Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1251 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 26079
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (15768)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (10311)
Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Motodovolenka v Grécku 2001 2/7

 Zdieľať

Pridané: 10.01.2002 Autor: Zeno
Čitatelia: 12006 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

 Prístav Patra
Prístav Patra

Nasledujúci deň mal byť v znamení kultúry. Smerovali sme na Pyrgos po pseudo diaľnici, ktorá síce mala po dva pruhy v každom smere, ale asfalt tu kládli asi rovno na ujazdenú hlinu. Po 40km sme odbočili na Olympiu, prvý z cieľov našej cesty. Toto malé turistické mestečko si ma celkom podmanilo vďaka bankomatu, ktorý zobral moju kartu a dokonca transakciu aj zrealizoval. Celí natešení, sme hneď polovicu peňazí minuli v obchodoch so suvenírami. Aby sme však neboli ako kultúrni barbari, vydali sme sa na archeologické nálezisko. Bolo práve poludnie, keď sme vychutnávali krásy starovekej Olympie. Slnko tak pražilo, že v kombinéze som sa cítil ako v hriankovači. Keď sme sa vrátili k motorkám, mal som pocit, že som prešiel 20 kilometrov. To teplo sa nedalo zniesť. Bezpečnosť - nebezpečnosť motogate som vyžmýkal a nahradil rifľami. Dohodli sme vyraziť z mesta a nájsť nejaké posedenie a niečo pojesť. No už ten prvý bod bol dosť ťažký. Orientačné tabule boli len veľmi riedko a ešte aj písané všelijakými lambdami a betami, ktoré sme len s obtiažou lúštili. Po štvrtom kolečku mestom, sme sa rozhodli intuitívne a na počudovanie ešte aj správne a smerovali sme do peloponézskeho hornatého vnútrozemia. Peťo asi zabudol, že sme všetci hladní, a míňal jednu tavernu za druhou. Keď už som mal z toho skutočne nervy, lebo môj tráviaci trakt je chúlostivá záležitosť a nedopriať mu, čo mu patrí môže mať nedozierne následky, radšej som ho predbehol. To sme už však stúpali do vrchov, kde nebol po reštauráciách ani náznak. Môj žalúdok sa už ozaj razantne hlásil, a tak som si ani nevychutnal nádhernú cestu plnú zákrut, vedúcu rozmanitou hornatou krajinou. Ale kto čaká, dočká sa, a tak aj my zastavujeme pri plote s nápisom Gril. Vošli sme na peknú terasu s ešte krajším výhľadom na okolitú prírodnú scenériu, ktorú dotváralo šteňa neidentifikovanej rasy olizujúce hlavu malej mačke. Na tú dvojicu bol pohľad ako z gýčovej pohľadnice. Moju manželku to úplne dostalo, a to tak, že si spomenula, ako som jej pri kúpe Varadera sľúbil protihodnotu psa.

 Mojko, toho psa...
Mojko, toho psa...

Takže vzduchom preletela otázka: "Žeňooo, kedy si už konečne kúpime toho psa??!" Do konca dovolenky som už len vymýšľal dôvody, prečo ešte nie a že ešte nie je ten správny čas, že najprv musím spraviť plot atď. Z tejto debaty ma chvalabohu oslobodila milá teta čašníčka, kuchárka a majiteľka v jednej osobe. Po skúšaní všetkých možných rečí a úplnej bezmocnosti sa dohodnúť niekomu vypadlo z úst slovo pizza. Tetuška zmizla ako džin a vzápätí sa zjavila s fantastickou obrovskou pizzou. Aby nám dokázala, že ozaj čaruje, zjavila sa znovu s hnusným vysokým účtom. Jedlo nám však vrátilo psychickú pohodu a dobre naladení sme pokračovali ďalej. Cesta viedla po úbočiach hôr a jedna krásna scenéria nasledovala za druhou. Nedalo sa to ani fotiť, to by sme stále stáli. Cesta mnohokrát viedla po takých strmých úbočiach, že pohľad dolu začínal byť pre mňa (čo sa postavím na stoličku a krúti sa mi hlava), ozaj nepríjemný a podvedome ma to ťahalo na opačnú stranu cesty. Ako sme stúpali vyššie menil sa aj charakter krajiny a zalesnené svahy boli stále častejšie bez vegetácie a nakoniec prechádzali v holé skaly. Pri Apolónovom chráme, druhom cieli našej dnešnej etapy, nás však čakalo sklamanie. Chrám vo výške 1200 metrov nad morom bol pod stanom doslova a do písmena. Kvôli rekonštrukčným prácam bol celý pod obrovským šapitó. Počasie tu bolo výrazne chladnejšie ako pri mori, kľudne sme vydržali aj v bundách. Keďže sa zvečerievalo, rozhodli sme sa, už len priamo ísť do cieľa našej cesty Kalamaty. Lenže slovo priamo určite nie je na mieste. Úzka cesta sa ešte nekonečné kilometre kľukatila po úbočiach, navyše sa bolo treba uhýbať voľne pasúcim sa kozám a netriafať lajná, z ktorých sa neskôr vykľuli korytnačky. Takže naša rýchlosť málokedy prevýšila 60 km/h. Nikdy by som nepovedal, že sa budem s motorkou tešiť na rovinu, ale akonáhle som zbadal mierne, nekonečne dlhé a rovné klesanie, mal som radosť ako z výhry v milionárovi.

 Klesanie ku Kalamate (Grécke alpy)
Klesanie ku Kalamate (Grécke alpy)

Do Kalamaty sme dorazili večer a rozhodli sa nájsť kemp kúsok ďalej. Ten kúsok, bol kúsok, ale možno tak vzdušnou čiarou podľa mapy, realita bola ďalšia hodina a pol jazdy kľukatou cestičkou za tmy. Z rutinného jazdenia ma vytrhla len sanitka oproti a po pár metroch zrazené auto s BMW-RT. Bolo tam dosť ľudí a radšej ani nezisťujeme, čo sa stalo a len ozaj pomalým tempom pokračujeme ďalej. Dorážame do mestečka Kardamili a snažíme sa ubytovať. No nemôžme nájsť kemp. Všetky domy poskytujúce ubytovanie boli zavreté, nemali hostí. V jednej záhrade sme zbadali stáť Afriku a malé F-ko od BMW, tak tam skúšame šťastie. Smola, tentoraz zasa všetko obsadené. No aspoň nám poradili ako nájsť kemp. Stany už staviame za úplnej tmy. Kemp nemal vôbec osvetlenie a navyše na celkom presušenej hline sa nedali zatĺcť kolíky. Tak sme túto operáciu vynechali. Dokonca ani super pripravený Peťo nemal čím zatĺcť, hoci ho napadlo miesto tenkých hliníkových kolíkov zobrať klince po ktorých sa dá tresnúť bez toho, aby sa ohli. Nóóóo, ale muselo by byť čím. Ešte sme si skočili na jedno pivo a po minulej noci strávenej "strážením" som konečne išiel spať. Ale môj spánok trval len do piatej ráno, keď ma Aďa budila, že ide búrka a Peťo už zatĺka kolíky. Že bude búrka ma ani moc neprekvapilo. Túto sezónu totiž bola vždy keď som postavil stan. Ako ale Peťo zatĺka, keď nebolo čím? Vyšiel som zo stanu a blesk, ktorý práve preťal oblohu osvetlil elektrický stĺp asi päť metrov od stanov. No to sme zasa raz vybrali miesto na stanovanie. Peťo doklincoval a požičal mi asi trojkilový kameň, ktorý dovliekol z neviem kade a vďaka ktorému som úspešne ohol všetky tie hliníkové špajdle, ktoré mi dali miesto kolíkov ku stanu, a nezatĺkol som ani polovicu. Potom som začal zachraňovať brašne, lebo som ich nechcel nechať visieť na motorke. Odomkol som sedadlo, položil ho vedľa, kľúče položil na baterku pod sedlo, zvesil brašne, zaniesol do stanu a nasadil sedadlo. A asi sekundu na to som si začal neskutočne nadávať. Kľúče zostali samozrejme pod sedlom. Peťo sa čudoval čo tak vyvádzam, keď si môžem odomknúť náhradnými. Len mu uniklo, že jeho príprava takú samozrejmosť ako sú náhradné kľúče obsahuje, zatiaľ čo moja nie. V zápale boja som sa rozhodol sedadlo odtrhnúť. Zachránil ho len na všetko pripravený Peťo. Vytiahol kus pevného drôtu, spravil na konci háčik a behom chvíľky boli kľúče zasa v mojich rukách. To už celkom slušne pršalo a aj blesky trieskali s riadnou intenzitou, a tak sme sa radšej presťahovali do kuchynky, samozrejme aj s motorkami. Asi hodinu trvala búrka s prietržou mračien, takže okolo pol siedmej ráno zaliezam do stanu dospať, čo sa ešte dá.

< >

Pridané: 10.01.2002 Autor: Zeno Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria