Výlet masochistov alebo 4000 kilometrov bičíkovania 2/3

5. deň: Sighisoara – Agnita – Sibiu – Arefu – Pitesti – Dragasani, 373 km

Prší. Stokáme sa do dážďoviek. Dnes chceme ísť najbiednejšou cestou akú naša mapa ukazuje. Vôbec to však neni také hrozné ako sme si mysleli. Na oblohe sa zjavujú prvé modré miesta a za hodinku je už úplne pekne. Sme šťastní, lebo dnes máme v pláne prechod cez pohorie Fagaraš. Raňajkujeme či skôr už obedujeme pri prvej serpentíne tohto prechodu. Neviem sa dočkať. Jedna, dva a už si to sypeme s nabaleným bičíkom hore. Keď míňame výstražnú tabuľu pozor zákruty a pod ňou dodatkovú ceduľu 16 km, som hotový. Bičík vreští na celú dolinu. V týchto miestach mu neodpúšťam nič a točím na dvojke sem tam na trojke až po červené pole. Nádherná príroda, úžasná cesta, málo áut. Čo viac si môže motorkár priať? Sem tam stojíme, robíme foto, filmujeme, ale vždy len chvíľu lebo chuť jazdiť je tu obrovská. V hornej časti sú ešte snehové polia a naše štople od Mitasu zodrané takmer po okraj. Cesta dolu na druhú stranu nemá konca a je podstatne horšej kvality ako severná strana. Stretávame tu len dve motorky!!!

Pokračujeme v našej ceste. Nezadržateľne sa blíži večer a my hľadáme miesto pre stan. Schovávame sa k dubovému lesu ďaleko od cesty a dedín. Rozbaľujeme stan, fotíme západ slnka. Dúfame, že nás tu nik nenájde. Máme akosi strach alebo čo. Všetko z tých blbých rečí z domu. Tam sú takí a takí, okradnú, zabijú... Z ničoho nič sa spoza lesa zjaví auto.

Starší pán so synom idú pozrieť pole. Pri ceste späť sa zastavujú a chvíľku sa rozprávame. Želajú nám dobrú noc. Nevieme čo teraz. Pozícia je odhalená. Hádžeme mincu, balíme veci, stan, pokračujeme. To vieš, strach ten ti kámo má veľké oči aj voči pávom. Ťaháme až do úplnej tmy. Končíme v meste Dragasani. Pýtame sa na hotel, no pán vysvetľujúci cestu mi rozpráva o množstve križovatiek a odbočiek až mi to príde ako keby chcel opísať našu cestu sem. Nie sme o nič múdrejší. Neďaleko pri kaviarni pristáva GSX-Ra. Stojím na ceste, tak sa ide opýtať Maťa. Za pár minút s rachotom ladeného výfuku motorka štartuje a chalanisko nás vedie až k hotelu. Prehadzujeme pár slov, ďakujeme, podávame si ruky. Dnes máme toho už fakt dosť. Hotel je v rekonštrukcii, no za 50 lei nám poskytujú izbu. Otváram dvere. Viem, že je zle. Tu sa nič nemenilo hádam od prvej svetovej. Pri pohľade do kúpelne tuším, že tu nie sme sami. Zhadzujeme veci a ideme do mesta. Pri odchode stretávame švába, ktorý si vykračuje do kúpelne.Vyháňame ho von, no pod dverami je špára veľká ako svet, a tak asi len zo slušnosti čaká na chodbe kým odídeme, aby si mohol hodiť vaňu. Som rozhodnutý, že dnes nespím.

Sedíme chvíľu pri internete a pozeráme motoride. Čas pokročil a my stúpame do hotela. Som strašne uťahaný, no aj tak sa rozhodujem prečkať noc na balkóne. Maťa nechce ani počuť. Kým ja sŕkam fantu a púšťam sliny na chodník, ona stavia stan. Áno. Postavila na posteli stan a tak ochránený sieťkou si môžem ľahnúť aj ja. Asi som strašná pipka ale neznášam chrobáky v bytoch. Von mi vôbec nevadia ale dnu ich nestrpím. Zaspávame.

6. deň: Crainova – Vidin (BG) – Zaječar – Paračín – Niš – Prokuplje – Kuršumlija (S), 436 km

Je jasné, že tu sa srať nebude! Rýchlo balíme a ťaháme preč. Smerujeme na mestečko Vidin. Podľa mapy sa aj celkom čudujem, že je to prvé mesto, ktoré ma vybudovaný obchvat. Čakáme na trajekt cez Dunaj, keď si zrazu pýtajú pasy. Čudujem sa a pýtam sa prečo? Na druhej strane je Bulharsko. Aha. Hranicu pozdĺž Dunaja som si vôbec nevšimol. Nevadí. Cesta je dobrá, len štát sa mení. Platíme preukrutných 9 eur za prevoz a v Bulharsku hneď 4 eur za nejakú poistku či čo. Robíme pár záberov aby aj z Bulharska teda niečo bolo keď sme už tu. Krajina veľmi nápodobná Rumunsku, ak nie horšia.

Bulharsko–srbský prechod máme hneď za sebou. Čo je horšie mapu Srbska nemáme ani my, ani na benzínke, ani v stánkoch. Pán vystupujúci z auta vie čo hľadáme a dáva nám svoju mapu. Ďakujeme a tešíme sa, že aj tu sú dobrí ľudia. Odchádza a my mu mávame. Potom otvárame mapu a zisťujeme, že sme stále v rovnakej riti, lebo je v azbuke, ktorú neviem čítať. Zápasíme s ňou a pokračujeme na diaľnicu kde si kupujeme normálnu mapu pre sprostých ako ja.

Krajina trošku hornatie. Aspoň sa je na čo pozerať. Diaľnicou bičíkujeme do mesta Niš, potom na Prokuplje. Tam nás už chytá tma, tak rozbaľujeme stan na strnisku. Smejeme sa ako sme si nevedomky pozreli aj Bulharsko. Spíme vonku lebo pod stanom je nejaká koľaj.

7. deň: Kuršumlija – Priština – Peč – Berane – Podgorica –Cetinje – Budva (CG), 469 km

Prázdnou cestou uháňame smerom na Prištinu, keď zrazu vidím ako si po ceste vykračuje nejaký tvorík. Myslím, že je to ježko, tak trošku brzdím, aby som ho obišiel, no vtedy som zbadal pancier. Brzdím úplne, otáčame sa a hľadáme korytnačku v tráve. Hneď vidno ako sa lopotí medzi listami tak ju beriem na ruky. Dobrú štvrť hodinu sa s ňou fotíme. Chúďa taká je zmätená, že po fotení zase kráča späť na tú istú stranu cesty odkiaľ prišla. Ešte sa smejeme na tom ako bude nadávať keď sa ukľudní a spomenie si, že si chcela ísť na druhú stranu odhryznúť púpavu.

Šťastní z fotiek s korytnačou pokračujeme. Vidíme pred sebou budovu a pár policajtov. Blížim sa k nim a pozeráme čo to asi je. Hranice. Aké? Kosovo! A sme doma. Takže tie bodky na mape neboli turistický chodník či hranice okresu. Ujo colník srbský si potrebuje pred kolegami ešte niečo dokázať, a tak vála pokutu 30 eur za nezastavenie na nezmyselnej stopke. Ešte sa s ním kúsok naťahujem, ale vysvetľujte zdrogovanej mládeži, že sa im nenačíta brúsny kotúč na veži. Kosovskí pohraničiari sú v pohode a milí. Maťa je zmätená. Stále sa chce opýtať kde to sme. Snažím sa jej vysvetliť, že naši colníci tiež nemajú na uniformách nápis Austrália.

Platíme 20 eur za povolenie na prechod Kosovom. Pár metrov za hranicami stojí vojenský gáz a päť vojakov s českým znakom. Stojíme pri nich a chvíľu sa zhovárame. Celkom sa čudujú. Po slovách jedného z nich „špatná volba“ sa veru necítim istejší. Ukazujeme mapu, kam chceme ísť.Ochotne nám rozprávajú ako ďalej. Cesta na Prištinu je vraj „dokonca“ značená. No zbohom.

Dávam za jedna a odchádzame. Počas cesty stále stretávame policajné autá, gázy UN a KFOR, oblohou sem tam preletí vrtuľník. Necítim sa veru najbezpečnejšie. Čudujem sa keď vidím plagáty Busha a americké zástavy. Zaujímavé je, že všade kde boli, bol aj najväčší bordel. Sradna, že to platí všade vo svete. Stále myslím na jeden film kde afgánsky chlapec len tak zo srandy vystrelil a náhodou odpálil americkú turistku v autobuse. Zaujímavé, že Maťa myslela na ten istý film. Pribúdaním kilometrov však strach opadá. Domáci sú milí a aj policajti a vojaci sú úplne v pohodičke.

Blížime sa k hraniciam s Čiernou Horou. Ostáva nám zdolať kľukatú cestu na vrch pohoria. Cesta je super a výhľady tiež . Drapáky sú znovu odreté takmer po okraj. Hlavné je udržať sa na ceste, lebo lesom vedľa nej ide červená páska označujúca mínové polia.

Hranice prekračujeme s úsmevom, lebo colníci z Čiernej Hory si z nás robia srandu. My sme šťastní, že sme tu. Pokračujeme na mesto Berane. Krajina okolo prilieb je hornatá a upravená. Stále je čo pozerať. Za mestom Berane začína cesta kľukatieť. Prechádza cez skalné tunely popri rieke Lim. Zastavujeme na vyhliadke, kde stoja dvaja motorkári. Otec s blatostrojom Yamaha a malý asi šesťročný syn tiež na Yamahe. Dávame sa do reči. Za chvíľku nás vedú na inú vyhliadku. Potom nás chlap volá k nemu domov, a tak sa otáčame a vraciame sa tri kilometre. Ukazuje nám fotky z raftovania, ktoré organizuje on s bratom. Veru dal by som sa nahovoriť, no raftuje sa len marec, apríl a máj, keď je vyššia voda. Dopíjame fantu, meníme čísla a adresy.