North moto trip 2015 2/5

5.deň – 14.6.2015 – RUS – St.Petersburg – Lodenoye Pole – Podporozhye - Voznesenye

Ráno je rovnako krásne ako večer, dokonca si užijem aj chvíľu bez komárov kým ma nájdu prví zblúdilí a potom už je to známa pesnička. Vravím si, že už si musím kúpiť ten repelent...

Ráno dovalím s jednou zastávkou do Petrohradu. Míňam tabuľu Murmansk 1525km. Tu sa deje zvláštna vec. Som tu v nedeľu ráno je jemne po 8 hodine a ulice sú takmer prázdne. Keďže som očakával smrteľnú dopravnú situáciu, tak som si tu nerobil veľký program. Ani som nepozeral, kde sú všetky tie historické pamiatky. Povedal som si, že by som si pozrel Auroru a to je všetko. Problém bol v tom, že som si to nepoznačil. Našiel som ale free wifi, tak okrem nejakých tweetov pozerám kde by to malo byť.

Zdá sa že to nie je ďaleko. Motám sa chvíľu po meste (bez GPS), doprava už hustne ale stále sa dá. Dostal som sa na breh kde by oproti mala stáť ukotvená Aurora a ako pozerám, tak pozerám nič tam nie je. Chvíľu som zmätene behal po nejakých uličkách hľadajúc internet no neúspešne. Potom som to vzdal, kukol nejaký ťah mestom smerom na výjazd na Murmansk a valil popri brehu rieky Neva. Užívam si dobré počasie a prechádzam popri moderných budovách a za riekou sa kochám zase starobylými pamiatkami. Ešte pár fotiek na voľne prístupnom móle a už opúšťam Petrohrad po známej M18 smer Murmansk. Cesta je rozostavaná, sú obmedzenia, celkom silná premávka ale málokto ide predpisovo. Tak si to valíme a ja som zvedavý koľko kilometrov nadelí prvá tabuľa do najväčšieho mesta za polárnym kruhom. Tá je asi až po 100km a hlási 1240km. Čakal som viac ale môže byť.

Doprava je celkom hustá až po križovatky s A114 a A115 v mestečku Rechnikov. Potom už je to pohodička. Stojím v Lodenoye Pole. Idem na nákup. Ovocie a zeleninu si treba navážiť ručne. Ja zhýčkaný západniar to nerobím, ale slečna za pokladňou s úsmevom nad mojou ruštinou berie sáčky a ide odvážiť za mňa. Cool. Samozrejme som niečo zabudol, takže sa ešte vraciam na druhé kolo a vážim si už sám :-)

Lodenoye Pole je inak malé mestečko, trochu menšie ako Bytča. Majú tu hodne pieskovitú pôdu a cestu lemuje plážový piesok. Zaujímavé. Tankujem na prvej pofidernej pumpe a pokračujem cez Podporozhye po P37 k jazeru Onega. Tu by mal začať trochu underground, také to naozajstné Rusko. Cesta fajn, miestami trochu zvlnená ale nič hrozné. Pred Podporozhye pár krát skúmam na telefóne kde presne som. Chcel som odbočiť k rieke Svir a pozrieť si aspoň na niekoľkých miestach Bielomorsko baltský kanál. Míňam samé prašné odbočky, ktoré nevzbudzujú veľkú dôveru a nakoniec zisťujem, že jedna z nich bola tá ktorou som podľa mapy chcel ísť. Idem preto cez mesto Podporozhye smerom ku rieke a hľadám nejaký výhľad. To sa mi po jemne pieskovitom offroade darí, no miesto na mňa pôsobí trochu desivo. Trochu ďalej nájdem väčší plácok s výhľadom na zákrutu rieky. Baštím nejaké dobroty a po rieke si to pomaly šinie nejaká malá nákladná loď so štrkom alebo nejakou horninou. Snažím sa dlhšou cestou vrátiť na P37 ale motám sa po meste. Zrazu pri mne zastaví stará Lada kombi a chlapík sa ma pýta či mi môže pomôcť. Chvíľu debatujeme slovensko-rusko-anglicky, odporučí mi jedno zaujímavé miesto pod kopcom. Údajne nejaký zaujímavý most. Idem tam, stojím na červenú minútu, dve,päť. Po ďalšej minúte ma to prestane baviť, lebo ak by som to musel čakať aj na druhej strane tak tu koli nejakej fotke strávim pol hodinu a točím to späť. Ešte s jedným zaváhaním sa konečne napájam na P37 a valím smer Oshta. Cesta je miestami už hodne zvlnená nedá sa držať vysoká výchlosť. Predbieham starý Passat, celkom si to valím a asi po 10 minútach dávam fotozastávku. Asi za minútu ma predbehne starý Passat a je pre mňa ťažko pochopiteľné aké tempo musel na tej vlnitej rozbitej ceste držať. Klobúk dole.

Pôvodne som mal ísť do Oshty a odtiaľ po P19 cez Voznesenye na Petrozavodsk. Podľa mapy existuje do Voznesenye skratka ktorá obchádza Oshtu. Na moje prekvapenie. Posledných 15km do Oshty nie je asfalt a moja skratka je asfaltová. Idem teda tadiaľ. Povrch je hodne zvlnený, zopár prudších zákrut po dlhej dobe. Míňam smerovník Petrozavodsk vľavo, Oshta vpravo a vchádzam do Voznesenye. Na moje prekvapenie tu cez rieku premáva kompa. Že v Rusku budem cestovať kompou som fakt nečakal. Mal som to naplánované až do Nórska :-) Kompa asi za euríčko, paráda. Na druhom brehu nie je asfalt. Je tu tvrdá ujazdená hlina na ktorej sú rôzne veľké zoskupenia pomerne jemného štrku. Predok nedrží, autá ma predbiehajú a ja za nimi nemôžem ísť ich rýchlosťou, lebo vo zvírenom prachu nič nevidím. Tak ma predbieha celá posádka z kompy. Zastavujem, fotím cestu, prach za autami a pri nastupovaní mám krátku novu na protistranu, motorka padá. Nič to, vybavená na to je a nie je to tento výlet prvý ani posledný krát. No je spadnutá jemne zo svahu od cesty a ja sa ju snažím z ešte nižšej pozície zdvihnúť. Neúspešne. Po niekoľkých pokusoch, kedy sa šmýkam ja, alebo motorka po štrku na ceste zastavuje asi druhé auto a usmiaty rus mi pomáha ju zodvihnúť. Megaspasíba bratm či ako to je...

Asi po necelej hodine si uvedomujem, že som prešiel sotva 30km a rozmýšľam ako dlho mi bude trvať cesta do Petrozavodsku ak to takéto bude aj ďalej. Petrozavodsk sa tvári byť vzdialený stále cez 150km, tak mi to vychádza skoro na celý deň... Snažím sa zvýšiť tempo, niekedy to ide ale je to nebezpečné. Prichádzam k tabuli označujúcej vjazd do republiky Karélia a hľa, asfalt. Nadšenie netrvá dlho asi po 2 kilometroch pomerne rozbitého asfaltu nastupuje opäť štrkom pokrytá ujazdená hlina. Míňam nejaké dedinky v ktorých sa znova ukazuje asfalt, ale ako dedinka skončí, tak skončí aj asfalt.

Trochu som si zvykol, cesta je drsnejšia a už to tak nešmýka. Akurát sa hrozne práši. Je mi jasné, že Petrozavodsk dnes nestihnem, chcem prejsť ešte tak 50km a zakempiť. Asfalt sa nakoniec objavuje čoraz častejšie už aj mimo dedín. Prašná štrková cesta ma ale neopúšťa. Prechádzam lesmi, míňam nejaké bane. Z jednej vozia kamióny na vlečkách po jednom obrovskom šutri. To musia byť riadne základy ak tam dávajú šutre o veľkosti unimobunky. Opäť skúšam niekoľko odbočiek z hlavnej ale veľa piesku ma odrádza a mám strach že nepostavím motorku ak by mi spadla mimo hlavný ťah. Nakoniec kempujem len kúsok od cesty za stromami na normálnej tráve. Komáre sú desná otrava, repelent som zase zabudol kúpiť. Na motorke a v meste totiž nevadia :-) Večer sa hodne ochladilo, je asi 12 stupňov. Prišli škaredé mraky. Snáď nebude pršať.

Dnes bol príjemný deň, Rusko vo mne prvý krát vzbudilo nepríjemné pocity ale krajina je to nádherná. Odpojenie z hlavného ťahu hodnotím pozitívne. Po M18 sa ešte aj tak zveziem riadny kúsok.

Sumár 621km

6.deň – 15.6.2015 – RUS - Petrozavodsk – Medvezhyegorsk – Zelenoborsky - Kandalaksha

Ráno vstávam neskôr. Neprší, balím kemp a vyrážam na záverečnú etapu do Petrozavodsku. Tá už je komplet asfaltová a celkom to odsýpa. Nie je ale moc pekne, oblohu zahaľujú tmavé mraky, no neprší.

Petrozavodsk je moje posledné väčšie mesto pred Murmanskom. V lekárni od príjemnej staršej pani kupujem repelent (konečne) a radí mi kde je pošta. Tú nájsť mi chvíľu trvá. Mám rôzne informácie ohľadne povinnej registrácie, tak to chcem nejako poriešiť. Na pošte sú zmätený keď im vravím, že nebývam na žiadnej adrese a nakoniec ma posielajú na nejaký neďaleký úrad. Tam pri hľadaní kancelárie pre registráciu mi pomáha mladá baba čo rozpráva celkom slušne anglicky a zisťuje kam mám ísť. Nakoniec ma stavia pred zamknuté dvere, že mám počkať kým niekto príde. Tak čakám, naokolo samé snedé tváre a šikmé oči. Po chvíli mi dôjde že ide asi o imigračný úrad a keď po 30min nikto neprichádza do mojej kancelárie kašlem na to a skúšam to znova na pošte. Ako adresu sa snažím použiť pozývací list, ktorý mám od agentúry, ktorá vybavovala víza. Tetuška sa tvári znova zmätene, mizne kdesi vzadu. Kým je preč všimol som si na predaj nejaké magnetky Respublika Karelia a Petrozavodsk. Asi po 10min sa vráti s tým, že ak nie som viac ako 5dní na nejakej adrese v Rusku, tak registráciu netreba. Srdečne jej ďakujem a kupujem magnetky.

Po skoro 2 neproduktívnych hodinách v meste sadám na motorku a hľadám centrum. Prekrižoval som mesto ako som vedel, no nič pripomínajúce centrum som nenašiel. Keďže po čakaniach na úrade a pošte som mal pocit, že som tu už celú večnosť, tak som sa chytil tabule označujúcej smer M18 a valil som von z mesta. Posledné tankovanie na veľkej modernej pumpe. Následne pauza na kafe a niečo čo som myslel, že sú koláčiky, no boli to nejakou mäsovou penou plnené rolky. Haluz. Ale muffiny tam mali božie. Po jednom som kúpil ďalšie 3 a dobre pochutený som už definitívne opustil Petrozavodsk.

M18. Pojem. Kto ide na sever do Murmansku, nemá moc veľkú šancu sa mu vyhnúť. Za Petrozavodskom už je premávka mierna. Nejaké kamióny, staré lady a tak. Cesta má kvalitný povrch, je široká. Rýchlosti okolo 100, ja som postupne svoju cestovnú rýchlosť ustálil jemne pod 120. Keďže šírka cesty je nadpriemerná, autá sa navzájom uhýbajú ak sa zozadu blíži niekto rýchlejší. Často som ani nemusel meniť pruh pri obiehaní. Rovnako často som ale aj zastavoval, kochal sa krajinou a fotil. Sú tu husté lesy, bažiny, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako lúky sem tam nejaké jazierko. Cesta prekonáva mnoho skutočne mohutných tokov. Prejazd Dunaja oproti nim pôsobí ako mostík ponad všivák niekde v dedine. Asi po 200km sa mi kazí počasie, tlačím pred sebou nejaké mraky. Postupne sú viac a viac tmavé. Prechádzam umelo vytvoreným kaňonom pomedzi skaly a všímam si že sú husto popísané. Zastavujem, fotím a snažím sa dekódovať niektoré nápisy. Nie moc úspešne. Asi ide o nejaké názvy, ktoré mi nič nehovoria. Takýchto krátkych popísaných kaňonov míňam viac v krátkom čase. Celkom rovnomerným tempom pokračujem ďalej. Príroda je tu skutočne úchvatná. Dúfam, že počasie sa zlepší, keby bolo slnečno, tak by to bolo ešte o level zaujímavejšie. Uvedomujem si, že hlavne fotky v tomto počasí budú pôsobiť pochmúrne. A pritom je to taká bomba :-)

Začína jemne mrholiť, oblaky vyzerajú zle, no nepremok nedávam. Mám nepremokavú vložku a tá si s týmto hravo poradí. Keď prestane pršať, tak stíham vyschnúť. Situácia sa ale zhoršuje a na jednej pumpe nakoniec dávam aj nepremok, lebo pred sebou jasne vidím že prší. Pokúšam sa ešte kúpiť nejaké jedlo ale úplný nezáujem tetušky za pultom a lístok komplet v azbuke ma odrádza od experimentu. Dávam snickers a valím. Kým som toto vybavil, dážď sa trochu posunul ale okrajovo ho chytám.

Tabule oznamujú, že do Murmansku je to ešte niečo cez 400km a začína pršať. Obloha je komplet zatiahnutá tmavými mrakmi. Stále je na čo pozerať ale v daždi nefotím. Asi 330km pred Murmanskom prichádzam ku známemu miestu označujúceho polárny kruh. Je tu rodinka fotiaca sa na všetky spôsoby. Ja fotím ich, oni na oplátku robia fotku mne. Keď sa vyparia, tak robím aj nejaké fotky miesta. Doobväzované je to tu teda už poriadne :-) Pridal som aj ja kúsok handry na reťaz a posledné slovenské euromince. Teraz neprší iba tak mrholí.

To sa ale asi po 50km mení. Seriózne prší, hodín je dosť, som unavený navyše ma štve že z krajiny nemám nič. Blížim sa k cieľom, kde som mal v pláne niekoľko odbočiek z M18 jednak ku spomínanému kanálu a potom do hôr. Chcem to niekam zapichnúť, no problém je v tom, že dediny ani mestá už po ceste nie sú. Všetko je len v odbočkách. Zastavujem na väčšej pumpe a rozjímam, ako to zmenežovať. Idem ďalej a aktívne hľadám miesto kam sa zložím. Situáciu mi komplikuje už seriózny dážď. Nachádzam použiteľné miesto v nadpriemerne veľkej krytej zastávke niekde v horách. Darí sa mi tam strčiť aj motorku, aj postaviť stan. Paráda. Ako jemnú exotiku fotím. Neskôr sa ukázalo, že práve zverejnenie tohto nocľahu zožalo asi najväčší úspech z celého môjho dokumentovania... a to mi to ani ako taký úlet ani neprišlo :-) Miesto to bolo akurát trochu hlučnejšie ale inak fajn. Snažím sa zaspať s tým, že ráno bude istotne pekne. Komplikuje mi to už nezapadajúce slnko. Zmizli komáre. Sa určite zľakli môjho nového repelentu.

Dnes M18 bomba. Prešiel som cez 400km takmer bez zákruty bez toho aby som sa nudil. Toto sa vám v Nemecku nestane.

Sumár 709km

7.deň – 16.6.2015 – RUS-N - Kandalaksha – Murmansk – Kirkenes

Ráno sa budím do bubnovania dažďa na strechu zastávky. Aspoň stan mám suchý. Balím veci, raňajkujem a dážď oslabuje. Vyrážam za mrholenia. Je ale hustá hmla, alebo to je asi oblak, keďže som niekde v kopcoch. Keď vyleziem z lesa fúka silný, pre mňa bočný, vietor zo západu. Dávam mu pracovný názov Fínska pomsta. Je asi 5 stupňov a do toho mrholí. Ideálne podmienky na motorkovanie. Obloha nedáva žiadne nádeje na skoré zlepšenie. Seriem na to valím 120 hlava nehlava po mokrej M18 na Murmansk. Smutne obchádzam odbočky, ktoré som chcel navštíviť, no v tomto počasí by to nemalo žiadny zmysel.

Situáciu komplikujú ešte za dažďa extrémne šmykľavé spoje asfaltových kobercov, ktoré Rusi s chuťou používajú. Sú takto spojené pruhy navzájom, takže každé predbiehanie je spojené s trochou adrenalínu kvôli dočasnej strate trakcie. Niekedy sú ale takéto šmykľavé pavúky spojovacieho materiálu aj v niektorých z mála zákrut ktoré tu v horách sú. No nie vždy to bola zábava, ale prežil som.

Prechádzam susedným pohorím ku pohoriu Khibiny, ktoré navštívil Awia a dorážam ku mestu Monchegorsk. Teda skôr ako mesto to vyzerá ako prerastená baňa. Robím pár v tomto počasí deprimujúcich fotiek a valím ďalej. Pár krát ešte stojím na zaujímavých miestach ale ani nefotím. Pekne tu je to hej, ale márne sa snažím si to predstaviť v slnečnom počasí. Dorážam až ku mestu Murmansk. Strácam M18 a napájam sa na akoby obchvat mesta, ktorý je rozostavaný a zle značený. Niekoľkokrát musím konzultovať svoju polohu a zámery s GPS v telefóne a zisťujem, že som na ťahu na Severomorsk. Nakoniec skoro celé mesto obídem a vchádzam takmer zo severu. Murmansk je fakt veľké mesto, nečakal som to. Hľadám pumpu, som hladný a motorka smädná. Kupujem benzín, hotdog so super oblohou, dávam kávu. Pumpa je na kopci a ja vidím oproti niekoľko kilometrov mohylu známeho vojaka. Prestáva pršať a obloha sa v jednom mieste trhá. Prechádzam centrom Murmansku a nachádzam stánok ako našu PNSku. Kupujem nejaké suveníry a zisťujem, že mi zostalo ešte pomerne veľa rubľov. Stúpam mestom smerom ku vojakovi a fotím ešte nejakú baziliku či čo to je. Neďaleko už nachádzam pamätník vojaka s večným ohňom, nejakými delami a množstvom nápisov, ktorým nerozumiem. Idem späť do mesta a prechádzam ho zase iným ťahom bližšie k rieke Tuloma. Tu na chvíľu aj vyšlo slnko a bolo celkom príjemne.

Križujem rieku a na druhom brehu ešte vlietnem do potravín. V hlave som mal len nejaké drobnosti, čo som potreboval. Keď som potom v nórsku videl 4-násobné ceny, tak som sa chytal za hlavu prečo som si nenakúpil všetko tu. Chytám sa A138 smer Kirkenes, ktorý je už v Nórsku, takže to vyzerá, že opúšťam Rusko. Vchádzam zase do lesov, prejazd do Nórska je dosť odlišný od M18. Je to členitá cesta, kde sa dá aj čo to naklopiť a trochu si zajazdiť. Na jej začiatku ma ale víta tabuľa označujúca „Restricted area“ a tak som celkom za slušňáka. Obzerám a fotím nejaké pamätníky vrátane známeho údolia slávy. Pripomenulo i to naše údolie smrti. A v princípe to označuje podobné udalosti ťažkých tankových bojov. Akurát, že tu na severe v mnohonásobne väčšom merítku.

Kľukatou cestou som dorazil ku mestečku Zapolyarny, kam som vbehol a hľadal pumpu. Tú som našiel na výjazde a načerpal na dlho posledný lacný benzín koľko to šlo. Nešiel som cez mestečko Nikel ale po R10 skratkou na hranicu. Stále bolo škaredo a premenlivo mrholilo a bola stále dosť zima. Asi 7 stupňov. Cesta je rozostavaná a po vytrvalých dažďoch sú prejazdy blatistým staveniskom miestami aj náročnejšie ako by som si želal. Niekedy prenosné značenie delí dočasný prejazd od staveniska a vôbec nie je jasné po ktorej strane značenia, že to mám ísť. Nejako som sa premotal a dorazil som až ku rampe, kde prvýkrát predkladám na území Ruska doklady. Vojak niečo skontroluje, nahlási do vysielačky, potom sa zháči, lebo nevie akú motorku má oznámiť a pýta sa ma aká to je značka. Kamufláž funguje :-) Po niekoľkých kilometroch staveniska som dorazil na Rusko-Nórsku hranicu. Celkom pohodka. Mokrý som bol, že som im tam nechal pri čakaní menšiu kaluž ale to mi nevadilo. Neboli žiadne problémy ani vyplňovanie šialených tlačív. Tuším nejaký malý lístok som vyplnil, predložil doklady a to bolo všetko. Ešte zbežná kontrola kufrov. Tu colník v mojej nevhodne umiestnenej hygienickej taštičke narazil na sáčok s liekmi čo som mal, tak sa začal prehrabávať a vypytovať. Paralen, Ibuprofen, niečo na alergiu a žalúdok. Taká klasika. Po pár minútach v daždi ho to prestalo baviť a pustil ma ďalej. Nórsko skontrolovalo, že som to fakt ja a šiel som. V daždi som vyrazil z hranice a asi po 500m ma víta prvé možné ubytko. Vravím si že skúsim. Po týždni stanovania je možno správny čas sa trochu rozmaznať. Nevedel som presne aký je kurz a recepčný chcel trochu viac ako som si myslel ale nakoniec som to zobral. 650NOK. Dosť, ale vyhrievaná izba, kuchynka, vlastná sprcha, internet a bezpečné parkovanie. Opral som veci, rozvešal všetko na sušenie, uvaril už niekoľkodňovú klobásu z Litvy alebo Poľska a zaspal.

Dnes najväčšie sklamanie prinieslo počasie. V Rusku by som určite strávil ešte aspoň jeden deň keby bolo pekne. Ale aspoň mám o dôvod viac sa sem ešte vrátiť.

Sumár: 477km

8. deň – 17.6.2015 - N – Grense Jakobselv – Kirkenes – Varangerbotn – Vardo – Tana Bru

Budím sa a prší. To snáď nie je pravda. Predpoveď sľubovala síce zamračené počasie ale bez dažďa. Pomaly teda balím usušené veci a ešte pred naložením vyčistím a namažem reťaz. Už neočakávam offroady. Kým som to všetko dokončil prestalo pršať. Vyrážam. Na oslavu konca dažďa zaraďujem do programu odbočku na Grense Jakobselv, ktorú som minul asi len 300m pred ubytkom. Cesta príjemná, akurát som strašne opatrný, kvôli bájnym nórskym pokutám. To mi vždy pár sto kilometrov vydrží keď prejdem nejakú hranicu a potom sa prispôsobím miestnym zvyklostiam. 2/3 cesty na Grense Jakobselv sú ale šotolinové, čo úspešne likviduje moje ranné snaženie o očistu reťaze. Po ceste míňam bájnu hranicu v rieke, fotím.

Samotná osada, alebo čo to vlastne je, je magická. Samota. Pobrežie piesočnaté alebo skalnaté. More tíško šumí, pohľad na sever na prvý pohľad pôsobí prázdno. Pôvodne som myslel, že toto je najvýchodnejšie miesto nórska, ale pohľad do mapy prezrádza, že to tak nie je. Na druhý je totiž severne rozpoznateľné pobrežie polostrova na ktorom leží mesto Vardo. Nad pobrežím na nórskej aj ruskej strane nejaké vojenské budovy alebo satelity. Nikde, nikto, sem tam vydá nejaký zvuk voláky morský operenec. Je tu príjemne. Začína mi ale zase pršať, mraky sú ťažké, ťažko povedať, čo od nich čakať. Obliekam nepremok a idem späť. Odbočku neľutujem. Nabudený týmto spestrením sa predbežne rozhodujem navštíviť aj Vardo ak nebude liať.

Idem západne po E105 na Kirkenes. Míňam opravy ciest, nejaké ďalšie offroady a reťaz je znovu definitívne zadrbaná blatom a prachom. Omylom dôjdem do Kirkenes, tankujem ešte nevedomky kruto drahý benzín (16NOK) a vyberám hotovosť z bankomatu. Účet je razom o niekoľko stoviek ľahší a ja zisťujem, že ak chcem Nórsko prejsť tak ako mám naplánované, tak budem musieť celkom žgrliť aby som finančne nevykrvácal. Zlaté Rusko, vybral som ruble asi za 160Eur, prešiel ním asi 2500km a ešte mi asi za 60eur ostalo... Navyše to bola bomba. Nórsko sa bude musieť hodne snažiť. No nič. Ako to je, tak to je. Z Kirkenes idem po E6 po nekonečných pláňach, ktoré pripomínajú mesačnú krajinu, neskôr step. Spestrujú to také zvláštne oblé hory v pozadí. Stretávam dosť cyklistov.

Narazil som tu na ďalší problém. Z takmer celej Európy sme zvyknutí na to, že akonáhle človek minie tabuľu s názvom mesta, či dediny tak platí mestský rýchlostný limit. Tu však nie. Je to podobné ako v Poľsku, kde mestský limit označuje tabuľa mesta. Tu je explicitný rýchlostný limit v každej dedine. Ak je menšia tak 60, ak väčšia tak 50. No a keď nie je, tak platí mimomestský limit 80. To sa ale dozvedám až po komunikácií s obsluhou benzínky vo Varangerbotn keď som zmätený a otrávený neustálym vzájomným predbiehaním bežnej premávky. Takže nakoniec som bol na vine ja, že som šiel pomaly tam, kde to nebolo treba. Človek sa učí celý život.

Zatiaľ neprší, takže idem nadšene na Vardo. Je to asi 120km. Brnkačka vravím si. Cesta ale vôbec neubiehala, neustále malé rybárske dedinky. Kde nič, tu nič. Spravil som niekoľko odbočiek k bodom záujmu ale väčšinou to boli kraviny. Jeden kostolík mal celkom sľubnú polohu na uzučkom poloostrove, ale bola taká nízka hladina, že to nebol ten uzučký poloostrov ale hnusne vyzerajúci pás zelene obklopený morskými riasami.

Nebudem klamať cesta na Vardo bola strašná nuda. Až záverečných možno 15km to bolo zaujímavejšie. Dlhé roviny, cez početné horizonty. Sem tam ovce, sem tam losy. Dosť početné stáda. Cesta ich asi nejako priťahuje a zberať z nej sa im tiež moc nechce. Vrkot motora ich ale predsalen trochu popoženie keď už to s tým ležérnym tempom preháňajú. Samotné Vardo sa nachádza na ostrove, na ktorý vedie na nórske pomery pomerne krátky ale hlboký tunel. Tesne pred tunelom je určite najsevernejšia motorkosová trať na svete. Chcel som ju cvaknúť po ceste späť ale nejak som ju opomenul. Samotné Vardo bolo trochu sklamanie. Mesto pomerne mŕtve. Bola tu nejaká pevnosť a múzeum ale to ma nezaujímalo. Kukol som majáčik na navýchodnejšom bode, kam sa mi podarilo dostať a zaujali ma kopuly na kopci. Ževraj nejaké Vardohallen. Zákaz vstupu a fotenia. Super. Fotku som si neodpustil a pomerne sklamaný som sa pobral naspäť.

Ešte na Slovensku som uvažoval od Vardo spraviť odbočku aj na Hamnigbotn, ktorý je ešte asi 40km na sever a odbočuje sa tesne pred tunelom, no v aktuálnom rozpoložení ma to ani vôbec nenapadlo. V jednom reporte som o tom nedávno čítal a keby som tam bol znova, tak tam skočím pozrieť. Ja som teda ťahal naspäť na Varangerbotn. Začalo mi zase pršať, obliekam sa na pumpe, dávam hotdog. Vo Varangerbotn už konečne neprší a ja pokračujem západne smerom na Nordkapp. Dám to po neďaleké mesto Tana Bru a kúsok za ním nájdem super flek na kemp tak sa zložím. Navyše mojím smerom sú zlovestné čierne mraky a mne teraz premenlivo svieti slnko. Síce je chladno ale nevadí. Večera a idem spať. Koľko je hodín je úplne jedno vonku je svetlo skôr podľa toho aké sú mraky ako podľa času.

Dnešok boli také ups&downs. Miestami fajn, miestami depresia. Premenlivé počasie, nehostinná krajina, miestami dosť nuda. Všetko strašne drahé.

Sumár 511km