Dunami a púšťou - Maroko 2012 1/2

Skupinou posadnutou dobrodružstvom do špiku kostí, ktorej sa kľudne zdá púšť druhým domovom a prirodzeným prostredím. A s Karčim nebezpečenstvo milujeme vrátane jeho dôsledkov, hoci možno na slovenskej diaľnici je viac hrozby ako na dunách Sahary.

Pred odchodom do Maroka sa redukuje počet účastníkov na minimum, to treba brať ako nevyhnutnú súčasť výprav. Končíme na počte rovné dva kusy. Ale pridáva sa Tóno a partia je na najpraktickejšom a najbezpečnejšom počte tri. A Tóno nie je žiaden šalát, jazdí kantráč a bol dva krát v Tunisku, a dokonca ako divák na Dakare v 2011-tom.

Všetci máme svoje povinnosti a ich gradovanie pred odchodom bolo tentoraz také, že som od únavy ani nevedel poriadne skontrolovať či mám všetko pobalené. Odchádzame z Mojmíroviec nakoniec o štvrtej ráno, šesť hodín po limite. Ono v dobe keď sme mali nakladať v Mojmírovciach Karči maturoval nad rozobratou motorkou v Krompachoch. Nie že by sme nevedeli stihnúť 1200 kilometrov za 12 hodín. Išlo skôr o totálnu únavu a potrebu oddychu. Samozrejme nestíhame prevziať satelitný telefón v Blave. Unaveného Karčiho kľučkujúceho z pruhu do pruhu striedam pred Viedňou a ťahám nasledujúcich 600 kilometrov. Tam pre zmenu odpadávam ja a šoféruje on. Ale to by nebol on aby niečo nevylepšil. V časovej tiesni schádza v Taliansku z diaľnice na benzínku existujúcu iba v GPS. Čerpaním lacnejšej nafty sme ušetrili necelé 3 Eurá a stratili 30 minút. Nahovno obchod.

Janov postavený na stiesnenom pobreží je spleť viaduktov, podzemných prejazdov cez garáže a jednosmeriek. Minúc správny výjazd jazdíme po meste skoro hodinu a po dôkladnej prehliadke všetkých zákutí sa konečne ocitáme v prístave. Samozrejme nesmieme vynechať ani jeho prehliadku a nakoniec čekujeme. Dodávkou zablokujeme nakladanie lode preťaženými autami, ideme na políciu pre razítka. Nikoho to netrápi, sme predsa na juhu hoci tomu teplota nenapovedá. Na počudovanie posádky aj nás vyplávame včas.

Večer v kajute vyšetrujeme Karčiho prečo meškal za výdatného podávania séra pravdy. Ani po litri vína to nevedel uspokojivo vysvetliť a po ďalšom už vôbec nie. Nadránom nás zobudí výrazné kolísania lodi a následný uder do boku lodi veľkou vlnou. 202 metrová loď zarezonuje ako platňa plechu a takmer padáme z lôžok. Okno na 7. poschodí bičuje morská voda a na hajzli sa musím držať madla aby ma nestriaslo z misy. A pri holení sa takmer podrežem. Kajuta nadskakuje a Marokánci jačia a nám sa predstavenie živlov páči.

Doobeda pri španielskych brehoch vlnobitie bohužiaľ ustáva, Marokánci menia farbu zo zelenej na hnedú a je po zábave. Lodivod a posádka zaparkujú kolos pri móle na centimeter presne, kapitán z Concordie našu loď neriadi. Ešte pred tým pozorujeme fontány vzduchu vyfukovaných nejakými delfínovcami. Čumíme na Barcelónu v príjemnom počasí z lode, absolvujeme predbežnú policajnú a pasovú tortúru na hornej palube a pokračujeme. Pozeráme cez plece do pasu černochovi, namiesto fotky má iba úplne čierny fľak s ušami. Taký uhľový Mates.

Deň na to sme večer vykopnutí z lode na moderný terminál. V preplnenom podpalubí vzniká hodinová zápcha, Arabi túrujú praveké dízle a onedlho sa nedá dýchať. Zašprajcovaní na konci paluby sa dostávame von ako poslední. Colníci vykazujú horúčkovitú činnosť pri ktorej ale nič nerobia a po troch hodinách zbytočného čakania Slovač za pár sekúnd bez úplatku vybavia. Francúzi išli prví, Nemci s nami poslední. Vitajte v Maroku.

Nočný presun obrovskou krajinou končí ranným stretnutím so známymi Berbermi v LesDunesD´or a ubytovaním v hlinenej izbe snov. Ihneď po zaparkovaní na nádvorí vybehne Hassan a Alí Balí a vykrikujú Má Frend Slovááákia! Po zvítaní zvážnejú, uzatvárajú kšeft s ubytovaním. Všetko naoko, dávajú po krátkom povinnom zjednávaní patričnú zľavu a výhody o ktorých sa lakomým západoeurópanom ani nesníva. Pristavili nové krídlo v hoteli, dverami sa dá vystúpiť priamo k motorkám a dunám. To netreba komentovať.

Duny prešli totálnou premenou po silnej búrke. Sú čerstvé, veľmi strmé a sypké. Výrazná orientácia smeru a presypov umožňuje jazdu iba v dvoch smeroch a čitateľnosť je skôr nečitateľnosťou. Dopredu ľutujem účastníkov tohtoročnej Tuareg Rally, pretože jej kráľovské etapy budú mimoriadne obtiažne.

Po krátkom spánku jazdime a zisťujem, že KTM RR je fakt púštny stroj. Aj s plnými nádržami a 200kg váhy je výborne ovládateľná a nakladá ľahším strojom. To som nečakal. Aj tak neodhadujem hranu duny, letím cez ňu a padám na držku. Petelica do hlavy bola vážna no žijem. Tóno letí cez rajdy a motorka mu pristáva na chrbte. Tragéda Karčiho hodinu dolujeme z dún s pokazenou spojkou. Večer dáme spojku do poriadku, prežúvame ťaví perkelt počúvame bubnovanie na našu počesť.

Duny

Zrána síce vykazujem snahu vyštartovať za prijateľnej teploty, no nie je mi to dopriate. Karči naďalej postupne spojazdňuje motorku, ktorá mala byť v top stave už pred týždňami. Preto je štart za tepla a pri vysokom slnku. Plánovaný veselý presun malými dunami do Merzougy sa razom mení na sypké a horúce utrpenie. Neustále kľučkovanie, prepadávanie strojov a čudný podklad. V dedine nájdeme internet na hlavnom „námestí“, pokukáme na miestnych huliacich hašiš a pijúcich kolu a späť sa vrátime po šotoline. Lebo ťukanie do francúzsko-arabskej klávesnice bolo tiež vyčerpávajúce.

Pán Karol pokračuje vo fetišistických opravách a popoludní začne extáza. To už strihnem do najvyšších dún. Tam sú polomery väčšie, výjazdy dlhšie a zjazdy strmšie. Stúpame stále hore a čakám spolubojovníkov pod hrozným výjazdom. „Tak čo Guru, skúsiš?“ Mrknem hore a dávam si šance tak 30%. Hodím dvojku, rozbombujem motor a pustím spojku. Zbehnem do hlbokej preliačiny, tam skorigujem smer a plyn a jachám nahor. Motorka ide ako raketa, pred horizontom uberiem, vyrovnám drift a zrazu sa vyhupne plynulý prechod na pokračovanie stúpania. Tak pridám a postojím na hrebeni duny. Som silne prekvapený a ešte viac potom, ako chalani na ľahších strojoch majú problémy. Brutálny výkon na dobrom podvozku vie potlačiť na takýchto úsekoch váhu stroja a potiahnuť hore mašinu aj s jazdcom. S Tónom schádzame dolu, motorky na hranici pádu cez nos, Karči sa hore ani nedostal. Sklony sú bezkonkurenčné a zjazdy náročné na odvahu. Predlžujúce sa tiene poskytujú úchvatné divadlo aj možnosti. To lietame po dunách so skokmi, turisti čakajúci na západ slnka si fotia nás. A keď pod hrebeňom urobím krásne salto a trojitý kotúľ tak sa skoro pojašili od radosti. Vypľujem z huby piesok, pekne sa ukloním a radšej ideme dolu. Slnko spadne za obzor, my z motoriek a rešpekt z piesku z mysle.

Zase duny

Na raňajky jeme stále dookola miestne lekváre s domácimi plackami, pijeme čaj a pomarančovú šťavu. To je v poriadku. Ale syrčeky Veselá Kráva sem akosi nepasujú, z miestnych živú kravu nikto ešte nevidel. Ako keby u nás v Jednote predávali iba žirafie mlieko, globalizácia je sprostosť pre Američanov.

Púštna búrka zafúkala priechod k severnému objazdu Erg Chebbi a preto na začiatku dňa postupujeme podľa kompasu. Najprv sú duny nízke, z veľmi svetlého piesku. Pred ich koncom sa komplikujú, všetci padáme a nakoniec dosiahneme hľadané vyschnuté koryto plné piesku a hlbokých koľají. Dotiahnem tlmič riadenia na maximum a ideme trojka plný 30 kilometrov na tancujúcich motorkách, bomba úsek. Popoludní znova na mega duny. To som už prešpekulovanejší. Najprv vyletím na hrebeň, postojím a pozriem na druhú stranu na najdlhší možný zjazd. Potom motorku zvalím, otočím a zbehnem do strmého a rozľahlého kotla. Odtiaľ po otočke po strmom svahu odstredivou silou znova letím na ostrý hrebeň pod iným uhlom, zlom skáčem a rútim sa dolu 150 výškových metrov. Revem do prilby od nadšenia a strachu, neuberám a po niekoľkých džampoch stojíme spolu na menšom protiľahlom hrebeni. Po včerajšku sa súvislo rozfúkalo z iného smeru. Pôvodný smer orientácie dún ešte nezanikol a nový už dáva o sebe vedieť. Tak sa trápim, ku koncu potrebujem 2x pomoc. Proste sa počas jazdy mašina prepadávala po brucho. Večer sa stretáme na základni s partiou Španielov na 450-kach a je veselo. Pojazdili s doprovodom na džípe vážny kus Maroka a na rozdiel od Angličanov sú priateľskí.

K Tabuľovej Hore

Je čas pozrieť do útrob púšte. Po stretnutí s Veselou Krávou začíname severným „obchvatom“ nie práve najlepšie. V tekutom pieskovisku sa 3x rozchádzame, strácame a nachádzame Karčiho. Pred jeho posledným nájdením sa predné koleso KTM pri zatáčaní zaborí, letím luftom rozčapený ako žaba, dopadám na brucho v protismere jazdy a preto sa mi nahrnie piesok pod okuliare, do nosa a huby. Preklínam Karčiho a jeho klobáskoidnú KTM, no zbytočne lebo ho mám rád. Potom už ide všetko fasa. Jazda sústavou jarkov v mieste bývalého jazera je trialovou záležitosťou, s problémami sa vymotáme z labyrintu a ideme krížom cez nekonečnú slanú panvu na jednotke a dvojke.

Nasledujúce šotolinové vypaľováky všetko odčinia a konečne vidíme tabuľovú horu hľadanú pred dvoma rokmi. Podklad a okolie tvoria čadičové skaly, taká veľká mikrovlnka zapnutá na maximum. Teplo na hovado. Pohyb odvtedy zabezpečoval iba kompas a hlavne slnko. Putujeme labyrintom rýchlych údolí, úplne ľudoprázdnych. Po asi 120km sa blížime k asfaltu, tak sa otáčame späť do púšte a len tak blúdime slepými údoliami a hroznými podkladmi. Po slaných bažinách, cez ťavie stádo do oázy, kde sa aj ženy prišli pozrieť na chujov zo Slovenska. Po nekonečných zákrutách sa vynoríme v Rissani a po vyše 250km končíme doma. V nejakej čudnej oáze pri ceste pijeme čaj pri obrovskej kasbe z hliny. Inak fakt vydarený a obtiažny výjazd po nádhernej časti púšte.

Po šotolinách sme miestami hasili 160, vtedy Tónova mašina nestíha no nahrádza to v technických úsekoch. Je ľahká a Tóno ťažký, 350-ka ide celkom dobre s malou spotrebou. V rýchlosti nestabilná, inak obratná a príjemná, patrí skôr do lesa ako sem. Moja zase silná, stabilná, tvrdá a náročná na techniku a silu.

Bubnovanie

Normálne sa pre západných turistov robí blbé divadielko. V nastajlovaných stanoch miestni maníci urobia šou bez ducha a nadšenia. „Cestovatelia“ sa pri tom napchávajú, grgajú, brblú a úúúúplne všetko filmujú. Japončíci, Francúzi, Holanďania aj Angličania. Berberi zabubnujú, zaspievajú, pretiahnu tlieskajúce publikum a hotovo.

U „nás“ to ide inak. Bez turistov sa domáci odviažu, postupne nahadzujú všelijaké bongá okolo seba v jedálni a tak nejako zvoľna začínajú. Prisadajú ostatní Berberi z obsluhujúceho personálu, proste hocikto okolo idúci sa pridá až sa nakoniec jedáleň trasie vo vírení divokých rytmov. Niektorí si predtým bafnú hašišu, vtedy je predstavenie zvlášť vydarené. Oni neodsudzujú náš chľast a my ich hašišové utešovadlo. Akurát oni od nás chľast pýtajú a my hašiš od nich nie. Čudná rovnováha. Chlapi ku koncu mlátenia mŕtvych kôz natiahnutých na pálenej hline takmer upadajú do extázy a chýba poriadna brušná tanečnica. Najväčšie brucho v okolí má síce Tóno ale tancovať nechce. Rozvaľujúc sa pri stoloch a vlniac panvami si autentický folklór užívame. To sme vždy po sprche, po večeri a po základnej dezinfekcii. Tá hĺbková nastáva neskôr.

A zase duny

Po rozbíjacom jazdení predošlého dňa nám dnes veľmi karta nejde. Iba padáme, dvíhame sa a tak dookola. Síce prejdeme erg krížom, no bez patričnej radosti. Aj neskutočný strmák nad Merzoguou končím v dvoch tretinách, kamoši dokonca úplne dolu. Potom z diaľky pozeráme na nezjazdný svah, niekedy fakt preháňame. Samozrejme GPS, teda skôr jeho držiak sa láme. Funguje to nasledovne: v plnej paľbe sa predné koleso zaborí do piesku, jazdec letí cez riadítka ale pred tým stíha stehnami drbnúť o ne a rozkrokom zavadiť o GPS a roadbook. Ale pán Karol je kúzelník, nadržane sa púšťa do opravy a stvoril z nejakého oného nový držiak. Neuveriteľné. A tak sa radšej ideme chystať na prejazd pozdĺž alžírskej hranice. Piesok bol dnes úplný hnus.

Karol ešte rozoberá výfuk 525-ky a ladí ho na patričnú hlukovú a výkonovú úroveň. Keby som ho nepoznal tak tipujem že s rozobratou motorkou pravidelne súloží. Do konca pobytu určite rozoberie motor na dodávke.

Večer si neuvážene robím srandu o nedostatku divokých príbehov pre poriadny článok. V tomto ma však Osud spoľahlivo nikdy nenechá na pokoji. Zajtrajšok nám nadelil námetov dosť.