Vyskúšali sme dakarské špeciály Jara Katriňáka a Ivana Jakeša

My sme mali to šťastie, že tento víkend sa tu vyskytli Jaro Katriňák a Ivan Jakeš na svojich KTM 660 Rally, na ktorých prešli tohtoročný Dakar. Stretli sme sa s nimi v Malackách a nasledovali sme ich až k pieskovni za Dojčom. Tam vytiahli stroje a kým sa prezliekli, my sme si ich celí uslintaní mohli vyskúšať.

Ako prvý som šiel ja. Nesmelým krokom som prišiel k Ivovej rachotiacej KTM, vyštveral sa na sedlo a rozbehol sa ako keby som prvý raz sedel na motorke. Prvé, čo bežného smrteľníka prekvapí, je výška posedu. Ja mám 188 cm a v pohode dočiahnem na zem z Varadera alebo eskovej LC8, ale toto bolo husté. Oboma nohami naraz nemám šancu dotknúť sa zeme, musel som byť naklonený na stranu a stál som na špičke. Ako nás však Ivo upozornil, motorka je aj tak väčšinu času zaborená v piesku a vtedy je sedlo oveľa bližšie k zemi. Ďalšie prekvapenie prišlo pri rozbehu. Toto nie je motorka, toto je besná zdutá koza. Na krátkej jednotke si zadné koleso odhrabne aj pri minimálnom otočení plynu. Dvojka a trojka hrabú tiež, viac som ani nestihol zaradiť. Na trojke som musel spomaliť na rýchlosť kroku, ale rakúsky jednobuch ma z toho vytiahol bez odvrávania, hlboké dunenie dvoch laufov sa ozýva ponad pieskovňu. Newtonmetre sú pekelne nízko.

Priznám sa, že som sa neodvážil ísť s motorkou do hlbokého piesku, hrkotal som len na sypkých príjazdových cestách. Lietal som z koľaje do koľaje a mal stiahnutý zvierač, len aby som s tým neľahol. Tlmič riadenia pekne drží riadidlá, bez neho by som prišiel o ruky. Jazda na tejto koze sa nedá porovnať so žiadnou sériovou motorkou (a už vôbec nie s cestným endurom, Afrikou alebo LC8) a vďaka váhe ani s kroskou (plne natankovaná má okolo 200 - 220 kg).

Na Dakare sa v meraných úsekoch ide väčšinou v stupačkách a na to je aj stroj uspôsobený. Kvaltovať postojačky je pohoda, brzdiť zadnou je už trochu umenie. Pedál je vyššie než stupačka a aby bolo niečo cítiť, treba naň riadne stúpiť. Predná naopak brzdí okmažite a na piesku sa samozrejme hneď zablokuje. V spodnej časti výhľadu stojaceho jazdca sú všetky potrebné prístroje – najvyššie je diódové svetlo systému Sentinel, ktorý jazdca upozorní na to, že buď sa príliš priblížil k nejakému autu, alebo naopak, nejaké sa ho práve chystá zoťať. Pod svetlom je malá krabička s digitálnym tachometrom, napravo od nej Speedocap, ktorý hlási prekročenie maximálky (na Dakare tvrdo trestané najmä v obciach!) Pod tým je neprehliadnuteľný roadbook, teda podrobný itinerár, ktorý jazdci dostávajú pred štartom etapy. Smerom hore a dole sa posúva pomocou páčky pod ľavou rukoväťou. A na riadidlách je upevnený držiak GPS dosť veľkých rozmerov. Samotný prístroj prenajíma organizátor Dakaru. V tomto ročníku bolo po niekoľkých rokoch obmedzené navigovanie pomocou GPS, prístroj sa automaticky zapol až pred kontrolným bodom, takže jazdci sa asi viac museli spoliehať na to, že idú správne podľa roadbooku. Okrem príjmu signálu ho prístroj aj vysiela a to je dobré na to, aby aj obyčajný smrteľník mohol cez internet vďaka vychytávke s názvom Iritrack sledovať polohu vybraného jazdca. Okrem toho je tu dosť páčok, tlačidiel a krabičiek, všetky majú svoju funkciu.

Motorka má štyri benzínové nádrže, do ktorých sa vojde spolu 55 litrov. Dve sú vpredu po bokoch, dve vzadu (podobne ako bočné kufre na normálnej motorke). Žerie to 95 alebo 98-oktán. Okrem toho je tu aj povinná nádrž na vodu, teda konkrétne tu sú dve trojlitrové.

Čo na to Awia

S tlkotajúcim srdcom pristupujem k burácajúcej mašine, ktorú som ako novú prvýkrát zhliadol pred viac ako rokom. Vôňa novoty však odvtedy zmizla, pribudli logá sponzorov, ale aj mnoho škrabancov a úctyhodná kopa kilometrov. Tá motorka má za sebou dva Dakary a ten posledný dokonca veľmi úspešne.

Pokus o výstup na sedlo sa podaril, stojan sa zaklopil a ja som pochopil, že na tomto sa jazdí. To, že zem je ďaleko, nikoho netrápi. Radím za jedna a pomaly sa rozbieham na pieskovú cestu. Motorka na pieskovej ceste dobre sedí, čo ma ale neprekvapuje. Kvaltujem vyššie a krúťak ma ženie dopredu. Hmotnosť ma tiež neprekvapila. Keďže jazdím veľké enduro aj v teréne, zdala sa mi skôr ľahká (v porovnaní s GS-om).

Otočka v lese je dosť problém. Cesta uzučká a moto má malý rajd. Aj mi to zdochlo, ale štartér som našiel. Otočiť som sa musel nakoniec na mieste pomocou hrabajúceho zadného kolesa. Cestou k parkovisku to ešte trochu viac rozbieham, ale nič extrémne. Potreboval by som viac času na zoznámenie s touto kráľovnou púšte. Odovzdávam ju rovno do rúk Jara Katriňáka.

Video:

Video: Jaro Katriňák a Ivan Jakeš na testovačke dakarských špecialov na Záhorí

Záver

Nuž a po tomto našom amatérskom fúrikovaní sa strojov chopili majstri. Pár pridaní plynom, pár kvaltovaní a už zmizli za horizontom. Z ich jazdeckého umenia sme zostrihali krátke video.

Pre fanúšika Dakaru je malou oslavou už to, že sa k takémuto špeciálu dostane na dotyk. A to, že sme si na nich mohli aj zajazdiť, bolo pre nás, expresívne povedané, orgazmom. Jaro a Ivo vďaka!

Bližšie informácie o týchto motorkách nájdeš tu.