Anketa:
Dobývka Kotorského zálivu a pevnosti Svätého Jána - od mora
ZdieľaťPridané: 02.02.2024 Autor: gilbert
Čitatelia: 2061 [História]
Takže ako náhle sme sa ocitli na lodi sliedil som po brale, kde vyúsťoval spomínaný tunel. Objavil som ho, no to som zistil zas len v skicári. Čo ma ale dorazilo bol fakt, že domáci aktivisti (teda v Sutomore) využili (cez koronu vybudované) utopenie ústia stoky hlboko pod hladinu mora a ďaleko od brehu na vytvorenie novej destinácie “Tunel Plaža”.
Letné rodinné dovolenky na Balkáne neboli pre nás len vylihovanie na plážach či čľapotanie sa v mori. Hodnotné boli aj výlety a dobývky dostupných susedných destinácii okolo Sutomore. Priblížil som zväčša dobývky na vrcholoch hôr a pod nimi miesta, na ktoré boli nezabudnuteľné výhľady na dianie v ľudských mraveniskách tesne u pláží. Samozrejme neodpustil som si aj dianie okolo motoriek a ich používania dovolenkármi, ale aj domácimi. Tých samozrejme bolo poriedko ako aj cyklistov. Jedinou výnimkou bol stály obyvateľ budovy vedľa nášho penziónu, kde sme boli ubytovaní. Ten jazdil do asi práce na cestnom naháčovi BMW. Bohužiaľ sa mi ho odfotiť nepodarilo. Odchádzal ráno a poobede znovu a večer už na jeho dokumentovanie podmienky neboli.
Tak ako posledne, tak aj teraz nezabudnuteľné výhľady boli počas samotného presunu vlakom, ktorého trať bola a je vysoko v horách odkiaľ boli úchvatné pohľady na scenérie hôr a hlboké údolia. Letmým pohľadom scenérie nijako nepriznávali vidiecke osídlenie, naopak len sem tam bolo vidieť hospodárstva a na cestách bežné autá mali veľkosť špendlíkovej hlavičky. Až doma pri podrobnej prehliadke v skicári si človek uvedomil, že realita osídlenia je celkom iná. Postupne, no systematicky trať klesala až tesne nad úroveň morských pláží. Prvou vodnou hladinou ale bolo Skadarské Jazero, ktorým prechádza hranica viacerých štátov nielen bývalej Juhoslávie. V tomto pokračovaní pod dojmom nezmyselných vojnových udalostí, ktoré sa dejú stále, som sa rozhodol priblížiť tie miesta, ktoré mali zväčša obranné postavenie a mapovali vojnové dianie na pobreží. Samozrejme aj tie v ktorých už starodávni Balkánci hľadali duchovnú útechu.
Náš penzión nebol priamo v centre, teda v okolí promenády a pláží, ale viac smerom k Baru v “miestnej časti” Nová Brca, pretože tú starú ľudia opustili už dávno a jediný prístup k nej bol nekonečným schodišťom. Nikdy tam neboli žiadne kolesové približovadlá, len moja skladačka. Pramene vody tam vyschli a život tam už nebol možný.
Apropó, promenáda, na nej sa vlastne každoročná Motorijáda začína, pretože neďaleko prístavu je kemp LLOYD, kde majú motorkári svoje zázemie. Spanilá jazda pelotónu sa vždy udeje smerom na Bar po promenáde. Späť zrejme idú z Baru okolo vlakovej a autobusovej stanice až pod kopec Golobrdo, kde sa nachádza turecká pevnosť, ďalej do prístavu a späť do kempu. Internetové foto prikladám.
Môj prvý objav bolo miesto stanovišťa ktoré mapovalo veľké palivové zásobníky v barskom prístave a včasne malo varovať pred vpádom od mora, bolo nad cestou od Brce do Baru. Z parkoviska pri výpadovke to vyzeralo ako nejaká diera v skale, no zblízka to bolo stanovište nielen pre sledovača s ďalekohľadom, ale aj pre strelca a jeho pomocníka. Samozrejme miestnosť bola plná odpadkov a bolo to tam ako brloh bezdomovcov. Výhľad pokrýval dosť veľkú časť mora a pobrežné pláže. Naopak vyššie nad našim penziónom som objavil funkčnú kaplnku s cintorínom s cestou aj od obchodu, pekárne a stánku so zeleninou. Scenéria tam mi predostrela záliv s prístavom a hotelmi, ktoré vtedy boli ešte nedostavané a tie čo vtedy fungovali (pred koronou) teraz sú v dlhodobej prestavbe. Nad zálivom pod kopcom s tureckou pevnosťou som čiastočne preskúmal bunker vybudovaný v útrobách masívu, ktorý mapoval morskú hladinu v zálive a priľahlej pláži. Jeho vnútro bolo tiež jedno smetisko. Radšej som sa tam nepustil do jeho mapovania. Zo stanovišťa bolo vidieť, že je to komplex chodieb a miestností a vstup nebol len cez stanovište, ale aj dvoma otvormi z vnútornej strany lagúny. Prístav bol vždy a všade strategické miesto a to pri každej vodnej hladine. Neďaleko promenády a trhoviska je hlavný kostolík v meste, kde sa slúžia omše stále.
V prvej dobývke som spomenul, že na brale pri prístave Turci vybudovali svoju pevnosť a z nej pozorovali dianie na mori. Predpokladám, že počas všetkých konfliktov tam boli pozorovateľne a boli tam vojenské postavenia. Pri dobývke, ktorú som spomínal dávnejšie som tam objavil desať kruhových betónových podstavcov pod rychlopalné protilietadlové otočné delá. Na mojej vojenčine také zariadenia boli na opancierovaných podvozkoch Pragy V3S. Kabína vodiča a veliteľa bola znížená a pripomínala predok starodávneho polopásového vozidla pechoty (Häkl). Určite sa tieto podesty (v pevnosti) využívali v II. svetovej vojne a zrejme aj vo vojne balkánskej.
Podobne ako pri výhľadoch z vlaku, tak aj v Sutomore výhľady z miest, ktoré som “dobyl” odhaľovali svoje tajomstvá až pri reálnej dobývke a až v skicári. Tak tomu bolo aj pri zistení a dobytí kostolíka Svätej Tekly, ktorý bol na návrší pri ceste k dvom populárnym plážam pod kopcom Haj Nehaj a v blízkosti “miestnej časti” s rovnakým menom. Kostolík ma zaujal preto, lebo ho využívajú na sviatkové omšové obrady dve vierovyznania rímskokatolícki a gréckokatolícki kresťania, čo je veľmi ojedinelé. U nás čosi podobné bolo v Levoči, kde kostol si podelili katolíci a evanjelici, no aj to bolo len v krátkej epizóde starobylej Levoče. Prístupová cesta bola naozaj strmá, no výhľad odtiaľ stál za to. Veľmi zaujímavý bol pohľad na “leprosárium”, ako som nazval nížinu pod bralom, do ktorého útrob šla vydláždená cesta. Rozhodol som sa to preskúmať a zostal som v nemom úžase. Okrem nedostavaných domov samozrejme bez vody tam boli polorozpadnuté cisterny, odstavené vraky dodávok a chátrajúcich obytných prívesov, kde bývali seniori. Tá predpokladaná cesta bol bohato dimenzovaný kanál na jarnú prívalovú dažďovú vodu z hôr. Tunel bol dlhý, tmavý s naozaj malým svetielkom na jeho konci. Predpokladal som, že tiež mal niečo spoločné s ochranou pobrežia, no mýlil som sa. Vyúsťoval k moru a vlastne kamufloval zberné odpadové potrubie snáď z celého Sutomore. Splašky sa tam liali pod tlakom a končili v mori. K tomu tam bol aj adekvátny smrad. Jedinou človečinou tam boli dvaja rybári na miestach, ktoré boli čo najďalej od stoky. Táto odvrátená strana “srbského dovolenkového raja” mi pripadala naozaj odporná, aj keď tie zvrásnené horniny, teda foto potešili moju dcéru “učiteľku geografie”. Bral som to ako povinnosť zmapovať to aj od mora. Tak sa aj stalo.
Kotorskú pevnosť som zdolal, no žiaľ fotodokumentácia k tejto prvej dobývke skončila veľmi zle, pretože mi fotky, ktoré som mal na USB omylom vymazala najmladšia dcéra. Neostávalo mi nič iné len potvrdiť rodinné rozhodnutie na opätovnú dobývku Boky Kotorskej v rámci budúceho leta. Minule som spomenul, že tá prvá dobývka bola po súši ako celodenný výlet cez majestátne hory Montenegra. Druhá dobývka bola po mori ako výlet loďou so spiatočnou kombinovanou cestou – more a súš.
Takže akonáhle sme sa ocitli na lodi sliedil som po brale, kde vyúsťoval spomínaný tunel. Objavil som ho, no to som zistil zas len v skicári. Čo ma ale dorazilo bol fakt, že domáci aktivisti (teda v Sutomore) využili (cez koronu vybudované) utopenie ústia stoky hlboko pod hladinu mora a ďaleko od brehu na vytvorenie novej detinácie “Tunel Plaža”. Čosi ako čistička tam vôbec neexistuje.
Ľudia sú fakt divné tvory, ktoré nemajú pamäť. Napriek dlhodobej kontaminácii fekáliami z celého mesta sa tam kúpu, opaľujú a pochvaľujú si novú pláž. Čo je ale pre mňa nepochopiteľné, je fakt, že na sociálnych sieťach kolujú fotky ako sa opaľujú medzi svojimi vlastnými odpadkami, ktorých len pribúda a stále tam chodia. Jediné, na čo sa zmôžu je kritika, že tam nikto neupratuje, ale že by si svoje odpadky odniesli nazad do civilizácie na to nikto radšej nepomyslí. Veď tam nie je ani latrína a kompetentní to berú len ako stoku.
Takí sme my “turisti”. My (účastnící našich dovoleniek v Sutomore) sme sa rozhodli, že toto už pripomína kolektívnu mentálnu poruchu dovolenkárov zo zbytku bývalej Juhoslávie a tých, ktorí si otvorenými vojnovými konfliktami napĺňajú svoju ideu znovuzrodenia sféry vplyvu Sovietskeho Zväzu a znovu chcú obnoviť bývalé impérium vazalských štátov Východného Bloku.
Pobrežné bralá som stále počas plavby podrobne skúmal a nachádzal v nich menšie, či väčšie otvory, ktoré sú pozostatkami vojenských operácií rokov minulých. Sú pospájané tunelmi v bralách, ktoré slúžili na nepozorovaný presun vojsk od jedného otvoru k druhému. Niektoré sú také veľké, že sa v nich pohodlne mohli pohybovať nákladné autá a predpokladám, že v ich útrobách sa nájdu aj zbytky zázemia. Fotky mi ukázali, že tunely sú pre verejnosť dostupné, lebo sú tam spravené vyhliadky a prístupy k nielen divokým plážam. Možno pre bádaniachtivých turistov tam niekto organizuje podzemné túry podobne ako u nás v banských múzeách. Dokonca v blízkosti jedného nedostavaného hotela je otvorov sústredených požehnane. Skelet monumentálnej stavby zrejme ukrýva aj o niečo viac. Jeho stavbu pravdepodobne preručila tiež balkánska vojna. Neviem, no myslím si, že po utíchnutí korony to niekto dostavia, ak už náhodou nezačal. Samozrejme, tak ako u nás v bývalom režime hraničné a vojenské pásma boli pre kažného človeka zakázané, tak aj tu bolo z lode vidieť budovy hospdárstiev, kostolov, či kláštorov, ktoré ich obyvatelia opustili. Zrejme ich odtiaľ vyhnali memilosrdné vojnové podmienky, či budovanie obranných systémov ešte pred samotnými konfliktami.
Mimo takto turisticky využívaných pôvodne vojenských tunelov sú aj ďalšie pobrežné monumenty, ktoré predstavujú strategické stanovištia na ktorých sú ako pamätníky ponechané delá a iné veľké strelné zbrane. Človek ich objaví až pri naozaj podrobnom pohľade na útesy cez ďalekohľad, prípadne si ich spojí s existenciou chodníkov, cestičiek priamo nad hladinou. Delá sú naozaj aj na tých najneprístupnejších miestach a predpokladám, že prístup k nim cez tunely je nemožný, pretože tie boli zámerne zavalené aby sa k nim nikto nedostal.
Na iných miestach sú len nepravidelné otvory v ktorých sa po každom výstrele každá strelná zbraň nabíjala v hĺbke strieľne aby obsluha bola tiež chránená. Bližšie k väčším strediskám som z lode videl aj bunkre, ktoré boli postavené zámerne ako malé pevnosti, teda z hrubého betónu so strieľňami nasmerovanými na dopredu vytýčené body.
Nemenej pozoruhodné sú bunkre, či stanovištia postavené na bralách s veľkým, no schodným zrázom, tam sú dodnes viditeľné betónové chodníky a budovy zázemia používané dnes už len na bývanie.
Priblížim aj ostrovy na tejto vodnej ceste. Najpozoruhodnejšie bolo snáď dvojostrovie na ktorom jeden ostrov je s vegetáciou a na druhom je kaplnka na najvyššom bode prístupná len od mora. Druhým ostrovom, ktorý ma zaujal je mnou už spomenutý ostrov Svätého Štefana, na ktorý vedie z pevniny most a je to rezort pre najbohatších. Do tretice je to umelý ostrov údajne zostavený z vrakov lodí na ktorých je bohostánok a kde si každá turistická loď spraví zastávku.
Na pobreží tesne pred Bokou Kotorskou sa nepochybne monumentálne vypína ruina kasární, kde boli sústredení ochrancovia prvej línie Kotorského zálivu. Mestá v kotorskom zálive nie sú len turistickými miestami, ale sú aj centrami administratívnymi. Fungujú tam školy nielen stredné, ale aj vysoké v ktorých sa na svoje povolanie pripravujú nielen pracovníci v cestovnom ruchu, ale aj tlmočníci a umelci.
Kotorský záliv a výstup na vrcholovú pevnosť Svätého Jána som mal možnosť navštíviť dvakrát. Trasy môjho výstupu a zostupu boli rôzne. Pravdou je, že na túto aktivitu sa ponúkajú viaceré varianty. Hlavný prúd turistov sa odvíja od vzdialenejšieho vstupu na nekonečné schodištia s výhľadom na lagúnu a aj do susedného kaňonu. Tadiaľ som vystúpil a zostúpil prvýkrát. Fotky omylom z USB zmizli na dobro. Môj druhý výstup sa odvíjal od toho istého bodu, no na rázcestí som si v druhom kole vybral trasu na ktorej je Kostol Panny Márie Pomocnej. V konečnom dôsledku obidve trasy končili na najvyššom bode pevnosti Svätého Jána. Dole som sa vracal tiež okolo kostolíka na veľmi strmom úpätí.
Na druhom rázcestí pod kostolíkom som sa vybral takmer neschodným úsekom s takmer rozpadnutými schodami. Stálo to ale za to, pretože som si vychutnával scenérie starobylého mesta Kotor z úplne iného uhla. Tesne pred vstupom do starého mesta ma ale chcel zinkasovať jeden “domáci”, ktorý mi tvrdil, že som prešiel po súkromnom pozemku. Bolo to len pár metrov, no keď zbadal, že sa približuje uniformovaný jedinec, ktorý mal na starosti kontrolu vstupeniek a tú som si starostlivo odložil, tak urýchlene zmizol. Aj tak vyzerá podnikanie na Balkáne. Spleťou uličiek som sa teda predral na miesto nášho stretnutia na námestí hneď za mestskou bránou. Tentokrát som si hneď po návrate na ubytko foto z karty previedol na DVD. Žiaľ ani tieto fotografie mi osud nedoprial uchovať do dnešných dní. DVD sa nedá vôbec otvoriť a to som skúšal aspoň 20 počítačov. Známy IT-čkár ho pozrel proti slnku a jeho verdikt ma nepotešil. “Na fotky môžeš zabudnúť, médium na DVD už opadalo”. Na priblíženie balkánskych zážitkov som galériu doplnil z už na Motoride uverejnených potuliek dobrodruhov na cestách necestách Balkánu.
Pridané: 02.02.2024 Autor: gilbert Zdieľať
Súvisiace články:
- Balkánska päťka - 77speedy
- Ako sa dve Babetty na Balkán vybrali - Jarry
- Dobývka pevností na Balkáne v Čiernej Hore nad mestečkom Sutomore - gilbert
- Cestopis: Balkánsky okruh 2015 (+ recenzia Dunlop TrailSmart) - pebro
- Montenegro summer trip 2015 - ulltraa
- Potulky Čiernou Horou - sokym
- Dolomity a Jadran, na toto som čakal... - Awia
- Okolo Balkánu 2018 - Salem
- Môj sólo trip na Balkán - Pepe147
Ďalšie články tohto autora:
- Južné Čechy 2024 - Český Krumlov
- Značka Pannonia na Slovensku v roku 2004
- Prieskum trhu doma a v okolí - Retro malorážky - jeseň 2024
- Malá poznávacia jazda okolo priehradného múra
- Takmer letné zážitky pri Lipne
- V sedle Titanicu druhýkrát
- Veľká cena veteránov Pezinská Baba 2004
- Pionier dragster
- Jarné prázdniny... Jánska dolina... Vodopád Šuštiačka
- Jarné prázdniny - Jánska dolina a Stanišovská jaskyňa
- ... zobraz všetky články od tohto autora