Turecko Gruzínske Adventure 3/4

Text: erbe

13.deň – 12.8.2015 –GL – Stepantsminda - Omalo 290km

Ráno sa cítim fajn, takže je rozhodnuté. Vstávam pred 7 a rýchlo balím. Na moje prekvapenie vstávajú aj chalani. V rannom chaose balenia postrádam merino spodky v ktorých som spal. Nejak sa mi s tým nechce strácať čas, Predpokladám, že som ich niekde zbalil a nájdem večer. Spravím ešte prezentačné foto pred kostolom so slnečným Kazbekom v pozadí a vyrážam.

Kazbek (5 050 m n. m.), Gruzínsko

Cesta dolu po ránu celkom prekvapivo brnkačka a valím po prázdnej ceste naspäť okolo vodnej nádrže a Ananouri. Tesne za ňou zastavujem ešte pri pamätníku pre foto. Dorazí postarší ruský pár a páči sa im motorka, žena sa chce odfotiť. Ponúknem im, že ich ofotím oboch, muž sa snaží vyliezť na miesto spolujazdca ale nešikovne. Motorku preváži a padajú na zem. Nič sa ale nikomu ani motorke nestalo, tak sme sa len zasmiali a všetci išli svojím smerom.

Ja chvíľu hľadám správnu cestu cez dedinu smerom na Tianeti, pretože tu nie je značenie. Cesta je šotolinová, miestami vo výstavbe ale v princípe offroad cez hory. Nenáročná cesta, ale zároveň ničím zaujímavá. Tesne pred Tianeti sa objaví asfalt, ktorý vydrží tak 2km za mesto a zase offroad. Najprv trochu kľukaté stúpanie, potom rýchlejšie pasáže a už sa s tým nepáram a valím čo to dá. Sem tam ma prekvapí nejaký násyp ale všetko v rámci pohody.

Akhmeta je väčšie mesto, stojím na benzínke a nakupujem nejaké dobroty. Mám pocit, že benzín v pohode a pokračujem do nedaľekého Lalisquiri, kde začína jednosmerka na Omalo. Značka hovorí 70km a vzhľadom na to, že je to celé offroad cez vysoké hory po prepočítaní zisťujem, že moc veľkú rezervu paliva nemám. Podľa mapy tu má byť pumpa, ale na jej mieste stoja len zhrdzavené stojany. Vyzvedám u miestnych, tí sa mi snažia vysvetliť v ktorom dome mám búchať na dvere ale asi sa tvárim tak presvedčivo ako dobre im rozumiem. Nakoniec ma tých pár sto metrov odprevádzajú autom. Kupujem pre sicher 5L benzínu z vedra a dúfam, že na to motorka pôjde.

Odbočujem teda do jednosmerky a po asi 5km končí asfalt a začína offroad. Je asi 13 hodín a som zvedavý ako mi to časovo vyjde. Cesta vedie po brehu rieky a onedlho vbehne do kamenistého kaňonu. Tu je zopár rozbitejších úsekov. Sem tam fotím, užívam si to. Potom ale dobehnem nákladný Kamaz. Ten sa síce plynule ale rýchlosťou batoľaťa plazí hore kopcom. Tak ho v intervaloch dobieham a zase zastavujem a čakám. Predbehnúť ho nemám kde. Keby sa mi uhol, tak by to šlo ale v pohybe nie. Jedno takého dobehnutie som si zle naplánoval a v momente, keď som ho dobehol, nepodarilo sa mi zastaviť stabilne a padám. Motorku ale bez problémov zodvihnem a prískokmi zase pokračujem. Na jednom úseku sa mi predsa len Kamaz uhne a môžem pokračovať vlastným tempom. Míňam niekoľko brodov a na niektorých miestach spevňujú breh, takže je cesta ešte obmedzenejšia.

Cesta potom prekročí rieku na jej druhý breh a po niekoľkých serpentínach, keď naberiem slušnú výšku, mizne vegetácia, dolina sa otvára a ja mám pred sebou úchvatné výhľady, ktoré som veľakrát obdivoval na fotkách, či videách. Paráda. Cesta ďalej už je menej náročná. Stretávam ale pomerne dosť áut v oboch smeroch. Cestovný ruch je tu čulý, nie je to bohom zabudnutá lokalita.
Parádne exponované stúpanie pokračuje až do 2900mnm vysokého sedla odkiaľ je nádherný výhľad na obidve strany. Kochačka pokračuje aj na druhej strane v klesaní. Zopár rozbitých serpentín a už som zase dolu a pokračujem popri potoku ďalej. Dobehnem stojacu kolónu už asi 10 áut. Dôvodom je starý pásový buldozér, ktorý zrejme opravoval cestu a roztrhol sa mu pás. Miestni na niekoľko zadrôtovaní a opätovnom roztrhnutí dostanú buldozér aspoň z cesty a kolóna sa znova rozhýbe. Cesta ďalej na Omalo je pohodička, vedie údolím. Míňam niekoľko odbočiek, ktoré sú normálne označené dopravnou značkou, z čoho som prekvapený. Pred Omalom je ešte niekoľko serpentín na náhornú plošinku a potom sa otvárajú nádherné lúky cez ktoré je vyjazdených množstvo ciest a ďalšie značky do okolitých dedín. Omalo nakoniec úplne miniem a prichádzam na to náhodne keď niečo fotím. Mal som tak nejak automaticky za to, že to je konečná a naokolo už bude len divočina. Neviem prečo ale veľmi som sa mýlil. Neskoršie študovanie mapy ukázalo, že by sa tu dalo stráviť minimálne niekoľko dní skúmaním všemožných odbočiek. Ideálne s ľahšou motorkou. No aspoň má človek nad čím uvažovať do budúcnosti. Môj časový fond je ale neúprosný, takže sa vraciam do Omala. Sem prichádzam z druhej strany a parkujem pod pevnosťou na lúke pri voľne pasúcich sa koňoch. Vybehnem do pevnosti a pofotím tú nádheru naokolo. Chvíľu len tak posedím a porozmýšľam nad tým, kam som sa to vlastne zase dotúlal a pomaly sa ladím na cestu naspäť. Ešte zastávka na námestíčku v Omale, ktoré je naozaj pekné. Je tu aj obstojne vyzerajúce posedenie. Ani neviem prečo som ho nenavštívil, už som bol myšlienkami asi na ceste naspäť do sedla...
Vyrážam a backtrackujem svoju poobednú trasu. Po ceste stretávam český párik. Mená si zase nepamätám. On na TA700, ona 650GS, prehodíme niekoľko slov a po chvíli zase pokračujeme. Mojím cieľom je najvyššie sedlo. Na lúke v závetrí si staviam stan. Síce ma je z cesty parádne vidno, ale slnko je tesne pred západom a premávka už oslabuje. Zrobím nejakú večeru, spravím nejaké povinné zápisky, premyslím zajtrajšiu trasu a idem spať. Horšie je, že som nenašiel spodky. Onedlho je mi jasné, že to bez nich nebude moc veselé a obliekam si do spacáku špinavé motorkové nohavice. Nič iné dlhé nemám. Aj tak je mi zima.

Po polnoci ma budí auto, ktoré prišlo do sedla, zostalo tam stáť a vystúpili z neho ľudia a začali s čelovkami behať po okolí. Keby to bola niekoľko minútová záležitosť, tak to neriešim ale motali sa tam asi pol hodinu. Chvíľu som to sledoval a nebolo mi všetko jedno. Potom asi odišli, alebo som zaspal. Nad ránom ma ešte budia zvláštne zvuky, vyliezam zo stanu a vidím naokolo veľmi nepekné mraky a dosť fučí. Snažím sa vyhodnotiť situáciu. Ak ma tu chytí búrka, tak to asi nebude nebezpečné, naokolo boli stožiare a vysielače s hromozvodmi. Ale nebezpečná a veľmi nepríjemná by bola cesta dolu. Cesta po tme ale skrýva obdobné riziko, takže si držím palce, že nebude pršať a zostávam. Toto bola jednoznačne najhoršia noc na motorke akú som zažil.

Ráno v 2900mnm - Abano pass

14.deň – 13.8.2015 –GL – Omalo - Lentheki 488km

Ráno je nakoniec celkom fajn počasie, nízka oblačnosť je pod mojou úrovňou a kochám sa parádnym výhľadom na to „more“. Úplne ideálne to ale nie je. Z kopcov sa valí ďalšia oblačnosť a kým sa pobalím, tak čiastočne pohlcuje vrchnú časť cesty.
Klesám pomaly dolu. Je celkom chladno a čoskoro sa dostanem do oblačnosti, ktorú som obdivoval z vrchu. Opatrne klesám po ceste cez jeden hravejší brod, kde uložím motorku na bok ale nič sa nedeje a o chvíľu pokračujem dolu. Zbytok klesania ma ešte raz preverí v poslednom úseku v serpentínach ale zvládam.

Naspäť idem po známej trase až pod rezervoár pri Ananouri. Idem južne na hlavný ťah a po diaľnici ťahám okolo Gori smer Kutaisi. Ráno bolo sotva 10 stupňov a tu teploty už atakujú 40. Pri Gori stojím na zaujímavej modernej pumpe, ktorú som si všimol pri ceste pred 2 dňami. Nedarí sa mi ju vyfotiť, lebo je obrovská a z parkoviska to nevidno. Nakúpim zásoby, zbodnem nejaký fast food v klimatizovanej reštike a idem sa grilovať na asfalt ďalej. Cestou míňam Vodka House, ktorý pre pobavenie fotím pre kolegov. V Zestafoni teplota v meste dosahuje 43 a už to prestáva byť vtipné. Hľadám odbočku na Tkibuli, čo sa mi darí až na 3 pokus. Mierim ku rezervoáru Shaori. Cesta je zase zaujímavá a bavím sa. Obchádzam Tkibuli rezervoár a stúpam prudkými serpentínami na náhornú plošinu. Na nej je spomínaný Shaori rezervoár a je to paráda. Je uzamknutý na náhornej plošinke s pieskovo kamenistými plážami po obvode. Idem si namočiť nohy a zvažujem, či ostať. Je asi 17 hodín a po teplotne náročnom dni mám na to celkom chuť. Keď si ale premietnem, čo ma ešte čaká, tak neriskujem, že zmeškám trajekt a idem radšej ďalej.

Idem pomerne prázdnymi cestami s premenlivou kvalitou. Sem tam niečo fotím. Príjemné vozenie. Prechádzam dedinkami, ktorých názov sa nepokúsim reprodukovať, lebo si zauzlím jazyk, mierim na Tsageri. V Orbeli ma ešte pobaví socha medveďa pri zdemolovanom moste. Z Tsageri potom kvalitnou asfaltkou prichádzam do Lentheki. Podľa mapy 2 pumpy ale realita je iná, opäť naháňam benzín po domácnostiach. Tentokrát sa mi to podarí a kupujem zase 10L vedro benzínu. Ešte zháňam magazin, potrebujem hlavne vodu. Ten je ako inak neoznačený v domčeku. Výber je minimálny ale je tu všetko a za príjemné ceny. Nakupujem a nechávam na miestne pomery slušné dýško, lebo tetuška mi nemá vydať. Už sa ponáhľam ďalej aby som našiel nejaké miesto na kempovanie, lebo svetla ubúda. Asfaltka ma sprevádza dlhšie ako som čakal a aj keď skončí mám problém nájsť nejaké opustené miesto, pretože celú cestu lemujú dedinské obydlia alebo obrábané políčka. Nakoniec nájdem nejakú zarastenú lúku, kde stretnem miestnych koscov. S nimi v rámci možností pokomunikujem a rozbíjam stan. Som unavený a rýchlo zaspávam.

Kaňon pred Orbeli

15.deň – 14.8.2015 –GL – Lentheki – Ushguli - Batumi 361km

Ráno sa mi vôbec nechce vstávať. Napriek tomu, že ma čaká podľa mnohých jeden z najkrajších úsekov v Gruzínsku na motorke. Vyrážam, cesta vedie popri lúkach a onedlho vbehne do lesa. Asi 20km nevidím v podstate nič. Stretávam niekoľko áut alebo cyklistov v opačnom smere. Prechádzam známy most a konečne v diaľke zahliadnem nejaké hory. Postupne sa sem tam vynorím z lesa a je sa na čo pozrieť. V podstate je ale 50km z Lentheki úplné nič v lese. Zaujímavé to začne byť až pri osade Tsana, cesta začne stúpať, vybehne z lesa a otvorí sa výhľad na ľadovec. Niekoľko prudších serpentín ma dovedie na nádherne zelené lúky. Parádička, stretávam jeden pár tiež na 800GSA ale na cestných pneu, trochu majú obavu z terénu pred nimi, tak ich ubezpečujem, že je to omnoho horšie ako aktuálna cesta  Samozrejme ich to neodradí, za sucha to je to aj tak jedno. Ja pokračujem. V sedle si dávam krátky výlet náhodnou cestičkou. Dorazím ku stavbárom, ktorí makajú na novom kostolíku uprostred ničoho. Nemám pocit, že som tu moc vítaný a cesta už ďalej nepokračuje tak intermezzo ukončujem, vraciam sa späť a pokračujem parádnou cestou v podobnom duchu až do Ushguli. Bohužiaľ táto parádna cesta má asi len 10km. Objavím sa v prvej dedinke plnej vežičiek. Trochu sa motám a sadám si na jedlo do miestneho podníčku. Prisadám si ku staršiemu nemeckému páru, ktorí sú v Gruzínsku na dovolenke a rozoberáme, kde sme boli a ako sa nám tu páči. Popri tom zbaštím nejaké chačapuri a pokúšam sa ešte o koláč, ktorý je už nad moje sily. Tímovo ho ale zrušíme. V mape potom pozerám kam vedú všetky tie cestičky, na ktoré nemám čas. Utvrdzujem sa o tom, že ak presedlám na ľahšiu motorku, tak do Kaukazu sa isto musím ešte prísť pozrieť.

Lúčim sa s nemeckými priateľmi a začínam klesať po ceste smerom na Mestiu. Jeden viac rozbitý, prudký úsek ešte v dedine Chazhashi a potom už prašná prípadne blatistá pohoda. Cesta je dosť kľukatá a premávka tu tiež nejaká je, takže treba opatrne. Na ceste je samozrejme všadeprítomný dobytok a iná háveď. Cesta je dosť jednotvárna a už si aj hovorím, kde je tá Mestia. V jednom serpentínovom stúpaní už začínam pochybovať o správnom smere, ale zbytočne. Po zdolaní tohto stúpania sa na ceste objavujú betónové panely a začína klesanie do Mestie.

Neviem prečo som od Mestie niečo očakával, ale asi som sa moc ponáhľal a nenadobudol som dojem, ktorý som mal pri čítaní o nej. Na pumpe tankujem a platím u mrzutého a neochotného pumpára. Vyberal som nejaké veci z vaku, niečo ma vyrušilo a zabudol som ho zavrieť. Odchádzam s otvoreným a zisťujem to až po 15km kľukatej cesty. Robím poslednú dnešnú fotku a medzi straty pripisujem topánky na prezutie, nepremok a nejaké somariny. Našťastie kempingová výbava zostala komplet. Rozmýšľam či sa vrátim alebo kašlem na to. Otáčam sa a idem naspäť s malou dušičkou, či aspoň topánky nájdem. Po pár kilometroch už tuším, že z toho asi nič nebude. Skúšam sa ešte spýtať na pumpe ale už tak mrzutý pumpár mi nerozumie alebo nechce rozumieť a chlapi vedľa v umývarke si myslia, že chcem umyť motorku, tak definitívne zmierený so stratami odchádzam. Jemne zvyšujem tempo a po panelovej ceste valím na Zugdidi.

Je asi 17 hodín a ja uvažujem ako to časovo vychádza. Rozmýšľam, že po ceste do Zugdidi niekde zakempujem a ráno to dorazím do Batumi. Asi na pól ceste po únavnej betónke zastavujem v stánku pri ceste a kupujem si nejaký chladený bublinkový sladený drink. Zapínam telefón aby som sa ozval chalanom a zisťujem nemilú vec. Chalani sa rozdelili, Miloš ide trajektom do Odesy a Jose sa vracia po osi cez Turecko. Dovolať sa mi nedarí píšem sms s časom kedy si zavoláme. Nestrácam čas, sadám na motorku a valím na Zugdidi. Samému sa mi vracať nechce tak som zvedavý ako to dopadne.
Obchádzam vodnú nádrž, ktorá je hlboko pod úrovňou cesty. Cesta sa zaujímavo točí vo svahu. Nepríjemné sú ale tunely, ktoré sú neosvetlené rovnako ako autá, ktoré v nich možno stretnúť. V kombinácií s ostrým svetlom na konci tunela je prejazd každým z nich celkom adrenalínová záležitosť.

Prichádzam na perifériu Zugdidi a vytáčam Joseho, ten už je v Turecku asi 100km za hranicou a dohodneme sa, že to niekde zapichne a počká ma. Ja nasadám a valím kým mám svetlo. Mojím cieľom je kemp pred Batumi, ktorý sme navštívili ešte všetci spoločne. Tam prichádzam už za solídneho šera celkom unavený. Dám niečo pod zub zo zásob, kúpim si 2 pivká a idem spať. Ale znova je strašne vlhko a ešte teplejšie ako naposledy, keď sme tu boli tak sa dlho len prehadzujem.

16.deň – 15.8.2015 –GL-TR – Batumi - Samsun 568km

Ráno vstávam skoro, aby som dohnal Joseho, ktorý je v kúsok za Trabzonom. Ráno mám všetky veci vlhké, celkom nepríjemné nastrojovanie. Vyrážam a prechádzam poloprázdnym Batumi a smerujem na hranicu v Sarp. Na hranici je zopár áut, ale ide to rýchlo. Možno za pol hoďku už som v Turecku a pred hranicou to vyzerá ako na skládke odpadu. Odpadky sú všade, na chodníkoch, okolo cesty na ceste, no maras. Ťahám za plyn a v Turecku obvyklou 100kou mesto-nemesto valím na starý dobrý Trombón. Ešte v Gruzínsku ma chytil servisný interval, tak zastavujem v moto-všetko-možno shope pri Trombóne, kde som po ceste opačným smerom riešil Joseho defekt a prezutie svojej prednej pneu.

Týpek si ma pamätá a začína klasicky náročná debata. Používame google translator ale aj tak to nie je úplne jednoznačné. Mám 1L oleja na ukážku a potrebujem zbytok. Filter zostáva a nakoniec kdesi zoženie opäť s pomocou kamošov potrebný olej. Zátku na horúcom motore nie je možné povoliť, tak čakáme kým vychladne. Výmena sa nakoniec úspešne podarí, robíme foto a valím za Josem. Ten je pár kilometrov po ceste, tak sa zvítame, porozprávame zrýchlenú verziu, čo kto prežil a vyrážame na cestu.