Motodovolenka v Grécku 2001 5/7

Nad ránom sa stalo čosi neočakávané, začal padať sneh! okolie sa za chvíľu premenilo na alpskú krajinu a vianočnú atmosféru dopĺňal zvuk rolničiek, ............., ktorý plynulo prešiel do reality, zvoncov oviec zo salaša nad kempom a zmenili môj stav snenia, na stav bdenia. Cez zlepené oči konštatujem, že prvý raz vstávam na čas. Raňajky prebehli vo vlastnej réžii, a ranná hygiena je v gréckych kempoch príjemným začiatkom dňa, na rozdiel od našich zariadení, v ktorých pri určitej pravidelnej veľkej fyziologickej potrebe, zaujímam polohu džokeja obávajúc sa, že pri najmenšom dotyku chytím nejakú škaredú pohlavnú chorobu. Niekde som čítal, že keď chceš vedieť, aký je národ pozri na WC, alebo také čosi, tu sa dá o grékoch povedať, že vidieť, kde vznikala civilizácia. Keďže motorky boli nabalené, vyrážame smer Delphy. Prvou zastávkou bolo múzeum. Problém s miestom na parkovanie som vyriešil, po chodníku som prešiel až pred vchod do múzea, Peťovi, starému poctivcovi, sa to síce nepáčilo, ale nakoniec rezignoval a vydal sa za mnou. Chvíľu nato, zasa riešime, kde odložiť veci. Nakoniec zvíťazila lenivosť, a viera, že grékom hovorí desatoro viac ako našim politikom, takže prilby ako aj bundy zavesené na motorkách, zostanú v bezpečí. Kúpili sme si vstupenky znova za prijateľnú cenu, porovnateľnú so vstupným na Bojnický zámok, k tomu vyfasovali informačný bulletin a vrhli sa dnu. Hneď prvým exponátom mal byť kameň znázorňujúci pupok sveta, s ktorého veľkosťou by som ho hodnotil, skôr len ako taký malý pupčok, potom už nasledovali tematicky rozdelené miestnosti. Prepracovanosť sôch zaujala aj takého kultúrneho neandertálca ako som ja.

A hlavne maľby, znázorňujúce Delphy v svojej plnej kráse, boli vynikajúce. Keďže sme chceli aj nejaký suvenír, tak napriek zákazu fotografovania, nevydržím. Opatrne som skúsil prvú fotku, potom druhú ,ale vždy som striehol na vhodný okamih, čo Peťo vôbec nepovažoval za potrebné. Úplne na drzovku, fotí všetko, čo mu príde do cesty, k všetkému si šteluje Renču, a ešte si aj prisvecuje bleskom. Ale dovtedy sa chodí z džbánom po vodu, pokiaľ tam nepríde zriadenkiňa múzea. To sa potom cez sálu prevalí rev, a uzlík nervov o hlavu vyšší od prízemného mrazu, razom otočí pozornosť na Peťa. Ten však z ľahkosťou líšky zmizne a celú popularitu, prizerajúcich sa ľudí v miestnosti, necháva Renči, ktorá si musí vypočuť 100 decibelovú prednášku v gréčtine o fotografovaní v múzeu. Pri odchode sme sa ešte pokúšali kúpiť kópiu, maľby, znázorňujúcu Delphy v plnej sile, ale obrázky naskladané na poličke označené cenou, nám odmietla predavačka predať, lebo to vraj robí jej kolegyňa, ktorá tam nieje. No asi bola úspešná absolventka školenia slovenskej asociácie predavačov na tému: Otravný zákazník a čo s ním? Pokračovali sme teda v prehliadke historického areálu, tentoraz exteriérmi. Pri pokladni sme márne hľadali niekoho, kto by nám predal lístky a tak sme vstúpili bez zaplatenia. A znova kráčame do kopca v obednom slnku, začína už z toho byť pravidlo. Delphy sú však na rozdiel od Mykén podstatne lepšie zachované a navyše umiestnené v nádhernej horskej scenérii, takže nechať si ujsť pohľad z vrchného poschodia amfiteátra by bola určite veľká chyba. Navyše prilby a kombinézy zostali na motorkách, takže sme ušetrený tradičného spaľovania tukov. Po príchode k motorkám sme radostne skonštatovali, že veci zostali nedotknuté, a medzi sebou uzatvárali teoretické stávky, akú by mali asi životnosť na parkovisku v Starom Smokovci, alebo inom turistickom centre u nás. Zbehli sme ešte do mesta pohľadať bankomat, lebo už som mal znova suchoty. Jediný, čo sme našli bol však za sklenenými dverami vo vestibule banky, a keďže bola sobota, boli zamknuté a nemohol som sa k nemu dostať. Ale Peťo znova nezištne radí, svojmu priateľovi z dediny a učí ho vložiť bankovú kartu do čítačky na dverách, ktoré sa potom na moje veľké prekvapenie otvorili a cesta k bankomatu bola voľná. Znova prebehol tradičný povýberový rituál nákupu suvenírov. Prečo len do šľaka, sú vždy tie obchody so suvenírmi koncentrované v okolí bankomatu? Kto má potom tie baby ustrážiť? Peťo sa počas nekonečného výberu všetkých možných serepetičiek stihol povenovať štúdiu jedálnych lístkov, a rozhodol, že tu sa jesť nebude a vyrazili sme ďalej. Dnešným cieľom bolo kláštorné mestečko Meteora. Cesta vedie znova medzi hory a je plná zákrut, ale zvlášť pekný bol kľukatý úsek s klesaním potiahnutý novým asfaltom, hneď za Delphy. Potom v údolí sme zaznamenali tábor, ktorý sa nám zdal nejaký povedomý, ako keby som to už niekde videl. Hory rozhádzaného vlnitého plechu, pospájané pomocou hrdzavého drôtu, doplnený škatuľami a nekonečným množstvom bordelu a medzitým mraky holých, špinavých deciek s čiernymi vlasmi, no jasné Telgárt! Tak vidíte, naši rómovia majú príbuzných aj tu, ale čo mi v tej špine a rozšľapanom blate chýbalo, boli európsky komisári zachraňujúci utláčaných chudákov, ktorým nikto nedá robotu a keď už sú taký pracovitý, tak robia, jediné čo vedia a to sa im zas zakazujú, lebo je ich vraj potom veľa. Ale nič, čo máme doma nemusíme obzerať tu, aj tak sme už boli dosť hladní. Akoby zázrakom, Peťo zastavuje hneď pri prvej reštike, do ktorej zasadáme. A čuduj sa svete žiadne náhle zmeny hladu, nijaká nespokojnosť, proste kľud. No, nemali jedálne lístky. A nakoniec, jediný nasratý som bol ja. Moje suvlaky (mäsový špíz) boli ako tréning na žuvacie závody, bez možnosti vyhrať. Po niekoľkých pokusoch stráviť tie kocky gumy, tváriace sa ako mäso, som to vzdal a nasrane pozoroval ostatných ako si krájajú mäkučké, tiež suvlaky. Môj pohľad bol asi veľavravný, takže moja polovička ihneď premiestnila časť svojich kocočiek na môj tanier, a potom, ako Peťo nechcel veriť, čo mi to dali a tiež si dal z mojich, okamžite ho chytil súcit a dal mi radšej niečo stráviteľné zo svojho. Po obede cesta ešte chvíľu vedie horami a potom sa stala vec, v Grécku nevídaná. Zišli sme do údolia, stratili sme kopce, cesta sa narovnala a takto to bolo až do Kalambaky. Niekoľko desiatok kilometrov, úplne rovno bez akejkoľvek zmeny smeru, absolútne nezáživné, ale na druhej strane aspoň dobre odsýpajú kilometre a do už spomínanej Kalambaky dorážame už poobede. Dostatok času využívame na obhliadku kempov, je ich tu asi šesť a vo všetkých sme boli. A zase dokola to iste baby: "do stanu nieeee". My bungalov nie, je to tu ako v kobke(mysleli sme ale, že je drahý) a baby:" do stanu nieeee" a my bungalov je blízko pri ceste(mysleli sme ale, že je drahý) a baby zas: "do stanu nieeee" my pri bungalove sa nedajú dobre parkovať motorky(mysleli sme ale, že je drahý) a baby že do stanu nie a tak sme nakoniec zobrali bungalov, ktorý bol najdrahší na našej ceste. A ponaučenie? Nech sme sa akokoľvek bránili, vždy to nakoniec dopadlo tak, že sme zobrali to najdrahšie. Takže nabudúce radšej zoberieme hneď prvú ponuku a bude po paráde. Bungalovy to boli pekné, len po zosadnutí a zaplatení sa zo stromov, obkolesujúcich kemp, ozval neskutočný rev. To by som nikdy nepovedal, čo dokáže množstvo vtákov narobiť za hluk, a snažil som si predstaviť spánok s touto kulisou. Chvalabohu problém sa vyriešil o ôsmej sám. Stíchli, asi im niekto nariadil nočný kľud. Kemp bol inak skutočne veľmi pekný s bazénom s priezračnou vodou a len s bungalovmi. Navyše sme boli jediní hostia, takže sa nám ušiel krásny dvojbungalov so záhradkou a spoločnou verandou, kde sme vedľa motoriek mohli povečerať posledné trenčianske párky a doraziť tým zásobu potravín z domu. Z kľudu a samoty ma prebral len zvuk dvojvalca na bráne, pozriem a čo nevidím? Navigator, za ním VFR800 a neaký malý naháčik CB400. Boli to Aténčania, tráviaci víkend v Meteore. Hneď sme sa dali do reči a prebrali všetko okolo kladov a záporov dvojvalcov verzus štvorvalcov. Čosi tam splietali o „heavy weight“ a „not enough power“, takže som ich musel vyviesť z omylu, spolu s majiteľom NAVIGATORA, s ktorým som bol okamžite najlepší kamarát. Aby sme tam nesedeli len tak na sucho, tak som skočil do mesta kúpiť nejaký ten „power“, keď je ho vraj málo, ale to som nevedel, ako to dopadne. Tí ľudia vôbec nevedeli piť. Zo sedemdecky ginu si dali každý po jednom, navigator man dva a boli hotový. Trepali tam čosi o socializme a že aké to je super, že ho majú a podobné sprostosti. Potom, keď som sa im snažil vysvetliť, čo to je reálny socializmus, tak ich svietiace očká len pridávali na intenzite. Ale nakoniec som tam tu fľašu dopil sám, neviem, či nezvládli ten gin, alebo môj obsiahli politologický výklad. Keď už odišli aj mačky, ktoré my najdlhšie robili spoločnosť, tak som sa pobral spať aj ja. Predtým som si dal, ešte malú rozcvičku a pozabíjal, tých asi dvadsať komárov, ktorí čakali na možnosť obrať ma o moju, alkoholom zriedenú krv. Ale že som s nimi zatočil hajzlami malými a s pocitom dobre vykonanej prace som sa zrútil do postele.

Nasledujúce ráno, som sa hneď, po vypití adekvátneho množstva tekutín, vybral budiť našich nových gréckych kamarátov. No pekný bol na nich pohľad, len čo je pravda. Nič nie je lepšie, ako ráno vidieť, že je niekomu po chľaste ešte viac zle, ako mne. Vytiahol som z nich ešte par informácií o Grécku a ako sa dostať ku kláštorom, či sú prístupné všetky, a ktoré sa oplatí navštíviť, zdvorilo som odmietol spoločnú jazdu k nejakým jazerám a oni zasa pozvanie na spoločnú prehliadku Meteory, ktorú vraj už videli tisíc krát. Po rozlúčení teda znova vyrážame za kultúrou. Cesta ku kláštorom je jednoducho perfektná a okolie tak isto, je to tu taká motorkárska rozprávka. Nádherné stúpania v takmer kolmých stenách, doplnené mnohými skalnými masívmi s takmer kolmými stenami, na ktorých vrchole sa týčia staroveké kláštory, jednoducho vyrážajú dych.

Na odporučenie našich gréckych priateľov, si k prehliadke vyberáme najväčší s kláštorov - Megalo meteora. Motorky sme nechali na záchytnom parkovisku a ďalej pokračovali, po schodoch vytesaných do skaly. S príručky sa dozvedáme, že aj tie sú tu len pár rokov a pôvodne, že boli kláštory prístupné, len pomocou povrazových rebríkov, alebo povrazových výťahov. Ten výťah predstavuje, ale len jednoduchú kladku, lano a na jeho konci sieť, ktorá slúžila ako pre materiál, tak pre osoby. Zrejme to musela byť dosť adrenalínová záležitosť, voziť sa tým výťahom, a spoliehať sa pol hodinu, len na ruky hore ťahajúcich mníchov, ktoré sa im v tom teple mohli akurát, len dobre potiť. Po vstupe do kláštora, kde sa platilo ozaj len symbolické vstupné, baby vyfasovali sukne, lebo gate neboli povolené. Tým pádom však nemali nič z prehliadky, lebo najdôležitejšie bolo, ako nemožne v nich vyzerajú a nech ich nefotíme a že sú jak družstevníčky. No a mali pravdu. Ale vnútro kláštora bolo tiež veľmi zaujímavé. Počínajúc kostolom, cez jedáleň, až po dielne. Najkrajšia asi bola terasa na meditácie. Bola to plošina s altánkom a nádherným pohľadom na okolie, ktorý skutočne asi nedovolí nič iné, len meditovať nad otázkami zmyslu sveta, vesmíru a podobnými. Ďalšie kláštory už obchádzame len zvonku, pričom niektoré z nich sú ešte stále uzavreté a slúžia svojmu pôvodnému účelu. Na parkovisku pred posledným z nich zbadám Varadero, nadšene zamávam na majiteľa, ten však na mňa hodí pohľad a mne je vsjo jasno. K rozhovoru nedojde a pán talian odchádza aj so svojou babou na vysokých podpätkoch, ktoré super pasovali k Varaderu. Miesto toho sa dal s nami do reči Grék, ktorý práve dorazil na malom skútri. "Áá slovakia aj hev a frends from slovakia, end aj hev a smol restaurant fulov mi." Pritom ma ťahal za plece. Hladný sme síce boli, ale chceli sme sa najesť v meste a tak zdvorilo odmietam. Ale ten Grék je akýsi nechápavý a stále ma ťahá, prudkým pohybom sa mu vytrhnem. Prekvapene sa na mňa pozrie, a akonáhle zbadá môj výhražný pohľad, spod obočia hodného Brežneva, hneď pochopí, že z nás hostia nebudú. Pri nasadaní na motorku ešte počujem "Áá ju ar from Džrmeny aj hev a frends in džrmeny........." To už ale sladko zapriadlo Varadero a vydali sme sa do mesta.

Neviem čím to je, ale na obed sú všetky reštaurácie takmer úplne prázdne. Vybrali sme si jednu s veľkým televízorom, aby sme mohli sledovať správy, a dokonca to bola prvá reštaurácia, v ktorej mali smažené veci, takže Peťo si automaticky dáva rezeň a Renča smaženú rybu. Aďa klasicky len melón, a ja blbec zas experimentujem s musakou. Ako tak závidím peťovcom a žujem svoju musaku, v telke sa objavilo konečne aj niečo iné, ako NEW WAR. Bola tam správa o zemetrasení v Kalamate, ktorú sme pred pár dňami opustili. V duchu ľutujem, a uvažujem, že to mohol byť dobrý zážitok, ale po záberoch ma to akosi prechádza. Bolo tam totiž 5,5 stupna Richterovej stupnice a to už je celkom slušný zahul. Po obede ešte chvíľku zostávame sedieť pri pive a zakiaľ baby nakúpili, vychutnávame s Peťom poobednú siestu. Dnes sme už nemali žiadny program, tak sa vraciame do kempu, vychutnať bazén, ktorý sme ako jediní hostia mali sami pre seba. Bol to zvláštny pocit, zo stromov už opadalo lístie, ale napriek tomu je 30 stupňov tepla a môžeme sa kúpať . Absolútne čistá voda skokanský mostík, žiaden plavčík a žiadny ľudia, proste absolútna paráda. Za chvíľu sme vyvádzali ako malí haranti, nad ktorými normálne na kúpalisku pohoršene krútim hlavou. Chceli sme skúsiť aj tobogan, ale nebola doň pustená voda a aj malý pokus hrozil oskalpovaním chrbta. Tak sme to radšej nechali tak. Dokonale vyblbnutí a aj uťahaní, sme už len večer skočili do mesta na nízkorozpočtový giros (kurací je výborný) potom sme sa dohodli, že zajtra sa premiestnime na Lefkádu, kde už budeme len oddychovať a flákať sa.

Ráno sa strhli tradičné preteky v balení, takže zo sladkého spánku ma zobudila Aďa, ťahajúc ma za rukáv a panicky mi oznamovala že Peťo už naväzuje brašne na motorku. Ja ale s kľudom, pomaly začínam baliť. Vedel som už totiž, ako celý ten proces u peťovcov prebieha. Takže v konečnom dôsledku, zakiaľ Peťo pripevnil tašky, zaviazal ich popruhmi, ktoré poistil poistnými popruhmi a na záver to celé zazichroval pavúkom, a samozrejme, medzitým povkladal všade všelijaké peny a handričky proti odretiu, aby potom zistil, že zadný bágel mu zle sedí, Renča sa tam nezmestí a že musí dať dole pavúka a poistné popruhy a neviem čo všetko, tak to už Varadero stálo dávno pripravené na odchod. Znova sa nám podarilo vyraziť, len chvíľu pred obedom, a keďže je veľmi teplo, tak sa vydávam len naľahko v rifliach, tričku a kvôli bezpečnosti mám prehodenú bundu. Znova sme vošli do hôr, cesta neustále stúpala, a bola v nepriamej úmere voči teplote. Postupne som sa zapol, ako to len najviac išlo, ale stále mi bolo zimšie a zimšie. Keď už oproti išiel cyklista v zimnom kabáte a baranici, pochopil som, že je fakt dosť zima. To ma už dobehol aj Peťo, že či sa nechcem obliecť, myslel tým však Renču ktorú za ním klepalo. Ja som hrdinsky odmietol, že vydržím do najbližšej pumpy, potreboval som totiž akútne benzín. Benzínka sa však nijaká neobjavovala a navyše sme len stále stúpali a bolo zimšie a zimšie, a obloha sa zaťahovala a zaťahovala. Keď už sme išli okolo staníc s ratrakmi a oblastí s lyžiarskymi vlekmi, síce malými, ale kto už by len v Grécku čakal vlek, tak úplne vyklepaný od zimy zastavujem na parkovisku, trocha sa priobliecť. Pohľad do mapy a zisťujeme, že sme vo výške 1700 m.n. a pohľad na teplomer prezrádza 12 stupňov a to pred málo viac ako hodinou bolo 32! Baby pobehujú po parkovisku v motorkárskych bundách a zároveň gaťkách, snažiac sa vybaliť úplne všetko, čo by sa dalo obliecť. Peťo má obrovskú zábavu a snaží sa to všetko podrobne zdokumentovať. Mňa to až tak nezaujíma, lebo aj keď sa ako snažím a kukám do nádrže už pomaly aj ďalekohľadom, nič nevidím a aj pokus o zažblnkanie je bezúspešný. Ale ďalej je to s kopca, takže sa púšťam bez motora a vychutnávam hory podobné charakterom Tatrám. Tu však vedie cesta priamo v skalných stenách. Motor mi už slúžil čisto len ako závažie. Po cestách tu behali také vysokohorské kozy, pasúce sa na skalách. Čo tam ale spásali, my zostalo doteraz záhadou. Lenže nebolo to až také idylické, keď prešlo 5km, 10km, 15km,20,km a stále žiadna pumpa. Ešteže to bol taký dlhý zjazd, inak neviem, čo by som bol robil. Chvalabohu na 22km bola malá Shellka a moje Varadero na nej pohltilo 25,7litra benzínu do 25 litrovej nádrže! Už s podstatne lepšou náladou som prešiel posledné kilometre tohoto ukrutne dlhého klesania. Obloha bola neustále zatiahnutá, dokonca sme oproti stretli pár motorkárov v daždovkách. Nám sa ale dážď chvalabohu vyhol. V jednej horskej dedine zastavujeme k obedu, je tu ešte stále veľmi chladno. Vnútri pani domáca chodí vo svetri a my sedíme v bundách. Znova máme problém sa dorozumieť, ale naša posunková reč je už vytrénovaná do dokonalosti, takže za chvíľu máme na stole omeletu a grécky šalát. Omnoho menšie komunikačné problémy máme s jej asi štvorročnou dcérou. Doniesla zošit s farbičkami, položila pred nás a všetko bolo jasné. Chytám sa hodenej rukavice a z desaťhaliernika sa snažím obkresliť vežu Devínskeho hradu, a doplním to Bratislavským, a mostom SNP, za to všetko som dal slovenský znak a napísal Slovakia. Kritici by moje dielo avantgardného surrealistického kubizmu zrejme dokázali oceniť, ale Peťo sa len nechápavo pozeral čo tvorím a nakoniec ma zahlobil otázkou: „to je slovenská vesmírna loď pristávajúca na mesiaci?“. No nič, Peťo umenie nikdy nepochopí a malej sa to páčilo, teda možno. Najviac však malú zaujala naša Slovenská mena, ach tá detská naivita je sladká.

Po obede som ešte dlho trávil tú omeletu namočenú v oleji, ale aspoň cesta začala klesať a my sme sa dostali znova, až k úrovni mora, čo znamenalo, krásne teplučko, a nádherne jasnú oblohu. Smer cesty bol už tentoraz absolútne jasný, viedol totiž na Artu, kde už sme raz boli a stade do Pervezy, kde sme prvý deň blúdili. Tentoraz s úplnou samozrejmosťou nachádzame prístav s ferry boatmi. Došli sme tesne pred odchodom lode, zároveň so skupinkou Nemcov, pri ktorých si Renča neodpustila poznámku na naše nové kombinézy a že vraj vyzeráme helmutovejšie, ako tí helmuti. Len zabudla na malý detail, že s Peťom majú tiež nové kombinézy, takže nás tam takých pohelmutovaných bolo viac. Keď nás loď vyhodila na druhej strane zálivu, čakal nás už len malý kúsok k Lefkáde. Tu sme prejavili omnoho lepšie orientačné cítenie ako germáni, smerujúci evidentne do rovnakého cieľa, ale záhadne odbočujúci, do neviem akého zapadákova. No však sme sa už čosi potrénovali v čítaní orientačných tabúľ, v tom ich geometrickom písme. Minuli sme ešte veľké vojenské letisko, na ktorom práve štartovalo obrovské lietadlo s označením NATO. Stáli sme práve na semafore s červenou, a tak sme si mohli vychutnať štart toho monštra s prvej rady, ale ta červená bola nejako podozrivo dlho, až potom sme prišli na to, že cesta vedie priamo za koncom štartovacej dráhy. Tak tam postavili semafor, nikto si tam predsa nebude robiť fúkanú zadarmo. Do Lefkády to už bol naozaj len kúsok, a tak v priebehu pol hodinky prechádzame železným mostom po úzkom násype, spájajúcom ostrov s pevninou, a míňame pevnosť chrániacu toto dôležité miesto. Po orientačných problémoch sme sa rozhodli pre západnú stranu ostrova, ale človek mieni a Peťo mení. Stúpania a klesania plné zákrut Peťovi zjavne učarovali, a nesústredil sa na nič iné, ako jazdu, znova sme úspešne míňali jednu možnosť na ubytovanie za druhou, prepletali sme sa malými dedinkami na prudkých svahoch, o ktorých naša mapa zaryto mlčala, no však celá Levkáda na nej nebola väčšia ako desaťkoruna. Ale treba povedať že aj keď cesta bola ozaj nevalnej kvality, jej charakter bol super. Brzda, za dva, sklopiť, plný, trojka, zadva dva, brzda, sklopiť, a stále dokola. na chvíľu sme úplne stratili orientáciu a nevedeli kde sme. Na istote nám nepridala ani asfaltka, ktorá sa z ničoho nič stratila a miesto nej pokračovalo niečo čo silno pripomínalo tankodróm. Tlmiče mi išli zo dva rázy úplne na doraz, chudák Peťo s XJ musel trpieť ako kôň. Neskôr sme zistili, že tá cesta bola skutočne hlavná. Z blúdenia nás vyslobodilo, asi po štyridsiatich kilometroch zasa len šíre more. Stáli sme na južnom cípe ostrova vo Vasiliky. Západná strana bola nenávratne za nami a my sme sklamane pozerali do rozmúteného mora, ktoré moc lákavo nevyzeralo a malo ďaleko od jedného z najlepších miest na kúpanie v Grécku, ako nám to bolo opísané. Dohodli sme sa teda, že nájdeme kemp a zabývame sa. Ale ups, tabuľa do kempu a Peťo znova ťahá rovno, dobieham ho a zastavujem, prikyvuje že dobre, ale znova sa neotáča a ide ďalej, v snahe znova ho dohnať beriem za plný, ale oj ha, toto nieje ST-čko zaťažený zadok a dravosť V-čka z VTR-ky dvíhajú moje predné koleso k oblakom a ja svoje prvé whelie vychutnávam s pocitom obrovského strachu. Rýchlo prepočítavam cenu kapotáží, nadávam si že som šetril na padákoch a to všetko za stáleho búchania do chrbta od manželky. Chvalabohu predné koleso dopadlo tam kde malo, bez akéhokoľvek problému a môj strach sa vzápätí zmenil na pocit obrovského machra, ktorý si na dovolenke v plnej poľnej jazdí po zadnom. Medzitým sa otočil aj Peťo, ktorý išiel ďalej aby sa neotáčal v zákrute, vďaka čomu nevidel môj kaskadérsky kúsok, čo ma nenormálne sralo, lebo to bolo ako vyspať sa s Cindy Crafordovou a nemať o tom komu povedať. Cesta za tabuľou bola dosť zvláštna bola asi meter šesťdesiat široká so zlým asfaltom a viedla cez krajinu, kde bol len sem tam salaš, plno ostnatého drôtu a inak úplne pusto. Mal som pocit, že na konci bude len auto s mafiánmi, ktorí nás oberú o čo sa dá a my bude radi, že žijeme. Nakoniec sme dorazili na pláž, veľmi peknú, ale s rozmútenou vodou, kde končila asfaltka a po kempe nebolo ani stopy. Pýtame sa miestnych, ako ďalej a tí nám ukážu na roh pláže s kade pokračuje rozbombardovaná štrková cesta, na ktorú sa Peťovi vôbec nechcelo a ani sa mu nečudujem. Takže vyložil som manželku a vydal sa na prieskum, v duchu som si pochvaľoval výhody Varadera na takomto povrchu a bez toho aby som o tom vedel som pomaly strácal rukavice, kuklu, ladviňák položené na zadnom sedadle. Po asi jeden a pol kilometri som došiel do kempu. Nebolo tu nikoho, ale lahodný zvuk môjho Varaderka zrejme zobudil pani domácu s popoludňajšej siesty. Táto, asi 190 kilogramová veselá osôbka, my ochotne ponúkla možnosti ubytovania, ktoré boli veľmi výhodné, vybral som znova izby. Pani bola pri svojej váhe aj jemne lenivá a tak mi dala kľúče že nech sa idem pozrieť sám, vraj je to asi 150m dole po ceste. Lenže kemp bol na kopci a ja som sa samozrejme vydal dole úplne inou cestou, ako mi bola odporučená. Po 150m som však narazil na nádhernú vilu na útese nad morom s bazénom v záhrade, úplne šoknutý som utekal späť po Peťa s babami a cestou pozbieral rukavice ľadviňák a kuklu, ktoré sa mi zdali nejaké povedomé. Veľmi farebne a živo som všetkým porozprával, čo sa mi podarilo vybaviť a ešte k tomu za akú cenu. Všetci len pochvalne kývali hlavami a tešili sa so mnou, až do chvíle kým som im neukázal vilu, ktorú som "vybavil", všetci so spadnutými sánkami si už predstavovali, ako super musia byť vnútri zariadené izby a ležanie pri bazéne na útese nad morom. Vytiahol som zväzok kľúčov a chystal sa vstúpiť do tohoto rozprávkovo krásneho domu s vizitkou vila Kastri. No len nejako sa nedalo otvoriť, postupne som vyskúšal všetky kľúče, ale brána zostala stále zatvorená, nahnevaný sa vraciam do kempu a reklamujem zlé kľúče, na otázku, čo som tými kľúčmi na tej ceste otváral, sa po mojej odpovedi tá hora sadla začala hýbať, kmitať a nakoniec vybuchla hurónskym smiechom. Neviem, či sa jej to sadlo netrasie ešte teraz. Lapajúc po dychu a cez slzy tentoraz domáca zavolala takého malého poskoka, ktorý nám ukázal malé biele chatky s terasou na brehu mora. Boli síce veľmi pekné, ale popri vile Kastri, v ktorej sme sa už videli, vyzerali len ako chatky na záhradné náradie. Ale kemp mal veľmi peknú pláž, s prístupom do vody zo skál aj z pieskovej pláže a veľmi dobré ceny. Takže nakoniec sme to zobrali a ubytovali sa v "domčekoch na náradie." Keďže v kempe okrem nás boli už len dva nemecké páry, reštaurácia tu nefungovala, a poživeň z domu skončila svoju púť v meteore, večer sme išli do dediny na večeru. Dali sme si všetci pizzu z mikrovlnky a more kečupu, aby sa dala zjesť. A čo sa ani tak nepodarilo zlikvidovať, o to sa postarali mačky, ktoré cítiac svoju šancu obliehali náš stôl. V potravinách sme si ešte kúpili, čo to na raňajky a OUZO - miestnu pálenku, nech máme voľačo aj na večeru. V kempe sme motorky dostali na terasu pred chatky, pretože naši miláčikovia musia vždy byť čo najbližšie, a vedľa nich začali likvidovať tú pálenku, pri ktorej sme ukončili poznávaciu časť výletu a zahájili záverečné lenivé vyvaľovanie na pláži.