Test MV Agusta Stradale 800 2015 - Taliansky sexy transformer 1/2

Turisticka Rivale?

Tak tu máme opäť novú testovaciu sezónu a lepšie ju zahájiť ako na Aguste som si ani nemohol priať. Aj keď nie je prvá, na ktorej som jazdil, ani prvá ktorú som testoval, radosť a emócie, ktoré mi ponúkla však neboli ani o kúsok menšie.

Takže čo to tu mame za čudo? Veď to je Rivale s kuframi, dalo by sa na prvý pohľad povedať a pravda je, že aj je, aj nie je. Z Rivalky má zdanlivo mnoho – minimálne predná časť so svetlom je identická a aj zvyšok by sa laikovi mohol zdať zhodný. Zmien je však celkom dosť – ako vizuálnych, tak aj technických. Tou najviditeľnejšou budú zrejme dizajnovo prepracované 19l kufre, so zabudovanými LED brzdovými svetlami, ktoré vyzerajú ako súčasť motorky. Kedže kufre prekrývajú zadné svetlá na motorke, LEDky na kufroch ich plne nahradzujú. Zadné smerovky sú potom dole, na blatníku. Ďalšími zmenami sú napríklad špeciálne pre Stradalku navrhnuté letmo zavesené zadné kolo, ručne polohovateľné plexi, alebo trojica výfukových koncoviek tento krát v štvorcovom priereze.

Z technických odlišností to bude najmä rám, ktorý je síce opäť zložený s oceľových trubiek a hliníkových odliatkov, ale ma menej strmý uhol riadenia, dlhší rázvor a dlhšiu zadnú kivku, čo podporuje stabilitu, potrebnú pri turistike. V neposlednom rade je upravený motor, lepšie povedané jeho výkon a charakteristika. Žiadne strachy, je to stále ten, chrapľavý trojvalec, ale mierne podtunený na 115 koní, s lepším priebehom krútiaceho momentu už od najspodnejších otáčok. Pre potreby pohodlia bola zväčšená podsedlová časť spolu s rozmernejším sedlom, kde sa snáď prvý krát plnohodnotne usadí aj spolujazdec. Navyše je oproti Rivalke aj o kúsok nižšie. Väčšia, 16 l nádrž zvyšuje dojazd potrebný pre dlhšie výlety.

Dizajnovo je to klasická Agusta – to znamená nádhera a prepracované detaily všade kam sa pozrieš. Počul som námietky na sploštený predok, ale čo oni vedia...Je krásna s kuframi aj bez nich, cez deň aj v noci (keď vyniknú v spätných zrkadlách integrované LED denné svetlá (spolu so smerovkami) a taktiež silueta brzdových svetiel na kufroch) proste je to stále tá exkluzívna Talianka so všetkým čo k tomu patrí.

No ale pokračovať pri takejto mašine so suchým opisom vzhľadu a techniky by bolo rúhanie, prejdime my pekne k jadru veci.

Aj mestský skúter...

Hmmm, znie to ako ďalšie rúhanie, ale okrem vyššej než 2 l spotreby a veľkého odkladacieho priestoru pod sedlom vie Stradalka dokonale plniť funkciu mestského približovadla. A to vôbec nemyslím hanlivo. Môže za to hlavne jej neskutočná “ohybnosť“, ale aj ďalšie faktory ako nízka váha, krátky (aj keď dlhší ako na Rivale) rázvor, chirurgicky presné brzdy ostré ako skalpel a famózny podvozok, zrejme najpohodlnejší, aký Agusta doteraz ponúkla.

Stradale má rovnako, ako už testovaný Dragster alebo Rivale vypínateľné ABS doplnené o RLM (Rear Wheel Lift-up Mitigation), čo je systém zabraňujúci pretočeniu sa okolo predného kola pri prudkom brzdení (čo pri Brembo monoblokoch nie je problém), 8 stupňovú trakčnú kontrolu a 4 palivové mapy Rain, Normal, Sport a Custom. V meste som využíval mapu Normal a trakčnú č. 3 a v podstate toto nastavenie som väčšinou nemenil ani mimo neho.

No ale aby som bol konkrétny – do sedla sa vyšvihnete skoro ako na motard, posed je vzpriamený, váhu máte na predku a vyššie postavy (183cm+) si pozerajú namiesto budíka predné koleso. Pekne prešívané sedlo je tuhšie, ale rozmerné a skutočne pohodlné. Rajdy sú široké, dobre padnú do rúk a motorku mate ihneď pod kontrolou. Ťuk do štartéra a už si počúvam starú známu chrchľavú pieseň, aj keď tu mi prišla trochu utlmenejšia a do 7.5 tis. otáčok až kultivovane umravnená – skoro ako ten skúter. Do mesta sú aj tieto točky až až. Takže prechádzam upchatou Bratislavou a nestačím sa diviť, aké zázraky robí podvozok značky, ktorá doteraz ladila výhradne športové a tvrdé motorky. Akoby som to povedal aby sa skalní nezľakli – podvozok zostal stále pevný a dosť tuhý, žiadne húpanie ako na cestovnom endure tu nečakajte, aj SMT od KTM má o dosť mäkší podvozok. Ale napriek tomu filtruje nerovnosti a výtlky lepšie, ako mnoho cestovnejších motoriek. Takéto spojenie nespojiteľného som naposledy okúsil na Blejdovi. To proste treba zažiť.

Keďže posed je dosť vysoký a sedíte na, nie v motorke, máte dobrý prehľad o dianí v premávke, čo zvyšuje pasívnu bezpečnosť. Výhľad v späťákoch je úplne v poriadku, odkladací priestor pod sedlom nehľadajte, zabezpečujú ho postranné kufríky, ktoré práve do mesta stačia. Ani s nimi mašina nestráca na obratnosti a kde sa vopcháte s rajdami, prejdete aj s kuframi. Brzdy sú kapitola sama o sebe (viac ďalej v článku) a myslím, že do mesta by jej s ich silou stačil aj jeden kotúč.

Čo robí Stradalku aj mestskou motorkou je paradoxne hlavne jej motor. Fajnšmekri a skalní nedajú dopustiť na neurvalosť starších Brutaliek a možno si pri ďalších riadkoch znechutene odpľujú, ale ten motor je neskutočne dobre vyladený! Ide už od najnižších otáčok a prakticky plynulo (ale vždy razantne) zrýchľuje už od 2000-2500 ot. V podstate ide ako vy chcete. Ma mnoho tvárí – keď je treba, ide plyšovo ako elektromotor, ale keď je treba viac, ide jak rozzúrený býk po toreadorovi. V meste moc radiť nemusíte – 2ka a 3ka – to je všetko, čo potrebujete.

A tá ovládateľnosť! Na viac ovládateľnej motorke som asi nesedel. Také myšičky, ktoré vás nabáda táto potvora robiť si s mnoho mašinami nedovolíte. Môže za to rázvor, pevný úchop širokých riaditok a nizučká hmotnosť, ale aj netradične riešený kľukový hriadeľ, ktorý sa otáča v opačnom smere ako je bežné. To prispieva k zníženiu zotrvačnosti hlavne počas prudkých zmien smeru jazdy a teda aj jednoduchšej ovládateľnosti.

Je to ale stále Agusta a núti vás ísť stále rýchlejšie a robiť neplechy, ktoré nás v autoškolách neučili. Radšej teda smer Baba – svoj vodičák stratiť nechcem.

Srandalka – otec motard, mamka supersport

Neskutočne som sa tešil na to, keď túto čerticu vytiahnem do zákrut a kopcov a keďže som bol limitovaný počtom najazdených km, voľba bola jasná – Pezinská Baba. Prehadzujem teda palivovú mapu z 90 koňovej Normal na full 115 koňovú Sport a nestačím sa diviť. Počiatočný strach s rozbitia tejto drahej hračky opadol hneď po prvom kole. Veď tá Stradalka jazdí sama! Celkovo je naladená skôr na hutný krútiak už odspodu, ale v režime Sport sa v nej prebúdza to pravé športové talianske srdce. Za plynom ide ešte dychtivejšie, do otáčok letí ako ozajstný superšport, trhá, šklbe (avšak nie tak ako Dragster alebo Brutka) a nad 7500 otáčok už vydáva to známe hrdelné revanie, ktoré každý milovník Agúst tak zbožňuje. Motor točí do 12 tisíc, ale na Babe mi bohate stačilo do 9, a potom už len radiť a radiť.

Keď som už pri radení, je tu opäť QuickShifter EAS 2.0, ktorý radí plynulo a hladučko bez pomoci ľahko ovládateľnej hydraulickej spojky. Z hladkého baránka sa nad 7 tisíc otáčok stáva hladný dravec a doslova cítite ako motorku vystrelí dopredu bez akéhokoľvek zaváhania alebo výkonnostnej diery. Tu vám neujde ani litrový supersport.

Skúšam sa hrať s trakčnou kontrolou a bez nej vám naozaj zadné kolo lieta ako sa mu zachce. Neviem, či je potrebných až 8 stupňov, mne úplne vyhovovala 3ka. Ako si tak letím do zákrut, skoro až zabúdam brzdiť, ako som omámený razantnosťou ale pritom skvelou dávkovateľnosťou plynu. Našťastie sú tu už spomínané monobloky, ktoré ubrzdia každú situáciu 1-2ma prstami. Sú ostré a silné, ale prehľadne dávkovateľné. Ak to aj prestrelíte, jemne nadstavené ABS Bosch 9 Plus vás opäť vráti do hry. Zadné kolo samozrejme spúšťa ABSko skoro, ale to hlavne preto, lebo máte pri prudkom brzdení stále zadok odľahčený.

Ako si tak lietam a radím hore dole, ani som nestihol poriadne sledovať, čo mám kedy zaradené. Displej samozrejme ukazuje zaradený stupeň, ale pri akčnej jazde je ho problém sledovať, lebo hlavu máte na úrovni predného kola a je treba ju dosť sklopiť dole, aby ste niečo videli, čo moc bezpečné nie je. Menší jazdci možno tento problém mať nebudú, ale od 183cm hore proste display v zornom poli nemáte.

Koní však môže mať mašina hoci koľko, brzdy bárs aké, keď moto nesedí ako má, je to k ničomu. Toto ale nie je Stradalkin prípad. Nemá síce zlaté Ohlinsi, ale predná plne nastaviteľná USD vidla Marzocchi a zadný monoshock Sachs, sú naladení tak, že pýtať si viac by bolo pozérstvo. Ten podvozok vám dáva toľko odozvy a dôvery, že mnoho krát idete nad svoje schopnosti. Na rozbitej Babe som ignoroval jamky, hrbolce a to aj v zákrutách. Proste si zvoliť čo najlepšiu stopu a bolo jedno, aký asfalt tam bol, len som to tam praskol a o ostatne sa podvozok postaral. Hladko, žiadne odskakovanie, ako na vzduchovom vankúši.

Paradoxne práve podvozok robí z tejto strojovne nebezpečnú motorku, pretože robí aj zo slabšieho jazdca pilota a to môže viesť k preceňovaniu svojich schopností. Proste tá motorka zvádza k prekonávaniu samého seba, veľa odpustí a hecuje k čoraz vyšším rýchlostiam, neskoršiemu brzdeniu a hlbším náklonom. A je pritom jedno, či si len tak sedíte ako na endure, alebo motarde s nohou pri prednom kole, alebo sa natlačíte dopredu a vysadáte s kolenom k zemi. O rozkoš vás nepripravia ani obuté Pirelky Diablo Rosso 2.

Proste je to čistá radosť a chce to dosť sebaovládania nepokúšať zákony fyziky. A tak po xy kolách, nerád, ale opúšťam tento prírodný “okruh“, zvoľním tempo (kecám) a idem sa previesť len tak, “turisticky“.

Turista ala Agusta

Ja viem, reže to uši, ale aj tak tvrdím, že na Stradalke sa turistikovať dá. Neprešiel som s ňou síce stovky kilometrov za deň, ale podľa motoru a uvoľneného posedu tvrdím, že to pôjde. Veď má predsa kufre v základnej výbave, nie? Ehm tie kufre – krajšie som asi nevidel a tvoria súčasť mašiny, o ich praktickosti sa ale dá polemizovať. Nezmestíi sa tam ani helma, priemerná ženská tam ledva napchá obsah svojej kabelky, takže ak to myslíte vážne, treba si zaobstarať väčší topcase. Navyše nie som presvedčený ani o ich životnosti, keďže sú spojené len plastovým zipsom a zospodu latkou, čiže nedržia pevne pokope, ale každá polka má vôlu hore dole. Dať tam niečo ťažšie a vytriasť to na horšom asfalte – no neviem neviem. Ich výhodou je aspoň ich rýchle upínanie – kľúčikom a zaistovacim kolickom. Spod podsedlovky vytiahnete konektor, pichnete do kufra aby svietila brzda a hotovo. Max 2-3 minúty.

A keď už haním (aby to nevyzeralo, že som platený agent Agusty), pozrel by som sa aj na životnosť tých štekrov, keďže za dažďa na nich bude špliechať všetok bordel z cesty od zadného kola. Taktiež alu plech, v mieste kde sa zaisťuje kufor kolíčkom je zospodu ostrý a porezal som si na ňom hánku. No a zavŕšim to obnaženými štekrami káblov, čo idú do predných smeroviek. To mohli inžinieri šupnúť do nejakého gumeného puzdra, pre lepší vzhľad aj životnosť.
Turistická moto by mala mať aspoň nejakú ochranu pred počasím a aj Stradale ju má. Malý, ručne polohovateľný (o 5cm) plexi štít. V dolnej pozícii je nanič, keďže sedíte príliš vpredu, vzduch vám prúdi nad prsa a v hornej o trochu lepšie, ale GTčko to nie je.

Spotrebe som sa príliš nevenoval, ale vychádzala okolo 6.8 l na 100 km. Pri čistej kochačke to bude do 6 a pri čistom rejsovaní tak 7.5, čo je celkom fajn, vzhľadom na športový charakter mašiny. Stradalka je prvá Agusta, kde sa relatívne pohodlne usadí aj spolujazdec. Na cestu okolo sveta to nevidím, ale Európu a hlavne Alpy by som na nej precestoval s radosťou.

Pokračovanie článku na ďalšej strane: Názor druhého redaktora, Konkurencia, Záver, Video, Čo by ťa mohlo zaujímať a technické parametre.