S "Jednohrbom" do Álp

Tentokrát to budú tiež Pioniere typu 550, ale už model "B" a nebude to situované v minulom storočí, ale v roku 2003. Vtip je v tom, že tie približovadlá boli vyrobené práve v období okolo spomínaného roku 1957 a dlhodobo používané v bežnej prevádzke. Vlastne dnes už vo svojich rokoch (približne 47) by to mali byť vlastne približovadlá, ktoré by mali byť hýčkané a prezentované len príležitostne, ako naozajstné veterány. Na prevádzkové skúšky už jednohrby boli pristaré no veteránski zanietenci sa po ich renovácii rozhodli dokázať, že aj keď má Pionier len 50 ccm a aj keď má výkon len 1,6 konskej sily a má skoro 50 rokov, tak je stále súci aj na dlhé výlety nielen po bývalom Československu, ale aj po blízkych európskych krajinách.

Takéto netradičné rozhodnutie padlo u členov veteránskeho klubu v Českých Budejoviciach. Zaujímavé bolo aj to, že k takejto "skúške dlhodobej stability" sa dohodli dvaja 19 roční mladíci za asistencie tretieho účastníka v zrelom veku, ktorý ako mladý určite mal prvú motorkovú skúsenosť práve s Pionierom. Na svoje putovanie do Álp ich nabudila reportáž z cesty, ktorú absolvoval Albin Liebisch v roku 1927 ako reklamnú jazdu na svojom motocykli Böhmerland. Pán Liebisch Böhmerlandy totiž vyrábal v Českej Lípe pod spomínaným názvom, alebo pod názvom "Čechie". Jeho reportáž bola z cesty na Grossglockner, alebo Hochalpenstrasse vo výškach 830-2571 metrov nad morom.

Tri Jednohrby s jazdcami J. Pečmanom, M. Dvořákom a P. Šlechtom začali svoje putovanie pri Samsonovej fontáne v Českých Budejoviciach 9. 8. 2003 ráno o štvrť na šesť. Jazdci si užili ranného chladu pri ceste k hraničnému prechodu "Studánky", kam dorazili okolo pol ôsmej. Natankovali a bez problémov prekročili hranice. Colníci nerobili problémy, pretože predpokladali, že aj tak rakúski colníci pionierkárov vrátia späť ako to robili so starými škodovkami. Nestalo sa tak a teda dovolenkári pokračovali smerom na Linz a Wels cez Gmünden. Tam stretli podobne postihnutého veteránistu na staručkej Tatre 57A. Po dlhej monotónnej ceste šli okolo Trauenenského jazera, cez niekoľko tunelov a večer ubytovali sa v kempe v Brucku.

Na druhý deň po bilancii 360 km za 16 hodín čistej jazdy a nočnom kempovaní pod stanom za 38 Euro sa pohli ďalej. Ráno o pol siedmej po zaplatení 6 Euro za miesto v kempe za tri mopedy, teda za tri jednohrby sa začali presúvať k Alpám. Začal sa teda ozajstný začiatok alpskej trasy výstižne nazvanej "Grossglockner Hochalpenstrasse". Bolo to náročné pre tiahle strmé stúpanie a bolo nutné často odpočívať a chladiť a chladiť. Serpentíny sa od roku 1927, keď sa štveral hore pán Liebisch prakticky nezmenili. Zmenila sa len kvalita cestovania. Mačacie hlavy vystriedal asfalt, betónové stĺpiky lemujúce cestu zväčša zostali ako nostalgická spomienka, no v nebezpečných úsekoch ich nahradili moderné zvodidlá.

550-ky sa štverali nahor na jednotke a málokedy na dvojke. Jeden z výpravy Peter sa viezol na prvom modeli "A" a preto mu v strmom kopci nestačila na jeho jednohrbe ani tá jednotka a dopomáhal si odrážaním sa nohami. Nakoniec sa predsa len dostali na vrchol Edelweisspitze vo výške 2 571 metrov nad morom a kochali sa pohľadom na údolia pod nimi. Jazdci sa tam dlho nezdržali, pretože sa náhlili na vyhliadku Kaiser Frantz Josefs Höhe vo výške 2369 metrov nad morom. Dostali sa tam po absolvovaní dvadsiatich kilometrov, ktoré rýchlo ubúdali pri klesaní 1300 metrov a následnom krátkom stúpaní, kedy sa míňal benzín veľmi rýchlo.

Aj keď na rezervu, ale predsa sa jazdci dostali do svojho cieľa. Odtiaľ bol pekný výhľad na vrchol Rakúska na Grossglockner vo výške 3973 metrov nad morom a na veľký rakúsky ľadovec. Naobedovali sa a ešte ich krajania obdarovali bandaskou benzínu. Na spiatočnej ceste sa smíňali s jazdcami na veľkých bavorákoch. Strávili chvíľu v družnom rozhovore za nadšenia boxerbavorákov, ktorí žasli nad prevádzkovou rýchlosťou Pionierov dole kopcom, ktoré sa rútili dole Alpami závratnou rýchlosťou okolo 90 km/h. Jazdci sa až do noci presúvali smerom domov.

Druhú noc prespali o 20 kilometrov bližšie k hraniciam, teda 20 kilometrov za Bruckom. Na tretí deň sa od šiestej ráno presúvali domov. Ich cestu ale zahatila dlhá kolóna, ktorá sa vytvorila po havárii kamióna, ktorý zaberal celú cestu. Nakoľko Pionier je naozaj malý tak sa im podarilo kamión podliezť. Kolóna smerom k českým hraniciam mala asi 15 kilometrov. Sumarizácia v jazdcoch privodila zmienku na príjemné zážitky z kúpania sa v Trauenskom jazere, na návštevu bicyklového múzea v Altmunstri. Neďaleko Linca musel jeden jazdec vymeniť spojkový unášač a večer prespali v Dolnom Dvořišti, teda už v Čechách u kolegu z veteránskeho klubu.

Na štvrtý deň to už mali len 60 kilometrov domov do Českých Budejovíc. Tam dorazili 12.8.2003 o desiatej predpoludní. Celú cestu zaklincovali dve policajtky, ktoré nedovolili trom pionieristom odfotiť sa pri fontáne od ktorej do Álp vyrážali. Absolvovali teda 850 kilometrov s banálnymi poruchami. Sedemkrát vymieňali popraskané špice kolies, trikrát stáli kvôli zakarbónovanej sviečke, jedenkrát vymieňali prerazený kondenzátor, raz opravovali zadnú brzdu a dvakrát sa venovali unášaču spojky.

Tak ako u predošlých skúšok, ktoré sa udiali okolo roku 1957, tak aj v roku 2003 boli Pioniere tri a presúvali sa bez doprovodného vozidla v poriadku s víziou cestovať znovu a ešte ďalej k moru. Originálna reportáž z alpského putovania bola uverejnená v časopise Motor journal, ktorý bol ako si pamätám do určitého momentu nostalgicky čiernobiely.