Ukrajina, Ukrajina kam kráčaš? 4/6

Sevastopoľ, iný prístav.

Sevastopoľ

Vstup z kopca do nedávna „zakázaného mesta“ je impozantný. V meste mali a asi aj majú prístav vojenské lode Ruska a Ukrajiny. Je ich tam viac než dosť. Širšie centrum je pre autá uzatvorené, pyrotechnici prezerajú koše, pichajú kovové tyče do kvetináčov, každých 200 m je policajná hliadka. V prístave s výhľadom na obrovské vojenské lode večerám. Je to mesto námorníkov.

Sevastopoľ.

Oj, podraželo. Čím južnejšie, tým drahšie. V okolí prístavu moje GPS ukazuje blbosti, resetujem ho, taktiež. Malý problém je, že všetky hotely sú obsadené, veď je sviatok a bol krásny deň s kopou sprievodného programu.

Alupka

Fantastickou cestou, kópiou Jadranskej magistrály sa rútim do Alupky. Je to malé letovisko. Obrovské skaly vľavo, dobrá cesta a more vpravo. V centre mestečka sú vkusné domčeky a v nich „nadháňači“ núkajú ubytovanie. Bežne okolo 40 €. Ale aj na parkovisku sú majitelia domov. Toto musím opísať. Prísľub – za 25 € chata pre mňa. 120 kg pani vysoká 160 cm mi sadá na moto, ideme do prudkého stúpania, modlím sa nech to kufor vydrží. Potom prudko dole, na nádrži mám odtlačok rozkroku. Výsledok – pri starej bytovke je unimobunka. Potom veziem mladú žabku pozerám päť možností bieda a to som pristúpil na 40 €. Odchádzame z mesta a vidím kemping.

Sevastopoľ, ponorkový prístav.

Za 15 € plesnivá, zatuchnutá posteľ v starom obytnom prívese. O pár km sa pristavujem pri piatich motorkároch. Pýtam sa na ubytovanie do 30 €. Odpoveď: “Takmer nemožné, dnes určite nemožné.“ Volajú skúšajú, nič. „Vodca“ Saša mi po 20 min ponúkne ubytovanie v jeho chatke za 30 €, ale v Jalte. Je tma, nemám na výber. Idem. Neviem kde. Vystupujem pri stromoch a potôčiku, motorku mi zamknú do garáže, dajú do ruky kľúče a povedia:“ Ráno ti otvorí garáž Váňa z tohto domu a daj mu kľúče“. Lenže mi sme sa so Sašom a jeho manželkou zakecali. Prebrali sme všetko politiku, cenu nehnuteľností, motorky, cestovanie, deti a jeho výrok ma pobavil :“Jedno dieťa je málo a dve veľa.“. Pýtal sa ma, kade idem naspäť. Trasu mi vylepšil, dal kontakt na mechanika v Pervomajsku a povedal, že tam odpadnem. A tak sa aj stalo. Odpadol som. Prešiel som 710 km.

Jalta a Livadijský palác.

Jalta a znova Alupka

V noci som preklínal, že som taká fajnovka. Bol som dosť unavený a nevedel som zaspať. Sašova chatka bola ako z papiera a ten potôčik akoby tiekol okolo môjho vankúša. Fúkal vietor a konáre búchali o plechovú strechu. Skoro ráno vstávam. Raňajkujem posledné núdzové jedlo. V rannej Jalte hľadám Livadijský palác. Tam si traja bossovia rozdelili časť sveta po II. svetovej vojne. Dvere k záhradám palácu sú otvorené kvôli smetiarskemu autu a ja idem za ním, potichúčky a diskrétne. Krásny výhľad mám pre seba. Prešiel som 7 km a už som spokojný, usmievavý. Vraciam sa späť do Alupky pozrieť Voroncov palác a jeho parky. Je 8 h ráno a plán je splnený, vychutnávam si cestu okolo Krymu. Prichádzam na pumpu k dvom diskutujúcim zamestnancom a som svedkom rozhovoru o výplate. Prišiel som oproti nim a oni nevideli ŠPZ. Prvý sa pýtal druhého na mzdu a zároveň sa ponosoval:“ Pracoval som 19 dní a dostal som 3800 hrivien“ /380 €/. Vstupujem do debaty: “A koľko hodín si odpracoval?“ Odvetil:“ No predsa 456.“ /19 x 24/.

Alupka, Voroncov palác