Spomienky na moje pionierkové začiatky

Na Strednom Slovensku (kde som žil od troch do osemnástich rokov) som vlastne začal vnímať motocykle ako také. Bývali sme v osade pri sklárni. V tomto závode končili koľajnice a údolie pokračovalo ďalej len hradskou po ktorej chodil autobus na Hrnčiarky, lesné stroje a hlavne vrchári na motorkách.

Toto obdobie bolo typické tým, že každý z nás školopovinných sa chcel voziť na motorke. Boli to ale stroje, ktoré boli najdostupnejšie: Jednohrby, Jednosedadláky a mihli sa aj mopedy. Najčastejšie ale boli skladačky z viacerých typov najmenších približovadiel. Spomínam si, že som dokonca na bicykli mal kompletnú prednú vidlicu zo Stadiona S11. Inokedy to boli bicyklové svetlá na zlepenom Pionieri. Bolo to obdobie hektické, obdobie bitiek od rodičov, obdobie prenasledovania susedmi, príslušníkmi VB, ich pomocníkmi (PS-VB).

Otec kúpil Jednosedadlák, no keď ho chcel požičať, tak vyzeral všelijako len nie ako Pionier 555. Jedného známeho veľmi boleli zuby, no pohotovosť bola len v Lučenci a v Poltári. Osobných áut bolo ako šafránu, tak sa presun využívalo všetko čo malo kolesá. Keď známy videl odstrojený Jednosedadlák rozhodol sa do Poltára na pohotovosť ísť na bicykli skratkou cez Mládzovo (nepamätám si presne, ale z Turičiek do Mládzova bola len poľná cesta). Pioniera som musel dať do pôvodného stavu. Sused si ho potom požičal na cestu do Málinca a Hámra (osada Chmeľná – dnes na dne priehrady), tá už bola bez problémov. Zhoršil som sa v škole, zanedbával som klavír a preto Jednosedadlák išiel k babke, kde spal dosť dlho. Prevetral som ho len cez prázdniny. Poskladal som si teda "tereňák". Bolo to ale, len bláznenie sa po výmoľoch na Poliach, cez horu do Stupníka a krúženie okolo Kokúša, kde bol televízny vykrývač len na prvý program ČSTV.

Diely som zháňal všelijako, no najväčšia databáza nielen na veľké motorky bola na Šutovej Jame, v údolí, kam sa dalo dostať len traktorom, či motorkou (slušná poľná cesta bola len od Ozdína). Bolo to o dve údolia vedľa Huty. Tam bola hŕba dielcov, ktoré tam zanechal J. Dudkoš. Sporadicky sa dalo niečo vyhrabať z kovového šrotu, ktorý ľudia povykladali pred svoje usadlosti, keď športovci robili zber železa, aby pomohli športovému klubu. J. Dudkoš, bola to známa firma medzi vrchármi. Jazdil na motorke, pokiaľ sa mu pod zadkom nerozpadla. Jazdil zásadne opitý a každá cesta mu bola úzka. Raz sa mu stalo, že jeho Kývačka 350 dodýchala neďaleko horárne. Nechal ju tam v búde. Akosi sa nemal k tomu si odtiaľ ju odviesť. Tí čo bývali v horárni na neho tlačili, no nepomohlo. Končilo to tak, že ju všetci pomaly ozobávali. Priznám sa, že som bol jeden z nich. Žiaľ bol som posledný a keď sa Jano po roku, či dvoch spamätal bol som na rane. Prenasledoval našu rodinu a tvrdil, že som mu motorku rozkradol, no do toho sa zapojili dospelí a tí ho spacifikovali. Aj tak ma prenasledoval, no z tej jeho motorky som mal len kormán (s hrazdičkou na rychlopal) a ten som vykšeftoval za bošák a lanká (o oboje som prišiel). J. Pijak, ktorému som kormán postúpil, mal tiež Kývačku a keď Jano s jeho otcom pil tak skoro všetci Janovi kamaráti z mokrej štvrte nás školopovinných prenasledovali. Jano s tým nakoniec skončil, lebo ho mali už plné zuby všetci a dostalo sa to do uší príslušníkom VB a tí to vyriešili po svojom zhabali Janovi vodičák a aj požičanú motorku na ktorej jazdil pod vplyvom alkoholu. Hlavné slovo aj tak mali obyvatelia horárne, pretože tam boli dva byty, a tí podali informácie VB z prvej ruky. Jano si vo svojom opojení spájal fikciu a realitu, všetci sme sa ho báli (dokonca jeho sestra bola moja spolužiačka). Nahrala nám do karát aj iná skutočnosť. Štátne lesy vykupovali takmer všetky vrchárske samoty a všetko zalesňovali. Vrchári dostali za svoje budovy a gazdovstvá slušné peniaze a pokúpili si domy v okolitých dedinách. Jano sa oženil a zakotvil v Točnici a všetci mali od neho pokoj (no ja od jeho sestry nie), samozrejme až na zamestnávateľa, kde sa Jano napokon uchytil. Neviem či prestal piť, ale stretával som ho o niekoľko rokov na JRD, kde som cez leto brigádoval. Odbočil som pardón.

Z Katarínskej Huty sme sa nakoniec presťahovali do "dediny". Pribudlo auto Škoda 100 a teda už som nebol až v takom hľadáčiku ako dovtedy. Otec zakázal so sťahovaním presťahovať aj moju aktuálnu zbierku. Jednosedadlák bol u babky a na novom mieste boli veľké lúky, pastviny a starodávny ovocný sad, kde sa stretávali motorkovo naladení chalani z dediny. Rázne som sa rozhodol nevzdať sa svojich "zvrškov". Jednu sobotu, keď otec bol v práci som sa posilnil poriadnou klobásou a chlebom a cez horu som pretlačil nepojazdného tereňáka do dediny.

Hneď za bytovkou (dvanástkou) som pomaly stúpal kopanicami (tlačiac motorku stále a stále do kopca) až k riedkej dubine pod Kokúšom, kde sa pásavali družstevné kravy. Vlastne to nebola pastva, ale ležovisko v tieni, kde "lichva" odpočívala a prežúvala. Šikmo som stúpal ku skale, ktorá mala zvláštne tvary a pripadala mi vždy ako malá rozhľadňa. Bola pod ňou priehlbina s lístím a tam sme chodievali skákať do lístia a kto vystrúhal najkrajšiu figúru bol frajer. Podmienkou ale bolo, že musel byť bez odrenín, škrabancov a modrín. Mal som za sebou prvý malý horský chrbát. Malé údolie bolo plytké, no žiaľ na jeho dne bol z jari vodou vymletý járok, cez ktorý som musel Pioniera preniesť. Znovu som tlačil tereňáka do kopca. Našťastie som narazil na lesnú cestu po ktorej to šlo celkom obstojne. Prekonal som ďalší hrebeň. Bohužiaľ cestu som musel opustiť a po úbočí opatrne klesať až kým som sa nedostal na ďalšie ležovisko. Toto ale mali "vyárendované" družstevné ošípane. Mal som šťastie, že neboli práve na vychádzke, lebo vtedy tam družstevníci vypúšťali z cisterien vodu z potoka aby mali prasce to pravé blatisko. Po tejto vložke som si to strihol poza JRD cez skratku z Cinobane do Lovinobane.

Bolo to ďaleko od dediny a zvedavých pohľadov klebetných babiek a pomocníkov VB (s rizikom, že od Lovinobane ma mohla zrušiť šedobiela Octavia Kombi príslušníkov VB). Čakal ma najťažší úsek cez oráčinu poza družstvo do kopca. Zem bola vyschnutá a stvrdnutá, no nevzdával som sa. Nakoniec som sa ocitol nad koncom dediny smerom na Točnicu. Dlho som odpočíval a kochal sa pohľadom do údolia, ktoré ma delilo od vytúženého cieľa (samozrejme som sledoval aké autá sa blížia, aby to neboli PSVB). Zviezol som sa cez pole dole až k ďalšej hore. Prešiel som hradskú a valil si to do "Tótky".

Bol to prastarý ovocný sad, ktorý kedysi vysadil Žid Tóth. To už som mal za chrbtom kŕdeľ obdivovateľov. Jano Melicher ma totiž videl z kravína, kde bol otcovi pomáhať obriaďovať jalovice. Utekal domov, zvestoval to kamarátom a tí podofukovali kolesá na bicykloch a dali sa do stíhania tereňáka, ktorý nevrčal a niekto ho zanietene tlačil. V tomto sprievode som nakoniec dorazil na nové sídlisko, kam sme sa presťahovali a zatlačil som stroj do pivnice.

Ráno som mal ambície pretlačiť aj Stadiona, no po tejto strastiplnej ceste som od toho upustil. Podarilo sa mi ukecať Maroša Lepiša a na jeho crosske 90-ke sme večer po tme dovliekli torzo Stadiona (rám a motor). Nebolo to ale len tak. Mal som v bývalej garáži "drapák 3,50 x16", po ktorom Maroš sliedil ako jastrab. Mne sa do rámu Jednohrba nezmestil, tak som mu ho požičal na skúšku aj s 16-kovým kolesom z 20-ky. V nedeľu sme sa otočili viackrát a to skoro ráno a pozde večer a Stadion bol kompletne doma. V Hute v garáži, v dvanástke v manglovni a sušiarni ale zostalo stále dosť vecí. Zahájil som treda výpredaj. Kopu vecí zmenilo majiteľa, no rámy som si prezieravo nechal.

V posledné roky nášho bývania v dvanástke som nebol sám motorkár. Na našom poschodí bývali dlhodobo Gombalovci a tí mali dvoch synov. Mladší bol ženatý a býval v Hnúšti, neviem prečo, ale vrátil sa domov k rodičom aj s manželkou a prišli na Pionieri 05 Sport. Všetci sme ho obdivovali. Bol síce matne modrý, ale na zadnom blatníku vedľa značky mal malé svetielka, ktoré svietili na bielo. Vždy som si myslel, že to boli smerovky, no neboli. Bolo na ňom hodne málepiek. Zrazu aj s manželkou asi po pol roku niekam odišli a Pionier s nimi. Už sme nemali po čom vyskakovať a baštrngovať. Nakoniec sa najmladší Gombala vrátil k rodičom natrvalo a sám a bez Pioniera. Asi po nejakých rokoch nás opäť potešil, pretože pod balkonom, alebo pri búde na smetiaky parkovala jeho ČZ 175 450 s hliníkovými rajdami v krikľavo oranžovej farbe. To sme sa už začali kochať veľkými motorkami. V kotolni Segečovci zas opravovali všetko možné, no vždy to boli Kývačky. Starý pán bol kotolník a v motorkách sa vyznal. Všetci synovia mu pomáhali. Mojim spolužiakom bol Igor (Frcík) a jeho brat Ivan (Keko) bol spolužiakom mojej sestry. Boli to vnuci starého pána a ich otec mal Jawu 250. V kotolni sme boli pečení, varení. S Frcíkom a Mišom sme sa vozili na výťahu ktorý bol určený na vývoz trosky z koksu z kotolne. Spomínam si, že raz opravovali ČZ 175 Sport na veľkých kolesách a daj sa mi svete chvíľu ju mal Jano Aust, zrejme na kšeft, lebo na nej robili generálku a Jano na nej nikdy nejazdil (bol polovičný Cigáň a tí boli odjakživa kšeftári). Rám na môjho tereňáka som neskoršie získal z jeho 550-ky s kývačkovou nádržou, ktorú vyhodil ozobanú k potoku. Keď nastal exodus vrchárov z Hrnčiarok (čiastočne), Žihľavy, Prierazu, Predok Lazy, Zadok Lazy, Dve vody, Šutova Jama a podobne do okolitých dedín, nasťahoval sa do našej bytovky jeden z nich. Na meno si už nepamätám, ale tiež sa doviezol na Kývačke. Zrejme nebol už tak aktívny ako pred tým, lebo stála dosť dlho pod balkónom opustená. Nakoniec ju vyhandloval za Pioniera 05 a toho mal v pivnici. Náhradné diely skladoval podobne ako ja na chodbe, manglovni a podobne. Bohužiaľ tváril sa ako majster sveta. V našej pivnici ma párkrát navštívíl, no s tým, že mu medzi súčiastkami na chodbe chýba to a to a prečo som to ukradol. Nakoniec všetko našiel, lebo keď mal vypité tak prenasledoval manželu a tá sa schovávala potom v pivnici. V amoku všetky dielce porozhadzovával a tie ostatní z bytovky povyhadzovali. V mojom veku v dvanástke býval Mišo a ten sa so mou veľmi kamarátil, lebo som ho nechal previesť sa, no keď od Jana Austa kúpil Stadion, tak jeho kamarátstvo ochablo. No netrvalo to dlho, lebo jeho moped sa pokazil a voziť sa chcel. Tieto zážitky vlastne boli prvopočiatkom mojej 05-kovej éry.

Otec bol rád, že sme sa zbavili „starých harabúrd“, ale aj tak skoro dostal šok, keď v pivnici v novom bývaní medzi uhlím našiel tie veci, ktoré som si nechal. Mal som to premyslené. Dohodol som sa s kotolníkom a veľa dielcov bolo odložených v kúte miestnosti na koks. Zakryl som ich igelitom a keď doviezli koks tak som ich ním zamaskoval, ale tak, aby som z nich podľa potreby mohol čokoľvek potrebné vziať. Musel som sa v prvomrade učiť, pretože som sa dostal do novej školy a musel som si spraviť meno. Potajme som ale skladal. Bolo dosť kotolníkových známych, ktorí moje približovadlá chceli za lacný peniaz, no nepovoli som.

Cez prázdniny som na odporúčanie otcových známych začal brigádovať v sklárni. Začínali skoro ráno a na sídlisko chodil zo sklárne autobus, ktorý nás aj doviezol poobede domov. Na konci júla som mal výplatu, no nebol som spokojný, bolo to málo. Začal som si teda hľadať brigádu sám. Uchytil som sa na družstve pri žatve. Vždy ma zviezli chalani z Turičiek na motorkách čo išli okolo. To sa mi páčilo a dokonca som zarobil viac ako za celý mesiac v sklárni. Zbytok prázdnin som bol u babky. Tam bol Pionier, ktorý tam otec poslal s nábytkom, ktorý už doma vyzeral dosť ošumelo. Nebol tam až taký výbeh, aj keď motocrossová trať tam bola. Rozhodol som sa, že Jednosedadlák sa vráti domov. Bol pekný snehobiely zrepasovaný, no zas by spal celý školský rok pod senom. Začal som sa pripravovať na tajný presun naspäť na Stredné Slovensko (do Cinobane). Rodičia boli doma a pred koncom prázdnin prišli pre nás. Sestra aj tak u babky nebola, ale bola u tety v Trnave. Pioniera som celého rozobral a pomedzi batožinu ho rozložil po "celej Stovke". Využil som každé miestečko. Sedačky boli vyplnené prádlom a operadlá vzadu tiež. Dokonca som zodvihol aj zadné sedadlá. Všetko sa mi tam zmestilo (dokonca aj vzduchovka), len rám nie. Ten u babky zostal. Otcovi to babka zradila, že Pionier ide domov, no tváril sa, že o tom nevie. Divadlo začalo až večer doma, keď medzi ponožkami nachádzal igelitové sakle s vecami. Zadný blatník bol za zadnými sedadlami vyplnený mojim a sestriným prádlom. Boli tam zemiaky z babkinej záhrady, marhule do školy, zaváračky a podobne. V kufri okolo rezervy boli kolesá, predný blatník, v ktorom bola mrkva do polievky, kaleráby giganty a iná trvalá zelenina. Skrátka „Stovka“ praskala vo švíkoch. Nechcem si ani predstaviť, že by sme cestou dostali defekt. Musela by sa celá „embéčka“ povykladať.

Ráno mal ísť otec s kolegami na školenie, tak sme auto museli večer vyložiť. Po tejto aktivite si ma podal. Nedostal som bitku, to vždy riešila mama s varechou, ale dostal som poslednú šancu. Pionier musel byť spôsobilý na normálne jazdenie. Bola to pre mňa výzva, no problém bol s rámom, ktorý zostal u babky a doma som taký nemal. Musel som teda rozobrať tereňáka, pretože ten mal rám 550. Po nejakom čase som Jednosadadlák poskladal a otec sa šiel previesť. Bohužiaľ moja práca bola našťastie neúspešná. Pri otcovej váhe okolo 100 kilo zadný blatník to nevydržal a prepadol sa. Na ráme 550 chýbala za sedadlom nosná rúra a nosič bol uchytený len na blatníku. Mal som šťastie v nešťastí, pretože ak by som v prvom kole uspel, tak by už Pionier doma nebol. Otec ho sľúbil stolárovi, ktorý nám opravoval gauč a čalúnik čalúnil na ňom matrace. Po tomto „neúspechu“ dostal Jednosedadlák rám z 05-ky, ktorý mi tajne doviezol z Huty ujo Brauner na sanitke. Otec naďalej síce parkoval v garáži v Hute, no s mamou pre auto chodili vlakom (motorkou). Nakoniec sme garáž vrátili, lebo bola len prenajatá. Stovka teda parkovala odvtedy na okraji sídliska. Dnes tam stojí moderný kostolík. Otec nebol spokojný, ale situácia sa nakoniec vyvinula v môj prospech. Keďže si otec všimol v koksovni dielce na moped Stadion S 11, navrhol čalúnikovi, že transakcia sa nebude venovať Pionieru, ale Stadionu. Dostal som už naozaj poslednú šancu spojazdniť Stadiona. Nebol som nadšený, lebo predné koleso a nádrž zo Stadiona bola na tereňáku. Tereňák teda bol už len sada súčiastok bez rámu (550), bez predného kolesa, bez nádrže. Apropo Stadion. Prvým majiteľom bol Jano Aust, ten ho predal Mišovi Šárkanovi za 150 Kčs. Ten sa na ňom veľmi nepovozil, pretože závit na sviečku bol úplne zodratý a preto sa ho Jano zbavil. Na inom mieste som spomínal, že dvorným opravárom našich približovadiel bol Milan Blažek a ten robil kuriča na sídlisku (mal Pioniera 20-ku, no len krátko, lebo ju vyhandloval za čiernu ČZ 175 so smerovkami). Mišo mu dal Stadion opraviť, no ten to nestihol, lebo do kotolne navozili asi 5 Tatroviek koksu a Stadion zostal pod týmto návalom. Ešte keď sme bývali v Hute tak som Miša dosť dlho lámal, no nebolo to také jednoduché. Podarilo sa mi to asi až po niekoľkých rokoch. Vyšlo ma to na 50 Kčs a musel som si ho spod toho koksu vyhrabať. Mal som šťastie, lebo až po nádrž bol v kokse obnažený. Používal som z neho len dielce, pretože predsa bol to len moped s jedným sedadlom a maličkým nosičom na zadnom blatníku (ohúriť sépie sa s tým nedalo). Po tomto strastiplnom presune nastala nová éra, éra „Pionier 05“.

Gilbert