Ukrajina, Ukrajina kam kráčaš? 5/6

Po 30 minútach spokojnej relaxačnej jazdy vidím odbočku na Artek. V minulosti najväčší pioniersky tábor na svete. Keď tam kedysi prišli deti z chudobných rovín ZSSR museli byť v pozemskom nebi. Dnes tam boli detské sanatória. Za rampu som sa nedostal. Cestou predbieham Nemca na malej jednovalcovej Suzuki. No nič smerujem na severozápad do Pervomajsku. Znova ma skúša silný bočný vietor, rovina, nekonečné polia. Skúšku nezvládol chlapík na V Strome, ale už je pri ňom sanitka /Mercedes Sprinter/.

Raketové múzeum Pervomajsk. Medzikontinentálna balistická raketa SS Satan.

Riadne som drel po prejdení mesta Pervomajsk /od Slovenska severne nad ním/na ceste M 26 uprostred ničoho je šípka Múzeum raketového vojska.

Odbočujem na makadamovú cestu je tam obrovská oplotená lúka. GPS zmĺklo. Všade sú rakety, niektoré sa nedajú prehľadnúť majú totiž 34,3 m /ako 12 posch. bytovka/, dolet 15.000 km, presnosť 500 m, váhu vyše 211 t!!! Akčný rádius tretina sveta. A to bol rok 1988. Niekde boli odstránené povrchové časti a pozeral som na dýzy, dotkol sa super materiálov, motorov.

Raketové múzeum Pervomajsk-ťahače. Vodič asi mal VO na prívesy.

Koľko nezaplatených Top géniov nedávnej minulosti to zostrojilo? Aká bola cena rakety a vývoja? Určite kozmická. Len pozemné ťahače týchto rakiet boli famózne, náves mal nastaviteľné výšky náprav a poháňané elektromotor. Nevedel som sa pritom poriadne odfotiť na samospúšť má 12 sekúnd. O chvíľu prichádzam k pootvorenému poklopu medzikontinentálnej balistickej rakety SS 18 Satan. Pozerám na odpaľovaciu rampu do zeme. Neviem to okomentovať.

Raketové múzeum-poklop.

Pri výstupe z areálu, už po 18.30 h ma oslovuje chlapík a pýta sa odkiaľ som. Hovorí, že som nezaplatil. Kľudne by som zaplatil, keby bolo komu a kde. Ponúka mi za 100 hrivien prehliadku riadiaceho centra odpalov v podzemí. Okamžite platím. Volá na kultivovaného charizmatického chlapa. Asi 65 ročný pánko, štíhly, pružný, vitálny ma vedie podzemným labyrintom chodieb, po stenách sú desiatky hrubých, zaizolovaných káblov a to je ich o 1/3 menej ako držiakov, prekonávame veľa bezpečnostných dverí. Potom ideme dole výťahom. Žiadny rámus heganie, všetko funguje. Nikde nie je vlhko, všade je sucho a čisto. Prichádzame do riadiacej miestnosti. Ja si sadám do jedného kresla a sprievodca mi ukazuje, ktorý gombík sa musí stlačiť a súčasne pootočiť kľúčom. To musí byť synchrónne aj na druhom identickom stole, núka sa, že ma pritom odfotí. Nie je to zložité, je tu gombíkov a tlačidiel ako v Jaslovských Bohuniciach.

Raketové múzeum-centrum odpalov.

Akú zodpovednosť niesol človek s kľúčikom na krku? Pánko mi vysvetľuje, že tu bolo ešte 37 t ľadu, aby horúce plyny všetko neroztavili. Trošku debatujeme, čakám ho a on vypína množstvo vecí. So zatrpknutím hovorí, že tu pracuje roky. Nevyzeral, že by tu chodil so samopalom okolo plota. Nezávidím mu, pracovať na špičkovom utajenom pracovisku a na dôchodku tu vodiť turistov. Konštatujem, že toľko vyhodených peňazí som ešte nevidel. Je ticho, po chvíľke povie: “Čo všetko sme mohli mať a ako sme mohli žiť, keby...“ Ja v duchu dodávam: “Sme - ste tu neblbli! Kde na to vziať? Jednoduché, nezaplatiť 300 miliónom pracujúcim adekvátnu mzdu a držať ich nad hladinou životného minima.“

Raketové múzeum-počítač, ktorým odpáliš raketu.

V prízemných budovách sú dobové fotografie, časti riadiaceho centra. Už to nevnímam mozog mám obsadený zážitkami. Idem pár km a keď sa dostanem na spojnicu diaľnicu Odesa – Kyjev zastavujem v prvom modernom moteli. Slušné ubytovanie 300 hrivien. Skvelá kuchyňa, ale polievka a večera 100 hrivien. Sedím pri stole pozerám fotografie a nedochádza mi, čo som videl. Sáša, ďakujem za tip! Konečne spím ako drevo. Prešiel som 720 km.