Cesta okolo Slovenska a možno len výlet plný zážitkov

Ako sa to celé zomlelo

Pôvodne to všetko malo byť o čosi kratšie. S Ďoďom som plánoval nejaké to povozenie cez pol Slovenska. Nastali však komplikácie. Do rúk sa nám dostali lístky na motozraz Tanec Slnka v Starej Turej a zlaté vstupenky na WSBK v Brne. Nebolo nad čím rozmýšľať. Proste sa plánovaná trasa trošičku predĺžila.

Vyrážame skoro ráno. Netreba sa ale nechať zmiasť slovami. Pre mňa ešte platia prázdniny a slovko skoro môže pre niekoho znamenať aj neskoro. Tak teda vyrážame okolo jedenástej – dvanástej? Neviem, myslím, že presne takto má začínať výlet. Prvoradé je stratiť pojem o čase, potom už zostáva len užívať si život.

Dnešným cieľom je vodná nádrž Ružiná pri Lučenci. Na prvý pohľad to nie je ďaleko. Nami zvolená trasa však nevedie po hlavnej ceste. Vybrali sme si doslova tú najkľukatejšiu Highway To Hell. Teplota sa šplhá nad 30 stupňov a my mierime do Košíc. Ani cez Dargov, ani cez Slanec. Zlatá stredná cesta, vyhneme sa policajnej akcii aj slnečným lúčom. Cesta ide cez dedinku Slančík, Ruskov a Sady nad Torysou.

Výlet sa ani poriadne nezačal a už je tu situácia ukazujúca prst na výstrahu. V pravotočivej, neprehľadnej zákrute si v pohode kráča babka po strede jazdného pruhu. Samozrejme, chrbtom k smeru jazdy. Zvláštna situácia, no bohužiaľ bežná. Ani by mi nenapadlo, že takéto niečo zažijem dnes ešte 4 krát.

Na rozcvičku Úhorná

Prejazd cez Košice nebol nikdy problém. Som ale nútený sa porozopínať. Vajíčka sú už dávno usmažené, neplánujem ešte vyúdiť rebierka. Prečo len mám v obľube čiernu? Som ako magnet pre slnečné lúče a státie na červenú je doslova trest. Pohýname sa, vzduch ma začína pekne ovievať, ešte zísť z hlavného ťahu. Hurá, ide sa na Úhornú. Túto trasu s Ďoďom dobre poznáme. Chodíme sem často. Je to úsek plný zákrut, ktoré sa striedajú s rovinkami. Asfalt je na veľkej časti úseku nový, takže sa Ďoďov Monster nemusí trápiť. Jazdí sa nám príjemne, v tieni stromov sa až tak nepotím. Takmer celý úsek preletíme na jeden nádych. Kto sem zablúdi, pochopí. Na fotenie vôbec nemyslím, nechce sa mi zastavovať. Pred dedinou Smolník to už ale neplatí. Nový asfalt sa mení na súbor záplat a cesta už nevedie lesom. Behom pár minút znova preklínam motooblečko. Rybník pri ceste ma volá, aby som doň skočil spolu s motorkou. Na moment by som chcel byť hlupák jazdiaci v kraťasoch a teniskách. Ďoďo sa mi pomaly stráca v späťákoch. Tento úsek je pre cesťáky iba prejazdný. Na začiatku stúpania zastavujem. Ďoďo je o chvíľu pri mne a zisťuje či som si naozaj istý výberom trasy. Monster bude musieť na chvíľu prijať prívlastok adventure. Z môjho pohľadu je stúpanie na Úhornú nuda. Je príliš strmé a zákrut nie je veľa. Výhľad však stojí za to. Tu by som dokázal tráviť veľa času. Myslím, že všetky výhľady do dolín majú svoje čaro. S výnimkou tých, kde sa tlačí veľa ľudí. To o Úhornej ale neplatí, premávka je tu doslova žiadna. Málokto to tu asi pozná.

Po dlhšej pauze pokračujeme do Rožňavy. Zjazd vedie lesom po rozbitej ceste. Užívam si brzdenie na poslednú chvíľu. Rozsypaný štrk je ale dosť nepríjemný, zletieť z cesty pomedzi stromy ma neláka, trochu spomaľujem. Predbieham aviu, potom čakám Ďoďa. Iný druh motorky si kúpim, iba ak budem mať v garáži cestné enduro. Ďoďo zvláda zjazd v pohode, aspoň mne sa tak zdá. Rozbitý úsek končí v Krásnohorskom Podhradí. V späťákoch vidíme hrad Krásna Hôrka. Pod ním sa napájame na hlavnú cestu do Rožňavy. Dnes nás čakajú už len neznáme úseky. Smädní sme nielen my, ale aj motorky. Zastávku na pumpe predlžujeme o bojovú poradu kadiaľ ďalej. Pristavuje sa pri nás plechovka. Chlapík sa pýta odkiaľ a kam mierime. Dozvedáme sa, že aj on je motorkár. Je to pekné, keď sa len tak niekto pristaví a zaželá vám šťastnú cestu.

Kráľovstvo zákrut

Púšťame sa na takmer vyľudnenú cestu smer Jelšava, Hnúšťa, Hriňová. Prvé kilometre za Rožňavou vedú po úplne novom asfalte ešte bez čiar. Pred jednou dedinou nám oproti idúci motorkár ukazuje, aby sme spomalili. Mr. Packa naozaj dodržuje čo povedal. Merať sa bude všade! Možno sa čoskoro dočkám radaru aj na poľnej ceste za garážou.

Myslel som, že doba prehriatych motorov áut už dávno skončila. Keby som videl v stúpaní starú škodovku, nečudoval by som sa. Ale nový Renault ma prekvapil. Možno to bola len náhoda, no v inom stúpaní bolo odstavené ďalšie auto. Nebolo nové, ale nepatrilo ani ku generácií, ktorá by sa mohla triasť počas akcie šrotovné.

V Jelšave sa ale vyberáme zlým smerom. Namiesto do Hnúšte odbáčame na Revúcu. Prechádzame okolo niečoho, čo pripomína „minierzberg“ a akosi tuším, že ideme zle. Chyba je rýchlo odhalená. Vraciame sa spať do Jelšavy. Zaujímavé, že v smere od Revúcej už na križovatke bolo pekne vidno návesť na Hnúšťu. Prechádzame cez železnicu. Na chvíľu nás víta nekvalitná cesta. Miestami to drkoce riadne aj so mnou. Čo to asi robilo s Ďoďom? Zopár kilometrov za dedinkou Rákoš prechádzame cez most. Opäť sa tešíme z nového asfaltu. Prichádza ostré stúpanie s niekoľkými vracákmi. Potom sa už človek vytešuje jazdou v prostredí, kde ľavá strieda pravú bez akejkoľvek rovinky. Strašná horúčava ale ubrala na zážitku. Keby som niekde popri ceste uvidel potok, odparkoval by som doň. „Už mám dosť zákrut, chcem rovinku.“ Nemyslel som si, že niečo také v živote vyslovím. Vtedy som ešte netušil o ďalších zhruba 50 kilometroch zákrut.

Je to ako v americkom filme. Zelení mužíčkovia sa objavia buď v metropole, ako je New York alebo niekde s hustotou obyvateľstva pol človeka na kilometer štvorcový. U nás platí to druhé. Zelení mi dávajú fúkať a kontrolujú, či číselká v technickom sú zhodne s tými na motorke. Nevadilo by mi to, keby stáli o pár metrov ďalej, v tieni. Nuž, im bolo horúco, ja som sa griloval.

Oddych od večných zákrut prichádza za Hriňovou. Po dlhej rovinke sa pripájame na hlavný ťah. Na skok do detvianskeho salaša na konskú dávku jedla a potom do kempu na Ružinej. Tých pár km na hlavnej bolo ale strašných. Nebola to jazda. Bolo to len dávanie pozor na všetko okolo. Neviem si predstaviť, že by som mal ísť niekam takýmto štýlom jazdy.

Večer na Ružinej je o pohodičke. Nebyť starého pána, ktorý sa rozhodne kempovať medzi ľuďmi tešiacimi sa na pomaranč summer music fest. Že všetci tu robia hluk a on sa chce vyspať. Nuž tolerancia je jedna vec a demencia zas druhá. No a o demencii môžem písať ďalej. Platíme za prespatie v kempe, rozkladáme stan, motorky zaisťujeme reťazami a kladkami. Pritom stačilo iba odparkovať motorky pri bufete. Najprv sa schladzujeme vo vode a potom debatujeme až do rána.

Rýchlejší než slnko

Geniálna myšlienka mala za následok, že vyrážame ďalej spolu s prvými slnečnými lúčmi. Okolo štvrtej ráno balíme. Chceme sa vyhnúť tlačenici na hlavnom ťahu. Po Žarnovicu je dnešná etapa iba presun. Je dosť chladno a miestami mokro. V Žarnovici sa odpájame z hlavnej. Kľukatá skratka cez Horné Hámre, Pílu a Veľké Pole do Partizánskeho. Široko-ďaleko žiadnej živej duše, až na kravy pasúce sa pri ceste. Pekné výhľady do dolín, dobrá cesta veľa zákrut. Ďalší úsek, ktorý by som najradšej presunul niekam k mojej garáži, aby som sem mohol kedykoľvek vybehnúť. Pri jednej zastávke využívam enduro schopnosti mojej Aprilie. Ďoďa nechávam chvíľu samotného. Mám v pláne vyjsť na vrchol kopca k vysielaču. Teoreticky to malo byť po štrkovej ceste. Tá ale viedla len k nejakým domom. Čo už, na vrchol musím vyjsť po zarosenej tráve. Celkom slušné stúpanie naloženej motorke nerobilo problém. Horšie to bolo z kopca. Pre ten výhľad sa ale oplatilo risknúť držkopád.

Pred Partizánskym mi do cesty vbehol pes. Skôr by som to tipoval na malého koňa, k zrážke chvalabohu nedošlo. Po Topoľčany cesta nič moc, premávka pomaly hustne a tak len dúfam, že čím skôr zídeme z hlavnej. Do Piešťan ideme cez Radošinu. Cesta je príjemná, nie až tak veľa áut, pekné zákruty. Tesne pred Piešťanmi bol malý zákrutový bonus. Neviem presne ako sa volá ten kopec, no na vrchu bolo občerstvenie s názvom Havran.

Dnes budeme spať na motozraze Tanec Slnka. Najprv však do Myjavy k Ďoďovým známym. Pomaly na mňa prichádza únava. Sústredím sa preto hlavne na cestu, nie na veci okolo. Do Myjavy sa dostávame cez Vrbové a Brezovú pod Bradlom. Cesty sú dobré. Mierne aj ostrejšie zákruty pomedzi kopčeky. Neviem či to bola len náhoda ale plechovky sa tuná pekne uhýnali. Kiežby to tak bolo všade. V Myjave nás čaká príjemné uvítanie. Akoby som vôbec neprešiel Slovensko krížom. Sprcha, možnosť umyť šaty, jedlo... proste ako doma.

Superbiky a motozraz

Motorky nechávame v garáži, superbiky pôjdeme pozrieť autom. Ako som sa dostal do Brna si nepamätám. Po nastúpení do auta som jednoducho zaspal. Veď som bol hore vyše 24 hodín. Zvyšok poobedia trávime v depe. Je to iné ako počas podujatí Alpe-Adrie. Ťažko o tom niečo napísať, treba to zažiť. Čerešničkou na torte bol obed u Ducaťákov.

Večer prichádzame na motozraz pri Starej Turej. Motorkárov bolo neúrekom. Miesto na rozloženie stanu sa hľadalo ťažko. Dosť ľudí sa pristavuje pri mojej motorke a študuje moje GPS. Stále si lepím na nádrž papier s približnou cestou. Niektorí TV na ŠPZtke považujú za „televízia“ a nie Trebišov. A že moja motorka je 125ka je pre všetkých neuveriteľné. Že vraj takú dlhu cestu prejsť na 125ke je odvážne. Pravdupovediac, som si to uvedomil až tam, že idem na 125ke. Zraz ako taký bol perfektný. Škoda dažďa, ktorý sa spustil počas koncertov. Do stanu zaliezam neskoro v noci celý premočený. Nechápem ale túrovačov motoriek po omedzovač a zvlášť týpka, ktorý to prevádzkoval v dave pod pódiom.

Prvé, čo oči ráno zahliadnu, je kopec motoriek. Znova sa osvedčuje vlastniť enduro. Dážď v noci rozbahnil chodníčky medzi stanmi. Choppre bojujú s blatom dosť ťažko. Väčšina ľudí ale ešte spí. My však odchádzame preč. Keď už máme zlate lístky na WSBK bol by hriech neskočiť pozrieť aspoň kvalifikáciu. Problém má ale Aprilka. Na otvorených priestranstvách silno fúka. Par krát som skoro skončil v priekope. Takýmto štýlom na Masarykov okruh dôjdeme o polnoci. Motorku preto nechávam v Myjave. Po zvyšok cesty sa budem hrať na ľadvinku. Môžem potvrdiť, že ženy to majú ťažké. Teda tie, ktoré nemajú vlastne mašiny. Už po pár kilometroch ma neznesiteľne bolel zadok. Možno som len zvyknutý na pohodlie môjho sedadla ale na Monstri to bolo utrpenie.

Čas v Brne ubehol ako voda. Dostali sme sa aj priamo k trati. Škoda, že v nedeľu sem nestíhame prísť. Cesta späť bola ako s vetrom opreteky. Doháňali nás búrkové mračná, fúkalo a zadok kričal S.O.S. Už nikdy viac sa nechcem hrať na ľadvinku. Tesne pred západom slnka prichádzame na zraz. Zábava už je v plnom prúde. Neviem kedy vlastne zaspávame.

Ranná rýchlovka

Ráno mám problém Ďoďa dostať zo spacáku. Balím všetko sám, aby sme mohli čím skôr vyraziť. Dnes máme na pláne trošku dlhšiu etapu. Zo Starej Turej cez Kysuce, Oravu, Vysoké Tatry do Kežmarku. Prvé ranné kilometre ubiehajú rýchlo aj napriek tomu, že je zima. Ďoďo sa schováva za mnou. Že vraj chytá teplý vzduch z môjho výfuku. Cestuje sa príjemne. Je nedeľa, ľudia ešte spia. Stretávame jedine ranné autobusy. Ignorujeme zákaz vjazdu a zastavujeme priamo pod hradom Beckov. Hneď zrána nás čaká príjemný úsek. Ideme po ceste ktorá sa kľukatí krajinou spolu s Váhom. Nemôžem si to ale užiť naplno. Motor sa nie a nie dostatočné zahriať.

Pár kilometrov pred Trenčínom si fotím niečo, čo na prvý pohľad pripomína akúsi megavinicu. Nikdy predtým som totiž naživo chmeľnicu nevidel. Trenčínom sa preplietame bez problémov. Za žiadnu cenu nechceme skončiť na diaľnici. Darí sa a tak pokračujeme okolo diaľnice až po Bytču. Veľmi sa mi tento úsek nepáčil. Príroda tu akoby prehrala na plnej čiare. Váh tuná nie je rieka ale iba ohradený kanál. Všade samé sklady a fabriky.

Na žiadosť prázdnych žalúdkov zastavujeme v Bytči. Raňajkujeme na parkovisku pred obchodom. Prekvapene pozerám na Ďoďa, keď vytiahol z vaku železnú lyžičku. Sám neviem prečo, ale zdalo sa mi to čudné, nosiť so sebou lyžičku. Po zamyslení sa nad mojím nákladom, radšej udivené myšlienky zatĺkam.

Kysuce a Orava

Najviac som sa tešil na nasledujúce kilometre. Dedinka Kotešová, smer sever, Kysuce a Orava traste sa. Úzke cesty pomedzi kopce s množstvom zákrut spájajú domy roztrúsené po okolí. Obce sú tu ale divne značené. Ideme si pohodovo 90 – 100 km/h s tým, že sme už dávno mimo obce. Z ničoho nič ale po pár kilometroch príde ďalší zhluk domčekov a za nimi označenie koniec obce. Radary by sa tu vyžívali donekonečna. Cesty sú ale ledva vhodné pre obojsmernú premávku. Jazdenie je tu o čistom relaxe. Vôňa spíleného dreva, čerstvý vzduch, nádherná krajina okolo.

V Čadci sa napájame na Dé trojku. Prechádzame aj tunelom. Zvuk odrážajúci sa odvšadiaľ, to proste milujem. S D3jkou to nepreháňame. Po pár km odbáčam inštinktívne niekam. Niekam tam, kde by mal byť priesmyk Vychylovka. Ten ale nie je zakreslený na mape. Celou cestou si v hlave nacvičujem príhovor Ďoďovi s názvom: „Ale ta ja čital na nece, že tu dzeškaj mala buc draha.“ Našťastie, netreba vždy veriť mapám. Čakalo na nás parádne povozeníčko. Z ničoho nič široká nová cesta s množstvom pekných zákrut. V hlave sa mi zúfalo prehráva dookola veta: „Prečo všetky takéto úseky musím mať tak ďaleko od domu ?“

Prichádzame do Oravskej Lesnej. Opäť rozťahaná dedinka. Akurát sa tu koná akási slávnosť. Uzučká cesta dedinou preto slúži ako parkovisko a chodník zároveň. Fotením sa veľmi nezdržujeme. Bruchá si jednoducho pýtajú svoje a zadky by si tiež chceli oddýchnuť. V Nižnej na pumpe pauzujeme. Okoloidúci sa na nás pozerajú akoby sme tri krát obišli celú zemeguľu. Zmohol som sa na pohľad do zrkadla. Ich pohľady mali veru pravdu. Takto som chcel stále vyzerať: kruhy pod očami, vlasy otlačené prilbou, šatka s kostrami okolo krku, zarastená brada čupiac pri nabalenej motorke.

Nadšenie z jazdy pomaly ubúda. Najradšej by som sa už videl v posteli. Spánku som si za posledné dni doprial iba minimum. Najprv ale môj najobľúbenejší priesmyk, Huty. Zo severu zákruty nič extra, no južná časť je iba striedanie náklonu zo strany na stranu. Cestné motorky ale nepoteší, že v zákrutách je mierne vyfrézovaný asfalt. Na vrchole priesmyku je nádherný výhľad na okolie. Výhľadov je tam neúrekom, stačí si len vybrať, kde to odstavíte. Či už len tak pozerať do doliny alebo mať pod sebou ako na dlani celú Liptovskú Maru.

Nepochopím prečo, aj keď sa teším na posteľ, cestu nikdy neskrátim. Dávame si ešte prejazd Vysokými Tatrami. Tuná sa mi ale veľmi nepáčilo. Nie pre popadané stromy, skôr šlo o ľudí okolo. Do Tatier chodí hádam každý. Nuž a ja som radšej na miestach kam zablúdi len málokto. Večer už parkujeme u môjho deda v Kežmarku. Motorky pekne v garáži a my v normálnych posteliach.

Malé zablúdenie na záver

Ráno pozeráme Kuka. Myslím originál Kuka, nie Rossiho. Dnes nemusíme nič baliť. Stačí sa len naraňajkovať a vyraziť. Na pláne máme iba presun domov cez Krompachy. Nebol by som to ja, keby som aj na známej ceste nezablúdil. V Spišskej Novej Vsi vyberám zlý smer. Najprv sa mi nezdala kvalita cesty. Potom vypálená osada našich spoluobčanov. Za tým však prišiel dobrý asfalt a pekné stúpanie. Tak sme došli až do dediny Poráč, kde asfalt skončil. Netušil som kadiaľ ďalej, musela mi pomôcť mapa. Miestni si nás fotia do mobilov. Sem asi málokto zablúdi.

Zvyšok cesty už prebehol bez problémov. Pekným spestrením bola zastávka pod Spišákom, na mieste, kde to všetko zrejme začalo. Práve tu bol cieľ mojej prvej dlhšej trasy, vtedy ešte na simsone. Je to pekná bodka za pekným výletom.

Ďakujeme Petrovi Duchyňovi z firmy Homed Košice a Štefanovi Bunčiakovi z firmy SG Fix, že nám pomohli zrealizovať tento výlet. Taktiež rodine Petrovičových, vďaka ktorým sme sa cítili ako doma, aj na druhej strane Slovenska.