Anketa:
„Blog“ Projekt z cesty do terénu – Narodzeňinové kroseňí v Morafském Jáňe
ZdieľaťPridané: 27.11.2013 Autor: Milan Mikulík - mikulec
Čitatelia: 3557 [Šport - Motocross]
Keď som minulý rok narodeniny „oslavoval“ krosením v Moravskom Jáne, vôbec som neplánoval, že aj ďalšie oslávim tu na miestnej dráhe. A ajhľa, nedávno mi v hlave skrsol nápad, FB trochu pomohol s rozoslaním a na svete je prvý ročník Narodzeňinového kroseňá.
Seriál článkov - Projekt z cesty do terénu:
Predchádzajúci | Seriál článkov: Projekt z cesty do terénu | Nasledujúci
Mňa, Filipa a Miša nedokázalo rozhodiť ani mierne neprajné počasie, ktoré sa zdalo, že bude nielen proti nám, ale aj proti akej - takej normálnej jazde. Aby som nebol za „klamára“, tak počasie neodradilo viacerých, vlastne ani jedného, čo sme tam prišli, ale my traja sme boli rozhodnutí za každého počasia ... magori, jasná vec. Ale mali sme samozrejme aj rezervný plán, v podobe prevareného chmeľu, dobre zrelého hrozna a tak akurát dozretých sliviek.
Na dráhu sme prišli niekedy pred jedenástou, trať práve zaťahoval traktor a vo vzduchu poletovali jemné kvapky dažďa. Pár formalít na začiatok v podobe pozdravov, nachystania strojov a doplnenia dôležitých minerálnych látok z nepasterizovaného argusa. Krásny deň pred nami, pome jazdiť.
Medzi tým, ako sa pomaly rozbiehame na dráhe, prichádzajú ďalší a ďalší. Na pár miestach je síce dráha rozmočená jak gajdy, ale to nám nemôže skaziť našu chuť do jazdy. Miestami sme na dráhe desiati - dvanásti, niektorí sa začínajú naháňať a konečne to chytá správne tréningové grády. Samozrejme sa asi nikto nevyhol pádom. Boli takí, ktorým sa zadarilo asi v každej zákrute hodiť držkopád a boli aj takí, ktorí po zle zvládnutom prejazde drážky zaryli šilt tak hlboko do piesku, až skoro spravili stojku. Vlastne to sa podarilo len jednému. Šikovný to chlapec s číslom 27.
Našťastie sa ale všetky pády zaobišli bez zranení a myslím, že celý deň vyšiel nad moje očakávania. Počasie bolo nakoniec aj tak dosť prívetivé na to, aký máme dátum, zišla sa nás pekná hŕstka čistých bláznov a dve blondíny :-) .
Ešte by som rád spomenul jedného jazdca, ktorý to mal sem najďalej, cca 250 km a bol na „kroske“ tak on hovorí svojej EXC200 asi tretí krát. Lanďálku klobúk dole! Ako si zvládol celú akciu to sa len tak nevidí. Prístup akým si sa do toho pustil musím pochváliť a dúfam, že ti to zostane čo najdlhšie. Absolvovať takú dlhú cestu pre pár hodín jazdenia, v nie veľmi prívetivom počasí a ešte si do toho nechať mudrovať... a nakoniec to vlastnými slovami zhodnotiť tak reálne, tak tomu sa povie chlap jak sa patrí. Znie to možno trochu divne, to čo píšem, ale koľko krát počujete od chlapa priznanie, že viem úplné prd? Zvlášť, keď už má na moto čo to odjazdené a odsúťažené. Sadol na „krosku“ a zistil, že aj „slabá“ dvojdobá enduro dvojstovka unaví človeka po pár kolách. Že ruky sú slabé, kondička žiadna, nohy sú boľavé tak, že ani nevie že sú jeho...Mohol by som pokračovať, ale prenechám miesto Lanďálkovi, nech on sa vyjadrí.
Niečo od Lanďálka:
Landal:
Premiéra mojej „krosy“ aj moja na skutočnom tréningu. Mikulec nevie zhltnúť, že moje endurko volám „krosa“. Ale veď to je úplne oholený ostrý 2T, tak čo iné by to malo byť pre človeka jazdiaceho doteraz Afriku a LC4-ku?
Trať je úplne fajnová, hlavne skoky sú nezákerné ako v odskokoch, tak aj doskokoch. Preto si trúfam postupne viac skákať. Trošku sa vozkám, a ono to aj ide, ale potom dostávam „kvapky“ od Mikulca. Začať treba základom, a to je jazda v stúpačkách. Dobre, žiadny problém...
No prd! Problém to bol ohromný. Sedím veľa, a ak aj stojím, tak v zatáčkach „zasadám“ skoro, a „vysadám“ neskoro. V zákrutách to mám podtočené, a tak sa tam zopár krát zložím. Ale padá sa tu dobre, do mäkkého. Keď začnem viac stáť, predné stehná sa postupne hlásia so svinskou bolesťou.
Postupne zisťujem, ako to je s tým státím, aj že tomu treba v zatáčkach jednoducho prikúriť, aj že to treba položiť do tých zákrut, aj že cez blatko len zadok dozadu a držať plyn, tie štuple to podržia ...
Lenže to všetko vládzem spraviť tak 1 kolo. V druhom prestávam fyzičkou stíhať, takže sa skoro vždy prihodí nejaká chyba. Tým stratím rytmus aj sily, a tretie kolo už je skôr hanba než jazdenie... Keď už aj cca 13-nástročná bloncka (aj keď pekná, v tom by problém nebol..) je na 85-ke neporovnateľne lepšia než ja, tak to chlapskému egu ktovie ako nepridá.
Bol to krásny deň. To, po čo som si šiel, som aj dostal. Konkrétne rady, na čom robiť. Jasne som videl, ako to vyzerá u tých, čo to vedia, a ako to vyzerá u mňa. Celý deň mi chodilo po rozume Sokratovo „Viem, že nič neviem!“. Ja k tomu musím ešte dodať svoje: Viem, že nič nevládzem!“.
Rozhodnutie zapojiť do prípravy na rally krosové jazdenie bolo určite správne. Mám pred sebou kopu roboty, ale jej výsledkom by mala byť oveľa lepšia fyzická a jazdecká pripravenosť na Rally Albania 2014, než tomu bolo v roku 2012.
Niečo od Michala:
RHplusB:
Takáto "narozeňinová" oslava sa mi viac páči ako chlastačka. Zišlo sa dajakých 20 motoriek a zhruba toľko prísediacich. Ľudia všetkých možných kategórií, tak bolo o čom podebatovať, aj sa zasmiať.
Trať s hlbokým pieskom je pre mňa novinka. V TV to vyzerá byť sranda a každý hovorí, že stačí pracovať s ťažiskom a držať plný plyn. Lenže príliš zaťažený predok znamená pád a málo zaťažený nezatáča. Chvíľu mi teda trvalo prísť nato, koľko je akurát.
Ďalšia vec bolo presvedčiť sám seba, že stena drážky z piesku ma udrží, keď pôjdem rýchlejšie, napriek tomu, že už pomaly sa to zabáralo. Proti logike, ale ľahko sa to trénuje lebo na pády v piesku netreba mať ani chrániče. Prišiel som aj na inú vec, že gumový chránič páčky prednej brzdy tam nie je pre nič, za nič. Každý pád na pravú stranu znamenal, že bolo treba zájsť do depa. Ku kĺbiku sa totiž dostal piesok a nedovolil uvoľniť brzdu. No a zo zatiahnutou "ručnou brzdou" sa aj dosť ťažko rozbieha.
Mám to sem nejakých 100km, ale dá sa tu jazdiť aj v zime, a keďže túto zimu je pomerne teplo a málo snehu, tak sem ešte zavítam. Všetko, čo som chcel som totiž nestihol na prvý krát a musím prísť dokončiť misiu nabudúce. Tieto náklony a plynovačky v piesku to je totiž ešte lepšia zábavka ako som si myslel.
Za mňa ešte raz ďakujem za pekný deň strávený v spoločnosti bláznov postihnutých rovnakou diagnózou. A možno na rok ďalší ročník?
Pridané: 27.11.2013 Autor: Milan Mikulík - mikulec Zdieľať
Seriál článkov - Projekt z cesty do terénu:
Predchádzajúci | Seriál článkov: Projekt z cesty do terénu | Nasledujúci
Súvisiace články:
- Blog Projekt z cesty do terénu - Naspäť na asfalt? - mikulec
- „Blog“ Projekt z cesty do terénu – Ďalší tvrdý dopad - mikulec
- „Blog“ Projekt z cesty do terénu - Nedeľné povozeníčko - mikulec
- „Blog“ Projekt z cesty do terénu – MX trať Kľačany - mikulec
- „Blog“ Projekt z cesty do terénu – MX trať Vištuk - mikulec
- Blog Projekt z cesty do terénu – prvý tohtoročný tréning - mikulec
- Blog“ Projekt z cesty do terénu – konečne plnohodnotný tréning - mikulec
- „Blog“ Projekt z cesty do terénu – tréning kondičky - mikulec
- „Blog“ Projekt z cesty do terénu - Ako som sa znova oplieskal a kto je na vine - mikulec
- „Blog“ Projekt z cesty do terénu – Jak vážne to myslím? - mikulec
Ďalšie články tohto autora:
- Vyskúšali sme Husqvarna enduro biky na rok 2017 na trati v Kopernici
- Vyskúšali sme motokrosové Husqvarny 2017 v Beckove
- Štefan Svitko - Dolaďovanie dakarskej formy na Záhorí
- Vyskúšali sme: KTM 450 EXC Six Days 2015 v slovenských farbách
- Vyskúšali sme endurá Husqvarna 2016
- Dunlop Geomax MX52 – Pneumatiky na stredný až tvrdý povrch
- Porovnávačka alpine bikov - 3x Beta - Alp 4.0, Alp 200 a Urban Special
- Čižmy Forma Dominator Comp – Spolu už štyri roky
- Slovakia MX & QUAD Championships – MOTOCORSE CUP 2015
- „Blog“ Projekt z cesty do terénu – Jak vážne to myslím?
- ... zobraz všetky články od tohto autora