História Pionier: Reklamné skúšky Jednohrbov Pionier 550

Reálne ich bolo dosť, pretože vtedajšie vedenie jedinej vládnucej strany rozhodlo, že spustenie výroby bude vtedy a vtedy, vôbec ich nezaujímali reálne termíny príprav zo strany výrobcu na spustenie výroby. Predpokladám, že lokality, kde sa tieto "zábehové skúšky" odohrávali určite neboli len v blízkom okolí výrobného závodu, teda Považských strojární. Jazdu po okolitých kopcoch Považskej Bystrice si Manetka riešila vo vlastnej réžii, teda svojimi skúšobnými jazdcami.

Ako som už viackrát naznačil, tak aj Jawa mala oprávnenie na takéto "zábehy". Jednohrby putovali na vtedy populárne "laické skúšky", ktoré zrejme zabezpečovala aj pražská vývojová kancelária Jawy, vtedajší distribútor "Mototechna" a aj "Motokov", ktorý zabezpečoval vývoz Pionierov mimo Československa. Samozrejme, že výsledky "dlhodobých skúšok" boli priebežne zverejňované vo vtedajšej tlači, čím vlastne boli reklamou Pioniera. Mototechna si tým vlastne zabezpečovala reklamu a tá oslovila všetkých potencionálnych zákazníkov.

Bolo nutné poskytnúť informácie, čo všetko "Jednohrb" vydrží na diaľkových výpravách, v extrémnych jazdách v teréne, pri jazdách v zimnom obodobí a podobne. Nie je ľahké dostať sa k informáciám tohoto druhu, pretože v tej dobe ešte neexistoval internet a podobné vymoženosti dnešnej doby. Skrátka aj keď sa dobová tlač hemžila reportážami a cestopismi, tieto prakticky až na niektoré výnimky v elektronickej forme ešte neexistujú. Som rád, že vďaka pánovi Metzkerovi a jeho obdivuhodnému zmyslu pre archivovovanie a uchovávanie prakticky všetkých dostupných informácii o Pionieri ako takom, môžem čitateľom poskytnúť, síce len, sprostredkované informácie, ale predsa. Predovšetkým informácie, ktoré po roku 1956 pomaličky zaspávali spánkom spravodlivých, na ktoré sa možno zabudlo, informácie, ktoré opäť po 56-tich rokoch znovu uzrú svetlo sveta.

Vo "Světe motorů" číslo 17 z roku 1956 bola uverejnená reportáž nazvaná "TVRDÁ ZKOUŠKA PIONÝRŮ". Bolo to pojednávanie o pamätnom výjazde jazdcov na Pionieroch 550 A na vrchol kopca "SNĚŽKA" v Krkonošiach. Koniec jazdy bol pri "Českej boude" vo výške 1608 metrov. Jazdcami boli pracovníci vývojovej kancelárie Jawy, teda Závodu 9. května v Prahe páni Janoušek, Hladík a pán Ron (citujem: svazrmovci Ron, Hladík a Janoušek). Cestu absolvovali v pozdných jesenných dňoch 30. a 31. októbra 1956 na jednohrboch, ktoré mali už za sebou zábehových 7000 kilometrov.

Tradícia výjazdov na Snežku začala v roku 1928 a to automobilom. Odvtedy Snežku zdolalo veľa odvážlivcov nielen na autách, ale aj na motocykloch samozrejme z obidvoch štátov z Československa a z Poľska. Spomedzi všetkých bol Pionier trpaslíkom vďaka svojmu objemu. Jazdci sa po vlastnej osi vydali z Prahy cez Mladú Boleslav, Sobotku, Jičín. Do Jičína prišli za čas dlhší ako dve hodiny. Tam absolvovali preteky v šprinte na 400 metrov na ceste medzi Sobotkou a Jičínom, ktorú pre tento účel vtedy uzavreli. Najvyššiu cieľovú rýchlosť 54,3 km/h dosiahol jeden stroj a to v oboch smeroch. Ostatné dve 550-ky dosiahli "len" niečo málo cez 53 km/h. Napriek tomu, že bola cesta uzavretá bolo tam veľa divákov. Po šprinte sa trojica jednohrbov presunula cez Novú Paku do Vrchlabí, kde jazdci prespali.

Na druhý deň vo Vrchlabí na námestí bola malá propagačná výstava Pionierov a ich jazdcov spojená so spontánnou besedou o tomto prakticky prvom povojnovom motocykli o objeme magických 50 ccm ktorým sa zaslúžene hrdili slovenské Považské strojárne za asistencie českej Jawy. Predpoludním sa jazdci vydali už hornatejšou krajinou po dobrých, ale aj poľných cestách cez Strážné okolo vtedajších búd, ktoré my dnes voláme víkendové chatky na Lúčnu Horu. Lesnou cestou okolo Lúčnej a Obrej búdy k poľským hraniciam. Bola to trasa len 16 km, no s prevýšením 1124 metrov. Tento úsek zdolali vlastne za rovnako dlhý čas ako vzdialenosť z Prahy do Mladej Boleslavy, teda za slabšie dve hodiny.

Po takej trase ako sú dnešné country crossové trate a prakticky stále v stupačkách. Mali len zrejme jedinú zástavku a to na česko-polskej colnici. Odtiaľ sa už len šplhali nahor až k Českej búde na vrchole. Žiaľ boli tam skôr ako všetci ostatní, ktorí to chceli vidieť vrátane filmárov. Nakoniec, kvôli nim zišli jazdci dole po českej strane a výjazd absolvolali aj po českej strane a rozdiel v oboch výjazdoch nebol prakticky žiadny, len ten, že 50-ky vypálili rybník aj poľským a aj českým jazdcom, ktorí výjazd absolvovali na československých motocykloch v kubatúrach 150, 250, 350 a poľských motocykloch o objeme 500 ccm. Pri tejto "Tvrdej skúške Pionierov" si neodpustím možno uštipačnú poznámku. Doslovný prepis tohoto článku sa už aspoň raz objavil pod iným autorom v knižnom vydaní, žiaľ so zlým časovým údajom. Autor prebraného textu "Tvrdú skúšku Pionierov" situoval do leta 1957, zatiaľ čo originálna reportáž bola uverejnená na jeseň 1956, kedy sa udial aj samotný výjazd.

V konečnom dôsledku s odstupom niekoľkých rokov sa na Snežku vyšplhal ďalší slovenský výrobok Považských strojární. Bol to skúter Manet v sedle s továrenským "zabehávačom" pánom Edom Bednárom, ktorého budem ešte spomínať pri inej pionierkovej akcii. Úspešným výjazdom potvrdil tradičnú spoľahlivosť slovenských približovadiel z Manetky. Dosiahol pre Považské strojárne ojedinelý primát a síce "výjazd na skútri s objemom menším ako mali všetky dovtedy vyrábané motocykle". Skrátka Manetku tým činom umiestnil na prvé miesto v pomyselnej hitparáde najmenších kolibríkových zdolateľov Snežky na netypických motocykloch na 50-tkovom čiastočne oskútrovanom "Jednohrbe" a na 100-vkovom skútri Manet.

Ďalšia skúška bola z iného súdka, tá sa udiala v apríli 1957 a bola uverejnená v časopise Svět motorů 12/1957. Bola to diaľková jazda dlhá 800 kilometrov bez zástavky. Výprava troch pionieristov sa vypravila cez celú bývalú Československú republiku. Štart bol v Plzni a cieľ v Košiciach. Nakoniec výprava mala dvojnásobný počet jazdcov, teda 6 vrátane Pionieristov z Karlových Varov. Text uvádzal mená len plzeňských jazdcov pánov Dražana, Hromuláka a Raisa (soudruhů, kterých vychoval Svazam).

Trasu mienili absolvovať s časovým harmonogramom, no nešlo to celkom hladko. Myslím si ale, že to určite nebola jazda non stop, pretože nádrže Pionierov 550 mali a dodnes majú objem 3,5 litra. Nepredpokladám, že palivo dopĺňali za jazdy. V tom období to určite riešili krátkou zástavkou na doliatie benzínu s olejom. Asi po dvoch kilometroch musel jeden pionierista meniť sviečku, ale v Blatnej boli skôr ako plánovali. Na Morave pri Uherskom Hradišti sa začala prejavovať únava. Jazdci krízu ale prekonali a nočnou jazdou cez západné Slovensko sa presvietili až do Považskej Bystrice. Pred Manetkou sa objavili už ráno o pol šiestej. Plánovaný výjazd z Bystrice sa posunul asi o pol hodinu s azimutom na Žilinu. Prechádzali cez Liptovský Mikuláš popod Tatry cez Štrbu, kde sa stretli s pochybovačmi, ale aj fanúšikmi z neďalekého okolia a aj z ďalekých Košíc.

Keď už boli v Štrbe, tak zavítali do Smokovca (vtedy bol asi len jeden, dnes sú vraj štyri Starý, Nový, Horný a Dolný), prešli Popradom, Levočou, okolo Spišského hradu cez kopec Branisko. Dnes tam vedie pohodlný tunel. Na vrchole si spravili krátku pauzičku aby sa opäť nadýchali horského vzduchu podobne ako v Tatrách. Čím viac sa blížili ku Košiciam, tak sa potýkali s východniarskou pohostinnosťou. V Prešove dokonca museli odmietať pohostenie, ktoré sa ponúkalo vlastne na každom kroku. Nedá sa povedať, že pri ceste stáli nekonečné zástupy fanúšikov, no potrebovali sa dostať do cieľa včas podľa časového rozpisu. Nakoniec sa v metropole východu ocitli tesne po šiestej hodine popoludní presnejšie motory Pionierov stíchli na námestí 18.02, teda približne o štvrťhodinu skôr ako určoval plán.

Námestie bolo plné ľudí, ktorí chceli vidieť Pioniere a ich jazdcov po ubehnutí 800 kilometrovej trasy naprieč Československom. Slovami chvály nešetril nikto z prítomných a keď jazdci poukázali na rýchlosť skoro 70 km/h pri nejednom klesaní, tak každý kto tam stál chcel v duchu sedlať taký motorček čo vydrží všetko. Pioniere mali pred touto diaľkovou jazdou absolvovanú nejednu jazdu zručnosti, ktorú si vyskúšalo veľa jazdychtivých mladíkov v kruhu okolo upevnenej tyče.

Všetky priebežné kontroly technického stavu sa sústredili na mazanie, napínanie, či výmenu vyťahanej reťaze, dotiahnutie povolených špicov a spomínanú výmenu sviečok. Aj tu sa potvrdil predpoklad, že slovenský Pionier je jednoducho pohodlné vozidlo aj na ďalekú turistickú jazdu, aj na jazdu v horskom stúpaní, či klesaní. Vydrží všetko, čo sa mu naloží. Reportáž uverejnenú vo Svete Motorov 12/1957 podpísal J. Čiha člen doprovodného tímu jazdy "800 km na Pionýrech" naprieč vtedajším Československom.