Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 418 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

mx-open-2018-side DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk choppermania.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 847
Áno, bolo to v pohode: 47% (400)
Nie, bolo to ďaleko za: 53% (447)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (11 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač

K čínskym hraniciam a potom pár dní popri Afganistane 2/2

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 05.05.2018 Autor: JOSE
Čitatelia: 3420 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

7.8.2017 - 8 deň z Kirgizska do Tadžikistanu

V noci som sa zobudil, lebo sa mi ťažšie dýchalo. Vlastne som mal pocit, že toho vzduchu je akosi málo. Rozdýchaval som to skoro 20 minút až sa to akosi ustálilo na normále, zvyšok noci spím už, ako drevo. Ráno je to opäť paráda. Slnečno, bez vetra a s výhľadom na sedem kilometrov vysoký zasnežený kemeň priamo pred nami. Veliteľ Sergej nám prstom ukazuje Pik Lenina a len tak naokraj debaty hovorí, že sa ho práve pokúša zdolať anglický tím horolezcov. Pýtame sa ho či majú v tábore plynové karťuše, čo je akoby sme sa pýtali či majú v pekárni chleba. Benzín čo tu tankujeme náš varič veľmej neľúbi. Raňajkujeme, balíme a doslova prášime späť do dedinky Sary Tash. Načim nám minúť všetky Somi čo máme bo na obed by sme už mali byť v Tadžikistane. Tankujeme do plna a zvyšok míňame v miestnom magazíne. Veľká časť sa investovala do kirgizskej literatúry, niečo do kuchyne a za poslednie Somi každému nová zažigalka (zapaľovač).

tesne pred hranicou s Tadžikistanom 4200 m
tesne pred hranicou s Tadžikistanom 4200 m
Kúsok za dedinou sa púšťame po ceste vedúcej do kopcov pred nami. Z asfaltky nás vyprevádza vojenská základňa s delostreleckou technikou a radarom. Na trasľavú, rozbitú a miestami, ako švajčiarsky syr svišťami prevŕtanú cestu sme už zvykli. Je vidieť, že sa svedomito pripravujú na zimu, dole grúňom sa ledva gúľajú. Na hranicu to nebolo ďaleko, parkujeme naše kone na poslednom kirgizskom betóne a čakáme na kontrolu. Vraj nám chýba papier o prevoze našich motoriek do Kirgizska a to je samozrejme baľšoj problém. O nejakom papiere čo nám chýbal vieme, ale akože nevieme. Miloš hádže psie oči, ja západnie cigaretle s velbloudem, ale vraj sa nedá a posielajú nás do Biškeku po ne, čoby bola záležitosť minimálne dvoch dní. Cítime sa, ako v divale, kde sa práve čaká na rozuzlenie zápletky a príchod hlavného hrdinu na scénu, kerý dá šecko do porádku. Našim gerojom je americký karamát Benjamin Franklin, v miestnych kruhoch veľmi vážená osobnosť, ktorá láme ľady baľšojeho problému. Aký papier? Načo papier, vsio v pariadku. Pasová kontrola, obhliadka kalašnikova na pleci mladého vojaka, veľký úsmev, good bay a ide sa do Tadžikistanu.
jazero Karakol
jazero Karakol

Na tadžickú hranicu je to ešte, ale dobre cez dvadsať km, zrejme ide o akúsi zónu, ktorú strážia Kirgizský vojaci. Je tu dokonca aj asfaltka, ktorá sa po pár km úplne vytráca a ideme už iba po rozbitom makadame horskom Pamírskom. Že tu okrem vojakov môže ešte niekto žiť som fakt nečakal a predsa cestou nachádzame aj ľudské obydlie, kde stojíme. Miro tu odovzdáva fotky nejakého cestovateľa, ktorý tam fotil pár rokov dozadu celú rodinu miestneho doslova drtiča vysokohorského Pamírskeho.

dedinka Karakol
dedinka Karakol

Serpentíny nás po pár km vykopli do výšky 4200 m, tak vysoko je postavený aj hraničný prechod do Tadžikistanu. Kým sa otvorí prvá rampa chvíľočku čakáme. Žeby sme boli v strehu tak dolinou zahučal výstrel z pušky, kukáme po sebe, ako štamgast na posledné poldeci, ale to si len miestny vojaci skúšali svoju Dragunovku. No nič ideme tanu na kontrolu, kde zisťujem, že moje vytlačené a vyklikané internetovie víza sú doma. Prejsť bez nich nie je šanca. Sú tam tri čísielká, ktoré núžna zapísať do hrubej knihy. Stres, panika, už si vybavujem v hlave skede pôjdem domov a čo bude, keď mladý zapisuvač vraví, že či to nemám v mobile. Mám to na g-maili, lenže tu o signáli vedia len z počutia. Musím sa vrátiť naspäť na hranice s Kirgizskom, tam signál bol. Ja a moje mobilno internetové zručnosti sú však na veľmi nízkej úrovni a tak sa Janči podujal vybehnúť so mnou naspäť za signálom. Miloš s Mirom idú k jazeru Karakol, kde nás vraj počkajú. Ešte, že som si doma víza preposlal na svoj g-mail a tak keď sa mi načítali e-maili, bol môj tep už v hraniciach merateľnosti. Tak veru pozreli na mobil odpísali tie tri čísla, povolenie na vstup do autonómnej oblasti Gorny Badachšan a môžeme pokračovať v ďalšej kontrolnej perepúti. Človek nemá ani šajnu čo všetko vypisujú, ale vraj je nám to núžna. Za každý vypísaný papier platíme paušálnych 10$. Posledné je vybavuvanie dezinfekcie a niečo s hygienou. Mladí pohraničiari nám s Jančim vypisujú papiere, ktoré vraj budeme potrebovať pri výstupe z Tadžikistanu. Každému po 2kusy začo platíme spolu 40$. Chalanisko preberie ťažkú americkú menu, polovičku sebe do vačku, druhú kolegovi a s nefalšovaným úsmevom nás vítajú „welcome to Tajikistan“.

pri jazierku Karakol 3900 m
pri jazierku Karakol 3900 m

No tak papiere máme, rampa sa otvára a my sme teda oficiálne v Tadžikistane, presnejšie v autonómnej oblasti Gorny Badachšán. Prvých asi päť km tadou kopcom z hranice je teda solídne endurocountry, taká cestná všehochuť. Dali sme brod, lebo cesta odplávala, potom trochu piesok čo rozfúkal vetor a ako bonus vbiehame ešte do takej malej prašnej búrky. Takto nás teda vítajú prvé km tadžickej časti Pamír Highway. Lenže to kadiaľ tá cesta vedie je niečo načo nezabudnete do konca života, teda ak do toho neprehovorí ujo Alzhaimer. Chalani nás čakajú kúsok za super horským jazerom Karakol, ktoré si tu leží vo výške 3900 m. Je nádherne modré, pôsobí, ako odraz modrého neba nad nami. Mojej pravej šľapke sa tak zapáčilo, že tam niekde ostala. Chlapi robia čínsky bufet, ja trochu oplakávam moju šľapku. Dedinka Karakol značená skoro na každej mape je len kôpka domov, ale prechádzajúcim dobrodruhom poskytujúca aspoň trochu pohodlia a stravy, myslím, že aj benzín by sa tam dal zohnať. Nás dnes ešte čaká presun do mestečka Murghab, ktoré bude najbližších pár dni asi to najviac obývané miesto, teda aspoň podľa mapy a z počutia. Ale človek si musí zvyknúť na to, že mestečko u nás a tu majú úplne iný význam. Pred mestečkom Murghab stúpame stále vyššie a vyššie. Cesta je v týchto miestach extrémne roletavá. Mať sebou 10 litrov mlieka v bandaske tak hore na kopci máme hrču masla. Priesmyk s názvom Ak-Baital, kde dosahujeme najväčšiu nadmorskú výšku 4655 m je môj nový rekord, ktorý dokumentujeme na fotkách. Aj som si zapálil slávnostnú cigaretku, ale v tak riedkom vzduchu to veru nebolo ktoviečo a tak to v polke cigi hasím. Doteraz bolo počasie k nám priaznivo naklonené tak hádam tá čierňava pred nami nebude nejak moc zlobit. Obliekame nepremoky a až na mierny dáždik, ktorý neskôr pri západe slnka ustáva sa išlo celkom fajn. Janči idúci predo mnou občas bliká výstražnými smerovkami. Naozaj treba dávať pozor, jamy veľkosťou siahajúce cez celú cestu sa vyskytujú hojne a aj na to, že je cesta občas celkom ztrhnutá. Ak by ste hľadali nejaké značenie vo forme dopravných značiek, tak tu v strednej Ázii sú to na seba, ako snehuliak poukladané kamienke v ceste, nie sú v EU takže bez reflexných prvkov.

Ak- Baital 4655m
Ak- Baital 4655m

Je už tma keď prichádzame do Murghabu. Mám pocit akoby sme prišli do nejakej dedinky uprostred hôr, ale už s čítania vieme, že tu oddychovalo veľa výprav. Osvetlenie minimálne a nič nemáme dohodnuté, ale v podstate na prvý krát našiel Janči guesthouse. Klasických 10$ s večerou raňajkami a teplou sprchou na rímsky spôsob. Keď už bola teplá voda zapli sme aj práčku, niektoré ponožky majú už pancier.

8.8.2017 - 9 deň za hranice CCCP až k čínskej hranici

Jazdíme tu: Pamírske plató - Strecha sveta

Spali sme v izbe kobercámi vybitej od podlahy až po strop. Síce na zemi, ale stále pohodlnejšie, ako spať v stane, ktorý načim ráno ešte aj baliť. Takto z rána sa nám nič nechce, aj mesto akoby ešte spalo. Klasické dilema benzín, miestne lóve a aj nejaké internety sa pokúsime vylúskať v miestnom bazáre. Bývame na kopci z ktorého je vidieť takmer celé mestečko, ako na dlani. Schádzame do uličiek mesta, ktoré začína nesmelo ožívať. Domčeky pomedzi, ktoré si dávame rannú prechádzku sú nízke s plochou strechou, postavené z hlinených tehál čo je tu viac menej tradičná architektúra. Sú tu už aj novšie domy a najvyššou budovou nie je mešita, ale sídlo miestnej banky čo je trochu zvláštne. Ale už od začiatku tripu mám pocit, akoby sme ani neboli v moslimských krajinách. Obchodíky, ktoré tvoria vo väčšine prípadov lodné kontajnery sú ešte vo väčšine spútanie reťazou čoby ani sto jakov neroztrhalo. Otvorené sú len niektoré, asi sme prišli skoro. Miestny biznismeni aj napriek svojej strohosti ponúkajú celkom široké spektrum tovaru. Mäso, zelenina, elektronika a textil z Číny, našli sme aj kontajner, kde náš hlavný technik neskôr poriešil internet. Bazár ožíva, stále sem začína prúdiť viac a viac ľudí. Vytrácame sa popri hlavnej ceste, vyzvedáme, kde je benzínka.

ranný Murghab
ranný Murghab

Benzín v Tadžikistane mi opäť trochu naháňa hrôzu, lebo nikto netuší koľko oktánový benzín vlastne tankujeme. Avšak na to, že benzín je tu biedny a benzínky v našom ponímaní sú tu absolútne sci-fi nám neostáva nič iné, ako držať motorku a tankovať čo nám dajú. Inšie či lepšie aj tak nezoženieme. Sváko tankuvač má pripravené pet fľaše o všelijákých objemoch. Nám však treba skoro 80 litrov benzínu, takže dačo väčšie. Chlapisko nám to rozlieva z 25 litrovej bandasky. Bol to profík, majster svojho remesla, nerozlieval a nemá problém vykšeftiť benzín aj za doláre. Jeho kalkulačka ukazuje tie isté čísla, ako naša takže sa dohadujeme a meníme aj niečo navyše (1$/8).

ten stojan na tankuvanie je tam len tak pre okrasu
ten stojan na tankuvanie je tam len tak pre okrasu

Dnes ideme obzrieť jazerá Rank kul a Shor kul, ktoré sú iba pár desiatok km od Murghabu. Z mesta sa trochu vrátiť, neskôr zísť z M41 a ťahať sa na východ k Číne. O tom, že sme už veľmi blízko k Číne svedčí betonová spomienka na hranicu CCCP, ktorá bola kedysi určite veľmi dobre strážená. Uvidíme, ako ju strážia dnes. Jazerá nie sú veľké, ale v kontraste so suchou hornatou krajinou bez stromov a plnou kameňov je ich striebristý vzhľad veľmi zaujímavý. Počasie nám stále praje, je slnečno hoci tu vo výške cca 4000 m nad morom sa to môže zmeniť raz dva. V prvej a na dlho aj poslednej dedine Rangkul skúšame nájsť čajkanu, ale Miloš ktorý za nami trochu zaostával bol iného názoru a tak zvŕtame naše hatatitli za ním. Jednoducho si nás nevšimol a tak si to driape ďalej akoby nič. Ej veru aj tu majú riadne tučné svište. A veru aj diery v ceste či popri sú riadneho kalibru. Myslím, že keby niekto do jednej z nich švacol predným kolesom tak si asi nacvičí nejakú tu cirkusovú akrobaciu. Všetko ok, trochu sa obávame vojenskej hliadky, ktorá by nás stadiaľ určite vypoklonkovala. Neviem či blúdime, alebo teda hľadáme aj iné cesty k nášmu cieľu, ale tam kde sme prišli hovorí mapa, že ďalej už len pešo. Zbiehame späť do údolia, kde sa čakáme, ale Janči a Miloš nechodia. Miro sa ide pozrieť späť za nimi čo sa stalo. Ostávam a skúmam čo na jedenie mám vo vaku. Janči vyfasuval defekt, bezdušová technológia celkom rýchla záležitosť. Bravčové vo vlastnej šťave sa Aláhovi nepozdáva takže na nás posiela dáždik.

graníca Sovietsky sajuz
graníca Sovietsky sajuz

Pokračujeme ďalej, cesta len jedna o pár kilometrov neskôr vedúca cez nejakú väčšiu stavbu. Bola to vojenská základňa, našťastie prázdna a tak sa tadiaľ len tak jemne premelieme. Po ľavej ruke plot a každých 10m je na ňom červená plápolajúca zástavka a po milú Jarmilu kamier. Sme pri čínskej hranici, nie pri tej čo kedysi označoval veľký ostatný plot pripravený na drevených koloch tvaru T z čias CCCP, ale pekný nový a moderný, určite made in china. Aj pohraničiari na druhej strane trochu ožili a štartujú štvorkolku, keď nás vidia okolo prechádzať.

Shor kul
Shor kul

Cesta ktorá vedie ďalej popri plote sa zrazu na chvíľku vytráca. Je tu bežné, že keď sa topia ľady a kopy sňahu tak si voda hľadá svoje vlastné cesty a tak v úseku asi 40 m cesty niet. Je tam blato až po uši, ale predsa len sa dá prejsť bez vážnejších problémov. Gopro dávam dole, nerád by som vysvetľoval niekomu prečo točím hraničné pásmo. Po pár km sa opäť objavuje starý drevený plot, ale čo je horšie, že cesta „končí“ pred akousi bráničkou v tom plote. Je otvorená, ale ak chceme pokračovať ďalej načim prejsť za plot, síce z čias Sovetskeho sajúza, ale za plot!?

Miro s Janom sa po krátkej analýze púšťajú vpravo. Chcú ho obísť. Za plot vraj ee. Mne trvá analýza dlhšie, mám pocit, že kukám na rally Paríž Dakar a blúdiacich holanďanov v piesku a tak radšej čakám na výsledky od Miloša. Kukáme do mobilu, Miloš vraví „treba ísť za ten plot, po 500 m sa to vráti späť na tú správnu stranu.“ No veru nebolo mi šecko jedno, ale keď vidím a počujem revúce motory Mira a Jana, ako sa tam snažia prehovoriť svoje mašiny, aby cez ten piesok šli predsa len dávam na Milošovu intuíciu. Ideme za plot šak brána je otvorená a aj koľaje sú tadiaľ vyjazdené. V hlave si však pripravujem nejakú ucelenú vetu v angličtine a ruštine, že sme zablúdili za ten plot celkom náhodou, po čínsky viem len ping-pong. Po asi 500 m keď som sa v hlbokom piesku skoro tri krát vysypal zisťujem dve veci. Jano a Miro sa tadiaľ ďalej určite nedostanú a cesta za plot nejde späť po 500 m ani náhodou. Ideme pomedzi tak veľké pieskové duny, že je jasné, že ak sa chalani neotočia tak tam ostanú. Skúšam im volať, ale sme v takej prdeli, že tu ani signál nie je. Konečne sme sa vymotali z piesku, pokračujeme zjazdnejšou, ale roletavou vytras dušu šotolinou.

čínsky hraničný plot
čínsky hraničný plot

Postupne už aj strach, že nás tu niekto vymákne opadá veď okrem jedného splašeného čínskeho zajaca nestretáme absolútne nikoho. Po asi polhodke stojíme, fotíme a z ináč drahocenného toaletného papiera robím na cestu šípku pre chalanov, aby vedeli, že sme stadiaľ išli. Inakadiaľ sa aj tak nedalo a tak veru po chvíli vidíme na obzore dve motorky. Trochu začína poprchávať, ale nie je to nič vážne. Stále sme cca 1,5 km nad naším Gerlachom takže sa tu počasie mení rýchlo. Takže nie 500m, ale odhadom hodinka kým sa konečne dostávame späť za plot CCCP a veru hneď sa nám viacerým uľavilo. Aj cesty z ktorých si môžete vyberať je tu fúra. Každá zrejme vedie jedným smerom a tak trochu dúfame, že vedú do nejakej civilizácie. Každopádne sme sa dostali na planinu, veľkú a rovnú, človek má pocit, že tu chodia skúšať valce na asfaltovanie. Je to rovné, ako žehliaca doska. Porast takmer žiadny a rozhľad na neuveriteľne rovnú plošinu, proste paráda. Po veľmi dlhej dobe si to šibeme na mašinách aj okolo 100večky. Miro opäť zbieha z cesty. Skúšame to teda po panenskej rovine, kde nie je cesta, ale stále rovno mistře Spoku. Akoby z ničoho nič sa napájame na asfaltku. Pjekná, nová, čínska, Kulma pas do Číny. Ale z nej v okamihu zbiehame a vraciame sa do starých koľají. Teda do koľají, ktoré si tu domáci robia viac menej mimo oficiálnej cesty. Je v tak rozbitom stave, že domáci majú aj štyri ďalšie popri. Ideme po najviac vyjazdených, niekedy si hľadáme vlastnú cestu, každopádne to bola paráda. Prispieva k tomu hlavne slnko, ktoré pred nami nasvecuje neuveriteľné prírodné scenérie. V dedinke Tokthamysh neplánovaný navigačný loading. Nepokračujeme ďalej na Šaymak, takže za dedinou musíme odbočiť na západ. Most nie je za dedinou, ale z boku pri dedine, asi sme minuli „obchvat“. Nuž tak sme poobzerali tadžickú architektúru a buchotajúcim mostom sa vyberáme do jednej z Pamírskych dolín.

za sovietskym plotom
za sovietskym plotom

Vraj nás čaká ešte niečo viac ako 100 km. To dáme, šak na to máme skoro 5 hodín. Lenže ... Tá rozbitá cesta pokračovala ďalej ešte viac rozbitou cestou. No a tá rozbitá sa ďalej po zrejme intenzívnych dažďoch miestami úplne vytráca. V ďalšom údolí nedávno prehrmela búrka, lúštame sa po červenom mazľavom blate v ktorom na niektorých úsekoch cesty ani niet. Jednoducho ju voda zmyla a tak ju musíme hľadať. Ešteže je údolie široké iba pár km takže sa nám darí vystopovať stopy predošlých áut. Sme stále vo výške presahujúcej 4km nad morom a veru nie je to sranda. Stačí, že musíte použiť trochu fyzickej sily na udržanie motorky na ceste a ste zadychčaný, akoby ste rúbali drevo. Jasne, že sme sa tam pár krát vyváľali. Aj opatrný Miloš prišiel po chvíľke za nami s blatom takmer všade na pravej strane motorky. Kilometre však akosi neubúdajú a zo zapadajúcim slnkom už tušíme, že tu kdesi budeme aj spať. Keď už si myslíte, že z toho najhoršie ste už von príde ešte lepšia sranda. Cesta je ďalej síce už suchšia, ale vedie pomedzi veľkie kemene uzučkou cestičkou plnej vody a blata. Vody aj preto lebo si tadiaľ tečie riečka a tak máme čo robiť, aby sa nám mustange nesplašili. Miro spomína Jarte Gumbes, vraj by tam mali byť termálne pramene, čo by bolo na večer paráda, ale je jasné, že to dnes nedáme ani náhodou. Večer sa konečne dostávame k nejakým obydliam. Brodíme jeden brod za druhým. Pred jedným opäť kladiem motorku na zem. Pomaličky aby som jej neublížil, ale nohy mám krátkie takže by som ju aj tak neudržal. To, že je už tma, ako v rohu na pohode nepridáva a keď počujem, že teraz za tmy sa musíme vrátiť o pár brodov späť. Vydrbať sa tam v noci na motorke by sranda nebola. Ale poviem vám, že v noci sa jazdí lepšie akoby bez zábran, lebo človek toho aj tak veľa nevidí a keď už aj niečo zbadáte je väčšinou pozde na brzdenie, takže treba poriadne pridať a držať sa motorky a dúfať, že to nejak dopadne.

Tokthamysh
Tokthamysh

Tma už väčšia nebude a ďalej to už nemá zmysel, takže sa Miloš ujíma role vodcu a nachádza fajn flek na spanie. Sme 4200 m nad morom, rozbaliť a postaviť stan v takej výške je celkom fuška. Fučím ako stará nafukovačka a to sme sa ani nejak veľmi neponáhľali. Na večeru pár cukríkov, za dva poháre na roztiahnutie ciev a ide sa na kute.

9.8.217 - 10 deň Wakhan a Bibi Fatima

V noci opäť pociťujem nedostatok kyslíku a tak nad ránom skúšam lapať po dychu tavoka pred stanom. Lenže vonku fúka a je asi 5°C takže to ihneď obraciam späť do stanu. Po chvíli sa mi opäť darí zaspať a až do rána už kyslíkoví deficit nepociťujem a vlastne už ani neskôr takýto problém nemám. Každopádne dosť nepríjemná skúsenosť.

sme na dne sezónneho jazera, našťastie vody niet
sme na dne sezónneho jazera, našťastie vody niet

Ráno je všetko ok, len pri balení zvoľte redukuvanú jednotku ináč lapáte po vzduchu, ako náš vianočný kapor vo vani. O raňajky sa postaral Miloš, ktorý rozdáva sladké cukríke. Včera večer sme tu krúžili, ako lačnie kondory takže chvíľku hľadáme cestu odkiaľ sme prišli. Jarte Gumbes plánované včera sa dnes zmieta zo stola, lebo benzínu už veľa nemáme, takže sa pokúsime zdolať plánované údolie a napojiť sa na Pamír Highway. Riečka terazky široká pár metrov tú každú jar preteká riečiskom širokým niekoľko stoviek metrov. Po ústupe vysokej vody ich domáci ihneď využívajú, ako cestné spojnice. Cesta je opäť len jedna, ale na žiadnej mape ju nenájdete. Ideme proste širokým údolím v krajine, kde vládnu biele oblaky a špicaté končiare Pamíru, ktoré vytvárajú z oboch strán údolia prírodnú a nepriechodnú bariéru. Nádhera údolia, modrá obloha a suché cesty nás vedú niekoľko hodín až kým sa nedostávame na M41Pamír Highway. Myslím, že tento úsek bol určite jeden z najkrajších zážitkov v Tadžikistane.

Pamírske údolíčko
Pamírske údolíčko

Po asfaltke sa to rýchlosťou preháňať nedá, jamy sú tu veľké, desiatky metrov bez asfaltu, ale to hypnotizujúce okolie je naozaj paráda. Kamionisti tu musia mať nervy z titanu, lebo železo je málo, ale čo im ostáva všakže. Do Aličur prichádzajú Miro s Jančim, ako prví. Kým sme sa tam s Milošom dostali, zohnali strategické info kde natankovať a kde sa najesť. Tankujeme vo dvore chlapíka, ktorý hovorí, že má kvalitný kirgizský benzín. Psycho blok o tom čo tankujeme ešte neutíchol, ale mašina furt ide. Kvalitatívný rozdiel medzi reštikami v Kirgizsku a Tadžiku je minimálny. Cenovo je však Tadžik trochu drahší, ale stále je to oproti naším cenám iný svet. Každopádne sme si od včerajšej či dnešnej rannej bašty gumených medvídkov trochu polepšili. Je tu tlupa Taliánov a my takže také malé EU stretnutie. Sadáme si do tureckého sedu za stolík na vyvýšenú podlahu, ktorej tvrdosť odmäkčujú vankúše na sedenie. Sváko čo v reštike obsluhuje nám pár slovami vysvetľuje čo jesto, už sa predsa vyznáme. Mali aj pivo, úplný nadštandard.

M41 Pamir Highway
M41 Pamir Highway

Je tu dosť teplo, ale nie je to tak neznesiteľné. Pamír highway si užívame ešte asi hodinku, lebo do Khorogu ideme vraj enduro skratkou cez Kargush pass. Zbiehame z M41, ideme sa pozrieť južnejšie k hraniciam s Afganistanom. Hneď za odbočkou, zase vyčíňala enduro víla, totok prehnala. R-o-l-e-t-a, kde z vás ide dušu vytriasť. Okolité scenérie sú však krásne a chýri o Wakhanskom koridore nad ktorým svietia biele vrcholky Hindukúšu sú viac než pravdivé. Z cestovnej letargie nás vytrhá niečo, ako hraničná kontrola, ktorá sa objavila tak trochu nečakane. Vojaci a ich kalašnikov na ramene vzbudzujú rešpekt, ale všetko prebieha rýchlo a bez komplikácií aj čo sa týka mojich víz, ktoré im vždy ukazujem na mobile. Obdivujem tých vojakov, fungovať v takých podmienkach. Búdka kde sa všetko vpisuje do veľkej tučnej knihy, alebo aj lexikonu kúziel mladej čarodejnice Saxany je v tak brutálnom stave, že aj naši slovenský východní osadníci môžu o svojich chatrčiach hovoriť o luxuse. Stretávame tu mladých ľudí z Európy, ktorý sa sem vybrali siahnuť si na svoje limity a cestujú krajinou na bicykloch. Nezávidím im to ťahanie, ale oni nám možno nezávidia držať sa tak ťažkých strojov a kočírovať to touto takmer ľuďmi nedotknutou krajinou.

jazero Khargush
jazero Khargush

Rieka Pamír, ktorej sme sa pred chvíľou mohli takmer dotknúť sa teraz stráca v hlbokom kaňone, ktorý sa stúpaním do kopcov stále prehlbuje. Sme roztratení po celom údolí, ani neviem či som prvý a či posledný. Každopádne nie je kde zablúdiť cesta je len jedna. Dve hodiny sa tu meceme po úbočiach, ktoré nemajú konca kraja a potom odrazu zelená oáza v údolí. Trvá nám skoro do večera kým sa nám podarí zbehnúť do údolia, kde sa po dlhej dobe začíname pohybovať v civilizovanom svete a výškach pod 3000 m. Premávku tvoria naloženie oslíke, vracajúce sa kravy a početné čriedy oviec. Tak trochu, ako pop stár sa cítime prejazdom malými po dlhej dobe zeleňou prerastenými dedinkami, kde na nás všetci kývajú. Aktualizujeme cestu a podľa toho čo nám z výpočtov vyšlo je, že už by to nemalo byť ďaleko. Lenže ďaleko môže byť na týchto cestách aj 50 km. Kam to dnes vlastne ideme? Bibi Fatima sú ďalšie horúce pramene, ktoré budú vraj po ceste. Rýchlo sa dá ísť len miestami a aj to riskujete, že vbehnete do pieskovej vložky, ktorá môže na cestách dosahovať dĺžku aj niekoľko stoviek metrov.

jedno z mnoha údolí Wakhanu
jedno z mnoha údolí Wakhanu

Stojíme v dedinke Vrang. Všetci vravia, že kúsok za dedinou načim vybočiť doprava. Po šiestich km serpentín na úzkej ceste máme pocit, že nás niekto ojekabátil. Našťastie nie. Za tmy prichádzame k hotelom, alebo nazvime to k ubytovacím priestorom. Klasických 10$ za posteľ, večeru a raňajky je fajn, len si misíte zvyknúť, že to čo je u nás štandard je tu ešte v nedohľadne a to sa nepovažujeme za fajnovky, šak dnešné ponožky čo mám na nohách by už možno vystrašili nejaký ten detektor nebezpečných látok. Je tma, z kúpačky dnes už nič nebude, ale to poriešime ráno. Mladá teta kuchárka nám doniesla parádny plov pri ktorom občas prečítame z kirgizského večerníka Belynkaja. Dnešné adventure menom Wakhan, bolo naozaj krásne.

10.8.2017 - 11 deň - Do Khorogu

Spali sme, ako zarezaní. Hlavy a motorke ostali tam, kde sme ich ráno nechali, takže obzeráme čo bude na raňajky. Z terasy je vidieť prvých nedočkavcov pobehujúcich s uterákmi. A kde vlastne sú tie horúce pramene zisťujeme až po raňajkách. Sú kúsok pod nami a hneď z rána sa tam teda ideme pozrieť. Miestny vyberač vstupného je v pohode chlapík, musíme však počkať, lebo ja tam teraz veľa ľudí. Hovorí, že hore je ešte druhý bazén. Zdá sa mi to ďaleko, Jano s Mirom sa vraj idú pozrieť tam. My s Milošom ostávame. Vyberač je zhovorčivý, dokonca vraj slúžil v ČSSR. Ponúkam ho cigaretkou s velbloudem čo sa mu veľmi pozdáva. Vychvaľuje kvalitu tabaku a pľuvaním na svoje cigaretle naznačuje kvalitu ich cigariet. Ženy a muži sa tu kúpu samozrejme osobitne v malých kamenných bazénoch s veľmi horúcou vodou. Podľa toho, ako Miloš vrieska pri vstupe do vody je jasné, že voda je veľmi teplá. Má až 41°C, pre mňa paráda. Bazénik nie je veľký sotva 4x4 m, ale je prikrytý strechou a dokonca má aj šatňu. Kúpeme sa nadivoko tak ako ostatní, ale ako jediní neobrezanci široko ďaleko vzbudzujeme trochu pozornosť. Okrem toho Miloš má skoro 2 metre čo sa tu asi často nevidí. Ležíme tam, ako krokodíly čakajúce na migrujúce zebry a pakone. Skvelé na uvoľnenie svalstva.

výhľad z Bibi Fatima
výhľad z Bibi Fatima

Oddýchnutý, pobalený, ide sa ďalej. Až dnes ráno teda vidíme kadiaľ sme sa to sem včera večer šplhali a že domáci fakt neklamali, keď včera ukazovali hore do kopcov. Celé údolie pod nami nadobúda teraz absolútne iný rozmer, zvýraznený zelenou farbou malých terasovitých políčok, obklopených horami s nadmorskou výškou hravo presahujúcou 6000m, veď aj Páni Marx a Engels tú majú kúsok nad nami svoje kopčoke. Terasy ešte zelenej pšenice nás sprevádzajú dole do údolia, ktorým preteká veľká rozvodnená rieka Panj. Bude naším sprievodcom na ceste do mesta Khorogh, ktorá tvorí zástavku takmer všetkých cestovateľov tiahnucich Pamírom. Lenže tam to máme ešte na dlhé lakte. Okrem toho zase už nám začína dochádzať benzín. Dúfame, že v mestečku Iškašim je benzínka, teda aspoň z toho čo sme sa ešte doma dočítali. Šotolina sa po dlhšej dobe konečne zmení na asfalt, hovoria domáci núkajúci nás malými, ale veľmi chutnými marhuľami. Zo šotoliny fakt zbiehame na asfalt, hrboľatý, ale lepšie, ako drótom do oka. Niekoľko km pred mestom zastal Miro pri oceľovej tabuľke upevnenej na murovanom plote. Je to pamätná tabuľa na Roberta Galku IZI-ho, ktorý tu mal v lete 2010 smrteľnú nehodu. Bol to Mirov kamarát a spolucestovateľ, možno ste ho stretli v Haligovciach 2009. Bohužiaľ nie všetkým je dopriate vrátiť sa domov. Venujeme mu tichú spomienku a modlitbu s prosbou nech nás bezpečne sprevádza celou cestou až domov.

Hindukuš s vodou
Hindukuš s vodou

V Ishkashime na benzínke to vyzerá tak všelijako by som povedal. Niežeby nebolo benzínu, jesto ho dosť, ale to z čoho to tankujú má určite viac rokov, ako ja. Pri otázke koľko oktánov má benzín dostávame nejednoznačnú odpoveď, pokývaním ramenami a akoby z brucha hádže vraj asi 90.
Do Khorogu to máme niečo viac ako 100 km čo nie je extrémne veľa a ak sa nič vážne nestane tak sa tam dostaneme coby dub. Nebolo to celkom coby dub, ale poobede sa predsa len dostávame k mestu. Objavuje sa v údolí pod nami a konečne sa dá hovoriť o meste v tom pravom zmysle slova, lebo od mesta Osh sme v civilizovanejšom svete ani neboli. V meste je fajn ubytko s názvom Pamír Lodge. Je trochu akoby skryté, ale domáci to poznajú stačí sa opýtať. Tmavovlasá a veľmi príjemná babenka perfektne hovoriaca anglicky nám vysvetľuje, kde čo je a čo koľko stojí. Vykšeftuvali sme izbu pre troch, Janči sa vraj vyspí pred izbou na veľkej terase vyloženej kobercami. Po takmer dvoch týždňoch máme opäť k dispozícií európske WC, sprchu a free wifi. Babenka je fakt veľmi ústretová. Pozýva nás na čaj a skvelý plov, je veľmi zhovorčivá. Radí nám číslo maršrutky do mesta, koľko treba platiť a kde máme vystúpiť ak sa chceme staviť v miestnom bazáre či okuknúť centrum, prípadne načo si dávať pozor.

Pamiatka na Roberta IZI Galku
Pamiatka na Roberta IZI Galku

Do centra sa vezieme maršrutkou, čo je vlastne azíjská obdoba našej MHD. Jazdia tu malé úzke autíčka, ktoré vám na kývnutie ruky zastavia takmer určite. Stojíme v centre a naše prvé kroky vedú priamo do bazáru. Koreniny, ovocie, mäso, textil a všetko možné elektornickô made in china je tu pod jednou strechou a ak vám ani to nestačí tak v okolitých uličkách nájdete všetko ostatné. Sme lačný, smädný tak vraj ideme niečo nájsť. Našli sme Indickú reštiku v ktorej si idem odkrútiť svoju premiéru. Ešte som totižto nemal tú česť koštovať tú kari koriandrovú kuchyňu. To, že budem po prvý krát v indickej reštike práve v Tadžikistáne mi pripadá trochu zvláštne, ale máme so sebou Jančiho, ktorý v Indii už nejaký ten pátek pracuje takže aspoň približne vieme čo budeme jesť. Ja teda ani doteraz neviem čo sme jedli, ale jedno viem určite, že koriander nie je moja korenina. Kuchár má naň určite veľkú hliníkovú lopatu, ktorou to mece na pripravené jedlo, je ho riadne cítiť. Každopádne sme sa naláduvali parádne. Pri západe slnka ideme ešte okuknúť centrálny park plný sôch a búst tadžických drtičov hôrnych. Cestou vraj ešte dáme pivko a tak na jedno stojíme v miestnej čajkane. Je tam dosť plno, ale k stolu nás pozývajú dvaja mladí chalani. Američan pracujúci v Číne a nemec s ktorým sa náhodne stretli obdivujú naše odhodlanie cestovať Áziou na motorkách. Pivko majú parádne dávame ďalšie. Miestne devy sa začínajú zvŕtať na kvíliacu hudbu a neustále nás vyzývajú do tanca. Po veľa pivách a po veľa vodky sa im to aj darí a pridávame sa do tanca v kruhu miestnych, povzbudzujúcich nás tlieskaním a úškrnmi na tancujúcich Európanoch.

11.8.2017 - 12 deň – dnes ešte popri Afganistane

Ráno sa nám chce iba ležať, ale ani to sa nedá do nekonečna. Zapínam práčku, program ručné umývanie, lebo ešte pár dní a v kufri už budem voziť toxický odpad. Rozvešiavam prádlo, ako gazdinka a slintajúc obzerám raňajky na stole u susedov. Objednali sme si aj my, žeby sme potom neskôr vládali tlačiť motorky. A prečo tlačiť? Lebo po včerajšom indicko tadžickom večeri si Miro zabudol odpojiť baterku. A aby nebol sám tak aj Jančiho KTM sa pridáva a po štarte si ani neškrtla. Mal nastavenú palivovú mapu na 80 oktánový benzín čo mašina berie viacmenej, ako núdzový režim na ktorý upozorňuje blikaním vpredu aj vzadu čo baterku načisto vyšľahalo. Mirovu mašinu sa nám darí nakopnúť ako nič, ale tá Jančiho sa akosi nedá ani tadou kopcom rozkotúľať. Nuž tak sa ide za tmavovlasou slečnou a miestnym bosom v jednom, aby nám nejak pomohla. Našli sme káble, štartujeme auto a potom sa nám konečne darí naštartovať aj Janiho mašínu.

Afgánska dedinka
Afgánska dedinka

Hneď na prvej benzínke tankujeme, dalo sa aj za doláre. Smerujeme stále po M41 na Dushanbe. Hoci nás vedie krajinou jedno údolie a jedna rieka na každej strane iný štát. Našim sprievodcom je stále rieke Panj. Vlny, meandre a kalná voda majú svoje čaro do, ktorého ak by ste s autom či motorkou čľupli tak už Vám ani Harry Poter nepomôže. Míňame dedinku za dedinkou. Tie Afgánske sú o poznanie skromnejšie. Vidieť ich za riekou v terasovitých kopčekoch pod, ktorými sa vinie cesta mnoho krát doslova vyhlodaná v skalných masívoch. Kontrastná zelená farba sa prelína len občas a aj to iba pri ľudských obydliach, ktoré sú lemované vysokými rovnými topoľmi. Keď ninto zeleň je všetko lemované kamením, ktoré tú padá na cestu a tak to aj vyzerá, tankodrom. Obdivujem kamionistov, ktorí tadiaľto jazdia a prepravujú veľké množstvo tovaru. Jedného, ktorý skončil takmer v rieke míňame na úzkej ceste vytesanej v kamennom údolí .

skoro bolo čľup do vody :D
skoro bolo čľup do vody :D

Premávka nie je hustá a cesta sa v podstate až do večera akoby opakovala v slučke, ktorú prerušujme až večer na lúčke, kde si to rozostlalo asi 5 posádok Mongolian rally. Vyzerá to bezpečne, staviame vigvamy a poľnú kuchyňu. Miro s Jančim sa pokúšajú v susednej dedinke zohnať niečo na roztiahnutie ciev, ale sme v moslimskom svete a na konci sveta. Ostávame len pri polievke, cukríkoch a vode. O romantickosť večere sa stará hviezdami posiate nebo, ktoré dnes križujú padajúce úlomky meteoritov. Máme aj hudbu a hovorené slovo z minaretu afgánskej dedinky oproti v kopcoch.

12.8.2017 -13 deň - do Dushanbe

Janči nás ráno opúšťa. Pokúsi sa potiahnuť do Dushanbe sám. Jeho zadná pneu má tak drastický úbytok, že trochu panikári a vraj teda skúsi v hlavnom meste niečo nájsť. Neveríme tomu, ale Jančiho by nepresvedčilo ani sto koňov vraných takže to ide skúsiť. Dať viac ako 400 km tadžických bude teda fakt žúžo, ale dúfame, že cesta bude ďalej lepšia. Od mesta Kulob veru aj bola. Je síce o dosť teplešie, ako po iné dni, predsa len schádzame do nížin Tadžiku, ale km bežia.

Miro a Miloš
Miro a Miloš

V Daghare snikers pauza a neskôr aj žlté melónové opojenie. Predávajú tu fakt neskutočne parádne sladké a šťavnaté žlté melóny. Koštujeme aj hrozno a popri tom spovedáme miestneho mladíka. Vie dobre po rusky a je študovaný, syn miestneho politika. Pýtame sa na život, počasie, zvyky a aj na to či je stále pravidlom, že mu raz jeho rodičia vyberú budúcu manželku. Je to vraj tradícia a nemá s tým problém, berie to, ako povinnosť tak ako väčšina mladých.

priehrada Nurek
priehrada Nurek

Cesty sú dnes mimoriadne dobré a rýchle. Smerujeme k mestečku Nurek nad ktorým svieti modrá hladina vodnej nádrže. Sypaná priehrada so svojou výškou takmer 300 m patrí medzi najvyššie na svete, takže to nemôžeme nechať bez povšimnutia. Absolútnou atrakciou je okrem našich motoriek výpusť vody, ktorú tvorí akýsi tobogán. Voda sa ním ženie z kamennej steny rýchlo a dopadom na hladinu vytvára obrovskú vodnú hmlovinu, ktorá sa rozlieha desiatky metrov do všetkých strán. Krásne divadielko, ale slnko už začína zapadať za hory aj doly, takže ideme ďalej. Cesta je nateraz fakt parádna, človek by ani nepovedal, že je v Tadžikistane. Ale šak ideme do hlavného mesta takže hádam sa to už nezhorší. Všetko je ok, až na to, že ešte nevieme, kde je Janči a že do Dushanbe prichádzame už skoro za tmy. Melieme sa ulicámi a veru dosť svižne si to tu tadžický junáci rúbu. Ja už ani neviem ako, ale hneď kúsok za centrom stretávame Jančiho. Na pravej strane visí pneu a kým robíme nákup v miestnych potravinách vysvetľuje, aké čary musel použiť na jej získanie. Každopádne má náš obdiv, táto úloha bola takmer nereálna.

Nurek
Nurek

Kde budeme spať sa ešte nevie, ale snáď v tej tme popri ceste niečo nájdeme. Kúsok za Dušanbe je dedinka Varzob, kde Miloš štartuje svoj navigačný potenciál a vedie nás za žiarou reflektorov kúsok od cesty. Lúštame sa tmou a mám pocit, že ani Miloš netušil kam to vlastne po tej úzkej kamenistej ceste tájdeme. Stojíme, lebo fakt netušíme či tu niečo je. Z poza veľkej brány, ktorá sa otvára vychádza muž pýtajúci sa nesmelo čo hľadáme. A my reku niečo kde by sa dalo pospať a niečo pakušať. Maladci ste na správnom mieste, tu sa dá všetko čo vraj potrebujeme a veľká brána sa razom otvára. Stojíme na dvore pri autách kde načim parkuvať. Okolo nás sa zbehol takmer všetok personál, ktorí obzerá naše stroje. Ideme obzrieť izbu, ktorá ja na Tadžické pomery fakt top. Sme v nejakom oddychovom rezorte, dokonca je tu aj bazén. Je už niečo po 22,00 takže žiadna špekulácia. Pýtame si teplý šašlík pod zub, 500 gramov vodky, na zapitia teplý zelený čajík. Mali aj hnusné a sladké pivo, ale také ja neľúbim.

13.8.2017 -14 deň - Do Uzbekistanu

Ak pôjde dnes šecko tak ako si predstavujeme, tak večer by sme mali byť na hraniciach s Uzbekistanom, možno aj za hranicami. Je to len niečo okolo 350 km, ale čaká nás Anzob pass čo je asi 100 km dlhý horský prechod cestou M34 a tam sa veľmej rýchlo asi nebude dať. Na moje počudovanie sa, ale ide dobre, asi aj preto, že je komplet asfaltový. Je to ako ísť hore Šturcom za Bystricou. Akurát Vám netrvá vybehnúť hore na kopec 20 min, ale tak dve a pol hodiny po nekonečných serpentínach a zrázoch hlbokých asi aj niekoľko stoviek metrov. Sem tam vidieť aj padnuté auto, ktoré pomaly ale isto na dne priepasti hrdzavie. Hore v 3400 m Vám okrem áut prekrížia cestu aj miestne kravy, ktoré sa tu v húfoch premávajú po ceste. Tak ako bolo na začiatku cesty teplo je tu vyššie výrazne chladnejšie. Tunel s čínskym názvom na priečelí dlhý asi 5 km je bez odvetrania a osvetlenia preto tu premávku riadia muži zákona. Nákladné autá musia dodržiavať stanovený harmonogram presunu, ale my ostaní s prejazdom problém nemáme.

jazero Iskander
jazero Iskander

Sme pri dedinke Takfon, časú máme zdá sa celkom dosť a tak zamýšľame ešte obzrieť horské jazero Iskander. Miestny vravia, že to nie je ďaleko, síce trochu od ruky a načim urobiť 50 km navyše, ale určite sa oplatí. Klasická enduro zachádzka v polo rozbitom stave s občasnou prímesou asfaltu vedie niekoľkými prachom zapadnutými dedinámi. Netrvá dlho a jeho smaragdová hladina sa nám ukazuje na oči. Pred vstupom je rampa. Sváčko z maringotky hovorí, že sa platí vstupné. Nie sme vysoko, iba niečo viac ako 2000 m nad morom, ale hory vôkol jazera akoby vraveli niečo inšie. Jazero nie je veľké má len niečo viac ako 3 km², ale je naozaj krásne a vraj až 70 m hlboké. Obchádzame ho po ceste vedúcou jeho brehmi až k miestu odkiaľ sa z hôr malými prítokmi napĺňa. Načim dačo zjesť, lebo tu človek nikdy nevie či na niečo ešte narazí. Našli sme reštiku, veľa tadžických peňazí nemáme, ale máme $ takže snáď niečo na zjedenie vybavíme. Vybavili sme, akurát potom pri skúmaní kurzu miestnej meny narážame na problém. Oficiány kurz tu nie je až tak oficiálny, ale čo narobíme. Vyplácame teda trochu drahší účet, ale s lačným už terazky ta vydržíme.

Jazero Iskander
Jazero Iskander

Opäť sa teda napájame na cestu M34 v smere na mesto Istaravshan odkiaľ sa derieme ďalej do Khujandu, kde sa už vážne začína stmievať. Hneď do prvej veľkej predmestskej križovatky vbiehajú chalani do protismeru o čom ani netušia. Zaostávam a z druhej strany kukám čo sa to tam deje. Tlupa asi aj 8 policajtov s čapicámi širokými, ako dno kotla na guľáš si skoro pľúca vypľuli, tak silno pískali do píšťaliek. Okrem píšťaliek majú čiernobiele pruhované regulovčícke paličke, ktorými si klepú na hlavu a kývajú kam sa to meceme, slušne řečeno. Vidia, Európania, inostranci, ale jeden z nich na chalanov vytrvalo čosi kričal. Druhý zrejme trochu rozvážnejší policajt ho ťahal na kraj, nech ich vraj nechá na pokoji. Vidím, že čosi nie je s kostolným poriadkom a obzeriam sa kadiaľ vlastne načim tájsť. Všímam si nejaký kruhový objazd. Taký trochu väčší v priemere viac, ako 100 metrov, vložený do trojuholníkovej križovatky, ktorá bola samozrejme jednosmerná, ale kto sa tu má v tom vyznať. V meste stojíme a čistíme si s Mirom okuliare, máme pocit, že sme v kine a kukáme na hviezdne války. Svetlá áut a pouličného osvetlenia sú niečo, ako letka impéria, ktorou sa zatiaľ predierame. V meste je jasné, že ak tu nenatankujeme tak to bude neskôr kuva problém. Ja s Mirom stojíme na benzínke, parádnej, ale máme len doláre a kartou sa nedá, iba žeby ste mali kartu miestnej banky. Jano a Miloš sa nám stratili, išli sa povoziť do mesta. Píšeme im, voláme im, bez odozvy tak tam len posedávame a pofajčievame. Zastavili sa u nás miestny chalani aj sváko pumpovač prišiel na kus reči a hovorí, že koľkí sme a že ak treba za doláre tak zavolá šéfovi. Šéf je vraj v pohode a povolil nákup, len ešte načim nejak zohnať chalanov.

Chalani sa našli sami, natankované, môžeme ísť ďalej. Je už tma ako v rohu, keď sa z mesta dostávame von. Cestou do Bustonu sa výrazne ozimilo, ešteže to už na hranice nie je ďaleko. Sme na hraniciach. Na tej tadžickej ide všetko rýchlo a bez problémov. Uzbecká hranica bude asi iný level. Keď vidíme, že miestnym kontrolujú aj fotky v mobile tak sa ihneď šeci chytáme tých našich a vyberáme karty s nafotenými fotkámi. Zbytočne, lebo sa našich mobilov ani nedotkli, každopádne kým sme sa vybavili tak je už poldruhej ráno. Víta nás hviezdami posiate nebo a dierami posiaty asfalt. Kde budeme spať netušíme, ale hádam niečo nájdeme. Skúšame to na „benzínke“ ktorá je síce v noci zavretá, ale osvetlená. Stáli sme tam asi len minútku a rozhodujeme sa či to tam zakempíme. Ani nevieme skadiaľ, ale odrazu sa tam zjavila volga z ktorej vyhrávala hudba na ktorú si tam jačia miestny alkoholom potužení Uzbeci svoju pesničku. Zdrháme skôr ako sa im podarilo vystúpiť z auta a driapeme ďalej. Zima stále väčšia, tma už väčšia nemôže byť. Do Samarkandu je to skoro 300 km takže to nie je šanca dnes dať a tak skúšame nájsť niečo pri ceste. Popri tej ceste ideme už asi 30 km, jednoducho nie je kam sa zložiť. Miro nakoniec zastal kúsok pri nejakej ceste k poliam, odstavil motorku a bolo. Stan nie je kde postaviť a spacák sa nikomu nechce vyberať, takže ja, Miloš a Miro hľadáme trochu pohodlia v miestnej šipine. Janči skúša teplý asfalt na kraji cestičky.

krátke video z Tadžikistanu

Video: Pamír, Tadžikistan 2017


<

Pridané: 05.05.2018 Autor: JOSE pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (11 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: