Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 635 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk MOTOQUAD

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 5974
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (3597)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (2377)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Dobývka pevností na Balkáne v Čiernej Hore nad mestečkom Sutomore

 Zdieľať

Pridané: 10.11.2021 Autor: gilbert
Čitatelia: 742 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Jedného dňa som nahovoril časť našej výpravy na výstup na bralo nad prístavom, na ktorom sa nachádzala zrúcanina novej tureckej pevnosti Tabija, ktorú tam na kopci Golobrdo bližšie k moru v roku 1862 začali stavať Turkami zotročení otroci. Zarazilo ma, keď som sa domorodcov v reštauráciách na ňu pýtal, tak o nej nevedeli, tobôž cestu k nej vôbec nepoznali.

V dovolenkovom čase pred pandémiou Covid 19 som strávil príjemné chvíle pri mori na Balkáne. Našim cieľom sa niekoľkokrát stali chorvátske a čiernohorské pláže. Prvé dve úvodné výpravy boli do Chorvátska. Táto destinácia sa ale veľmi neujala. Deti boli malé a cestu autobusom sme ťažko znášali všetci. More bolo síce príjemné, ale neustále rastúce nároky na pobyt sa stali finančne neúnosnými. Po niekoľkých rokoch, keď sme sa z toho spamätali rozhodli sme sa pre iné pláže v inej destinácii. Dávnejšie som spomínal, že mimo dvoch kolies ma lákajú aj tunely, tak som si pri presune k moru prišiel na svoje.

Nová destinácia bola Čierna Hora s transbalkánskou železnicou, ktorá prechádza prakticky cez celý priestor bývalej Juhoslávie. Čo je ale srdcovka, je to “najdlhšie metro sveta”. Železnica prechádzala cez pustatiny Maďarska, cez nekonečné lány kukurice Srbska, cez hory Bosny a Hercegoviny, cez nekonečné tunely v Čiernej Hore až do strategického prístavu Bar na pobreží. Cesta tam síce trvala niekoľko dní, no lehátkové retrovozne nemali chybu. Pohľady z okna na vysoké hory, či hlboké údolia v ktorých bežné autá boli malé ako špendlíkové hlavičky boli úchvatné. Je pravda, že cesta na Balkán po vlastnej osi má tiež svoje čaro, no nie som až taký húževnatý dobrodruh. Z cesty autobusom som mal pocity vyslovene zlé. Na úvodné spoznávanie nového prostredia to vlakom bohato stačilo.

Prvý deň, snáď fádne prostredie bolo v Srbsku. Medzinárodný rýchlik cez polia na ktorých bola prakticky len kukurica sa mihol jedinýkrát okolo ruín megakompelxu na jej spracovanie, ktorého zásobníky boli rozstrieľané ako sito. Bolo to svedectvo nezmyselnej balkánskej vojny, z ktorej ťažil ten, ktorý sa potreboval zbaviť veľkých zásob zbraní a streliva. Osudy ľudí boli preňho nepodstatné, hlavne že zbohatol.

okolie transbalkánskej železnice - nechránené priecestia
okolie transbalkánskej železnice - nechránené priecestia

Železničná trať si to rezala cez údolia, priesmyky, cez mosty a hlavne cez tunely. Bolo ich celkom 252, s tým, že posledné dva boli na území okresného mesta - prístavu Bar. Najdlhší mal až sedem kilometrov a bol v blízkosti Skadarského jazera. Hory boli ozaj vysoké a na prvý pohľad ľudoprázdne, teda aspoň som si to myslel, až kým som doma v skicári nezistil, že usadlosti boli v hojnej miere roztrúsené všelikde, no boli vlastne pre vzdialenosť neviditeľné. Boli to vlastne zväčša malé hospodárstva, ktoré boli do vybudovania železnice odpílené od sveta v údoliach a na pobreží. Najväčším zážitkom pre mňa bola železničná stanica ukrytá vysoko v horách v tuneli a dostať sa k nej dalo len schodišťom vytesanom do skaly.

Momentky z tohoto prostredia sú pre mňa veľmi vzácne, pretože som ich robil bez prípravy vo vzácnych chvíľach keď vlak vykúkol z tunela a hneď vbehol do druhého. Ucelenú predstavu som o tom nakoniec získal až doma, keď som si overoval trasu cez Bosnu a Hercegovinu a Čiernu Horu. Bol som vykoľajený, keď od hlavného mesta Podgorice sa rozprestierala veľká rovina, ktorá ale tiež skončila po vjazde do dlhšieho tunela. Po jeho opustení sa vynorilo najväčšie horské jazero, cez ktoré prechádzajú hranice susediacich štátov. Skadarské jazero bolo predzvesťou morského pobrežia. Aby sme sa nenudili, tak pobrežie sme dosiahli po absolvovaní najdlhšieho tunela v tomto najdlhšom metre sveta.

Po výjdení na svetlo božie sme sa nestihli spamätať a museli sme vystúpiť v letovisku Sutomore. Že vlak meškal necelý deň vôbec pre nikoho nebolo podstatné. Podstatné bolo, že všetci z vlaku videli konečne more a kufor s mojim veteránom bol nepoškodený. Tu dolu pri hladine mora sa objavil celkom iný svet postavený na úplne iných spoločenských hodnotách. Dovolenkár bol ten, kvôli ktorému domáci žili mimo letnej sezóny v očakávaní novej dovolenkovej letnej sezóny. Navôkol nebol žiaden prepych, žiadne prehnané a velikášske hotelové komplexy (len nedokončené), ale ubytovanie v penziónoch, v takmer komornom prostredí bez podozrievavých pohľadov domácich. Černohorci sú hrdí, nepodlizujú sa a nikdy až na jednu výnimku som nemal pocit, že ma chcú ošklbať až na kosť. Napriek tomu ma zarazilo, že najnižšia akceptovaná minca bola desaťcentová.

Bol som prekvapený, že domáci nepoznajú bicykel, či motocykel ako v Maďarsku, či vo zbytku rozpadnutej Juhoslávie. Sliedil som ako jastrab a chcel som uloviť aspoň nejaké foto motorového približovadla. Vbehol som do reštaurácie na promenáde, kde bolo sústredených viac bicyklov, no pri bližšej prehliadke som zistil, že sú nefunkčné a sú len ako dekorácia. Jedenkrát som mal šťastie a zbadal som starý Tomos pred nejakou požičovňou, no to bolo pohotovostné vozidlo majiteľa. Vzadu na parkovisku ale mal viaceré skútre vrátane elektrických. Bicykle boli tak zaprášené, že som usúdil, že bicykel v Čiernej Hore je tabu. Keď som sa domácich pýtal na motocykle, tak som vždy dostal odpoveď, že by som mal prísť až v septembri, pretože vtedy býva každoročne Motorijáda, teda medzinárodný motocyklový zraz.

Priznám sa, že spočiatku som bol neistý, pretože promenáda bola vždy plná ľudí a musel som kľučkovať medzi nimi a čašníci z toho mali šou. Sedenia pre hostí mali na druhej strane promenády a uprostred davu sa zastavovali aby videli niečo nevídané a síce bicykel, ktorý tam jakživ ešte nebol. Na ceste to nebolo o nič lepšie. Každý domáci si musel zatrúbiť, nedal som sa a vždy som aj ja zahúkal na manetovskej trúbke. Raz som vystrašil Francúzov na Land Roveri, že ufujazdili gumovaním a takmer spôsobili reťazovú haváriu.

Ojedinelý zážitok bol, keď som skúmal odstavený skúter pred nejakými stavebninami. Na vyváženie mal na plošine s motúzom uviazaných päť dvojíc zrejme päťlitrových bandasiek vody. Neskoršie, keď sa ukázal majiteľ, došla za ním jašterka (vysokozdvižný vozík) s umývadlami, WC misami a doplnkami na inštaláciu. Keď skúter odchádzal mal na sedadle spolujazdca dve umývadlá, na nosiči WC misu a na plošinke WC misu druhú aj s doplnkami. O niekoľko dní tam bol skúter znovu. Schválne som si počkal, čo bude prevážať. Boli to tri vrecká asi nejakého stavebného lepidla a nejaké hadice či rúrky a znovu voda v bandaskách. Zaujímavá bola v tomto prostredí nákladná trojkolka, ktorá z tých stavebnín viezla na plošine paletu tehál.

Bývali sme vtedy v Sutomore v zálive pod horami Rumije na mieste z ktorého sa dalo ísť na viaceré pláže okolo viacerých kopcov. Na najväčšom (230 metrov nad morom) z nich bola zrúcanina starodávnej pevnosti, ktorú postavili Benátčania okolo roku 1542, keď anektovali tento priestor. Pevnosť nesie meno kopca Haj-Nehaj. Pred útokmi od mora sa v nej mohlo schovať asi 900 ľudí z jej okolia. Túto pevnosť, ako aj ostatný priestor ale pohltila rozpínajúca sa Osmanská ríša. Vtedy v osmanskom sanžaku Turci dosadili poturčeného čiernohorského panovníka Ivana Crnojeviće. Vládli tu pevnou rukou a po čase v roku 1861 bývalú benátsku pevnosť opevnili. Nakoniec stratila svoje strategické postavenia a spustla. Jej osud nakoniec späčatilo nedávne zemetrasenie. Jediný zásah na nej bola čiastočná obnova kostolíka sv. Demetria uprostred rozvalín. Na doporučenie domácich sme sa nakoniec do dobývky Haj-Nehaj radšej nepustili. Bol by to celodenný výlet s odchodom z ubykácie skoro za tmy a s návratom pozde v noci po dávno zabudnutom chodníku hore a dole. Medzitým v tieni piť veľké množstvo vody a prečkať obedné horúčavy. Samotný čas výstupu v jesennom, či jarnom počasí je do dvoch hodín. Uspokojil som sa teda len s momentkami z údolia a ďalších kopcov.

odtiaľto sa dá dostať do viacerých kaňonov
odtiaľto sa dá dostať do viacerých kaňonov

Druhý menší kopec okolo ktorého sme išli na jednu z troch pláží bol dostupný aj na bicykli a na ňom bol kostol sv. Tekly z 8. storočia, v ktorom sa stále slúžia dvojaké omše pravoslávne a rímskokatolícke. Samotné Sutomore je malé mestečko v zálive, v ktorom je všetko potrebné. Celkom dole pri najdlhšej pláži je na promenáde veľa reštaurácií, penziónov a ešte socialistických hotelov. Veľa domácich býva v usadlostiach na úbočí, kam dostať sa je vďaka strmosti možné len autami alebo peši, inak sú tam aj socialistické paneláky a vily. Nechápal som prečo, ale všetky autá domácich mali v takých horúčavách obuté zimné gumy. Pochopil som to až vtedy, keď sa do kopca štveralo plnenaložené nákladné auto a kĺzalo sa na letných gumách a nakniec to vzdalo. Musel ho vytiahnuť náklaďák so zimnými gumami.

Súčasťou promenády bolo veľké parkovisku pri prístave. Bol to multifunkčný priestor, pretože tam pre turistov boli jeden večer prichystané fólklórne slávnosti bohatej svadby. Aj napriek tomu, že po promenáde sa presúval alegorický sprievod aj s dychovkou samotné vystúpenie bol bez nej a “svadobčania” si len spievali. Po tomto vystúpení na pódiu sa striedali hudobné skupiny, ktorých piesne každý večer púšťali pred každou rečtauráciou. Na šťastie, že som tam vždy len preletel, pretože tak sa predháňali v hlasitosti, že by som ohluchol. Na tomto parkovisku sa vždy začínala spanilá jazda pri každej Motorijáde.

Jedného dňa som nahovoril časť našej výpravy na výstup na bralo nad prístavom na ktorom sa nachádzala zrúcanina novej tureckej pevnosti Tabija, ktorú tam na kopci Golobrdo bližšie k moru v roku 1862 začali stavať Turkami zotročení otroci. Zarazilo ma, keď som sa domorodcov v reštauráciách na ňu pýtal tak o nej nevedeli, tobôž cestu k nej vôbec nepoznali. Majitelia reštaurácií boli totiž poväčšinou Srbi. O pevnosti vedeli len babky na trhu a pred kostolom, no na cestu sa tiež už vôbec nepamätali.

Začali sme teda výstup pri starom vojenskom bunkri nad prístavom. Nejakú cestu sme nakoniec našli, ale tá po malom medziposchodí skončila u nejakého vysielača a plechových búd pri ňom. Potom sme sa museli predierať pomedzi kríky s plajúcimi mikroténovými sáčkami, igelitkami a po zemi roztrúsenými ohorkami, cigaretovými krabičkami a použitými ochrannými gumami pre bezpečný sexs. Bolo evidentné, že v letnej sezóne tam nikto nepáchne, keď tak len po západe slnka. Jediný život mimo nás tam bola v tráve sa promenádujúca sa korytnačka. Napriek týmto neočakávaným faktom bol z tohto presunu krásny pohľad na ľudské mravenisko pod nami s nádhernou nekonečnou plážou. Nakoniec po dosiahnutí vrchola sa pred nami zjavila zrúcanina spomínanej pevnosti s veľkou dierou v múre, kadiaľ sme sa predrali.

vnútro bunkra nad prístavom
vnútro bunkra nad prístavom

Pohľad na hory bol úchvatný a roztrúsené domčeky okolo pobrežia boli ako z dovolenkových katalógov pre luxusné destinácie v zámorí. Nepochybne Čierna Hora má svoje čaro, aj keď tam dolu to je o niečom inom ako o horských masívoch. Údajne sa tam pravidelne objavujú bratia Česi, no až v októbri, kedy tieto hory navštevujú. V lete sa tam stabilne stretávajú hlavne Srbi a Bosniaci a Hercegovníci.

Z tureckej nadvlády tu zostali naozaj len rozvaliny. Možno ich niekto udržiava, no určite to nie je priorita ani domácich, ani štátnej správy. Čo ma ale prekvapilo bolo asi desať kruhových betónových podstavcov, ktoré boli situované čo najbližšie k moru. Zistil som, že sú to pozostatky protivzdušnej obrany, ktorá bola funkčná zrejme za II. svetovej vojny. V prvej svetovej to bolo viacmenej na bodáky a delá. Nie je vylúčené, že tieto podstavce boli využívané aj pri poslednom balkánskom konflikte hlavne pred útokmi od mora.

motorkársky zraz v Sutomore III
motorkársky zraz v Sutomore III

Na more bol tiež príjemný pohľad. Pod nami plávali výletnícke lode a dokonca aj ponorka. Mrzí ma, že sme vtedy nemali šťastie na veľké zaoceánske nákladné lode a velikánske výletné megalode, ktoré ako som neskoršie zistil kotvievali v prístave Bar. More bolo krásne, modré a za obzorom sa matne črtalo pobrežie Talianska. Kedysi vraj na oboch brehoch mora boli oproti mestá. Proťajškom talianskeho mesta Baris bolo mesto Antibaris s veľkou pevnosťou pod ktorou je dnešný prístav Bar. V tieni pod starými ihličnanmi sme si oddýchli, najedli sa, ovlažili ústa vodou a posedeli si na kruhovom podstavci pre protiletecký dvojhlavňový kanón s rádiusom 360°, ktorý dnes slúži na robenie opekačky, či živánskej.

Moje princezné sa tiež činili a objavili zrejme staré artefakty, ktoré ornamentami doplnili okoloidúci, ktorí už dávnejšie absolvovali dobývku zrúcaniny pevnosti Tabija. Po krátkom oddychu a objavení bývalej hlavnej brány sme sa vrhli na zostup do civilizácie po starodávnej ceste po ktorej museli porobení otroci vyvláčiť na kopec všetko to čo tam bolo potrebné na stavbu veľkej vojenskej pevnosti, ktorá mala chrániť osmanské záujmy v tejto oblasti. Benátska pevnosť na kopci Haj-Nehaj, ktorú postavili Benátčania a Turci ju opevnili, tak stratila svoje strategické postavenie. To že cesta musela byť vybudovaná predcízne svedčili aj nami spozorované pozostatky žľabov na odtok dažďovej vody a pevné kamenné lôžko. Dnešný stav je ale taký, že zrejme smerom hore by nám túra trvala naozaj dlho aj keď samotná pevnosť je vo výške tesne nad 100 metrov nad morom. Je tam naozaj hodne suchých kmeňov cez cestu a samozrejme po výdatných dažďoch kopu naplavených balvanov.

rozlúčka s morom I
rozlúčka s morom I

Zostup k civilizácii nám potvrdil, že kedysi dobyvatelia nepoznali zákruty a podobne ako nad prístavom a bunkrom cesty riešili odpočívadlami ako na dnešných schodištiach. Dole nás čakalo prekvapenie, ktoré nikto nečakal. Bol to autobus z Rimavskej Soboty, ktorý bol odstavený na zadnej prístupovej cesta k nedostavaným hotelom, k bytovkám a zdravotnému stredisku. Ako som si všimol, tak mal načaté čelné sklo od nejakej prestrelky tušim. Nasvedčovali tomu aj diery po guľkách na streche. Bolo otázne, ako dlho sa motal po Balkáne, pretože už bolo po skončení balkánskej vojny. Pri mojej individuálnej vychádzke som na druhom brehu potoka objavil aj niečo podobné, no to bol pozostatok autobusu z čias kedy po II. svetovej vojne J.B. Tito zceľoval balkánske štáty do juhoslovanského zväzku. Ako päsť na oko pôsobila najbližšia budova v areáli miestnej školy s vybitými oknami a graffitmi po stenách.

Apropó grafitti, tie s latinkou boli pre nás bežné, no tie so srbskou azbukou boli naozaj na niektorých budovách exotické, no nič nehovoriace. Priznám sa rodina bola naozaj rada, že sme boli pri mori a mohli sa kúpať a slniť, no napriek tomu sa mi podarilo ich nahovoriť na dobývky starodávnej pevnosti nad prístavom Bar na dobývky pevnosti v Boke Kotorskej, na dobývky pevnosti nad letoviskom Budva, či dobýbky kláštorov v okolí.

Pridané: 10.11.2021 Autor: gilbert Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: