MiniBalkanTrip 2015 2/3

4.deň – 18.7.2015 – Šibenik – Skradin – Drniš – Vrlika – Cista Provo – Makarska – Sv.Jure – Vrgorac – Kravice

Ráno vyrážam skoro. Čaká ma dosť dlhý nudný presun popri mori po ceste 8 až do Šibenik. Národný park Krka som špekuloval, že vynechám ale pobrežie je nudné, husto obývané a už je tu premávka. Preto odbočujem do vnútrozemia na cestu 33 a o chvíľu už na Skradin po 56ke. V Skradine to zkrátim po lokálke cez Rupe. Tu ide cesta úzkymi uličkami mestečka až mám pocit, že idem zle. Teplota už je krutá, asi 36 stupňov a každé zastavenie mimo tieňa je kruté. Tesne za Rupou cesta začne prudko stúpať a prekonávať prudké serpentíny. V jednej z nich to klopím trochu akčnejšie ako adhézne podmienky a moje Mitasy E07 po 15 tisícoch kilometrov umožňujú a dávam si efektný low-sider. Rýchlosť je ale malá, ja zastavím takmer okamžite a motorka sa šúcha do kopca iba pár metrov. Celkom som prekvapený lebo s nedostatkom trakcie na suchom asfalte pri klopení sa stretávam prvý krát. Našťastie sa nič nestalo. Motorka je ale zase hore kolesami a samozrejme s takmer plnou nádržou. Zodvihnúť sa mi ju znova nedarí, tak ju tentokrát surovo otáčam na padáku naopak a po zhodení iba pár vecí zdvíham. Dobieha ma cestár, ktorého som pred mestom predbiehal, zastavuje a zjavne rozmýšľa. Vyťahuje foťák a chystá sa fotiť škrabance, ktoré som spravil na vozovke. Pýtam sa ho, či je všetko v poriadku, v tom si asi uvedomí, čo sa stalo a pýta sa ma či som v poriadku ja. Odpovedám, že hej a potom schová foťák a ide preč. Bohvie, čo by sa stalo, keby som musel riešiť poškodenie vozovky...

Pokračujem ďalej vyprahnutou chorvátskou krajinou ktorú na jednej jej strane sem-tam spestrí výhľad na zeleň parku Krka. O chvíľu ho križujem po úzkej ceste cez bujnú zeleň okolo rozvetvenej rieky. Všade sú nejaké búdky, je ale teplo a tu aj vlhko, takže iba robím niekoľko fotiek za upomínania, že tu parkovať nemôžem. Valím teda ďalej a už po niekoľkých metroch nie je po zeleni ani stopa a víta ma opäť nehostinné chorvátske vnútrozemie. Je to ale zase niečo nové.

Prechádzam dedinou Širitovci a po nechutne rovnej ceste prichádzam do mesta Drniš. Odtiaľto hľadám výjazd na Vrlika, chcem ísť ku Peručko jezero. Na pumpe na výjazde z mesta stretávam párik z Bratislavy na Varadere, ktorí idú opačným smerom. Ubezpečujú ma, že v Bosne chladnejšie nebude, ale aspoň je tam lacnejšie.

Cesta ku Poračko jezero prekonáva menšie pohorie, takže zastavujem a fotím nejaké výhľady. Klesanie dolu už je nerušené, iba si všímam zjavne nízku hladinu jazera. Jazero obchádzam po hlavnom ťahu číslo 1 smerom na Sinj. Cesta ubieha celkom v pohode, akurát som od toho asi čakal trochu viac. Cesta je dosť ďaleko od jazera, navyše ju lemujú stromy, takže o ňom skoro ani neviem. Na jeho konci sa ale ukáže pekný záliv a ide k nemu cesta. Tak sa ňou vydávam a dostanem sa až tesne ku jazeru. Nie som tu sám ale miesta je tu dosť, takže pohoda. Chvíľu kvasím a omočím si spotené nohy. Potom kukám do mapy, že kudy kam.

Keď ma to na slnku už prestane baviť aj pri vode, tak znova vyrážam. Pokračujem po ceste 1 a v Sinj ju vymieňam za 60ku vnútrozemím po Cista Pravo. Tu nenachádzam nič zaujímavé, akurát to na mňa začína pôsobiť jemne exoticky. Predsa len vnútrozemím Chorvátska moc ľudí bežne necestuje. Maximálne tak na Plitvice.
V Cista Pravo beriem 39ku na pobrežie smer Makarska. Cesta ide cez hory a je celkom zaujímavá, ale premávka je dosť hustá. V serpentínach klesania na pobrežie stojím na odpočívadle a zastavuje pri mne auto s nitrianskou ŠPZkou. Keď im na obligatórnu otázku odkiaľ-kam oznamujem, že do Bosny a Srbska, tvária sa zmätene. Hold, predstavy o dovolenke sa u rôznych ľudí značne rôznia :-)

Makarsku len preletím, tankujem, zmrzlinujem a konzumujem iné nezdravé nápoje a potraviny a o chvíľu už stúpam po ceste 519 smer Vrgorac. Ešte si strihnem odbočku na Sv.Jure alebo Biokovo. Celkom pekné miesto. Hore pod vysielačom je moment keď sú tam 4 motorové vozidlá. 2 autá so slovenskou značkou, jedno s českou a ja. Obehnem vysielač, čosi zjem a idem dole. Hore je ale príjemných 28 oproti 39, ktoré sú dolu. Cesta je inak dosť úzka, autom to musí byť nepríjemné stretať v protismere iné autá.

Po sklesaní už pokračujem na spomínaný Vrgorac a ďalej na hranice s Bosnou. Tú prekračujem v dedinke Orah. Colník je príjemný, nezávidí mi teplo, ja jemu tiež. Ešte krúti hlavou nad prelepenými znakmi, že vraj je BMW dobrá motorka. Keď to povie bosniansky colník, tak to musí byť pravda.

Vydávam sa teda dedinskou cestou smerom ku hlavnému ťahu M6 smer mesto Ljubuški za ktorým odbočujem na vodopád Kravice. Podľa informácií sa dá dostať až na moto dolu, v tomto teple je tu ale veľa ľudí a zákaz vjazdu neporušujem. Nechávam všetky veci na a pri motorke na parkovisku a v sandáloch si vykračujem dolu k vodopádu. Pekne tu je. Ľudia sa kúpu priamo pod ním, naokolo terasky a piknikujúci Bosniaci a Poliaci.

Čas pokročil a musím vyriešiť nocľah. Vraciam sa na hlavnú cestu smer Mostar a odbočujem niekam do kopca. Po niekoľkých kilometroch v pahorkatine som našiel nejakú odbočku a celkom dobre schovanou čistinkou tak sa skladám. Je dosť teplo, tak staviam klasicky len tropiko kvôli hmyzu. Čosi spoznámkujem a idem spať.

Sumár 384km

5.deň – Mostar – Potoci – Borci – Boračko jezero

Ráno vstávam opäť skôr. Chcem sa presunúť do Mostaru kým bude zase 38 stupňov. Nie som od neho ďaleko. Rýchlo balím veci a vyrážam. Dorazím kúsok po lokálkach na R424. Ako ateista netuším čo je v Medžugorje, takže idem rovno do Mostaru. Cesta pohoda. Sem tam miestni na superšporte bez prilby v šortkách. Pred Mostarom sa cesta príjemne kľukatí cez nejaké kopce. Vchádzam do Mostaru a ako prvá vec ma prekvapí množstvo rozbitých budov. Idem do centra, hľadám pumpu. Je 9 hodín ráno a už je 30 stupňov. Tankujem a snažím sa zorientovať. Fotím kontrast nových a starých rozbitých budov. Spravím pár fotiek starého mosta z mosta oproti, potom sa po ňom prejdem, kúpim nejaké magnetky a idem znova inou cestou do centra. Zháňam potraviny. Tie nájdem až niekde vnútri nejakého sídliska pri trhu. Potom už opúšťam Mostar okolo supermoderného nákupného centra smerom na Sarajevo. Teploty už sú klasické okolo 35 stupňov.

Neďaleko za Mostarom v Potoci odbočujem do kopcov. Podľa mapy by tu mala viesť cesta až do dediny Borci. Cesta stúpa serpentínami po asfalte vysoko nad vyprahnuté údolie. V sedle sa otvára nádherný výhľad do náhornej plošiny. Hneď za sedlom končí asfalt a ja idem po prašnej šotolinke niekoľko serpentín z kopca kým sa neobjaví novučičký asfalt popod skalnaté bralo. Tomu to ale dlho nevydrží a nabieham opäť na šotolinku. Vyjdem do ďalšieho sedla, kde sa kochám znova nádhernými výhľadmi. Prechádzam okolo kamenných ruín, na ktorých sú nejaké hieroglyfy alebo čo. Stretávam niekoľko skútristov, ktorí sa pomaličky presúvajú a za jazdy spolu kecajú. Môj pocit drsného adventure je silne nabúraný.

Cesta ďalej začne klesať ku Borcom a po chvíli vbehne do lesa. Sem tam sa ukáže výhľad a ja pod sebou vidím Boračko jezero a počujem, že to tam žije. Po niekoľkých dňoch v horúčavách ma to tam láka a vnútorne si hovorím, že ak tam bude kemp, tak tam zostanem aj keď nie je ešte ani 12 hodín.

Lesným klesaním po skalách a neskôr hline sklesám až do dedinky Borci a napájam sa na asfaltku. Tá prudko padá do údolia k jazeru. K tomu je platený vstup, v prepočte asi 1euro. Obchádzam jazero, všade kopec ľudí. Jeden kemp prejdem, 3 opití Bosniaci sa chcú so mnou strašne rozprávať, jeden že má yamahu či čo. Mne je ale hrozne teplo tak hľadám nejaký úkryt. Nakoniec obchádzam trochu náročnejšou cestou jazero a dorazím do druhého kempu. Cena na noc 5eur, takže nie je čo riešiť. Majú tu postavený bar okolo veľkého stromu, ktorý slúži ako nosná konštrukcia. Dobre to vyzerá. Bohužiaľ nemám žiadne foto. Dávam nejaké pivo, chladím sa vo vode a relaxujem. Večer som sa zoznámil so Bosňancom Omirom, ktorý je moslim a robí online dating coacha. Zaujímavý týpek, akurát je ramadán, takže ja pijem pivo a on džús. Kecáme dlho do noci. Dozvedel som sa okrem iného, že Bosna má obrovské zásoby pitnej vody a netreba sa báť piť vodu takmer kdekoľvek a čo je v Medžudorje.

Sumár 105km

6.deň – Boračko jezero - Kalinovik – Sarajevo – Goražde – Višegrad – Mokra Gora

Ráno balím stan, lúčim sa s obsluhou baru v strome a s Omirom a idem smerom na Kalinovik. Podľa všetkého to bude z veľkej časti offroad, dúfam, že prejdem bez újmy. Začína to pohodovou asfaltovou húpačkou členitým terénom úchvatným kaňonom rieky Neretva. Prejdem niekoľko dedín, a na opačnom brehu rieky začnem prudko stúpať do hôr. Po zdolaní serpentín, z ktorých sú super výhľady do okolia, a odbočky do poslednej dediny nad kaňonom, končí asfalt a začína slnečná šotolinka.

Cesta je pomerne nenáročná, sem-tam stúpa a zase klesá, premávka neexistuje. Som tu sám. Zaujímavé sú mosty. Prvý je postavený rovno ponad spadnutý starý, ktorého asfalt ešte visí pod ním dolu z brehu. Druhý je ako vytrhnutý z kontextu normálnej slovenskej cesty a zasadený do srdca bosnianskej prírody. O chvíľu zase v kopcoch z ničoho nič obchádzam minaret mešity a zase idem prázdnymi kopcami ďalej. Takto si to užívam a každú chvíľu fotím niečo nové zaujímavé. Nakoniec sa pripojím na hlavný asfaltový ťah R433 na Kalinovik. Príroda a kopce majú zrazu iný charakter. Sú hladšie, je tu menej porastu a pôsobí to úplne inak ako doposiaľ od kaňonu.

Parádnou cestou pokračujem cez Kalinovik smerom ju M18, ktorá ma má doviesť až do Sarajeva. Tu sa stretávam so zvláštnym ustreľovaním zadnej gumy v zatáčkach. Kontrolujem, či nemám defekt ale všetko sa zdá byť v poriadku. Mylne to pripisujem kombinácií vysokej teploty a všadeprítomnými čiarami od oleja na ceste. Nakoniec som až v Srbsku zistil na pumpe nízky tlak pneumatiky, môj vreckový merač ma klamal.

Pomerne neisto dôjdem až do Sarajeva. Cesta sem nie je nudná, no oproti prejazdu hôr po šotoline a následne parádnymi pláňami v okolí Kalinoviku ma nijak nenadchýna.

V Sarajeve smerujem najprv na východ mesta, kde je prameň rieky Bosna - Vrelo Bosne. Parkujem motorku, zhadzujem veci a idem pešo cez park. Je tu dosť ľudí a mne vôbec nepríde zvláštny rozvetvený tok, s prietokom za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Hron pri Brezne. Dôjde mi to až keď vidím tabuľu, ktorá oznamuje, že som pri prameni a ďalej sa ísť nedá. Haluz. Kupujem ešte nejaké magnetky a suveníry, nanuk, chladenú minerálku a nabalený idem späť na parkovisko.

Potom už križujem Sarajevo, kde sa zastavujem ešte po zeleninu a ovocie na trhu v nejakej odbočke, ktorú som si spravil pre spestrenie. Skutočné centrum som nenavštívil, pretože bolo jednak strašne teplo a viac ľudí vrátane Bosniancov ma nezávisle vystríhalo, že si mám dávať v Sarajeve pozor na veci. Tak si aspoň robím kolečko okolo centra a fotím to zaujímavé čo vidím po ceste. Potom už hľadám cestu do kopcov na juhu, kde by mala byť opustená bobová dráha. Trochu som sa pomotal v prudkých uličkách Sarajevského predmestia a nakoniec som našiel správny smer. Cesta dosť prudko stúpa do kopcov, ktoré obklopujú celé Sarajevo. Až keď som sa dostal niekoľko sto metrov nad úroveň mesta na vyhliadku som si uvedomil aké obrovské mesto Sarajevo v skutočnosti je. Domy sa tlačia do obklopujúcich kopcov do impozantnej výšky vo všetkých smeroch. Zaujímavé mesto.

Onedlho na to som už pri ceste videl jeden diel bobovej dráhy, ktorý oznamoval odbočku ku nej. Cesta dolu zaujímavo kopíruje skoro celú dráhu, na viac miestach sa odpájajú užšie cestičky, ktoré dráhu sledujú v tesnej blízkosti. Niektorými odbočkami som sa vydal ale v jednej z nich, kde bola cesta zrazu zahádzaná som mal bohový problém sa v kopci zase otočiť. Tak som cúval asi 50m dolu na zákrutu, kde som dúfal, že sa mi to podarí. Nebudem vás napínať, nepodarilo. Motorka zase išla k zemi, zase natankovaná a zase kolesami v kopci. Našťastie bola poblíž nejaká rodinka, ktorá mi s tou opachou pomohla. Tento pád ma už definitívne uistil v tom, že ak pre nič iné, tak nabalený musím jazdiť s kuframi. Na celom severnom tripe, kde mi motorka spadla snáď 10 krát, som nikdy nemal problém ju zodvihnúť. Ťažisko váhy je nižšie a hlavne neleží úplne na boku. Ale vyskúšať treba. Mať tak o 10cm a 20kg viac, tak tento problém asi neexistuje. S tým ale nič nespravím :-)

Na kopci pod bobovou dráhou bolo vidno zaujímavú zjavne rozbitú budovu, o ktorej som sa neskôr dozvedel že to bolo observatórium. Nenašiel som k nemu ale cestu. Jedna šla dosť prudko do kopca ale bola dosť rozbitá a navyše tam parkovalo obsadené auto, tak som tam nechcel šaškovať.

Potom už som sa vybral naspäť na cestu R446, ktorá ma príjemným profilom doviedla až do mesta Pale. Tu som nabehol na cestu M5, ktorá podľa mapy vedie po napojení na M20 až do Višegradu.

M5ka bola celkom fajn. Narazil som na cintorín vojenskej techniky, potom na parádne upravený kostol v inak rozbitej dedine až som došiel do bodu, kde sa bolo treba rozhodnúť kade do [waypoint nullVišegradu]. Zvolil som dlhšiu a kľukatejšiu cestu R448 do Goražde. Táto začínala veľmi šmykľavým asfaltom, kde som bojoval s trakciou zadného kolesa za sucha v každom vracáku. Potom sa asfalt stratil a po šotolinke som dorazil do Goražde. Tu som nabehol na cestu M20 a po brehu rieky Drina dorazil až do Višegradu. Tu bolo zopár zaujímavých miest ale cesta ma nejako nebavila. Zvečerievalo sa a chcel som sa dostať do Srbska ešte pred západom slnka. Najviac môj zrak priťahovala cesta na opačnom brehu rieky, ktorú som periodicky stretával ako sa hadí zasekaná vo svahu. Snáď nabudúce.

Z Višegradu valím na hraničný prechod na Donje Vardište a cesta ma začína znova baviť. Prechod trvá doslova minútu a už som v Srbsku. Odbočujem do hôr na zjavne pramálo používanú cestu a hľadám miesto na kempovanie. Idem až do sedla a odbočujem na širokú lesnú cestu a slnko už začína zapadať, tak som trochu nervózny. Čakám, že cesta ma dovedie nad tunel kde vidím otvorené pláne. Na ceste ale o 20 večer stretávam lesníkov nakladajúcich kamión, takže otočka. Nachádzam jeden prudší výjazd, oskautujem ho na pešo a valím hore. E07 ma celkom obstojne vytlačila až hore, robím kemp a celkom unavený zaspávam.

Sumár 320km