Honda SCV 100 Lead - Mejd in India

Prvýkrát som na ňom sedel asi tak pred mesiacom a nijako zvlášť ma nezaujal, ba dokonca mal som z neho strach. Malé kolieska a úplne ľahučké riadenie na mňa nepôsobilo práve najlepším dojmom. A ani prvé metre na ňom neboli o nič lepšie. Vravím si: "Na tomto sa dá jazdiť?" Predné koleso sa uberalo všetkými možnými smermi len nie tým, ktorým som chcel ja. Takže som skútra preberal trošku s rozpakmi. Ale neprešla ani hodina a krásne slnečné počasie ma vyhnalo von. Samozrejme na skútri.

Lenže čo na skútra? Odievacie návyky z veľkej motorky som pri pohľade na skútrika hneď zavrhol. Takže motobunda do pásu, rifle, tenisky, samozrejme prilba a rukavice. Diaľkovým ovládačom vypínam alarm. Otočením kľúča v spínačke sa automaticky rozsvietia svetlá, na veľkom, dobre čitateľnom displeji sa pohla aj ručička stavu paliva v nádrži, umiestnená v strede pod ukazovateľom rýchlosti. Zhodím skútra z hlavného stojanu (bočák proste absentuje), zatlačím zadnú brzdu a stlačím tlačítko štartéra. Motorček zavrčí, trošku si odkašle a už je redy. Otáčam opatrne rukoväť plynu a pomaly sa rozbieham. Po dvoch minútach konečne nachádzam tú správnu polohu na sedle (na mieste spolujazdca :o)) ). Konečne sa cítim dobre. Moja radosť však trvala len do chvíle, kým nenastúpil spolujazdec. Takže znova, pre mňa trochu kŕčovitá poloha a ide sa. Na prvej križovatke som ešte dosť opatrný, pomaly zatáčam, ale skôr ako na bicykli a nie ako na motorke. Každým pribúdajúcim metrom si ma však skúter pomaly ale isto získava. Pri najbližšej možnej príležitosti skúšam akceleráciu. 100,2 ccm "veľký" motorček s výkonom 7 koní má svoje čaro. Plechovky sa len nemohúcne prizerali ako sa strácam v diaľke. Sú bez šance. Do smútku ma "položil" až jogurťák, ktorému som z križovatky jednoducho nestíhal. Na moje počudovanie, zvláda Ind aj nerovnosti na ceste, či už priečne, alebo pozdĺžne. Mal som možnosť previezť sa na Burgmanovi (Suzuki AN 400) a ten bol na nerovnosti na vozovke dosť náchylný. Brzdy, aj keď bubnové, plnia svoju úlohu. Samozrejme očakávať od nich zázraky je prehnané, ale ak jazdíte s rozumom, tak potom žiaden problém.

Prvý deň s Indom sa chýli ku koncu a ja nadobúdam pocit, že toto je to pravé orechové do mesta. Aj keď môj spolujazdec je trošku iného názoru. Pri každom zrýchľovaní mal totiž pocit, že ho to posúva stále viac a viac dozadu. Ale aj to je vec zvyku.

Sobota. Krátko po 12-tej hodine. Vonku slnečných 30 °C a ja zavretý doma, nad knihami. Po hodine rozmýšľania, čo sa to vlastne mám učiť, mi oči zablúdili na voľne pohodené kľúče od Inda. V priebehu piatich minút som bol vychystaný. Sadám do auta a náhlim sa za Indom. Ten už na mňa upotený čakal v rozpálenej garáži. Do odkladacieho priestoru pod sedlom, kam so vojde len Jet-ka a pár vecí, ukladám pitie a foťák. Cieľ je jasný. Mototuristické stretko v Revúcej. Z domu to mám "smiešnych" 100 km, na motorke. Ale na skútri? Aj napriek pálivému slnku sa navliekam do druhej kože. Nákrčník, kukla, ľadviňák to všetko musí byť, veď predsa nejdem len tu, za roh. Pre niekoho možno trochu komický pohľad na chlapíka odetého v koži čopráka na jasne modrom skútri, pre mňa uistenie sa, že som vystrojený, ako sa patrí. V plnej paráde vyrážam vpred.

Ešte malá zastávka na benzínke (potreboval som sušený nikotín) a už míňam značku Košice. V meste bol Ind veľmi živý, a tak som zvedavý ako si bude počínať mimo neho, na dlhých, rovných úsekoch okolo Turne. Kto túto cestu pozná, určite vie o čom hovorím. Ind si spokojne vrčí, na tacháči 70-ka, v prilbe prievan. Veru tak, to čo sa mi na mojej "bývalej" stávalo len pri silnom nárazovom vetre, som tu mal po celý čas. Prakticky žiadna ochrana pred dotieravým hmyzom a vetrom robila svoje. Zas na druhej strane, mi pri tých horúčavách aspoň nebolo tak teplo. V kúúl čopráckom posede, s nohami aj rukami natiahnutými dopredu, ukrajujem prvých 30 km. Cesta takmer ľudoprázdna. Moje obavy z rýchlo sa ženúcich áut tak ostali nenaplnené. Ale ten posed si pýta svoje. Po hodinke jazdy cítim bolesť v krížoch. Mením teda polohu, aby som uľavil chrbtici. Na dlhej rovine ešte pred Soroškou testujem vplyv aerodynamiky na zmenu rýchlosti skútra. A ono to funguje. Aj keď som okolo idúcim zrejme pripadal ako keby som nedovidel na prístrojovku, s hlavou skoro na nej sa zvýšila rýchlosť razom na 85 km/h. Od tejto chvíle, vedomý si netušených schopností, som ich začal s plnou vážnosťou využívať. Stupák na Sorošku zvládam niekde medzi 50 - 60 km/h. Našťastie ma netlačil zozadu žiaden "borec" a tak nebol dôvod, prečo Inda trápiť. V klesaní sa v jednej zo zákrut zjavil motorkár, nabalený. Tuším to bola Afrika. Pekne pozdravil, tak som slušne a so všetkou hrdosťou odzdravil aj ja. Tu hneď by som chcel podotknúť, že to bol jeden z dvoch motorkárov čo sa mi počas celej cesty pozdravil (nuž čo, skúter je asi len skúter).

V Rožňave si dávam prvú pauzu. Džús, cigaretka a telefonát oznamujúci moju momentálnu polohu. Slnko praží, koža sa zahrieva. Asi bude lepšie pokračovať v ceste. Už som spomenul, že som počas cesty do Rožňavy stretol minimum áut. Ale počas tých 5-tich minút čo som tam stál, okolo mňa doslova preletelo zo 30 áut. Cez Rožňavu prechádzam ako správny čoprák, s nohami vyloženými vo výrezoch prednej kapotáže, v značnej výške od "podlahy". Poniektorí, možno nádejný motorkári si ma len závistlivo obzerali :o)).

Výpadovka z Rožňavy. Pár dedín. Pekná cesta. Hlava na prístojovke, skúter letí ako divý. V stúpaní na Ochtinskú aragonitovú jaskyňu sa Ind zas trocha zapotil, ale dostatočne som ho prevetral pri následnom zjazde. Tých 40 km zbehlo veľmi rýchlo. Prechádzam centrom Revúcej a snažím sa spomenúť kde sa to stretko pred dvoma rokmi konalo. Našťastie bola cesta na miesto určenia dobre vyznačená a tak som po chvíli dorazil do cieľa.

"Kemp" bol síce plný stanov, ale zato ľudoprázdny. Našťastie sa tam objavila krajšia polovička organizátora (prepáč Jano :o)) ). Ostatní boli, ako inak, na výjazde. Po asi hodinovej prestávke, spojenej s načerpaním nových síl a rozhovorom s Martinom (ktorý došiel na stretko autobusom - nuž čo, skalní sa nezaprú) som sa pobral na cestu späť.

Trasa tá istá, akurát to slnko už tak nepálilo. Cesta ubiehala, skútrik vrčal a ja som si vychutnával pocit slobody :o). Zastavujem neďaleko Krásnej Hôrky a chvíľu sa kochám prírodou a vôňou tabaku.

Na hlavnom ťahu Rožňava - Košice však stúpla premávka, a tak som musel väčšiu časť jazdy venovať pohľadom do späťákov a uhýbaniu na krajnicu. Chvíľami som mal pocit, že niektorých v autoškole učili, že obiehať sa má čo najbližšie k obiehanému vozidlu a pokiaľ možno, v miestach kde nieje skoro žiadna krajnica. Pred Moldavou som "chytil" Awiu. Prdkala si to asi 60-kou. Ja za ňou a za mnou už kolóna áut. Vyzbrojený najnovšími poznatkami vedecko-technického rozvoja a aerodynamiky, som zaujal pozíciu letiaceho skokana do diaľky a s vytočeným plynom som inkriminované vozidlo obehol. Veru, nestíhali ani tí plechvokári za mnou, a tak som mohol aspoň chvíľu jazdiť v strede svojho jazdného pruhu. Šaca, Košice, na hodinkách niečo po 17-tej. Ukladám Inda do ešte stále teplej garáže a blaženým úsmevom na tvári odchádzam domov.

Pri vracaní skútrika mi bolo trochu ľúto, pretože som si naň v celku zvykol a aj napriek pár nedostatkom mi aj za tú krátku chvíľu prirástol k srdcu. O tom, že je to nie je len vozítko do mesta, ale že zvládne aj oveľa dlhšie trasy a rozdá si to aj s hocakým endurom v pretekoch do vrchu, vás určite presvedčí jeho majiteľ :o)).