Každý chlap by tam mal ísť, každý otec so synom tam musí ísť 2/8

Ráno o 4. hodine sedím na motorke a tmavá obloha neveští nič dobré. Motám sa okolo Českého Krumlova po krásnej ceste, potom okolo Lipna a potom v Šumavskom lese. Neviem, kde som bol, lebo tam bola informatívna značka, akú som nikdy nevidel, niečo v zmysle, že si tam bez máp GPS. Medzitým sa rozvidnelo. Neviem, ktoré územia a kedy boli „zcivilnené“, ale 2,5 m široké cestičky boli pokryté ukážkovým asfaltom. Tak som sa tam pekne motal. Aj sa mi zdalo divné, že 35 km vzdialený Waldkirchen je časovo vzdialený 50 min.

Waldkirchen.

Za 1 hodinu som nikoho nestretol, dalo sa ísť maximálne 40-kou, lebo vo všetkých zákrutách bola vyplavená pôda. Ale bolo to skvelé a relaxačné. A to nehovorím o riadení motorky s automatom. Pred hraničným prechodom Stražný začalo riadne liať. Čo mi ako Gore - tex panáčikovi nevadí. Potvrdzujem, že Nemci jazdia v čertovsky hustom daždi ako za sucha. Niečo po 6 hodine som vo Waldkirchene. Taká malička dierka. Ráno v daždivom počasí na námestí som stretol 3 ľudí. Všetci boli fajčiari a všetci „odbočili“ zo svojej trasy, aby hodili špak do koša. Každý jeden mi pozdravil a prihodil zdvorilostnú vetu.

Sútok riek.

Počas šialeného lejaku prichádzam do ranného ošiaľu v trojriečnom Passau. Keď sa tam pešo túlam, vidím ako ľudia otvoria dvere, husto prší, sadnú na mestský bicykel a so stoickým kľudom si šľapú. Idem na cíp sútoku riek Dunaj – Innu pokiaľ nevystúpi voda a nezaleje ho. Silný dážď ma skúša ešte 5 hodín. Už to nie je také zábavné. Ten dážď skúša aj moju vernú a starú zrkadlovku Pentax, stále ešte tesní a voda jej nevadí.

Daždivý Straubing.

Počas jazdy v búrke do Straubingu zisťujem dve nemilé skutočnosti. Prvá: Že som idiot, druhá: Topánky, ktoré sa javili ako nepremokavé na mojej starej Honde Deauville, premokajú a riadne. K idiotovi. Natiahol som si suché a nepremokavé rukavice a dal okrajom nad končiaci rukáv. No a po rukáve mi voda natiekla dnu. Straubing má pekné námestie. Keď odkladám GPS všímam si, že mám v 12V zásuvke asi 1 cm vody. No nič, zjem keks Mila, konce odstrihnem a navlečiem na konektor napájania GPS a obalím gumou. Na konci mestečka vidím mega veľký motocyklový a bicyklový obchod, kupujem si ďalšiu 12V zásuvku. Prístup k batérií mám cez kufor, ktorý je atrapa nádrže. Na veľkej čerpačke si dám suché ponožky a igelitové sáčky na ponožky. Je mi veselo... aký som somár.

Má to len vyše 100 rokov.

Prichádzam do Regensburgu, ako inak, v daždi. Jedujem sa, lebo neviem odfotiť vysoké budovy z úzkych ulíc a ešte aj vetrisko fičí a unáša dažďové kvapky na objektív. Je čas obeda, musím nájsť niečo so zníženým spoločenským statusom na obed, lebo voda zo mňa tečie ako z filmových postavičiek „Ako utopiť doktora Mráčka.“ Ázijské minibistro bez WC a umývadla s plastovými stoličkami je skvelá voľba. Objednal som si polievku, ktorá bola ako sopečná láva a čosi, čo bolo väčšie ako moja hlava. Pri odchode si všímam, že voda, ktorá zo mňa stiekla, vyplnila dlaždicu 50 cm x 50 cm.

Ale námestie majú krásne.

Moja smola pokračovala aj v Kelheime, lebo ich stavba motivovaná antickými výtvormi bola práve v rekonštrukcii. Konečne prestáva pršať a dole v mestečku majú krásne malé námestie. Ja sa však idem poprechádzať do Weltenburgu, kde bývali zúfali muži, alebo šťastní gejovia mnísi. Prostredie a okolie je stvorené na prechádzky dôchodcov, alebo detí predškolského veku. Tie sa radujú z prevozu na kompe.