali krvou, Peťo sa zasekol v strede vety a zostal stáť s otvorenými ústami. Náš krvný tlak, vrátilo do normálu, len jeho "cuzamen" vyslovené v poslednej chvíli. Nakoniec dopadlo všetko happy, ešte sme si na rozlúčku zamávali a naučili ho dovidenia, nech sa vie poriadne pozdraviť. Takže po dvoch dňoch znova na motorkách, v plnej poľnej valíme cez Spartu do Tripolisu a Argosu. Cesta je plná zákrut, ako vlastne takmer každá v Grécku a vedie cez hory vo vnútrozemí. znova prekonávame stúpanie od hladiny mora do výšky 1200 m, kde je veľmi príjemné počasie, na rozdiel, od neznesiteľného tepla pri mori. V Argosi sa znova strácame, nepomohla nám ani verbálna komunikácia s miestnymi, ktorý vždy len nechápavo krútili hlavou.

Chvalabohu sme narazili aj na jedného inteligenta, ktorý pochopil, že Mykény a Mykines sú jedno a to isté a dostal nás von z mesta. Našej ceste do Mykén, už nebránilo celkom nič. Teda, keby ma Peťo nepredbehol s tým, že je hladný a treba čosi zjesť. Jedeniu sa nikdy nebránim, a už vôbec nie keď ho navrhne Peťo, takže hneď zastavujem pri prvej reštike. A hádajte čo sa stalo? Peťo, hneď po prečítaní jedálneho lístka, prešiel hlad a to až tak že nás donútil opustiť reštiku. Pod jeho vedením sme zastali o kus ďalej, na ulici s viac tavernami, kde chvalabohu po podrobnom skúmaní, našiel jednu s jedálnym lístkom, pri ktorom znova vyhladol. V lákavej taverne sa snažíme nájsť stôl, ktorý by aspoň trochu bol v tieni a neosratý od vrabcov, sídliacich v živom plote nad terasou. Skôr ako sme si však stačili sadnúť, servírka dobehla s novým obrusom a cenníkom, skutočne o poznanie lepším ako predtým. Baby dokonca vymysleli ľadovú kávu, pre spestrenie programu. Nikto sme to nepoznali, takže sme boli veľmi prekvapený impozantným vzhľadom, ale po opadnutí peny, bola na ňu vyhlásená holandská dražba a aj tak sa neminula. Ďalšiu vec, ktorú sme tu zistili je, že v Grécku keď si objednáte Fantu, tak vám donesú nejakú žbrndu bez bubliniek. Vlastne majú všetko bez bubliniek, takže istota je jedine Sprite, alebo Cola, ktorú si môžete reznúť bezbublinkovou minerálkou. A posledný gastro postreh. Keď dojete nečakajte, že prídu zobrať použité taniere a potom zaplatíte, mohlo by sa vám stať, že tam vysedíte dieru, v grécku stoly upratujú až po odchode zákazníka. Lenže po dobrom obede, s plným bruchom, sa ale zle chodí a ešte nato slnko pražiace na šišku, tak sa mi ani na tu kultúru moc nechcelo, celkovo v Mykénach nebolo, okrem, z fotiek prevalenej, levej brány, nič len hŕba kameňov, ťahajúca sa do kopca, a krátky výstup hore, v poludňajšom slnku a motokombinéze spĺňal aj najnáročnejšie kritéria na chudnutie, s výsledkom lepším ako liposukcia.

Keď už sme tu boli, tak aby sme nezostali sprostí, lebo z tých kameňov sa skutočne nič vyčítať nedalo, kúpili sme si aspoň obrázok z doby, keď tu stavby mali aj strechu a nielen zvyšky základov. V porovnaní s Monemváziou, to ale bolo pre nás sklamanie, takže vyrážame smer Korint, kde nás okrem kultúry, ťahal aj korintský prieplav. Už pred mestom nám hora a opevnenie na nej dávalo tušiť, že to bude zážitok. Archeologické nálezisko síce ešte nebolo nič moc, stáli vlastne iba tri stĺpy, ale Acrocorint, spomínané opevnenie, už bola iná káva. Prístupová cesta viedla serpentínami v prudkom svahu a vracačka striedala vracačku v prudkom stúpaní, navyše povrch mal výborný asfalt, len im akosi nevyšiel až do konca, takže záver obsahuje malú enduro vložku. Opevnenie je to rozsiahle, dokonca až tak, že sme si ho radšej prezreli len zvonku, pretože sme už nemali chuť na ďalšiu dávku liposukcie. Jeho atraktivitu ešte zvýšila informácia, že to bolo mesto prostitútok dokonca, že za čias najväčšej slávy ich tu žilo takmer dvetisíc. Peťo si hneď zapolemizoval, ako to mohli tie baby také obrovské postaviť. Vysvetlenie od súčasných báb bolo okamžité: "Snáď si nemyslíte, že by sa naťahovali s takými veľkými bazmekmi, keď im celkom stačilo ťahať za malé páčky." Len neviem čo tým mysleli? A o akých páčkach to hovorili? Nazad sme si znova vychutnali prudké klesanie a blížili sa k Korintskému prieplavu, ktorý je taký úzky, že som ho ledva z motorky zaregistroval. Odstavili sme motorky vedľa požiarnej stanice a išli prieplav preskúmať pešo. Tak pohľad z mosta je ozaj impozantný, prieplav je dosť dlhý, dosť úzky (až s neuveriteľne kolmými stenami) a nenormálne hlboký.

Hĺbku sme skúšali overiť aj experimentálne, ale keď flusance sa po chvíli stratili, bez žiadnej hodnovernej informácie, rozhodli sme obetovať 100 drachnovú mincu, ktorá svojou veľkosťou, pripomína okrúhle razítko okresného úradu, ale znova bezvýsledne. Keďže sme už nechceli dole hádzať foťáky, alebo prilby, javila sa ako vhodná možnosť, hodiť znova flusanec, ale na loď plnú nadšene mávajúcich výletníkov, tentoraz sme ale vymekli, dobrá rodičovská práca sa prejavila, takže hĺbka zostala empiricky neoverená. Cestou k motorkám sa ešte strhla debata, aká najväčšia loď dokáže cez prieplav preplávať, pričom babám sa zdal veľmi úzky, napríklad pre trajekt, ktorým sme priplávali do grécka, darmo s Peťom argumentujem, že predsa vrch bol široký viac ako dosť a steny skoro kolmé, ale čo, baby, všetko je pre ne úzke a krátke. Ešteže sme išli okolo stánku v ktorom predávali fotku lodi lásky v prieplave, ktorú asi jedinú poznajú, a tá ich presvedčila, že nie každý rozmer je v skutočnosti taký malý, ako sa im zdá. Bolo už neskoré poobedie a pred nami ešte riadny kus cesty. Smerovali sme na Atény, kde možno ísť po diaľnici, alebo po úzkej prepchatej ceste plnej dedín, ktorú som ako McDuck vybral. Aj jeden jediný pekný kúsok tejto cesty, ktorá viedla v strmej skale nad morom, som si vychutnal pohľadom na zadné partie starej lady samary, ktorej šoférke v dôchodcovskom veku, po predbiehacom manévri Peťa v pravotočivej zákrute, okorenenom, kamiónom oproti, asi skratoval kardiostimulátor, a ďalej išla, striedajúc nevyspytateľne pruhy, bez akéhokoľvek logického vysvetlenia, samozrejme bez smeroviek, a mne nezostávalo nič iné, len ju nasledovať, štyridsiatkou, až pokiaľ neodbočila z cesty. Pred Aténami až podozrivo ľahko nachádzame smerovú tabuľu pre náš smer, potom sa pekná asfaltová cesta najprv zúžila, za chvíľu prišla aj o asfalt a nakoniec kľučkujeme len medzi plotmi nejakých hospodárskych budov po štrkovom chodníku, po čase tu stretávame ľudí, ktorí nám potvrdili, že sme skutočne správne a vysvetlili nám ako pokračovať. Vďaka ich radám nachádzame znova asfaltku so smerovými tabuľami. To už sa ale začína stmievať, a ja preberám vedenie, kvôli vynikajúcim svetlám Varadera. Po zotmení, sa mi ale Peťo celkom stratil z dohľadu, tak ho čakám. Tmavé plexisklo jeho prilby je terčom niekoľkých nadávok , a tak nasledovala výmena plexiskla s Renčou, ktorá mala číre, dohodli sme sa že ďalej už budeme pokračovať len osemdesiatkou, pretože sme sa znova dostávali do hôr a cesta bola plná zákrut. Napriek dohode, Peťo znova výrazne zaostáva, aj napriek tomu, že moja rýchlosť málokedy prevýši sedemdesiat. Slimačím tempom, sme sa o desiatej večer, za úplnej tmy dostali do Delf , ktoré majú večer nádhernú scenériu, kde po ľavej strane vidíte svetlá dedín, hlboko pod vami a po pravej vysoké kopce ,tvoriace siluetu proti mesiacom osvietenej oblohe. Všetko dohromady to vytvára pocit akéhosi vznášania sa vysoko nad zemou, alebo my to už len preskakuje z celodennej únavy? Prešli sme mesto a našli kemp, zobrali sme bungalov, lebo ráno máme v pláne pokračovať ďalej a nechceli sme rozbaľovať veci. Nakoniec bol aj za dobrú cenu, len mal iba tri postele, ale nevadí, ja som dostal jednu samostatne. Po ubytovaní spojazdníme mobilné komunikačné centrum, po tradičných vojnových správach, prišla aj jedna novinka. Renče potvrdili salmonelózu. V duchu sa mi okamžite vybavili všetky okamihy, keď sme pili z jednej fľaše, keď som jej kradol z taniera syr a navyše som hneď počítal kotúčiky hajzelpapiera. Po prvom šoku, ale analyzujeme situáciu. Na ceste sme už vyše týždňa, Renče, už doma bolo týždeň dobre, a vzorky jej brali, (hádajte z kade?) už pred troma týždňami. A nakoniec, keď je v poriadku Peťo pravdepodobne nám nič nehrozí, takže môžeme odomknúť a pustiť Renču dnu. Vyčerpávajúca analýza, ako aj celý deň nás nasmerovala do kempovej reštiky. Prichádzame desať minút pred záverečnou. Mladý čašník priniesol jedálne lístky. Keď sa prišiel spýtať, čo si dáme tak nemali nič čo sme si vybrali, nemali dokonca ani náhradný program, tak nás zaujímalo čo vlastne majú, odpoveď bola stručná: "Pizza and Musaka". čo je pizza vie každý, takže zo zvedavosti si dávame musaku. čašník mizne vo vnútri, prehodí pár slov so znudenou kuchárkou, ktorá vzápätí mizne v kuchyni so žvárom v hube. Asi za 15 min. sa ozvalo pípnutie mikrovlnky a z kuchyne vyšla kuchárka v každej ruke s jedným tanierom a žvárom stále na rovnakom mieste. Na stôl nám položili také väčšie krémeše, ale zložené boli z mletého mäsa vo spodu a syra na vrchu. Rýchlo sme ich zjedli, Peťo znova hrdinsky dojedá po Renči a všetci sme sa tešili, že nikto nenašiel vnútri vajgel. Z reštiky sme išli rovno do umyvárky a ozaj unavení poodpadávali do postelí.