História Pionier: Pionier v bývalom ZSSR

Boli to len fiktívne peniaze a predpokladám, že "ruská" strana ich hneď zväčša použila na zaplatenie dodávok surovín (ropa, plyn, železná ruda a pod.) do Československa. Spomínam si na časy, keď papierovo prosperovali všetky podniky, ale tovar, ktorý ste si chceli kúpiť bol vždy nedostatkový. Nebolo hygienických potrieb, južné ovocie bolo žväčša len pred vianocami, nebolo nových motocyklov ani nových áut. Na všetko sme stáli v nekonečných radoch, na všetko boli poradovníky.

Moji rodičia nám v istom momente chceli kúpiť nový bicykel. Pokiaľ vedúci v predajniach Domáce potreby, ktoré boli takmer v každej dedinke nedostali všimné, tak bicyklov nebolo. Aj keď nové bicykle do predajne doviezli nesmel ich údajne predavač predať, pretože mu doviezli tri kusy, z ktorých dva mali už svojich majiteľov ešte pred vyrobením. Nechceli sme cestný Favorit, ale obyčajný vtedy klasický dámsky bicykel. Ako dieťa som nechápal načo ich teda do predajne priviezli, keď ich predať nesmeli.

S odstupom času som to pochopil. Vedúci predajne čakal všimné a niečo bolo pravdy na tom, že bicykle mali už svojich majiteľov. Mala ich v spomínanej predajni "odložené" vedúca centrálneho skladu v okresnom meste. Mala ich pre svojich príbuzných a známych, ale v sklade sa kúpiť nesmeli. Bicykle vystavili v predajni a s údajnou výrobnou chybou ich do skladu museli vrátiť, kde sa odpísali a vedúca centrálneho skladu ich získala dokonca za zbytkovú cenu. Takto fungovalo plánované hospodárstvo. V našom prípade otec uspel v susednej dedinke, ktorá patrila do iného okresu a otec spravil vedúcemu predajne protislužbu.

Motokov do Ruska vyvážal všetko vrátane motocyklov. Nebohý svokor tvrdil, že sovietsky trh je veľká jama, do ktorej môžete nahádzať akýkoľvek tovar a koľko chcete a nikdy nebude plná. Na tomto exporte skrachovali výrobcovia motocyklov z Československa. Na východ šlo údajne až 95% vyrobených motocyklov. Rusko postupne zúžilo odber motocyklov len na objem 350 ccm a preto Jawa a ČZ nakoniec nevyrábala nič iné a ani nič iné nevymyslela. Predpokladám ale, že slovenský Pionier mal osud trocha iný.

Model 555 sa v Rusku nestratil. Zviditeľnil ho istý Vjaščeslav Demin, ktorý na počesť kozmonauta J. Gagarina absolvoval diaľkovú trasu po krajinách bývalého ZSSR a absolvoval ju údajne vo veľmi krátkom čase. Bola to pre slovenskú považskú továreň Manet určitá reklama, aj keď niektoré tvrdenia boli prehnané. Komunistická propaganda si realitu prikrášlovala tak, aby len plánované hospodárstvo bolo to najlepšie na svete.

Je tu viac tvrdení s ktorými si dovolím nesúhlasiť. Pán Demin bol údajne hluchonemý a vôbec nevlastnil vodičský preukaz, trasa bola dlhá 200 000 km a údajne ju absolvoval od 12. 4. 1962 do 30. 9.1963. Za ten čas údajne absolvoval 200 115 km. Je to naozaj nadnesené. Možno by to vedeli posúdiť slovenskí dobrodruhovia, ktorí nededávno podnikli diaľkovú jazdu na Pionieroch k Aralskému jazeru a späť.

Deminova trasa viedla z Moskvy, z vtedajšieho Červeného námestia, cez Ural do Ázie, do Vladivostoku, čo je najvýchodnejší bod pri Japonských ostrovoch. Na spiatočnej ceste šiel strednou Áziou cez Kaukaz do európskej časti ZSSR. Prešiel Ukrajinu, pobaltské štáty a vrátil sa na Červené námestie v Moskve. Po tejto akcii sa po vlastnej osi dostal na Slovensko do Pov. Strojární, kde mu jeho starý Pionier skontrolovali. Deminov stroj bol naozaj v dezolátnom stave. Bol prakticky len na plášťoch, namiesto duší bola v plášťoch natlačená prérijná tráva doplnená machom z inej časti nekonečného Ruska. Bola to vlastne posledná sada, pretože ich minul niekoľko.

Ešte pred samotným výjazdom rozposlal sady pneumatík aj s dušami do väčších miest, kde plánoval ich výmenu. Miestami po farbe nebolo ani chýru. Zadnému blatníku miestami chýbali väčšie kusy plechu a bol dosť pochrámaný. Sedadlo nemalo prakticky tapacírung. Motor ale bežal, ikeď rebrovanie valca bolo miestami poulamované a pokryté veľkou vrstvou zmesi oleja a prachu. Z výfuku bolo len torzo, reťaz bola vyťahaná a rozety sekundárneho prevodu mali obrúsené zuby. Demin si odviezol domov nového Pioniera s vrúcným poďakovaním za svoj čin.

Bohužiaľ informácie o modeloch 05 až 23 viacmenej neexistujú v takej podobe ako sme zvyknutí. Snažil som sa dostať na internetové stránky písané azbukou, ale opäť som bol neúspešný ako pri love informácií o Pionieri v Egypte. Keďže na nekonečných priestoroch za Uralom žije nespočetné množstvo ľudí, ktorí sa potrebujú premiestňovať z bodu A do bodu B a možností kúpiť si nejaké približovadlo tam bolo donedávna oveľa menej ako u nás, preto si tí stavali vozidlá svojpomocne oveľa častejšie ako u nás.

Sú to zruční ľudia, pretože si približovadlá prispôsobovali svojim potrebám. Ako študent som odoberal sovietsky mládežnícky časopis „Moделист а конструктор“ - „Modelár a konštruktér“. Tento časopis vlastne prezentoval práce, ktoré získal od amatérskych konštruktérov a posúval ich ďalej. Poväčšine bol maľovaný, ale názorné schémy sú pochopiteľné aj pre absolútneho technického analfabeta. Na základe informácií hlavne od pána Metzkera a z exemplárov spomínaného časopisu som zistil, že vývoz Pionierov do ZSSR bol náhodný.

V prvom kole šiel Pionier na východ z prozaického dôvodu. Pioniere vyrobené v Manete putovali do centrálnych skladov, ktoré patrili Motokovu. Boli rozmiestené, podľa toho, kam mali Pioniere ísť. Na západ to boli stroje za devízy, a teda museli byť tip-top. Rozhodujúci moment vývozu do Ruska bola vlastne poškodená strecha istého skladu s Pioniermi pripravenými na export do sveta. Keby sa takéto stroje dostali na tuzemský trh, možno by potom také niečo (so zvýšeným výkonom) chcel každý a to by asi podľa vedenia jedinej strany bolo premárnenie devíz. Rozhodlo sa teda, že to pôjde na východ.

Po mesiacoch pod deravou strechou a možno v zimnom období karosérie a kolesá skorodovali niekde viac, inde menej. Nastala pracná práca ľudí, ktorí Pioniere "zrenovovali" a znovu zakonzervovali vazelínou. Z môjho pohľadu to bola pracná činnosť. Pracovníci skladov Pioniere a ostatné motorky balili do papierov, igelitov a dávali ich do prepravných bední. Tie boli jednorázové a teda spájané klincami. Ale čo je podstatné, že motorky mohli byť v akejkoľvek polohe naskladané na seba a bolo ich vidieť. Tieto bedne sa museli rozobrať, Pioniere z nich vybrať, odigelitovať, odpapierovať, a následne po "renovácii kefami a vazelínou" znovu dať do bední späť. Situáciu v Motokove teda zachraňoval sovietsky trh. Pioniere sa tam minuli ako mandarinky pred Vianocami v Zelovococh v bývalej ČSSR.

Po tejto akcii bolo v Rusku naozaj rušno, pretože od Deminovej jazdy uplynulo dosť času a Pionier bol aj atrakciou pre každého zamestnaného súdruha, či súdružku. Vrátil by som sa ale k motocyklom na ďalekej Rusi. V spomínanom časopise som najskôr narazil na minimotocykel so zadným blatníkom, ktorý mi pripomínal model 05. Pri podrobnejšom skúmaní malo toto ruské mini aj motor 05, prípadne 555, neviem to presne určiť, pretože kvalita fotiek je veľmi malá. Blatník celkovo bol ináč koncipovaný, ale pôvodné tvary sa mu nedajú uprieť. Minimoto СОКОЛ mal osvetlenie a nákupný košík. Neskoršie ma zaujala skica motokáry tiež s motorom Pionier. Tento bol na pravo od vodiča a nádrž bola súčasťou opierky sedadla. V Ďalších exemplároch som narazil na foto motokáry, ktorá bola väčších rozmerov s väčšími kolesami a podobnej koncepcie. U tejto verzie, ale foto naznačuje väčší objem prípadne vodné chladenie, ale klasický chladič som nenašiel. Popiska k foto odkazuje na triedu E.

Najzaujímavejšie vozidlá v Rusku na báze Pionier boli bez kolies. Na ďalekej Sibíri v oblastiach, kde sneh nie je len v málo letných mesiacoch v roku si obyvateľstvo vyrábalo motorové sane prakticky z akéhokoľvek motora a aj koncepcie boli rôznorodé. V časopise Моделист а конструктор som narazil na približovadlo s dvoma gumovými pásmi a dvoma vodiacimi lyžami a motocyklovým ovládaním. Existenciu podobnej koncepcie mi naznačil aj pán Zbyňovský z redakcie Veteran.sk. Jeho sprostredkované informácie ale prezentujú tzv. "Trojlyžu". Predpokladám ale, že táto mala pohon nie gumovým pásom, ale vrtuľou. Táto koncepcia bola na Sibíri vzlášť obľúbená.

Ďaľším produktom bolo zrejme invalidné kreslo zabudovené v klasických sánkach a pohonom cez koleso. Toto ale, muselo mať dvoch pasažierov. Vpredu bol spolujazdec, prípadne vojnový invalid a za ním pilot podobne ako u psieho záprahu. Mašer mal nad jediným kolesom svoje pracovisko a pasažier si užíval plným dúškom pôžitky mrazivého počasia v závratnej rýchlosti pravdepodobne 15 až 30 km/h podľa kvality snehovej pokrývky, svahovitosti terénu a prípadného protivetra. Nie je vylúčené, že toto vozidlo malo možnosť zabudovať aj iný motor ako motor Pionier. Konštruktéri boli z "Кружку технического творчества школы № 189 Дзержинского района". Ak popustím uzdu svojej fantázii, tak to mohla byť spokojne aj prevozová "sanitka" v nekonečnej tajge na ruský spôsob.

Ako to ale bolo vtedy s náhradnými dielmi, to si nechcem ani predstaviť. Vedenie továrne dostávalo nepravideľne, ale stabilne listy so žiadosťami o náhradné diely na Pionierov. Fakt je ten, že Pionier v bývalom ZSSR bol predávaný a pre väčšinu fanatikov to bol aj zdroj ich tvorivej fantázie.