„Blog“ Projekt z cesty do terénu – Ďalší tvrdý dopad

Pred poslednými dvomi pretekmi v seriáli Motoshop Zubor cup máme dlhšiu prestávku, tak mi vystal čas konečne sa povenovať úpravám, ktoré sa chystám spraviť už dávnejšie.

Repasovať podvozok, ten si to určite zaslúži, veď mi vyrovnáva terén podo mnou už viac ako 60 Mth. Vlastne v poslednej dobe už ani nevyrovnáva. Zhodil som predné trubky, nechal ich v LKSuspension a na druhý deň som ich mal namontované.

Medzi tým som sa dohodol konečne aj s Motocorse na prehodení 144 ccm kitu. Aby som ušetril trochu času, večer som vyhodil motor aj zadný tlmič. Tlmič som hodil znova do LK a ráno som pelášil do BA na výmenu valca. Tesne po obede sme už finíto, motor trochu nabral na objeme a keďže som potreboval vedieť ako to ide a dať aj info do servisu, letím do LK pre zadný tlmič. Je mi jasné, síce ešte nie je urobený, ale mám trochu času do pretekov, tak ho montujem aj taký späť do moto. Na večer trochu poštegoliť novučký motor na dráhe, tak povediac „zabehnúť“. Už pri takom šetrnom vrnkaní zisťujem, že budem musieť zmeniť prevod späť na pôvodné zuby. Ale o tom neskôr. Tak isto ako o pretryskovaní karbeca ku 144 kitu.

Druhý tréning s väčším motorom už dávam naplno a tretí aj vďaka viacerým jazdcom na trati idem asi trochu, vlastne viac ako trochu cez hranu. Na najväčšom horizonte sa snažím moto na hrane skoku sklopiť, aby som nedopadol mimo dopad. Nájazd pred skokom je strašne rozbitý a ani pri najlepšom nájazde sa nedá vyhnúť všetkým jamám a výtlkom, ale to nie je až taký problém. Lenže skúšam rôzne stopy a táto sa už na hrane ukázala, ako dosť neprirodzená. Preto lámem motorku a snažím sa ešte čo to vo vzduchu korigovať a zachrániť dopad. To sa mi darí, motorku som nasmeroval skoro až na stred dopadu, ale tesne pred dopadom už šípim, že toto nedopadne dobre. Rýchly žmurk, rana o zem, kotrmelec s odrazom od ramena, dopad na nohy...motorka vyvalená na boku, odkrivkávam z dráhy, nasilu sa snažím navrátiť vyrazený dych. V predklone sa mi to darí asi na „päťtisíci“ pokus, rýchlo zhadzujem prilbu, nech sa lepšie nadýchnem. Ale zlaté oči Milanko. Niečo na rebrách ma nechce pustiť do hlbokého nádychu. Odopínam lítbrejs, hrudný chránič, zrazu zisťujem, že neviem hýbať pravým ramenom. Tá bolesť je otrasná. Posedávam na prilbe, záchrana od divákov sa blíži, synovec, odváža motorku z dráhy, Filip sa mi smeje, že som nedokázal skrotiť ten nárast výkonu, otec len hundre popod nos, ale čo ma najviac hnevá, tak je smutná Mimuška, ktorá sa musí pozerať na svojho oblázneného padajúceho tatinka. Poťahuje soplík, upiera na mňa slzavé očká a trasľavým hláskom a vztýčeným ukazováčikom mi dohovára: tatinko, nonono, dávaj pozor, padol motoky, nono, boí, mój tatinko....

Nasilu sa usmievam, len nech sa nerozplače. Snažím sa to obrátiť na srandu, že som padol, aby sa mi mohla smiať, ale akosi to na ňu nezaberá. Stále má slzavé očká, smutný vystrašený výraz, ale tento krát ma hladká a slovami, tatinko mój, neboj, ma utešuje.

Sedím pod stromom ako zmoknuté kura, bolesť sa ozýva viac a viac, zatínam zuby a presviedčam sa, že to je v poho a určite nemám nič zlomené. Pomaly sa vykladám do auta a nechávam sa odviezť domov. Vyzliecť ma musia dvaja, nechávam sa presvedčiť a dávam sa zaviezť do nemocnice na kontrolu. Samozrejme hneď rontgen, konzultácia a zistenie, že rameno, lopatka a vlastne celá pravá ruka nie je zlomená, ale zato tri rebrá. Doporučujú hospitalizáciu, ale to neprichádza do úvahy. Toto nemôžem urobiť mojej rodine. Viem čo to obnášalo minule, teraz ak sa dá by som radšej išiel domov. Lekárka mi teda dáva dôrazné inštrukcie, čo ako a čo ako nie. Odporúča analgetiká, ktoré neužívam, fakt nie. Vždy chcem vedieť ako sa to vyvíja a utlmením bolesti sa mi zdá, že to je dosť skreslené. To som ale nevedel, čo ma čaká v noci.

Neviem si ľahnúť, trvá to večnosť a tá bolesť okolo. Nadýchnuť sa mi dá asi len na tretinovú kapacitu, zadýchavam sa ako tehuľka pred pôrodom....Pichá, trhá, ťahá, snáď všetky rôzne spôsoby bolesti ma sprevádzajú. Nechcem sa viac sťažovať a skrátim to. Na druhý deň sa nechávam nadopovať nalgesinom. Ten trochu zaberá a mne sa na štvrtý deň zdá, že to je dobré. Idem teda pomaly k motorke a kontrolujem, čo utrpela po páde ona. Stočený okulár a trochu posunuté rajdy. Chcem to poopravovať, ale fakt sa to nedá. A na druhý deň sa ukazuje, že mám ležať a nič ešte nerobiť. Je mi tak ako prvý deň po úraze. Kašlem na to a polihujem koľko len vydržím. Lebo ani ležať sa stále nedá.

Teraz konečne dokážem skoro v pohode vstať z postele, viem sa otočiť na posteli na bok, dokonca sa viem aj osprchovať. Ale neviem predpažiť pravú ruku, neviem s ňou otvoriť dvere, vlastne neviem s ňou skoro nič. Rebrá sa zdajú už v poho, ale rameno a okolo lopatky je to stále zlé. Postupne sa ozvali ešte trieslá, a narazenie okolo bedier.

Ako vždy si hovorím, že dobre že nie je horšie, ale prvého septembra je na pláne ďalší závod a ja sa naň určite nepostavím. To ma veru vôbec neteší...