Motodovolenka v Grécku 2001 6/7

Ráno bolo super, vstal som keď už bolo viac jedenásť ako desať. Aďa mi stihla oznámiť, že raňajky mám na stole a že odchádza na pláž, čo znamenalo, že do večera tam bude ležať a ja si môžem robiť čo chcem. žiadne stresy s balením, na stole grécky šalát v chladničke pivo a s terasy výhľad na more. Maximálne žúžo, ešte ako sme tam s Peťom trávili raňajky a začali pred nami v zálive skákať delfíny, tak už mi to začínalo smrdieť gýčom. Pred slnkom som sa schoval do chatky, znova si trošku pospal, vyložil karty a nakoniec usúdil, že je čas vhodný na potápanie. Tak som skočil do plaviek, skontroloval pred zrkadlom svoju aerodynamickú postavu a s plutvami odkráčal na pláž. Tam sme, ale s Peťom objavili skokanské mostíky na skalách. Skákať sa dalo úplne parádne, len nejako tam nebolo domyslené vyliezanie s vody. Vlny tam mali miestami aj vyše metra a s obrovskou silou človeka katapultovali k rebríku umiestnenému v strede, medzi ostrými skalami. Tak sme radšej túto zábavu nechali tak a vybrali sa na piesočnú pláž. Tu som stretol aj svoju drahú ktorá prežívala na rozpálenom piesku, pod prudkým slnkom vrcholnú opaľovaciu extázu. Na naše prekvapenie voda bola kryštálovo čistá a nie mútna ako včera. Na vyše na pláži sme boli úplne sami, a bola to nádherná pláž v tvare polkruhu, akoby zahryznutá do pobrežia s jedinou prístupovou cestou. Zdala sa až taká dokonalá, že baby začali splietať čosi o modrej lagúne. A nádhera nebola len na povrchu ale aj pod hladinou. Medzi skalnými útesmi to vyzeralo ako v morskom akváriu. Neskutočne veľa rýb, všetkých možných druhov, ma udržalo vo vode až do úplného večera, keď mi more ako bonbónik pripravilo murénu, ktorú som vo voľnej prírode videl po prvý krát.

Večer sme sa rozhodli preskúmať najbližšiu turistickú oblasť Nydri, kam to bolo z kempu asi 25-km. Mestečko napriek septembru ešte žilo čulým turistickým ruchom. Motorky sme zaparkovali pred pekárňou a keď sme ich chceli zamknúť reťazou, vybehol pekár von a urazene krútil hlavou. Pýtal sa nás, že čo to robíme, veď sme v Grécku, a tu môžeme aj nechať kľúčiky v zapaľovaní. Nato sme mu len odpovedali, že musí uznať, že zvyk je železná košeľa a keby bol on zo Slovenska tak by mal so sebou ešte aj zváračku, aby mohol tu reťaz k niečomu privariť. Potom sme prešli "pešiu zónu", ktorá bola identická s hlavnou cestou cez Nydri. Bola to vlastne ulica plná obchodíkov so suvenírami, medzi ktorými chodilo množstvo ľudí a samozrejme áut. V jednom takomto suvenírárstve som si kúpil mapu Levkády, nech už neblúdime po spleti uzučkých ciest, ktorými bol ostrov popretkávaný. No a drahá mi ešte objavila klobúčik, ktorý mi vraj úžasne sluší, tak som si ho pre pokoj v rodine kúpil. Predtým než sme odišli na večeru, sme ešte priateľskému pekárovi spravili kšeft, lebo tým vôňam, pred jeho obchodom sa jednoducho nedalo odolať. Zavreli sme pečivo do kufrov a s vydráždenými chuťovými bunkami urputne hľadali reštiku. A skončili sme hneď v prvej ktorú sme stretli. Akonáhle som vypol motor, tak už pri nás stál nadbiehač a snažil sa zabodovať pozdravom "dobrý večer." Vedel totiž čítať špz-tky. Aj keď týchto nadbiehačov neznášam, tento bol iný, nevtieravý a radšej viedol zmysluplnú debatu v angličtine, akoby mal dookola opakovať tri frázy, nacvičené v každom jazyku. Nechali sme sa teda prehovoriť, a neurobili sme chybu. Ten človek sa nám stále venoval, vytvoril príjemnú atmosféru a navyše aj vynikajúco varili. Nakoniec sme ešte využili aj na obruse nakreslenú mapu ostrova, kde nám poukazoval všetky najznámejšie pláže, a aj Onasisov ostrov Skorpion, ležiaci malý kúsok od Levkády. Po príjemnej večeri nás nezaskočilo ani malé blúdenie cestou nazad, ktoré už ale neznamenalo problém. Aj napriek tme sme pred predným svetlom rozložili mapu, identifikovali našu polohu, určili nový smer a za chvíľu sme boli v kempe, kde sme pokračovali v príjemne začatom večere. Na stole sa objavilo Ouzo a v kombinácii so sprajtom sa zdalo viac ako lahodné. Čo to si cucli aj kočky, a my sme s Peťom ukončili večer až potom, keď oznámil, že si musí odskočiť, len sa už zabudol vrátiť.

Dnes som zasa vstával posledný. Aďa s Peťom jednoducho dlho spať nevedia a Renče zrejme lahodná kombinácia ouza a sprajtu neurobila dobre a vraj už včasného rána "vyvolávala" vzdialených príbuzných z Ameriky. Ale iba vytáčala, vytáčala, a na druhom konci to nikto nebral. Aďa bola už znova na odchode na pláž, Renči sa nechcelo nikde, Peťo ako vzorný manžel zostal tiež na chatke, a keďže sa mne nechcelo, na pláž, a zostať v chatke už vôbec nie, rozhodol som sa pozrieť si niektoré miesta nafotené na mape, naživo, a pritom využiť all roadové vlastnosti Varadera. Za cieľ som si stanovil maják na južnom cípe ostrova. Mapa k nemu znázorňovala len cestu carriage way, čo je ešte nižšie "hodnosť", ako nonaspfalt road. Takže som vyrazil. Už cesta do Vasiliky bola fantastická, pretože po dvoch týždňoch som sedel na nenabalenej motorke navyše sólo. Úplne ľahko som našiel spomínanú cestičku, a začal sa učiť ako jazdiť na štrkovej ceste plnej výmoľov.

Za dva, štyridsať bol problém, tlmiče nejako dosť klepali a celé sa to strašne triaslo. Potom som si spomenul na zábery z Dakaru. Skúsil som sa postaviť do stúpačiek a pridať. To bola paráda, za tri, pod plynom, v stúpačkách to nemalo chybu, teda do prvej zákruty. Ona mi totiž tá motorka, keď som bol v stúpačkách až príliš dobre držala smer a ja vlastne doteraz neviem, ako som to dokázal, že som si nerozbil hubu. No pomaly sme si na nový štýl s Varaderom zvykli a hneď nás prekvapila nová skutočnosť, cesta jednoducho skončila, a do cieľa bolo ešte poriadne ďaleko. Takže sme zas raz boli bohatší o jednu skúsenosť, že v Grécku neplatí, čo je na mape, je aj v skutočnosti. Najhoršie na tom bolo, že to bola jediná cesta k majáku z našej strany ostrova, a to, že nebola znamenalo sa vrátiť a spraviť asi 50km dlhú obchádzku. Fotky toho majáka, ale boli krásne a navyše obchádzková trasa viedla popri najkrajšej pláži ostrova, takže som vyrazil. Štrk znova vystriedal asfalt, ale aj tak som si užíval, odľahčená motorka ťahala ako s turbom, navyše pred majákom ma čakalo ďalšie prekvapenie. Podľa mapy s tej strany malo k majáku viesť asi 10km šotoliny, ale realita bola taká, že tam bol položený úplne nový asfalt s vynikajúcim povrchom a s fantastickými zákrutami. Za celý úsek som stretol len jedno jediné auto a prežíval svoj motorkársky orgazmus. Razantná jazda, dvojka striedala trojku, prudké brzdenia s vlnením zadného kolesa v šmyku, rozjazdy odlepujúce predok a v zákrutách stúpačky na zemi, no môže byť pre motorkára niečo krajšie. Moju rastúcu hladinu adrenalínu, krotil len pocit vzdialenosti domova a myšlienka prípadného pádu, ktorý by moje rodinné hospodárstvo zasiahol ako hospodárska kríza. Posledné asi tri kilometre boli šotolinové. Dorazil som k majáku a ako som si tak šteloval motorku, aby som mal v zábere celý ten nádherný kúsok sveta aj s mojím miláčikom, vzduchom zaznelo írečité "kurva, máriu, boha jeho!" a ja som hneď vedel, že sú tu "naši". No, mierne som sa sekol, boli to moraváci, ktorí prežívali ľútosť nad puzdrom foťáku, ktoré skončilo svoju púť pod sedemdesiat metrovým bralom, kam spadlo. Toto bralo podľa sprievodcu v minulosti ale bolo, obľúbeným miestom skokov ohrdnutých milencov, ktorí tu ukončovali svoj biedny nenaplnený život. Miesto to bolo, ale neskutočne krásne, taký ukážkový kraj sveta. Len úzky pás pevniny na konci s bralom končiacim vo vode a na vrchu s majákom, tak som si to presne ako malý predstavoval, keď sa hovorilo o kraji sveta. Riadne som to všetko pofotil, aby som mal pri mojom fotografickom umení aspoň zo dve fotky pekné, a vydal sa na pláž Portokatsiki, ktorá je snáď na všetkých fotkách z Levkády. Cesta k nej je úplne príšerná. Úzka, dve autá sa majú problém vyhnúť, lebo z jednej strany skala a z druhej zvodidlo, a navyše každý má plné ruky práce vyhýbať sa jamám, ktoré by s najväčšou pravdepodobnosťou boli pre nápravu posledné. Dorazil som až na parkovisko ale pláž som stále nevidel. Vidieť je ju totiž až z úplného kraja parkoviska, kde kolmo k vode padá asi šesťdesiat metrov hlboké bralo, pod ktorým je rozprávková pláž. Je až neuveriteľné akou silou, ale s akým vkusom príroda zasekla túto pláž do pevniny. To sa nedá opísať to treba jednoducho vidieť. Malým handicapom bolo ale, že na pláži bolo napriek neskorému letu stále veľa ľudí. Dokonca som tu stretol aj germánov s predvčera, ktorí nakoniec správny smer predsa len našli.

Plný zážitkov som sa vrátil a rovno s motorkou išiel na pláž. Môžeme mať predsa spolu fotku aj pri vode. To som ale netušil, že ma v ten deň čaká ešte jedna prírodná atrakcia. Chvíľu po mne sa na pláž, z asi 50m vzdialenej recepcie, dohrkalo toledo. Bolo ale zvláštne naklonené na jednu stranu. Príčina však bola jasná. Viezla sa v ňom pani domáca. Vystúpila, tlmiče pokojne zafuneli a narovnali sa do pôvodnej polohy. Myslel som si, čo tu tá hora tuku chce, ani vo sne by ma nenapadlo, čo bude nasledovať. Rozprestrela si deku a predo mnou sa zjavil moby dick v bikinách, ale vidieť bolo vlastne len vrchný diel lebo jej tangá sa na povrch nepredrali. Ladným pohybom si rozpustila vlasy a behom, ktorý rozvlnil nielen každú faldu jej tela, ale aj široké okolie slabým zemetrasením, vošla do vody. Pár ktorý sa kúpal pri vode s deťmi, radšej okamžite hnal svoje ratolesti z vody, aby ich vlnobitie spôsobené skokom tejto modelky do vody neutopilo. Ďalej sme všetci sledovali predstavenie, tej masy sadla pohybujúcej sa vo vode všetkými možnými smermi a diskutovali o tom ešte aj na prehliadke hlavného mesta Levkády. Levkáda, na ktorú sme sa večer vybrali. Vchod do pevnosti strážiacej jediný prístup na ostrov sme nenašli aj keď sme sa snažili, tak sme prešli len pešiu zónu, ktorá ale nebola ničím zvláštna, akurát nejakým orechom, ktorý samozrejme upútal Aďu, a čo nasledovalo viete. Ešte aj celu návštevu supermarketu sa neustále opakovalo "šak si mi to sľúbil!". Radšej som sa rafinovane snažil odviesť pozornosť, čo sa mi podarilo vďaka Adinmu obľúbenému ovociu, melónu, ktorý som jej kúpil, že to ale nebolo na dlho asi hovoriť nemusím. Cestou nazad sme ešte vymákli nádhernú tavernu s výhľadom na nejaký pristav, ktorý osvetlený v tme vyzeral ozaj pekne, a vytváral príjemnú atmosféru k večeri. V kempe už po včerajšej noci nikto nechcel Ouzo, tak sme si nakoniec dali po pive pričom sme znova a znova preberali plavecké výkony pani domácej.

Posledné ráno sme sa rozhodli stráviť celý deň pri mori, keďže to už bola pre tento rok posledná možnosť. Na pláži sme vydržali až celkom do večera. Bolo kľudné more a tak sme využili mostíky na skákanie, ktoré nás zbavili aj poslednej štipky zdravého rozumu. V snahe predviesť čo najkrkolomnejší skok, som došiel až tak ďaleko, že som sa s asi 2 metrovej výšky, aj keď omylom a za krásneho plesknutia o hladinu, skočil na chrbát. Pekne presne celou plochou. Chladná voda bola momentálne vriaca a ten chrbát mi aj ako obarený vyzeral. Za skok som síce dostal od odbornej poroty desinu, ale opakovanie som radšej zdvorilo odmietol, lebo so svojím chrbtom mám aj iné plány. Zvyšok dňa som už len presedel na pláži, s nohami vo vode a rozmýšľal o relativite času, ktorý sa mi v robote vlečie, a na dovolenke letí rýchlosťou Hayabusi. Na poslednú večeru sme sa vybrali do neďalekého Vasiliky. Na pobrežnej kolonáde sme preliezli všetky obchody, ktoré tam boli a nakúpili darčeky rodine a príbuzným. Večeru sme nakoniec ale absolvovali, až na chatkách, lebo bolo treba zlikvidovať zásoby nech ich neťaháme zajtra so sebou. Vrátili sme sa včas, aby sme mohli vyrovnať kemp a skoro ráno odísť. Pri platení sa pani, moby dick, domáca ešte stále nenormálne bavila, na mojom malom prešľape s kľúčmi, ale aj na nás keď sme jej povedali, že do Iguomenitsi chceme prísť za dve hodiny, a odporučila nám radšej rátať tri, keď chceme ísť rýchlo. To nás ale moc nepotešilo, pretože to znamenalo odchod o piatej ráno, lebo loď odchádzala o desiatej a v cestovnom poriadku sa odporúča byť v prístave dve hodiny pred odchodom. Na chatkách sme už len balili. Ale tentoraz to neboli žiadne preteky. Veci museli byť nabalené tak, aby sme sa ľahko dostali k spacákom, jedlu, hygienickým potrebám, pretože nasledujúce dva dni už nebude možnosť rozbaľovať a hrabať sa vo veciach. prvý deň budú zavreté na lodi a druhý by sme totiž radi dorazili až domov. Takže miesto rýchlosti každý radšej rozmýšľa o rozdelení vecí, a aj o vyvážení motorky, je to taká malá maturita motorkára. Vďaka tomu aj keď nás na druhý deň čaká vstávanie a cesta, išli sme spať až po polnoci.